ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I keď sa moje deti museli mnoho učiť, — veď ku školským úlohám pribudlo im nielen riadne náboženské vyučovanie, ale aj úvahy v nedeľnej škole na vianočnú slávnosť — boli vždy veselé, rady chodili do školy. Zato vo voľných chvíľach a hodinách zakúsili sme rozkoš zimy. Sánkovanie, kĺzačku, vojnu so snehovými guľami, stavanie snehuliakov atď. Deň za dňom utekal a naraz boli tu Vianoce.

Mne prišlo pozvanie z domova. Môj drahý otec mi písal, že sa s tými krátkymi správami, ktoré posielam, neuspokojí, aby som vianočné prázdniny doma strávil. Chce sa presvedčiť, ako sa skutočne vpravujem do nového života. Nikdy som ešte netrávil Vianoce mimo rodičovského domu a vždy som sa na ten pobyt pod otcovskou strechou tešieval. Dnes mi srdce stisla bolesť, pri prečítaní pozvania. Mimovoľne zakrútil som hlavou: „Nemôžem prísť domov, otče môj, ver!“ vravím sám k sebe smutno. Keď ona tam nebude, akoby v tom drahom dome ani srdca ani duše už nebolo, keď nám drahá naša mamička odišla.“

Vlani nás ešte objímala jej krásna nežná láska. My sme ani nebadali, že ona, drahá sa nám len tak tratí. Ona však cítila, že pre nás chystá posledné vianočné dary, preto boli také pekné. Ach, netušili sme, obzvlášť ja.

Prišiel som bol domov v zenite^[16] prvej lásky k svojmu Kráľovi. V srdci som mal nebo a túžbu povedať jej všetko. Jej, ktorá ma vždy rozumela, ktorá hoc najlepšie znala moju zlú a predsa uzavretú povahu, jediná ma neodsudzovala. Zato neraz smútievala so mnou i nado mnou.

Prišli vzácne chvíle, keď som skutočne mal príležitosť povedať jej všetko, takže po prvý raz celé moje srdce ležalo pred ňou také, aké ho videlo vševedúce Božie oko. Ó, boli to krásne Vianoce!

A po Troch kráľoch pozvali ma telegraficky znovu domov. Len nepatrná chrípka prišla na ňu, ale ona ju v svojej, nikým nepozorovanej zoslabenosti nemohla vydržať. Cestu som len premodlil, bo hrozná úzkosť zvierala mi srdce, že ju už živú nenájdem. Sláva Pánovi, žila ešte a nechali ma pri nej samého i ráno, keď som prišiel, i večer i v noci. O všetko sa zaujímala, drahá, no hlavne ako žijem ten svoj nový duchovný život v Pánovi. Netajila, že odíde, ale tešila sa, že už nebudem sám, že nemusí viac tŕpnuť, čo bude ďalej so mnou, či sa nezvrhnem, neskazím.

„On je s tebou, to mi postačí.“ Keď som si kľačiac pri posteli položil hlavu vedľa jej, hladila moje vlasy, tak ako to robievala.

„Tieto moje hodvábne kučeriny,“ hovorievala.

Preto som si ich vždy nechal narásť také dlhé, aby mala čo pohládzať. A hoci ich už tá nežná biela ruka nebude hladiť, nemôžem sa s nimi rozlúčiť ani dnes.

Vtedy mi bolo tak dobre. Predtým som jej citoval Slovo Božie, obzvlášť žalmy, ako aj piesne a modlil som sa. Zrazu pritiahla ma k sebe. Pocelovala čelo, líca i pery. Tak sladko ma už nikdy nikto nebude celovať.

„Ďakujem ti, Štefanko!“ hovorila jasno, „že si mi opísal i rozprával svoje vnútorné skúsenosti. Mnoho som o tom premýšľala, a tak som uverila, že Otec nebeský nielen všetkým ľuďom, ako som dodnes myslela, ale osobne mne, dal svojho Syna. Viem už, že krv na Golgote netiekla len na vykúpenie za mnohých, ale aj za mňa. Veľmi chválim Boha, že mi dal milosť, aby ma moje slnečné dieťa, môj milovaný, prvorodený syn vzal za ruku a priviedol ku krížu. Svoju ruku som vložila do ruky za mňa prebodnutej klincom, a tak istotne viem, že cez to údolie tieňov smrti nepôjdem sama. On ma prevedie.“

„Kúpil si ma,“ pokračovala po chvíločke tíšiny, „bola som teda dávno Jeho, no nevedela som o tom. Dnes viem! A viem aj, že On je mojím. Veď Otec nebeský mi Ho dal, a tak chválim Jeho dobrotu. Neplač za mnou, synáčik môj, až odídem, veď zase do videnia. Nezostaň nikomu dlžný svedectvo. Všetko nám na Golgote vydobyl, vyplatil Pán Ježiš, ale ľudia o tom nevedia. Ó, je to prevzácne, keď sa život začína!“

Posledné slová som si už len domyslel. Moja mamička zaspala slabosťou. A mňa v jej drahej blízkosti ovládal taký sladký mier, že mi sen zastrel oči, veď som nocou cestoval. Z toho sna zobudilo ma celovanie. Môj drahý otec skláňal sa ku mne. Po lícach kanuli mu slzy. Tušenie zovrelo mi srdce.

Moja mamička spala tak sladko, s takým nebeským výrazom na nežnej tvári! No ja, hoci som vedel, že mi odišla, nemohol som plakať, aj keď okolo mňa všetko plakalo. Veď išla Domov!

Prežil som už temer rok bez nej, ale Vianoce teraz doma tráviť, keď jej tam nebolo, to som ešte nemohol. Preto mi veľmi dobre padlo, že môžem otcovi napísať, aká krásna povinnosť zdržuje ma v Dubovej. Ach, veď môj otec už nebol sám. Domáce okolnosti, obzvlášť starosť o jeho najmladšie deti, nútili ho postarať sa im o náhradu.

Začiatkom decembra doviedol im druhú matku. Pretože predovšetkým hľadal pomoc pre nás, svoje deti, verím, že Pán môj mu ten krok požehnal. Naši gymnazisti Fedor a Milinka sú celí šťastní, že v dome vládne už iný poriadok. Bolo to vraj na nevydržanie. Písala Milinka: „Zuzička a Milan, ako také opustené kuriatka, a tato veľmi osamelý.“ Veril som tomu. Bol rád, že sa im všestranne pomohlo, a tak, že aj bez smutnej rozpomienky môžem sa oddať vianočnej radosti.

Konečne priletel Štedrý deň a keď sa končil, ponáhľali sme sa pešo i na saniach do M. Zvonová harmónia nás vítala. Snáď tie zvony ešte nikdy tak slávnostne a radostne nezneli, ako keď sme za ich zvukov ticho vychádzali hore schodmi na chór v chráme a zaujali sme určené miesto. Deti zo Skalníka vedľa nás, m.-ské po ľavej strane. Pán organista prehrával nádherné prelúdiá, pán farár vchádzal do oltára. Kostolník zavieral za ním mrežovú ohradu.

Veľkých šesť sviec vrhalo poviestkovú žiaru na tmavý strom stojaci v blízkosti oltára. Druhý kostolník otočil elektrické vypínače na dvoch veľkých lustroch a šiestich malých. Majú m.-skí od vlaňajška v kostole elektrické osvetlenie, len na oltári ponechali ešte starodávnu okrasu voskových sviec.

Odznela antifona:^[17] „Dítě se nám narodilo, haleluja, a Syn dán jest nám, haleluja!“ I modlitba odznela a pánovi farárovi sľúbená pieseň otriasala chrámom. Dodržali sme slovo, strhli sme celú cirkev.

Potom zaznel z kancľa^[18] vianočný preslov na text: „Ale ty Betlehem, zem Judská…!“ Počuli sme, kto nám to dnes prišiel: Vojvoda spásy, Mesiáš, Pastier. Kto nám Ho daroval, a že si Ho smieme všetci vierou privlastniť. Reč bola krátka, ó, ale aká mohutná a úchvatná. Kým medzitým potom spievala cirkev: „Syn Boží se nám narodil a nás hříšných vysvobodil, vítej, Pane, vítej“ — zažínali na to určení dubovskí mládenci na strome sviece a hlavne veľkú hviezdu na vrchovci. Tá svojím zlatým svetlom polievala báječne vysokú jedľu. My sme schádzali po dvoch z chóru do chrámovej rundely, kde nás pod stromom už bez ornátu — zato s husľami v ruke — čakal pán kaplán.

V tom okamihu zhasli elektrické svetlá, len sviece na oltári a náš osvetlený strom žiarili poviestkovo v chráme naplnenom ľudstvom.

Tiché akordy organu tvorili prehrávku, keď zanemeli majestátne zajasali čarovné zvuky našich huslí a do toho vpadlo viac ako sto detských hlasov, sťa báječná zvonkohra:

„Tichá noc, svätá noc!“ Už len anjeli na betlehemských nivách mohli krajšie a nadšenejšie spievať. Z očí nejedného poslucháča skanuli slzy. Za ticha, kde aj mušku by si bol počul preletieť, recitovali deti proroctvá i dej z Evanjelia podľa Lukáša. Končiac zase spevom piesne, ktorej jasanie pero neopíše:

Potom pán farár vojdúc znova do oltára dal nám áronovské požehnanie. Za spevu celá cirkev opúšťala chrám, kde dve kolegyne rozdeľovali deťom darčeky. No všetko dialo sa i keď radostne, ale pri tichosti, nuž ako v kostole.

Šťastní usádzali sme potom deti do saní; s tetičkou Dubovskou sme poslední kráčali k domovu. Putujúc tým belostným štedrovečerným svetom, kde za nami znelo to slávnostné zozváňanie a na nebi svietilo na tisíce hviezd, mal som srdce plné blaha. Mimovoľne vzhliadali oči tam, kde moja matka slávila prvé Vianoce. Snáď sa môžu tí, ktorí zaleteli k Pánovi Ježišovi, aspoň v takýchto chvíľach podívať na nás. Ak nie, On jej iste povedal, aký som šťastný, ako som cítil to spojivo, ktoré viaže hornú i dolnú Cirkev. Či nemôžeme byť spojení, keď stredobod našich vzájomných osláv je On, ten darovaný Syn? Oni slávia Ho tam hore, my tu dole. Mimovoľne, túžiac tú myšlienku vysloviť, pozrel som sa na tetičku, ktorá mlčky kráčala po mojom boku a zarazil sa. Mala oči uplakané a taký zvláštny výraz na peknej, vážnej tvári.

„Vy ste, tetička, plakali, a dnes?“ žasnem. Pozrela sa na mňa.

„Nad čím ste plakali?“

„Nad tým, že aj keď som už na zemi prežila temer päťdesiat rokov, a hoci som to, čo sme dnes počuli, všetko znala a všeobecne verila, predsa až dnes som slávila svoje prvé Vianoce. Až dnes som vošla do betlehemskej stajne, aby som si privlastnila Syna nám daného a poďakovala za Neho nebeskému Otcovi. Že sa tak stalo, jedine vám ďakujem, pán učiteľ!“

„Mne?“ divím sa. „Snáď tomu Božiemu slovu, ktoré sme spolu čítavali?“

„Aj tomu, prirodzene, ale darmo by ste spiacemu Bibliu čítali. Skrze vás mňa Pán Ježiš zobudil. A ako sme tu spolu v tej svätej tíšine kráčali, ďakovala som Pánu Bohu, že vás medzi nás poslal a prosila Ho, aby ešte mnohých zobudil!“

Boli mi tie tetičkine slová vzácne, hoci ešte nikdy som si nepripadal taký sám v sebe malý a nehodný. Povedal som tetičke, že i pre mňa sú tieto Vianoce zvláštne, lebo sú prvé, ktoré trávim mimo rodičovského domu. Pritom, sám neviem, ako to bolo ako nie, vyrozprával som mojej milej poslucháčke, aké boli moje vlaňajšie prázdniny a čo potom za nimi nasledovalo. Ale aj to, ako som si v kostole pri hraní Tichej noci… predstavoval svoju mamičku tam hore, kde prvé Vianoce trávila u Pána, bez nás, a predsa šťastná. No už dosť o tom. Musím sa ponáhľať, veď mám ešte mnoho napísať.

Pri večeri som čítal listy i lístky, čo pošta doviezla. Ani jeden z mojich kamarátov a kamarátok nezabudol na mňa, všetci sa mi ohlásili. Oznamovali mi ako sa chystajú tráviť Vianoce. Netaký vďačný som bol pánu richtárovi, že vzal dubovskú poštu z M. a mne moju poslal. Medziiným našiel som si lístok z domu. Otec mi písal, že je síce spokojný, keď ma povinnosti v Dubovej cez Vianoce zdržali, ale po sviatkoch že istotne ma čaká a cez Silvester chystajú si nahradiť, o čo boli ukrátení.

„Pravda, pôjdete, pán učiteľ?“ spytovala sa tetička, keď som jej prečítal list.

„Prirodzene! Keby sme neboli na Štefana sľúbili deťom za odmenu tú sanicu, išiel by som už zajtra nočným vlakom, takto až, keď dá Pán, dvadsiateho šiesteho, veď naše deti si zaslúžia odmenu, krásne splnili svoju úlohu.“

Nuž neboli bez odmeny. Pán Ježiš vyslyšal naše modlitby o pekné počasie. Bolo krásne. Sanica bola znamenitá, i keď snehu pribývalo, takže nás chvíľami prikrýval ako bunda. Všetci gazdovia zapriahli svoje koníčky. Vypomohli nám daktorí i z Lazov. Nezabudneme tak ľahko na detskú i svoju vlastnú rozkoš. Môj Krivoš ľutoval, že nemohol zobrať so sebou aj svoje deti. Dorazil k nám na svojich sánkach i s pánom organistom neskôr. Metoda zadržal pohreb. Potom všetci — celá tá naša výprava, celá šťastná, veľká i malá spoločnosť — slávnostne vyprevádzali ma na stanicu. Len čo som sa stačil s nimi rozlúčiť a nastúpiť do vlaku, už aj zapískal, a za mnou letel jasavý zbor štedrovečernej piesne: „Halleluja, halleluja, halleluja, sláva!“

Tak končili moje prvé Vianoce v čase, keď som začínal svoj samostatný život.