ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tri týždne nového života, tri týždne krásnej, spoločnej práce s Marienkou a Jožkom! Kde vziať slová na opísanie! Mal pán farár pravdu, museli sme zostaviť nový program. Podelili sme si deti i prácu. Privykli moji milí treťoročiaci ľahko na zámenu. Jožka poznali z nedeľnej školy, nebol im cudzí. A hodiny — na ktorých sme si najlepšie rozumeli — naše vychádzky a práce, trávievame i tak spolu. Aj v tom mal deduško pravdu, že budem našu správkyňu poslúchať. My ju naozaj oba vďačne poslúchame. Jožko vraví, že až teraz, keď pozoruje Marienkinu snahu — so všetkými ľuďmi vyjsť v pokoji — poznáva, koľko zlých chvíľ si v Skalníku zavinil sám a že svojmu správcovi v Skalníku veľmi zle svietil.

Marienka, keď sa zmýli, alebo prenáhli, ochotne chybu prizná a odprosí. Vo svojich triedach má práve ona veľmi ťažké charaktery medzi deťmi a obzvlášť medzi rodičmi. Keď sa Jožko spýtal, ako tak pokojne môže všetko zniesť, pekne sa usmiala: „Viete, brat, škola nie je hračka, je to bojisko. Deti aj dospelí majú svoje pokušenia. Medzi tými dospelými je tu už snáď tretia generácia, čo sa o ich charaktery nikto nestaral, aby sa v nich pestovalo dobro. Viem, že som prislabá víťaziť nad zlom v sebe i v blížnych; čo vlastne jedine víťazí, je pokoj a láska, oboje dáva On, náš Pán, ktorý chce žiť s nami a v nás!“

Aký je teraz ten starý školský dom pekný zvonku i zvnútra! Vavrovci mali krásny moderný nábytok, no do tých starých, nízkych izieb nijako nepristal. Marienka zdedila po rodičoch samé staré veci, a tak sa to tam všetko dalo tak pekne usporiadať. Ona má malú spálňu a dosť veľkú obývaciu izbu. Okrasou je pekné harmónium a veľká knihovňa po otcovi. Hoci tam nieto nič zvláštne, predsa každý kúsok nábytku je tam, kde najlepšie pristane. Na stenách pár pekných obrazov, kde-tu košíček či vázička… Hotová rozprávka. Izby, kuchyňa, chodba, všetko ako dobre zrýmovaná slovenská piesenka. Ale čo je najzvláštnejšie, aj Jožkov terajší domov Marienkiným pričinením vyzerá úhľadne a prívetivo. Veď pani Krivošová, keď sa sťahovala od muža, nechala mu len to, čo mal ešte ako mládenec. Nech to tak zariaďujeme my dvaja s Jožkom, bude z toho sklad dopoly naplnený starým haraburdím. A teraz! Masívna posteľ, rodinný, čiernou kožou potiahnutý diván, pred ním okrúhly stôl a stoličky, starodávne skrine na šatstvo a bielizeň, ešte starší písací stôl, presklená knihovnička a daktoré maličkosti. Pridali ešte niekoľko obrazov. Stolár vynovil nábytok novým náterom, a tak ani nepoznať, že červotoč tu urobil svoje. Teraz môže majiteľovi slúžiť ešte roky. Keď ta Jožko po prvýkrát svojho otca doviedol, neznal sa vraj dosť naobzerať, ani veriť nemohli, že tu nič nové nemajú, pravda, obyvatelia boli noví. Jožko cele a jeho otec na ceste k Tomu, ktorý jedine smie povedať: „Hľa, činím všetko nové!“

V telesnom ohľade máme to teraz všetci výborné: Tetička Dubovská vzala si nás na stravu, má na pomoc dcéru i syna po bratancovi, Evičku a Paľka. Dievča je už šestnásťročné, chlapec štrnásť, oba zdraví, silní, pekní, ako také horské kvety. Rodičia im zomreli, majetok spravuje tútor, majú svoju chalúpku, kde bývajú, t. j. spávajú, bo skoro ráno pribehnú k tetičke. Dievča nám všetkým štyrom posluhuje, upratuje a má na starosti i našu bielizeň pod tetičkiným dohľadom. Raňajky nám nosí do starej školy. Marienkina kuchyňa je ako z cukru, má v nej pekný biely nábytok, čo si sama zadovážila; tam raňajkujeme. Ja to mám bližšie ako k tetičke a oni traja sú doma. Jožko sa stará, aby dve kvetinové vázy, čo stoja na bielych stojanoch, boli vždy plné čerstvej zelene a kvetín. Aj okná u Marienky (aj u mňa) sú plné pripravených štiepkov.

Bol u ujca, dostal aj kúpil. A pán Krivoš sa záhradníctvu tiež dobre rozumie, ten si vzal na starosť nielen tieto kvety, ale aj školskú záhradu. Pobyt na vzduchu a to zdravé zamestnanie bude mu veľmi osožné. Obedovať chodievame k tetičke. Začala nám stravu rátať lacnejšie, keď sme vraj štyria; tak sme sa zjednali že Evičke budeme platiť osobitne za obsluhu a bielizeň. Dievčina je celá šťastná a my napriek tomu máme ešte veľkú výhodu. Mlieko na olovrant nám nosieva hneď ráno a večer sme zase u tetičky.

Naši každý týždeň posielajú všeličo na prilepšenie do kuchyne, vraj pre mňa. Babička tiež pošle, netak sa pán Krivoš zoberá a Marienka okrieva. Len ja som vždy ten istý „slamka husár“, hoci, sláva Pánovi, už zdravý. Ani po dlhšej prechádzke ma nohy nebolia. Ruky mi už zase spevneli. Kolesá som ešte nelámal, ani po stromoch neliezol. Ináč to, čo bolo, pominulo ako ťažký sen, zanechajúc duši večný úžitok. Toľko predbežne o nás, veď sú tu druhé, dôležitejšie osoby.

Počas tých troch týždňov poďakoval pán farár z úradu a Metod prijal kandidatúru. Na to, aby ho cirkev jednohlasne volila, nepristal. Povedal mi, že by istotne bol zlým pastierom, keby všetci v M. rovnako boli s ním spokojní. Nuž tak dal pán senior^[36] do kandidácie ešte dvoch. Vystriedali sa po nedeliach na próbe. M.-skí s voľbou náhlia. Radi by dohľad nad stavaním novej fary vložili už do rúk svojmu novému farárovi.

Deduškov dom je už vyčistený, pripravený na presťahovanie.

Zase prešli týždne. Je to príslovečné, veď mne už akosi nezostáva čas na písanie. Voľných chvíľ nezbýva a mojich drahých pribýva. Za každým si rád trochu zabehnem pohovoriť. Čo dôležitejšie píšem do noteska už len na ranných vychádzkach. Raz si to tam stadiaľ prepíšem.

Pán inšpektor nás bol zase navštíviť. Naše spoločné gazdovstvo, i práca, ho tešili. Prichádzal od Vavrovcov a rozprával, že je pán Vavra pre to miesto ako stvorený a vraj značne ožil.

Poznať, ryba prišla do vody, do svojho elementu.^[37] Aj lístok mi od neho priniesol a od pani Vavrovej, ktorá rada a dobre fotografuje snímky ich tried a školy. Radovali sme sa z toho všetci. Už dva týždne chodí Metod ku mne spávať. Mohol by aj u tetičky, ale máme sa príliš radi a sú to posledné týždne, ktoré takto spolu trávime, veď voľba dopadla v jeho prospech. Vo Svätodušnú nedeľu má mať prvú kázeň ako m.-ský farár.

„Teraz si medzi nami ešte ako mládenec,“ povedal som mu, „máš pred sobášom. Až sa so svojou cirkvou zosobášite, už nebude tak ako bývalo; bude po tvojej slobode!“

„Máš pravdu, Štefko, preto túžim nejak obzvlášť zasvätiť sviatok Vstúpenia. Rád by som s vami na hory, stráviť tam poslednú chvíľu slobody v spoločnom dejstve.“ A potom nám rozvinul plán, ku ktorému mal už sľúbenú pomoc od deduška. Usporiadame výlet so školami na Hrabovú. Túži nám tam povedať kázeň na hore a my máme k tomu spievať hymny chvál. To bude jeho rozhranie medzi ružovou jarou, keď sa začínal i jeho duchovný život a ďalšou letnou životnou borbou. Deduško sľúbil zastúpiť ho v M. pri službách Božích. Metod teraz už nie je kaplánom, ale ešte ani farárom; zato patrí medzi kráľovské kňazstvo.

Pri voľbách boli všelijaké nepekné, nepríjemné veci, ktoré rmútili aj deduška aj nás. Metodovi ukázali, že je na úzkej ceste, ba že na ňu opravdivo vkročil, keď voľbu prijal. Nechcem teraz na to myslieť, veď ak mám druhých blažiť, musím sám byť nepokalene blažený.

Do tých týždňov spadajú mi zvláštne zážitky. Tesne pred deduškovým sťahovaním mal môj otec narodeniny. Vyprosil som si bol od pána inšpektora, keď ma už mal kto zastať, dvojdňové voľno. Z ohľadu na predošlú chorobu mi ich ochotne povolil. Metod sa vypýtal od pána farára, a tak sme hoci pozvaní, predsa nečakaní, veľmi radostne doma prekvapili. Len mama spraskla rukami: „Štefko, Štefko, veď si ty už zase od Vianoc narástol, už tatíčka doháňaš, len na šírku ťa nič nepribýva!“

„Vieš, mama, to odrazu nejde, alebo do výšky, alebo do šírky. Až raz otca dostihnem, ani centimeter viac neporastiem, potom už začnem spevnievať, veď aj s ním to bolo tak podľa podobizne, pravda, otče?“

„Áno, Štefko! Keď som dorastal, začalo spevnievanie a trvalo temer desať rokov, kým bol zo mňa muž.“

„No tak som už spokojná,“ prisvedčila mama.

Tentoraz sme nešli nocou do Z. Od prvého mája ide z M. rýchlik; má také dobré spojenie, že za šesť hodín boli sme už na mieste. Tu nás pri olovrante mohli naši hostiť dobrými vecami, hoci narodeniny boli až zajtra. Aj Milinka s Ferkom prišli zároveň s nami; podarilo sa im do zajtra odpoludnia dostať voľno. Po olovrante ukazovala mi Milinka moju novú bielizeň. Žasol som nad jej množstvom a peknotou. Pritom mi napadol môj azalkový kríček. Okrem toho, že som Jožkovi dal poslednú prácu mojej mamičky — a tak niečo, čo som veľmi chránil a miloval — nedal som mu vlastne nič, a on mi vrátil tak mnoho a také krásne.

Pred večerou, keď môj otec mal povinnosti medzi svojimi ľuďmi, bavili sa moji milí v hosťovskej izbe. Mamin klavír, ktorý pri poslednej mojej návšteve tu ešte nebol (mala ho v oprave), umožnil im krásnu chvíľu. Metod priniesol so sebou noty, mama hrala a on nás učil pieseň, ktorou sme ráno chceli otca ešte v posteli prekvapiť. Keď som ja svoj tenor už vedel, pobral som sa, zatiaľ než sa doučia, spraviť svoju obvyklú obchôdzku.

Zvykol som vždy celý dom poprezerať, kedykoľvek som prišiel na prázdniny. Bolo to preto, že môj otec rád prestavoval a pristavoval a krášlil a praktické novoty vykonával a ja som bol na ne vždy zvedavý. I teraz ich bolo dosť, hoci len malé a hlavne v záhrade. „Novôt málo,“ myslel som radostne, „a predsa nové všetko. Obzvlášť nový domáci pán.“ Kam sa podel ten uzavrený, mlčanlivý, v daktorých chvíľach chladno neprístupný muž — otec — pán? Ako rád by som sa bol dakedy k nemu privinul, veď som ho veľmi miloval, práve preto, že bol taký neprístupný. Možno som ho miloval viac, ako ho milujú naši malí, ktorí sú teraz každú chvíľu v jeho náručí. Ale nešlo to. Mamička moja to isté cítievala, hoci mi to nikdy nepovedala, no ja viem. Ba, keby prišla dnes, keby ho videla, počula! Keby smela stopovať jeho netajenú lásku ku mne! Zrazu sa ma zmocnil taký stesk po nej, drahej, že som nechal záhradnú prehliadku. Zadnými dvierkami vyšiel som na topoľmi vysadenú cestu. Viedla do ohradenej záhrady mŕtvych, kde už odpočívajú od svojich prác a žiaľov. Dobre, že je cintorín tak blízko nášho domu. Aj na Nový rok som bol navštíviť svoju mamičku; vtedy na jej mohyločke ležalo mnoho snehu; tlačilo i chladilo to moje srdce. Teraz ho už nebude, aj mŕtvi majú vôkol seba jar. Pri hrobe stála nová biela lavička s operadlom a na hrobe kvitlo plno jarného kvietia. Cyprus a smutná vŕba rozváňali jarou. Všetko mi rozprávalo, že moja mamička nie je zabudnutá, že je milovaná.

Sedím na lavičke — hlavu o mramorový kríž opretú — hľadím nielen na ten zakvitnutý hrob, i pod príkrov, vidím ju, ako si odpočíva v tom úzkom domčeku; drahú hlavu má položenú na krajkovanom vankúši. Malé ruky, čo ma tak nežne hladievali, má zložené. Už dopracovali, domilovali. Nezdvihnú sa dlhé riasy, aby odclonili moje milované oči, v ktorých čítaval som sto pohádok a jednu povesť lásky. Nie, už sa neotvoria. Ale zvláštne! Keby sa tak tie vlny potoka boli nado mnou zavreli, to by sa ony tam ďaleko, vysoko, boli už na mňa podívali… Veď či nehovorí Pán Ježiš: „Ja žijem, aj vy žiť budete. Kto verí vo mňa, keby aj zomrel, žiť bude.“? A tak nielen Jeho, ale aj ju by som už bol uvidel. Snáď by jej boli dovolili ísť mi v ústrety? Aká slávna to myšlienka!

Ako už častejšie, i teraz blížila sa ku mne z tých vzdušných svetov poézie krásna piesenka. Čochvíľa bola už v notesku zaznačená. Vynára sa i melódia i tú značím, veď linkovaný papier mám vždy poruke, aby som nestratil nič z toho, čo mi Pán môj dá. Prekvapím ňou Metoda na Vstúpenie. Odkladám notes a ticho vravím: „Ta si ty išla, mamička moja, ta, no veď aj ja prídem!“

„Ešte nie, syn môj!“ zaznie nado mnou, a mužné rameno ma objalo. „Vari túžiš preč od nás, či by si chcel od nás odísť?“

„Nie, otče môj!“ ovinujem ruky vôkol jeho šije, opieram si hlavu o jeho hruď. „No veď sme všetci na tej ceste za ňou.“

„Sme, Štefko, až Pán Boh zavolá. Jestvujú chvíle, keď i ja túžim čím skôr za ňou zaletieť.“

„Už? Veď si ešte ako kresťan nepracoval?“ žasnem.

„Máš pravdu, no ja mám k tej túžbe dôležitú príčinu. Mnoho som zostal dlžný. Na zemi nemožno už ani objasniť, ani odprosiť. Boh vševedúci vie, že a ako som ju miloval, a že len moja tvrdá povaha bola na príčine, že som jej tú lásku neukázal. A nielen jej, i tebe, syn môj.“

„Ó, otče, mňa si už veľmi oblažil, mne si už všetko nahradil!“ túlim sa k nemu, „veľmi ma teší, že sa smiem k tebe takto privinúť. Ťažko padalo neraz skrývať lásku a túžbu proti láske.“

„Viem, syn môj, ó, viem! Nie raz som to videl. Aby však aspoň medzi nami navždy bolo jasno, tu pri tomto hrobe ti poviem pravdu. Miloval som tvoju matku veľmi. Ona sa však nevedela vžiť do mojej povahy, a tak bojazlivo sa ma stránila. Snáď sa jej zdalo, že by mi bola na ťarchu. Prestávala pomaly i s tými, mne tak drahými dôkazmi jej peknej, čistej lásky. Nie div, veď som jej nikdy nezradil, aké sú mi vzácne. Keď si sa ty narodil, preniesla potom všetko bohatstvo v osamelosti a v neporozumení žijúceho srdca na svoje slnečné dieťa. Pripútala si, prirodzene, celé jeho malé srdiečko k sebe. Žiarlivo hľadieval som na to bohatstvo lásky, ktorým sa oni dvaja vzájomne blažili, medzitým čo ja zostával som vytvorený von z toho raja. Pri ostatných deťoch to už tak nebolo. Tie sa i ku mne blížili alebo ja k nim, ale pritom môj prvodený všetkých v mojom srdci zatieňoval. Často som videl, že môj chlapec i výchovne i charakterove tým trpí, že i má i nemá otca. A predsa nechal som matke úplne jej poklad, obzvlášť keď začala chradnúť. A ja som si správne robil výčitky, že vädne ako kvet bez slnka, nedostatkom mojej vrelosti. Áno, nechával som tých dvoch srdcu najdrahších len spolu. S veľkým sebazaprením privolil som chorľavej žene, aby jej prvorodený stal sa učiteľom, hoci pre svoje slnečné dieťa túžil som po inej životnej postati. Tento ústupok nás dvoch zbližoval, bo ona v učiteľstve videla vysokú záruku blaha pre svoj ľud. Tak sme si aspoň tie posledné roky neboli natoľko cudzími a ja som mal možnosť lepšie sa starať o jej telesné dobro. Dúfal som, veril som, že mi ešte ozdravie a chcel som potom začať iný spôsob života, ale bolo neskoro. Prišla krátka choroba a smrť rozdelila nás prv, než som ju aj len mohol odprosiť a všetko vysvetliť. Do mojich najťažších bojov padli tie tvoje duchovné, syn môj. Cítil som neraz, že ak nepríde pomoc, musím zhynúť. Ty, v inom slova zmysle, cítil si to isté, no ty si tú pravú pomoc pre seba hľadal i našiel. Nebyť toho, že tvoje srdce naplnil On, darca spasenia, aká ťažká osamelosť by ťa bola čakala! Bo ja po smrti tvojej matky — na povrch chladný, vnútri rozorvaný — cítil som sa vinný na jej odchode i na jej celoživotnom strádaní. Vinný som i na tvojej terajšej osirelosti. Približovanie sa k tebe mi bolo nemožné, veď bolo by ho muselo predchádzať z mojej strany odprosenie, a na to som bol prihrdý. No ty svojimi listami staval si medzi nami most. A potom prišlo to, čo Boh v svojej rade uložil. Stala sa milosť aj mne, a tak ja dnes smiem i môžem slovo, ktoré dávno malo byť vyrieknuté i vyriecť: Odpusti, syn môj drahý, za seba i za tvoju matku svojmu nehodnému otcovi.“

Ďalej som mu nedal vravieť, zavierajúc jeho ústa bozkom. Zaplakali sme oba horko. Slzy obmyli z duší i zo srdca horkosť nad tým, že sme tak boli okradnutí hriechom o roky slnečného blaha, ktoré sa už nevrátia. Veď tá, ktorá tým najviac trpela, nevstane z tej čiernej zeme, aby smela vidieť, ako sa jeden k druhému vinieme v netajenej láske. No môj Pán, keď som sa nad tým rozžalostil, mi zrazu pripomenul, že veď ona je už u Neho v blahu a v sláve, u Neho, kde jej zotrel každú slzu, vnoriac ju do mora večnej lásky. My nie, On, áno, On jej v tejto chvíli mohol povedať, čo sme tu spolu hovorili a odmeniť ju tak za celoživotné strádanie.

Vyriekol som tú myšlienku nahlas; ňou i modlitbou utíšení vracali sme sa domov.

Keď som sa v bráne cintorína obzrel na kvietím obsypaný hrob, padala naň ružová zora ako pozdrav nebeskej radosti.

Mnohé krásne chvíle prežili sme na druhý deň, obzvlášť za rána. Svojím spevom sme otca veľmi oblažili. No so mnou do Dubovej priletela predovšetkým táto rozpomienka, ktorá ma bude sprevádzať životom. Veď aká to blaženosť, že mňa s tým, ktorý mi dal život, nič viac nedelí. Stojíme spolu na vrchu Garizim, berieme celé požehnanie ležiace v slovách: „Ja som prišiel, aby život mali a hojne mali!“