ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A ešte jedna návšteva, ktorá, pravda, neplatila mne, prišla za nami do školy. To bolo už až v prvom novembrovom týždni.

Vyučovali sme s kolegom Vavrom každý v svojej škole náboženstvo, kým príde m.-ský kaplán, ktorý to má prevziať. Keď som prvýkrát prezeral tie knihy a pomôcky — veď som mal učiť náboženstvo — jedno mi bolo isté: mňa v školách veru nenaučili vyučovať náboženstvo. A tak tie deti môžem vyučovať len to, čomu sám rozumiem. Ba musím im to podať tak, aby to tie malé srdcia aspoň trocha mohli pochopiť. Vzal som si teda Nový zákon a z neho Evanjelium podľa Lukáša.

Bola streda, hodina náboženstva. Deti mi recitovali dakoľko veršov dobre známej udalosti o boháčovi a Lazárovi. Stál som pri pulte oprený oň s knihou v ruke, chrbtom obrátený ku dverám a rozprával obzvlášť z ohľadu na svojich prváčikov nasledovne:

„Bol raz jeden bohatý pán, tam ďaleko kdesi až v judskej krajine. Ten mal pekný, veľký dom, chodil nádherne, pansky oblečený. Vozil sa na bujných koníkoch a každý deň mával hostinu. Pri bráne domu bol taký výklenok s dvoma schodkami. Keď prišiel dajaký žobrák, tam si smel zastať alebo aj sadnúť. Raz prišiel tiež jeden žobrák, volali ho Lazár. Ten mal, chudáčik, len jediné šaty a keď si na tie schodky sadol, už ani vstať nemohol, lebo mal na nohách a rukách plno vredov a nikoho nikde nebolo, kto by mu tie boľačky pouväzoval. Veľké vráta bývali otvorené, lebo koč za kočom hrkotal do dvora. Schádzali sa páni na hostinu. Chudáčik Lazár videl po dvore behať sluhov z kuchyne do izby, z izby do kuchyne. Jeden niesol misu šišiek, druhý pampúšiky, tretí upečenú hus, štvrtý slepačiu polievku a makové slíže a nakoniec celé malé upečené prasiatko a čo ja viem ešte aké chýrne jedlá. A ten Lazár bol taký hladný, taký veľmi hladný! Len kúštik chlebíčka keby mu boli dali, len malinký kúštik! Ale nedali, hoci aj mnoho na tých misách späť nosili; veď to tí hostia nemohli všetko pojesť. Hľadal si v svojej mošničke,^[11] či mu ešte dajaká suchá kôročka nezostala, ale ani omrvinka. A bol pritom taký smädný, div sa mu jazyk o ďasná neprirástol. Prosil by, volal, ale však ho nikto nepočuje, veď tam vnútri v pánskych izbách hrala banda,^[12] akoby bola bývala svadba a vonku štekali psy. Mal ten pán mnoho psov. Tie sa už boli hodne nažrali, dostali s kosťami aj kusy mäsa. Keď tak po tom dvore behali, zastali aj pred tým Lazárom, snáď im ho chudáčika bolo ľúto. Nemohli mu oni ani vody ani chleba doniesť, tak sa mu dali aspoň tie boľačky oblizovať. A to bolo tomu chorému tak dobre, aj si pritom usnul. Vtom sne aspoň necítil ani smäd ani hlad.“

Pozrel som na hodinky, — „Tuto už musíme prestať, veď len toľko ste sa učili!“

„To len malí, my sme však aj ten verš hovorili, že ten Lazár umrel!“ hlásili sa treťoročiaci.

„Je pravda, teda aj to si ešte povieme.“ Kopa očí ako trnky a ako hviezdičky prosila: „Ďalej, ďalej!“

„Nik sa o toho chudáčika Lazára na zemi nestaral, ale Pán Boh v nebi na neho nezabudol. Keď už bolo toho trápenia dosť, poslal anjelov, aby išli pre chudáčika a doniesli ho hore — domov. Tí prišli, jeden mu zdvihol hlavu zo schodka, druhý podložil ruky pod chrbát a tretí čakal, kedy si Lazár posledný raz vydýchne a jeho duša mu z úst vyletí ako vtáčatko z klietky, aby ju hneď mohol vziať a letieť s ňou vysoko, ďaleko, až tam, kde starý Abrahám býval a položil mu ju do náručia. Tu na Abrahámovom lone sa Lazár zobudil a už ho nič viac ani nebolelo ani netlačilo. Ach, tam mu bolo dobre, veľmi dobre!“

„A dal mu Abrahám jesť?“ ohlásil sa malý Martinko Krížov.

„Pravda!“

„A čo mu dal?“

„To ja neviem, keď som tam nebol, ale v Slove Božom stojí o tých, čo prišli zo zemského súženia, že už nebudú lačnieť ani žízniť. Pán Ježiš sám rozprával, že tam nebeský Kráľ chystá velikú hostinu.“

„Hm, tam iste budú ešte chýrnejšie jedlá ako mal ten boháč,“ prisviedčali deti, sľubujúc, že sa do druhej stredy tú udalosť dobre naučia až do konca.

Zrazu vrava stíchla. Nielen deti, aj ja sme zazreli, že v poslednej lavici sedí budúci učiteľ náboženstva, pán kaplán Borinský. Prišiel vraj, keď sme sa modlili pred vyučovaním a nechcel mýliť, a tak že sa aspoň aj on dozvedel, čo ten boháč a tí jeho hostia jedávali.

Keď som deti prepustil a jeho zaviedol do môjho kabinetu, tu sme sa trochu bližšie zoznámili. On je len o dakoľko rokov odo mňa starší, študoval nakoniec v Paríži.

„Počujte,“ hovoril sviežo, „ten váš spôsob rozprávania deťom je originálny, len ste všeličo popričíňali, čo v Slove Božom nie je!“

„Nič som nepričinil,“ žasnem, „môžete síce povedať, že také jedlá u toho boháča iste nejedli, ale keďže nevieme, čo jedli, lenže bola hostina, no tak si smieme naše hodovanie predstaviť, a môžeme potom lepšie cítiť s Lazárom, o ktorého tu ide, bo on z toho nič nedostal, nemám pravdu?“

„Máte, ak bol váš úmysel zobudiť sústrasť, to sa vám podarilo. A to vždy podobne vysvetľujete?“

„Asi!“

„A čo tým chcete docieliť?“

Pozrel som do jeho pekných, hlbokých očí: „Túžim, aby deti rozumeli deju, a tak z toho, čo sa učia, mali úžitok!“

„A aký úžitok podľa vašej mienky budú mať z toho, čo ste ich dnes učili?“

„Keď nebudem môcť dokončiť, lebo mravné naučenie leží až v druhej čiastke, tak snáď malý!“

„Ó, vy nám to v stredu musíte dokončiť,“ prisvedčil rozhodne.

„Ach, máte husle?“ prerušil sa temer radostne. Podal som mu moje milé husličky. Boli naladené. Natiahol sláčikom a struny zajasali. „Majster!“ poskočilo moje srdce.

„Vy ste huslista, a to náruživý,“ vravím veselo.

„Som a vaše husle majú dobrý zvuk. Až zase prídem, prinesiem svoje, zahráme si spolu. Čo hrávate najradšej?“

„Slovenské a slávske piesne, a vy?“

„Ja tiež, veď to, čo v srdci a duši Slováka znie, nepodá nijaký nástroj, len dobré husle!“

„Prosím vás, pán kaplán, zahrajte mi jednu z našich najmilších melódií, tak dávno som už nič nepočul!“

Ladí chvíľočku a potom — ó, rozkoš bez mena! „Ej, hore háj, dole háj, hore hájom chodník“ — zajasali husle, končiac žalostným zaplakaním, „môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník…!“ Ešte dakoľko triliek a nástroj spočíval už na stole, bol tej melódie plný kabinet, veď jej bolo plné srdce. Ona išla s nami i k tetičke Dubovskej, kam som bol pozval pána kaplána na obed. „Máme vždy viac než pre troch,“ ubezpečoval som ho. A nebol sklamaný.

Pri obede rozprával nám niečo zo svojich skúseností vo Francúzsku. Tetička spomenula si na daktoré udalosti v Amerike. Bola to milá chvíľa pre všetkých troch. Po obede čítal som, ako obyčajne, Slovo Božie a pomodlil sa. Potom srdečne som sa ponúkol, že hosťa vyprevadím. On ďakoval tetičke a ona ho zvala, aby keď príde vyučovať, kedykoľvek mu to bude možné, vždy jej pohostinstvo prijal.

Ako sme tak potom kráčali borovým hájom a kde-tu premiešané duby a buky spúšťali nám svoje mnohofarebné lístie k nohám, vládla okolo nás poviestková tíšina, ktorú on zrazu prerušil slovami: „Dovoľte otázku!“ Postáli sme.

„Čo myslite o Biblii? Odpustite, že tak vravím, ale naši mladí učitelia rad-radom ju nečítajú! Za čo ju držíte. Čím je pre vás?“

„Slovo Božie inšpirované Duchom Svätým!“ vravím s vážnou radosťou. „Pre mňa je to hrad, ktorý mi bol zavrený na sedem zámkov, až mi Božia milosť dala kľúč, a ja som smel vojsť. Smiem teraz vyjsť a pašu nájsť.“

„Ako to myslíte?“

„Pán Ježiš hovorí: Ja som tie dvere, ak vojde niekto skrze mňa, bude zachránený, a vojde a vyjde i pašu nájde!“

Pokročil a mlčky sme putovali ďalej až na kraj hôrky. Tam som zastal. Pred nami ležala široká dolina, v nej rozložená M. so svojimi dvoma kostolmi. Na neveľkej katolíckej veži začali práve zvoniť. Pekná harmónia niesla sa peknou dolinou. Chcel som povedať, že M. má peknú polohu, no on sa vymanil z hlbokých myšlienok a hľadiac do doliny vraví s naliehavou otázkou: „Povedzte mi pár slovami, čím vám je Kristus?“

„Pán Ježiš?“

„Áno Ježiš Kristus!“

„Osobným Spasiteľom, životom a všadeprítomným Bohom!“

„A je toto presvedčenie dávno vaším?“ Z otázky znel zvláštny stesk.

„V celej kráse sotva rok!“

„A predtým?“

„Predtým platilo aj o mne: „Mŕtvi vo vinách a hriechoch.“ Lež dovoľte prosím aj vy mne otázku: Milujete Krista?“

Vnoril som pohľad do hlbín jeho krásnych očí.

„Korím sa Mu z celej duše, padám do prachu pred Jeho gigantickou veľkosťou, no, že by som smel tvrdiť, že Ho milujem —?“ zakrútil hlavou. Zamračil som sa.

„Tá impozantná evanjelická veža núti aj mňa, aby som sa jej poklonil, ale žeby som sa priam do nej zamiloval, to netvrdím!“

„Aké to porovnanie!“ stiahol čelo, „čo tým chcete povedať?“

„Že keď nás Pán Boh tak veľmi miloval, že nám svojho jediného Syna daroval, nedal nám ho ako vežu, ale ako dieťa do jasličiek!“

„Človek patrí pred Bohom do prachu!“

„Verím, ale deti nepatria do prachu. Tie patria na kolená, do otcovho lona. Pravda, až keď už dostali svoj výprask, keď uznali vinu, odprosili, bolo im odpustené a otec si ich k srdcu privinul!“

„Vy ste nepochopiteľný, áno, neznesiteľný. Ako môžete také sväté, veľké pravdy vravieť so smiechom?“ rozhorlil sa.

„Ja nevravím so smiechom. Dobre si pamätám, ako to bolo, keď som dostal svoje. Ale aj to, ako mi bolo okolo srdca v chvíli, keď veľký a svätý Boh — pred ktorým som sa triasol — mi všetko odpustil a ja som pocítil, že On je už nielen mojím Pánom, ale mojím Otcom!“

„Čím odôvodníte toto svoje tvrdenie?“ spytuje sa skúmavo. On má oči, čo sa chcú všetkému pozrieť až na grunt.

„Publikánom v Jeruzalemskom chráme. Pred chvíľou ešte hrozne nešťastný, sám sebou hrozne odsúdený, a po malej chvíli ospravedlnený a jeho prosba vyslyšaná: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ Vina odpustená. Rád by som sa bol s ním stretol tam na tých chrámových schodoch a potriasol mu ruku, bo viem si predstaviť, aký išiel šťastný. No, prepáčte, musím už náhliť domov.“

„Ba vy prepáčte, že som vás toľko bavil, zajtra máte voľný deň, prídite ma navštíviť, či áno?“

„Rád! Mám i tak ísť do Skalníka za kolegom Jožkom Krivošom vrátiť návštevu!“

„Môžeme tam ísť spolu, stavte sa pre mňa. Pán farár ma žiadal, aby som vás k nemu priviedol. Myslí, že ste vnukom jeho osobného priateľa Daniela Martíniho!“

O chvíľu ležali už háje medzi nami a každý pošiel svojou stranou hnaný žitia nevoľou…