ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Musím si zaznačiť tri zvláštne chvíle, prežité od toho štvrtka, keď sme sťahovali našich milých.

V nedeľu obedovali sme u babičky, veď si nás bola pozvala ešte vo štvrtok. Po obede vodila nás po dome. Ukazovala, ako má už všetko zariadené, pekne poruke, najmä v kuchyni a komôrke no i vo veľkej komore. Oveľa menej sa nachodí ako vo fare. Všetci sme sa s ňou tešili. Ešte viac nás tešilo, že deduško i babička sľúbili odpoludnie stráviť u nás. Najali si lekárnikovo auto. Šofér, Janko Dúbrava, člen m.-ského združenia, sa veľmi radoval, že pri tej príležitosti dostane sa do nášho kruhu v Dubovej. Mládenci i dievčatá strojili sa k nám spraviť výlet; prídu s Metodom po odpoludňajších službách Božích. Deduško mal úmysel poďakovať sa Dubovčanom, že mu tak ochotne pomáhali pri sťahovaní. Nuž všetko sa to krásne uskutočnilo. My sme sa po obede poponáhľali domov, oni prišli až za nami, vybavili si najskôr svoje návštevy a ocitli sa v našej nedeľnej škole. Na našu veľkú radosť Slovo Božie, Duchom Svätým oživené, pracovalo tak mocne na deťoch, že sme konečne mohli poznať, koľko má Pán Ježiš nájdených ovečiek medzi našimi školákmi. Keď sa skončila nedeľná škola, doputovala mládež, privedená Metodom a pokračovalo krásne dielo Božie, v živom zhromaždení. Spevy zneli nadšene, Slovo Božie vážne s porozumením. K tomu družili sa síce jednoduché, ale pravdivé svedectvá, jedno najdôležitejšie. Pán Krivoš svedčil spočiatku so zármutkom, ku koncu s viditeľnou radosťou, ako mu Syn Boží — v ktorého zložil svoju nádeju — pomohol von z neresti opilstva, no i každodenne pomáhal zvíťaziť nad pokušením a túžbou po opojných nápojoch. Rozprával, aký sa od Veľkej noci cíti čerstvý a zdravý. Prosil susedov, aby si z neho vzali príklad, veď vraj svojím opilstvom doviedol celý svoj dom do biedy a nešťastia. Metodovi bola tým daná príležitosť rozprávať o rozličných abstinentných zväzoch za hranicami no i doma a predložiť otázku, či by nebolo dobre utvoriť takýto zväz. Skutočne sme ho i utvorili. Patríme teraz do neho: oba Krivošovci, Metod i ja. Mlynár Kríž i jeho žena, oba Prachárovci, tetička Dubovská, Marienka a pani richtárka. Traja m.-skí mladíci, medzi nimi i šofér Janko. Ó, dobre, že ten zväz utvoril Metod ešte za slobodna, aspoň môže (až bude so svojou cirkvou zosobášený) na tomto základe krásne pokračovať.

Kým sme my, Jožko a ja, ešte v nedeľnej škole deťom rozdávali veršíky a precvičovali na slávnosť Vstúpenia naučené básničky, boli babička s deduškom u Marienky. Tá im musela rozprávať osudy svojich rodičov i svoje a mala príležitosť opísať, ako to bolo, keď sa medzi nami budúcimi učiteľmi začínal duchovný život. Deduško mi vravel, že sa mali u Marienky veľmi dobre. Prial by si vraj, aby tento nový život, žitý v škole Kristovej, zachvátil všetkých učiteľov, že by to znamenalo pre náš národ veľkú záchranu. „Pravda,“ dodával, „nesmel by sa ten život obmedziť len na učiteľov, musel by prejsť i na nás farárov. Vy by ste pre Krista a Jeho kráľovstvo vychovávali deti a mládež, my by sme zachraňovali dospelých, otcov a matky. Jedine tak zdvihla by sa naša evanjelická cirkev. Povstali by pravé kresťanské, evanjelické rodiny, do domov by vtiahli zase domáce pobožnosti. Namiesto svárov, súdov, zavládla by láska, no to hriešne hýrenie po krčmách by prestalo, a tak by sa pozdvihol blahobyt!“

Ó, aké pravdivé boli tvoje slová, deduško môj! Bola to krásna nedeľa, tá posledná pred Vstúpením, všeličo by sa dalo o nej písať, no ja musím ďalej.

V pondelok, skoro za rána, bol som už vysoko v hájoch. Duša sýtila sa bohatstvom Slova Božieho, srdce blúdilo v krajinách poézie. Keď som sa vracal naspäť, zdalo sa mi, že už chýbajú len krídla, taký som mal pocit voľnosti. Túžiac spevom chváliť Pána, nemal som akosi smelosť porušiť tíšinu čarovného rána. Zrazu, medzi čerstvou zeleňou, zabeleli sa šaty. Rozhrnúť húštie — čin momentu. Ach, aké prekvapenie! Uprostred krás rozkvitajúcich borín sedela Marienka. Zľakol som sa, veď tá nežná tvár, belostná, sťa kvet sladkej jablone, bola akási tichá. Na očiach ležal flór^[38] smútku. Nad čím smútila?! A po včerajšom dni? S akým úsmevom podávala mi ruky na dobrú noc: „Štefko, sláva Pánovi za ten krásny deň!“ vravela s tým milým zažiarením očí — a dnes! Bez rozmyslenia premeral som vzdialenosť a sedím už pri jej nohách: „Marienka, čo ti je?“ spytujem sa teskno.

„Tu si, Štefko?“ potešila sa, „Ideš z prechádzky?“

„Idem. Či si aj ty bola?“

„Len potiaľto.“

„Nedala si mi odpoveď, nad čím smútiš.“

Na moment oprela si čielko do dlaní, potom sa narovnala.

„Poviem ti to na výstrahu, Štefko! Mne, zvyknutej na skaly a na tŕnie, tento raj v duchovnom ohľade neslúži. Čo mňa tak veľmi blaží, ani vlastne nerozumiem. Jedno viem: nebola som ešte nikdy taká šťastná na zemi.“

„A nad tým želieš?“ zľakol som sa.

„Áno, nad tým, veď sa mi zdá, že nemilujem Pána Ježiša tak, ako som Ho milovala, keď bol so mnou v tej samote a opustenosti. Vtedy som mala len Jeho a On mi úplne postačil. Tu vás mám tak mnoho drahých, počnúc od detí, všetci prinášate mi v ústrety čistú rodnú lásku. Ešte som uprostred mojich milých slovenských hôr len týždne, a všetky moje telesné slabosti uleteli. Má už kto so mnou blúdiť nivami poézie a hudby. Rozumejú mi, a tak smiem hovoriť od srdca k srdcu. Novota tohto dobra stavia sa akosi medzi mňa a môjho tŕním korunovaného Kráľa.“

„To mi je divné, Marienka,“ vravím starostlivo. „Keď teba, ktorá si — čo je prirodzené — duchovne pokročilejšia, trápi takáto obava, ako to môže byť potom so mnou! Veď ja každý nový slnečný lúč, ktorý mi zasvieti na cestu žitia, prijímam ako vzácny dar Boží. Jasám nad každým novým dôkazom lásky, hoci viem, že si ju nezaslúžim. A veď prečo by som neprijímal lásku ľudí, keď som dosť smelý slniť sa v lúčoch milosti svojho Pána? Mňa tento krásny svet a život nesie k Nemu bližšie. A tebe by to malo poslúžiť na zlé, že ťa všetci milujeme? Veď to sa len tvoja láska — ako v zrkadle — odráža v našej láske! Každá chvíľočka v tvojej blízkosti nesie nás bližšie k Pánovi. Dovoľ, prosím, aby som ti povedal, že veru tie tvoje trúchlivé myšlienky nie sú od Pána. Hovorí sa, že táto zem je údolím sĺz a plaču, no keď v jednej čiastke zeme slnko zapadá, v druhej svitá; všetko v svojom poriadku. Cez celý rok neprší, ani súmrak nevládne. Keď dnes svieti nad nami májové ráno, či máme možnosť cítiť stesk októbrovej noci? Žiada Boh také neprirodzenosti? Neverím! Ja si myslím, keď sme pekne, vďačne prežili máj, keď sme spievali vo dňoch spevu, až príde november, i ten nám On pomôže prežiť na svoju slávu. V telesnom ohľade slnievajú sa v lete ľudia, aby vraj mali dosť sily prežiť zimu, či ten istý zákon neplatí i v duchovnom ohľade? Hľa, usmiala si sa! Vidíš, že mám pravdu! Slňme sa, keď svieti nad nami slnko Božej i ľudskej lásky, aby sme mali dosť svetla v sebe, keď zapadnú tône podvečera. Ó, Marienka, buď šťastná a blaž ochotne všetkých nás, nikto z nás nevie, kedy príde čas, keď budeš zase slzy stierať a keď jediným zdrojom tvojej potechy bude Pán Ježiš. Keď mám Jeho považovať za zdroj svojho potešenia, prečo by som Ho nepovažoval i za zdroj svojej radosti a šťastia? Ak ma blaží každá kvetinka, ktorú On stvoril na svoju slávu a radosť, prečo neoblažil by ma každý Boží, Ním znovuzrodený človek?“

Pod zakvitnutými bormi stíchlo. Marienka vstala, i ja som vyskočil. Až raz stretávať sa budeme pod palmami pokoja, tam uzrieme také tváre svetlom blaha prežiarené, ako ňou bola tá jej.

„Vďaka, Štefko, chcem milovať, blažiť, chcem prijímať radosť — chcem si brať vďačne lúče slnka, keď svietia, aby — až príde súmrak — postačilo mi nazhromaždené teplo a umožnilo verne zotierať slzy, mierniť bolesti!“

Ako dve šťastné deti, takí šťastní kráčali sme potom do doliny. Keď sme uvideli jej školu, postála Marienka, ukázala na okno, kde Jožko zalieval kvetiny, a s jasným úsmevom vraví: „Nikdy som nemala brata a teraz hľa, mám dvoch. Jeden zavlažil moje smutné srdce a druhý pred suchom chráni moje kvetinky!“

„Máš troch bratov, Marienka!“

„Troch?“

„Vari Metoda nepovažuješ za brata?“

„V Kristovi a v národe áno, ale tak, ako vás dvoch, nie. Vy ste odo mňa mladší, on starší, on si ma za sestru nepraje.“

„Metod? Veď on práve tak nikoho nemá ako ty, Marienka!“

„To áno, no jeho osamelosť nepredpokladá, žeby musel túžiť mňa mať za sestru!“ Vravela tak milo, presvedčene, no mňa to neuspokojilo.

Až budem s Metodom, spýtam sa ho na to, veď nechcieť mať jej sesterskú lásku, je nemožnosť.

Doma čakali nás už raňajky a doniesli sme si k nim dobrý apetít.^[39] Niet nič nad takú rannú prechádzku.

Podvečer zbehol som do M., nie kvôli nejakej práci, ale zatúžil som po babičke a ona sa mi netak potešila. Bola sama, deduško odišiel ráno k seniorovi a ešte sa nebol vrátil. Keď som babičke povedal, prečo vlastne prichádzam, veľmi ju to dojalo.

„Priznám sa, Štefko, že som aj ja po tebe túžila. Včera, keď tie deti tam u vás tak svoje srdiečka Synovi Božiemu oddávali, veru som sa hanbila, že ja, stará osoba, ktorá od detinstva Sväté Písmo znám, ešte nikdy som nezakúsila to, čo vy nazývate novým životom. Cítila som, že tie milé jahniatka to už zakúšajú. Keby som tam u Marienky bola bývala sama, bola by som ju poprosila, aby sa aj so mnou tak pomodlila, ako s tými deťmi. Ale bol tam aj deduško, to mi zavieralo ústa aj vtedy, aj potom v tej spoločnej hodine. Keď som potom už ležala v posteli a ako obyčajne z prvého sna asi o jedenástej sa zobudila, počujem, že môj muž, kľačiac pri posteli, sa polohlasne modlí. O chvíľu kľačala som už pri ňom a prosila, aby sa aj so mnou pomodlil, že chcem tiež patriť medzi tých, ktorí prijali Pána Ježiša. Ach, Štefko môj, ako sa ti on potom modlil! Nebolo možno ináč, sám Pán Boh otvoril aj mne ústa. Povedala som Mu, čo cítim, po čom túžim a prijala som Ho, viem iste, že som Ho prijala, ale aj, že On prijal mňa. Potom sme s deduškom dlho hovorili a jeden druhému vyznávali, čo sme sa kedysi v srdci či skutkom proti sebe previnili a ver mi, synáčik môj, nikdy sme sa nemali tak radi ako v tú noc, hoci sme si vždy boli dobrými a vernými manželmi. Za všetko sme Pánu Bohu ďakovali. Obzvlášť za to, že teba do Dubovej poslal, že skrze teba nielen Metod, ale aj my starí boli sme z toho duchovného spánku prebudení. Len zostaň, synáčik môj, Synovi Božiemu taký verný ako podnes, aby si On skrze teba mohol ešte mnohých prebudiť.

Čo som cítil pri tých babičkiných slovách, nemôžem opísať, len že ma to veľmi pokorovalo až do prachu. Babička ma objímala, bozkávala: „Ty naše slnečné dieťa, nech ťa Pán Boh zachová až do smrti takým slnečným lúčom, aby si svietiac vošiel raz do krajiny večného svetla!“

„Ó, Pane Ježišu, vyslyš, prosím, žiadosť mojej starej babičky a keď si dal, že v čas večera prišlo u nej ráno, postav si ju na požehnanie, dokiaľ ju zachováš medzi nami!“

Musím prestať s písaním, sľúbil som ísť naproti Metodovi. Nemohol prísť prv z M.; bude u mňa nocovať ešte raz naposledy.

Je streda večer. Zajtra skoro ráno ideme na výlet. Bárs by sa nám Hrabová stala Olivetskou horou, žeby sme ten deň Pánovho nanebovstúpenia mohli pri nohách Pána Ježiša stráviť tak ako Jeho učeníci!

Je už síce hodne neskoro, ale ja by som i tak nemohol zaspať, kým si posledné dojmy dnešného dňa nepoložím na papier; tak radšej píšem. Metod zostal spať u tetičky. Keď sme išli okolo, stála pred záhradkou a pozvala ho k sebe, bo vraj nám obom treba si odpočinúť, keď musíme zajtra skoro vstávať. Metod uznal, a ja som už len sám bežal domov. Snáď by sme neboli spolu veľa hovorili, veď bolo nám milšie nezostať vôbec spolu.

Či kedy zabudnem na tú čarokrásnu noc, ako sme tak kráčali hájmi a dolinkou k Dubovej? Snáď všetky dubovské sláviky zišli sa spolu a spievali pred i za nami svoje prekrásne spevy lásky. Po prvýkrát som myslel, že spievajú hymnus ľúbosti. Chvíľami boli háje tiché ako tajomná povesť, z toho ozývalo sa nimi: Kukuk, kukuk! a šuchot veveričiek skákajúcich zo stromu na strom. Tam kdesi od M. letela nočná sova a znelo úzkostné zapišťanie naháňanej obete. Z kríkov zašveholili zo sna zbudené vtáčiky, len slávičí koncert nikým a ničím nedal sa pomýliť letiac tichou vonnou nocou. Na nebi svietili miriady hviezd, mesiac v splne polieval zem tekutým striebrom.

„Čo nič nevravíš, Štefko?“ ozval sa zrazu Metod, striasajúc zo seba akési začarovanie.

„Myslím na dnešné ráno,“ odvetil som nechtiac a keď sa spytoval bližšie, opísal som mu verne chvíľu strávenú s Marienkou.

„Všakver, Metod, že domnienka mojej drahej kamarátky — akoby si si ty neprial jej sesterskú lásku, nie je pravá?“ nalieham vrúcne.

Stáli sme na čistine, mesiac objímajúc krásny kamarátov zjav svietil mu jasne do tváre, ktorú zrazu pokryla nerozluštiteľná tôňa. Obočie na hladkom čele sa stiahlo, rečnícke pery sa zovreli ako v boji a oči sa nám stretli.

„Metod, ona sa mýli, však?“

„Nie, Štefko! Domnienka slečny Lomnickej je pravá. Ona mi nemôže byť tým, čím je vám, bo ja jej nemôžem byť bratom!“

„Ty že jej nemôžeš byť bratom?“ žasnem temer bolestne, „jej, Marienke?“

„Nemôžem!“ zakrútil hlavou, „namáhal som sa, ver, ale to všetko je márne!“

„Prečo, Metod?“

„Počuješ toho slávika, Štefko?“

„Počujem, no, prosím, nevyhýbaj sa mojej otázke!“

„Veď sa nevyhýbam!“

Metodov hlas znel ako ten najkrásnejší akord A moll.

„Tá istá pieseň zvučí v mojom srdci, ja ju ľúbim!“

V háji stíchlo. I sláviky spravili pomlčku, akoby načúvali piesni, čo rozzvučala sa v srdci človeka. A tá krásna, májová noc okolo nás bola pre mňa plná toho slova „Ja ju ľúbim!“ Už nič viac som sa nepýtal. Bez slova došli sme až po tetičku a tam sme sa rozišli. Metod snáď ľutoval, že mi dal nazrieť za oponu svojho srdca a ja som bol ako omráčený nezvyklým citom: i hlboký bol i sladký, krásny, ako tá májová noc, no pre mňa i taký tajomný. Ako som tak sám kráčal k svojej škole vkrádala sa mi do srdca istota, že aj Marienka Metoda miluje. „Čo ma vlastne tak veľmi blaží, ani nerozumiem,“ znelo mi tam z hájov oproti v rozpomienke, „len to jedno viem, že som ešte nikdy na zemi nebola taká šťastná!“

Už som si napísal to veľké, krásne tajomstvo dvoch mne najdrahších ľudí. A ako som tak chvíľu sedel, ruky na stole vyložené, hlavu na nich, tiahol popri mysli krásny obraz. Nový pekný dom v M. V otvorených dverách Metod podáva obe ruky, uvádza dovnútra nežnú, svetlú bytosť, ktorej nemohol byť bratom, pretože mu sesterská láska nestačila. Tam teda pominie ich obapolná osamelosť, áno, tam! Prestal som na chvíľu písať zronený veľkosťou spolucíteného blaha. „Dobrú noc, Marienka, dobrú noc, Metod! Spite sladko, Pán Ježiš daj vám všetko to, čo moje srdce predvída a čo som vám od Neho vyprosil. My však preto na veky zostaneme svoji — vy a ja!“

*

Ešte nikdy som nesedel na krásnejšom mieste ako teraz. Skala mi je stolíčkom, na ktorej leží môj notes. Modrá nebeská kupola veličenského^[40] chrámu prírody klenie sa nado mnou. „Ej hory, hory! Ej hory, hory, zelené hory, zelené hory!“ môžem si zaspievať. Keď sa obrátim naspäť, hľadím do nimi objatého údolíčka, kde na lúčinke horí vatra a zôkol-vôkol pobehujú, sťa pestré motýle, naše deti. Starší výletníci tvoria skupiny, jedna nad druhú malebnejšie. Splnili sa Metodove túžby, splnili tak krásne, ako sme ani nesnívali. Sme na Hrabovej. Keď pozriem pred seba, leží predo mnou druhé údolíčko delené od tamtoho na kopcoch rozloženými skalami; tvoria skalný priesmyk. A ja túžiac zvedieť, čo sa za ním skrýva, vyšiel som až sem hore. Využil som prestávku v programe, aby som napísal všetko, čo sme dnes už prežili. Viem, že len tu sa mi podarí nezotrieť v opise peľ májovej poézie. Tam v tých zelených horách, čo sa ako vlny dvíhajú jedna nad druhú, tam kdesi zo skál vyvrel prameň. Už ho vidím ako lesklý potok tečie do dolinky a mizne za skalnou okruhlinou. Je ako strieborná stužka, vinúca sa jasno zeleným zamatom. Okolo neho čerstvo zakvitnuté kríčky. A stadiaľ stúpa k nebesiam nedostižná slávičia pieseň. V mojom srdci odpovedá ozvena:

No teraz k opisom! Za skorého rána vystrájali sme sa z Dubovej. Dva omájené rebrináky, opatrené zástavami, viezli to, čo dobre alebo vôbec nemohlo putovať — mojich prvákov a našu kuchyňu. Ochotne som vyhovel prosbe matiek a sadol si medzi ten rozradostnený malý drobizg. Pod mojím dozorom budú vraj deti skôr poslúchať. Ušla mi tým však krása a poézia spolupúti horami. Museli sme kus hradskou obísť a až potom horskými cestami. Pešo sa išlo bližšími chodníkmi; oboje nemožno mať. No aj my sme zažili sväté kúzlo spievajúc piesne ku cti nášho Kráľa a ja som mohol deťom rozprávať, ako to bolo, keď ešte raz naposledy viedol si Pán Ježiš svojich učeníkov na Olivetskú horu. Ako tam od nich odišiel nesený oblakmi. No aj ako Ho prekrásnym hlaholom trúb vítalo dvanásť regimentov vojska Božieho doprevádzajúc Ho k trónu Božiemu. A keď sa naň posadil, ako Mu ako Kráľovi neba a zeme holdovalo celé šírošíre nebo, nespočítateľné zástupy jeho blahoslavených obyvateľov. Deťom ani nenapadlo nahýnať sa cez rebriny, ako sa matky báli. Kŕdeľ kuriatok nemohol tichšie sedieť, ako ony sedeli. Len Martinko stál celý čas vedľa mňa, rúčku o moje plece opretú. Ani oka zo mňa nespustil, odčitoval mi slová prv, než ich pery vyslovili. Tak šťastne doputovali sme do údolíčka pod Hrabovú, kde už horela vatra a čakali nás ideálne pripravené raňajky.

Po odznetí modlitby, keď sme sa všetci nasýtili a ranným chorálom^[41] stolovanie zakončili, išiel som s Metodom hľadať primerané miesto pre služby Božie. Našli sme dosť skoro. Na vyvýšenej skale, ktorá mala Metodovi slúžiť za kanceľ a jej nižšia vrstva nám spevákom za pódium, zadržal moju ruku a prosebne vraví: „To priznanie, ktoré si si včera vynútil, zostane len medzi nami!“

„Prirodzene, Metod, ďakujem ti, že si ma uznal hodného svojej dôvery!“

Tým padlo akési napätie; boli sme už zase tí starí. Marienkina prítomnosť nám neprekážala, veď ona naše spoločné tajomstvo netušila. Preto ničím nehatená znela Metodova kázeň tak, ako znela, že sme ani oči nemohli spustiť z jeho výrečných pier. Hlásal o Pánovi Ježišovi ako o tom, ktorý mu je drahší nad nebo a zem. Cítil som, že nielen v mojom, ale aj v jeho srdci znie posledná sloka piesne:

Ó, moc slova, čiže si ty veľká! Pod jej vplyvom niesli sa naše nacvičené spevy akoby nám na pomoc boli prišli neviditeľné zbory. Obzvlášť pieseň mojich malých miláčikov akoby bola spievaná anjelskými hlasmi. Skala skale, hora hore si ju podávali:

Recitácie Slova Božieho zneli s veľkou nábožnosťou, primerané básne plynuli s hlbokým citom. Marienkino rozprávanie, ako to bude, až Pán Ježiš príde pre svoju nevestu, možno prirovnať všetko zavlažujúcej jarnej bystrine. S každou vetou rástla v srdciach túžba a prosba: „Prídi teda, Pane Ježišu!“ Po modlitbe, ktorou sa slávnosť končila, nasledoval posledný bod programu, moja pieseň. Stál som na skalách opretý o balvan, ktorý predtým Metodovi slúžil za kanceľ. Rozhliadajúc sa dovôkola po malebno rozloženom obecenstve, hovorím: „Chcem vám dať to, čo bolo dané mne, oblažiť vás tým, čím som sám bol oblažený. Zavrite si túto pieseň do srdca ako rozpomienku na tento náš krásne spolu prežitý okamih. Podobný už iste nebudeme tráviť, bo daktorí z vás stoja na rozhraní života. Spievať budem nielen vám, ale i týmto našim milovaným horám.“

Okamih napnutia zavládol nad nami a potom letela ozvenou roznášaná pieseň:

Ideme domov — spievala ozvena a tam kdesi za priesmykom ešte raz: Ideme domov — domov!

Ani som netušil, aký dojem vyvolám tou piesňou. Bola pre toto okolie, túto chvíľu a toto poslucháčstvo, akoby stvorená. Zbehol som zo skaly, išiel som z objatia do objatia. Muži, ženy tisli mi pravicu. Marienka so slzami v očiach podávala mi obe ruky a Jožko vraví: „Postaral si sa, Štefko, aby sme tieto chvíle nikdy nezabudli!“ Poslední objímali ma deduško a babička, ktorých Janko Dúbrava doviezol práve pred tým, keď som vystupoval na skaly. Zostali s autom ukrytí za stromami, stadiaľ počúvali pieseň a pán doktor s nimi. Náš program pretiahol sa do jednej hodiny. Oni v M. skončili služby Božie o dvanástej, tak mohli už byť medzi nami. Po obede, na ktorom napriek jasnej nálade zostali hlboké, vážne dojmy slávnosti, žiadal si pán farár, aby mu deti predniesli svoje básne a piesne, čo sľúbili veľmi rady. Ja som však prosil, aby ma uvoľnili, že túžim opísať tento náš pobyt s Pánom na hore Olivetskej do svojich zápiskov. Aj moju prosbu mi ochotne splnili. Metod s Jožkom ma kúsok odprevadili, aby som sa vraj s písaním nenáhlil, že ma pri mojich deťoch radi zastanú, aby som len verne všetko opísal, oni si potom pre mňa prídu. Nuž urobil som a teraz poslúchnem pána doktora. Keď sme sa vítali, zadržal moju ruku a káravo vraví: „Vy iste ani kvapku krvi nemáte na mieste, priveľa si dovoľujete. Tá vaša pieseň i prednes boli majstrovské a nezabudnuteľné, ale vás stáli primnoho. Presiľujete sa! Pamätajte, ten kto rýchle žije, aj dožije!“ „Po obede si pôjdem odpočinúť do tíšiny!“ sľuboval som. „Aby bolo skutočne tak, v noci ste iste mnoho nespali a skoro vstávali, ste unavený!“

Mal pán doktor pravdu, netak sa mi žiada odpočinku. Prestriem si plášť na tie machové podušky a iste zaspím, ako keby ma do vody hodil. — Zaspal som skutočne, ó, a ako dobre, no len asi na štvrťhodinu. Mal by som už ísť dolu, hlasy mojich detí ako zvončeky letia z doliny ku mne, vábia. No ešte sa mi žiada nahľadieť sa na vás, vy moje milované slovenské hory. Až keď si tieto moje zápisky dajak pekne zaokrúhlim, až potom, veď kamaráti sľúbili prísť pre mňa. Neviem, či už kedy ocitnem sa na tomto krásnom mieste, je to od Dubovej ďaleko. Ako bolo dobre, že ma s tými najmenšími sem priviezli. Ani som tu mnoho ešte nechodil, len čo som sem hore vyšiel a cítim ustatosť. Nech idem po Hrabovú pešo, tuším by som to ani nezvládol. Má pán doktor predsa pravdu, že som taký slamka husár. Dnes snáď aj preto, že v noci akási ťažoba na mne ležala. O pol jednej som sa zobudil, celý tým tlakom spotený, a trvalo mi to až do druhej. Od choroby toto už po štvrté sa mi zopakoval ten zlý pocit, pravda, ani raz nebol taký silný a dlhý; ako dobre, že je už máj. Ani nie celé dva mesiace, prídu prázdniny a s nimi naša spoločná schôdzka, drahí moji kamaráti. Ach, čo mi napadlo: veď by sme ju mohli mať v mojom rodisku u nás. Môj drahý otec i mama, keď ich pekne poprosím, vďačne nás na ten čas prijmú. Požiadam Metoda, aby sme mohli mať biblický týždeň. Pán mu to iste umožní za pomoci môjho deduška, ó, to bude krásne! A keď sme si dobre odpočinuli v teplom rodinnom ovzduší, nastúpime púť za krásami Slovenska. Nejeden z kolegov podnikol už od prevratu cesty do cudziny. Je to iste dobrá vec, objem myšlienok sa tým obohatí, ale my chceme najprv poznať krásy našej otčiny. Ako tak pred seba hľadím, zdá sa mi, že väčšiu krásu aká je aj tu naokolo, nenájdu ani v cudzine. A ak aj, ja už len tebe verný zostanem, Slovensko moje! Tá pieseň má pravdu:

Veľmi ťa milujem, Slovensko moje, no napriek tomu rád prisvedčím, že má pieseň i ďalej pravdu:

No či smiem také dačo povedať ja, ktorému z Božej milosti tak veľmi mnoho dobrého bolo dané na zemi? Dobrí rodičia, milí súrodenci, vzácni kamaráti a kamarátky, krásna životná úloha, v nej zahrnutí moji malí miláčikovia a možnosť byť v Božej práci pri nich; nad to nadovšetko svetlo duši. Nechcem, nesmiem byť nevďačný a tak Ti, Pane môj, ďakujem za časný život so všetkými krásami, ktoré posiaľ priniesol, ale nadovšetko vďaka za večnosť, ktorej more svetla cítim vôkol seba i v sebe. Môj Bože, nechaj tie žiarivé vlny preliať sa cez všetkých mojich drahých, aby ich ony niesli z časnosti do večnosti. Mňa teraz priviň k sebe, nech si pri Tebe odpočiniem, kým prídu pre mňa. Ó, čujte, čujte, kamaráti moji, šum žitia stromov: ideme domov, ideme domov!!

*

Prišli sme si pre Teba, keď si nám dlho nechodil, kamarát náš drahý, a tam sme si Ťa našli za skalami priesmyku, na machových poduškách položeného, skrútený plášť pod hlavou, notes i pero privinuté k hrudi. Spal si nám tak tichučko, tak sladko! Slávičia pieseň z doliny pela Ti uspávanku, vetierkom hýbané bory hrali slávnostný pochod a hory akoby opakovali to Tvoje posledné: Ideme domov, ideme domov! Ach, tak si nám odišiel, kamarát zlatý, drahý! Tie žiarivé, cítené vlny večnosti Ťa nám uniesli zo svetla do Svetla, z krásy do Krásy, z lásky do Lásky!

Keď narovnal sa pán doktor, ktorý s nami prišiel a prvý k Tebe pokľakol, vetil na starostlivú Jožkovu otázku: „Veď on je tuším v mdlobe, však nedýcha, hruď sa mu nehýbe!“ a na Metodovo zavolanie: „Pán doktor, čo je so Štefkom?“ — „To, čoho som sa od jeho choroby vždy obával, zhasol, srdce vypovedalo službu! Jediná útecha, ktorá nám zostala, je výraz jeho tváre, svedčiaci, že usnul bez boja, bez ťarchy, bez bolesti. On priveľmi cítil, priveľmi miloval. Vedel som, že nebude, že nemôže dlho žiť, ale že by tak rýchlo odišiel, som predsa nemyslel. No tak už si naozaj doma, už si v raji!“

Pán doktor sa rozplakal a my sme plakali s ním, nie nad naším zlatým kamarátom, ale za ním. Opísať plač znejúci potom horami, keď na improvizovaných nosidlách niesli Jožkom privolaní mladíci a muži môjho kamaráta a keď v omájenom voze vystielali ženy kvietím a zeleňou miesto pre jeho milovanú bezdušnú schránku — na to moje pero nestačí. Plakali sme všetci, počnúc od deduška a babičky po to najmenšie dieťa. Metod najkratšie. Svoju veľkú stratu zavrel do hlbín srdca, ovládol situáciu slovami: „Budeme sa modliť!“ V svätej tíšine chválorečil Pánovi života i smrti, že to, čo bolo Jeho, vzal k sebe. Nášho kamaráta vzal ta hore, hore, ku bránam spásy, kde dušu čaká večné svitanie. Poďakoval vrúcne, že nám svätý Boh toto svoje slnečné dieťa poslal na krátky čas medzi nás, aby nám svietilo na cestu spásy. A keď skrze neho vykonal, čo uložil v svojej rade, tak si ho vzal so sebou do raja. Naliehavo prosil za milého otca a kamarátovu rodinu, aby im sám Pán pomohol, preniesť ten náhly zármutok. Pod vplyvom mocnej modlitby stíšil sa náš plač, prestali sme myslieť na seba, myseľ letela za ním ta hore. Tá moja slávila Pána, že si ho tak krásne bezbolestne preniesol domov. Potom spievajúc pieseň: „Živť jest Ježíš můj život!“ kráčali sme pred vozom i za vozom z hôr do doliny. Deduško s babičkou ponáhľali sa poslať správu rodičom. Tí, čo nás chodníkom predbehli do Dubovej porobiť poriadky kým prídeme, upovedomili spoluobčanov, čo sa stalo, takže nám celá Dubová vyšla v ústrety s horkým plačom. Ach, bol už tu čas zotierať slzy, ktorý on predpovedal, netušiac, kto ich vyvolá. Zdrojom jedinej sily zostal nám Pán Ježiš sám. Ešte raz zdvihli sa veľké vlny zármutku, keď vôkol bielej rakvy, v ktorej medzi kvetinami odpočívala tá krásna čistá mladosť, ako náhle ulomený, vonný kvietok, zastali otec, bratia a sestry zosnulého. Ó, kto by s nimi nezaplakal, kto ich stratu spolu necítil! Prišiel si otec pre svoje slnečné dieťa a nás veľmi srdce nad tým bolelo, že sme mu ho museli takto vrátiť.

Pán doktor sa túžil dozvedieť, či nejakým náznakom v zápiskoch neobjasnil nám náš braček, kedy vlastne katastrofa začala. Či ju tušil alebo vopred pociťoval. Zarmútenej rodine mohla som prečítať posledné myšlienky ich miláčika. Videli sme, že usínal s modlitbou za nich i za nás. Nebolo tu žiadnej tône, ani tušenia, ani úzkosti, len tá jediná poznámka o tej zlej noci a tá o tej divnej úzkosti v starej fare. Tam, ach tam bojovaný bol krátky, bolestný boj so strachom smrti. V tom rajsky krásnom priesmyku, na rozhraní života a smrti, už ho nebolo, ó, nie, len samé svetlo, áno, more svetla. Či mladá duša cítila, keď ruka dopisovala vetu: „Kamaráti moji, ideme domov!“, že už naozaj odchádza, to zvieme až tam doma. Že ho však koniec zemského žitia neprepadol ako zlodej v noci, vidno z toho, že sa stačil pokojne, pekne uložiť, zasunúť pero do notesa, privinúť ho k hrudi, druhú ruku podložiť pod líce, zavrieť oči, tie veľké, milé, žiarivé oči a s úsmevom okolo perí usnúť. Bolo tak, ako pán doktor povedal: „zhasol, ako keď vetierok sviecu vyhasí!“ Posledné myšlienky, čo za tým hladkým, čistým čelom, vrúbeným rámom zlatogaštanových kučerín kolovali, bola vďaka, láska a príhovor. Táto pravda pôsobila tak mocne utišujúco na otca, rodinu no i na nás, že náš zármutok mimovoľne obrátil sa v svätú radosť. Radosť nad tým svetlým koncom toho mladého do slávy prešlého života. Previezli sme Ťa po vybavení veľmi dojemného pohrebu v Dubovej do Tvojho rodiska, uložili vedľa Tvojej milovanej mamičky. Uvidel si už nielen svojho Pána, ale aj ju, vytúženú, tam u Neho. A mňa poverili krásnou úlohou, zostaviť a dokončiť Tvoje zápisky, toto zrkadlo duše, čo svojím prirýchlym dozrievaním prinútili telesnú schránku, aby ju čím skôr prepustila do vlasti svetla.

Stojac chvíľu samotná pri Tvojom vystlaní, prv než Ťa nám navždy zakrylo veko úzkeho domčeka, zľúbala som tú usilovnú ruku, čo tak mnohým dobre činila a ktorá mne nechtiac zradila kamarátovo tajomstvo, a tým odokryla i moje vlastné, neporozumené poryvy srdca. Viem, že by si Ty, drahý nebol tých dakoľko viet do nich vpísal. Tak i ja som si ich nechala len v notese, veď sú len mojím pokladom. Odpísala som zápisky dvojmo: pre otca i pre nás prešporských kamarátov. Originál v notese zostal mne a k nemu pripisujem tieto vysvetľujúce doplnky.

Náš Štefko teda odpočíval, a nám nastal život bez neho. Podelili sme si s Jožkom jeho sirôtočky, doučili s pomocou Pána školský rok. Rozpomienka na pána učiteľa, čo už bol v nebi, veľmi nám pri deťoch i pri rodičoch pomáhala. Prišli prázdniny a v nich všetky Štefkove túžby sa splnili. Uskutočnila sa schôdzka prešporských kamarátov v tom teplom, rodinnom ovzduší Martincovie domu. Dostalo sa nám tam mnoho lásky. Za týždňom tichého odpočinku nasledoval vzácny biblický týždeň. Na tele i na duši posilnení opúšťali sme pohostinné prahy Štefkovho domova, putujúc za krásami Slovenska. Spomínali sme si obzvlášť na tie podvečerné chvíle, kde vôkol kvietím vysadeného hrobu čítali sme si vzájomne svoje zápisky opisujúce ako nás náš Pán vodil v ten prvý rok, keď sa život začínal. Mnoho vzácneho bolo v nich, ale najkrásnejšie boli predsa len zápisky, ktorým sme dali nadpis: Slnečné dieťa. Metod povedal, že najväčšia ich cena leží v tom, že sú ilustráciou pravdy, čo môže vychovať Boh z človeka a učiniť s ním, ktorý uskutočňuje denne dve základné podmienky zdaru: veriť a poslúchať.

Čo si veril ohľadne Božích právd, to už vidíš, kamarát môj, a čo si veril o nás, i to sa Ti všetko splní.

Až dostavajú faru v M., uvedie Metod do nej družku, ktorú denne miluje viac a viac a ktorá mu tú veľkú, krásnu lásku vďačne a vrúcne opláca. Tam skončí, ako si písal, ich obapolná osamelosť, ktorá už ani dnes v pravom slova zmysle nejestvuje. Veď deduško a babička na mieste Štefkovom zavreli si nás do srdca. Do ich domu prichádzame sa zahriať, no i ich zahriať. V Štefkovom domove má Metod dobrého otca, popri ňom i ja a veľmi dobrú matku, bratov, sestry. Spoločná láska k spoločnému miláčikovi a obzvlášť spolu znášaná strata navždy spojili naše srdcia no i spoločná práca v diele kráľovstva Božieho. A tá prináša so sebou jednomyseľnosť, čo dakedy blažila prvokresťanskú cirkev, takže boli ako jedno srdce.

„Metoda budú ženiť Martincovci,“ povedal raz deduško, „ale našu Marienku si budeme my vydávať, u nás bude svadba!“

Milinke Martincovej smrť jej brata nielen pomohla prekročiť hranicu krvi, ale aj zobudiť sa pre Pánovu prácu. Prosila otca, aby mohla vstúpiť do učiteľského ústavu a vyplniť tak dakedy medzeru, ktorá Štefkovým odchodom vznikla v radoch nás prešporských kamarátov. Martincovci čochvíľa jeden za druhým prejdú na breh spásy. Tá ohnivá vlna večnosti ich ponesie, tak ako niesla a odniesla Teba, kamarát môj zlatý, až i doniesla ta, skadiaľ nám už môžeš privolať: Ó, čuj to nebo i celá zem, pri tróne Jeho ja bývať smiem, kde kynú palmy a pejú žalmy večne ku Jeho cti!

(1932)