ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol som na referáte ešte len raz. A tak ma okrem jedného pána radcu (s ktorým som sa rozprával) nikto nepoznal. Tak isto som nepoznal nikoho ani ja. A zrazu som zastal pred nimi.

„Tak, to ste teda vy, pán Martinec?“ zdvorile privítal ma pán N.

„A je to tuším pravda, že sa do zastrčených kopaníc nehodíte,“ s úsmevom doložil pán K.

„Snáď pre tento môj pekný kabát?“ spytujem sa tiež s úsmevom.

„No, zdáte sa prinóbl!“^[25]

„Nemyslite si, prosím, že som si ho z tých sedemsto korún nadobudol, ktoré ste mi láskave určili.“ Páni sa mimovoľne všetci usmiali. „Je to vianočný dar môjho otca.“

„Takých šarmantných^[26] otcov, čo by synom už v úrade stojacim ešte šaty kupovali, nie je mnoho,“ dosvedčil pán radca N., „no, aby sme sa nebavili,“ pokračuje vážne, „sú tu ohľadne vás a Dubovej dva listy.“

„Práve dva, to je trochu mnoho!“

„Predovšetkým list pána inšpektora, kde sme čítali, že vás vraj škoda do kopaníc atď. Súdiac podľa neho, mali sme už pekné miesto v T. pre vás vyhľadané, no, tu prišiel list vášho pána správcu Vavru, a my sme si namiesto vymenovania poslali pre vás, aby ste sa zodpovedali z piatich bodov sťažnosti.“

Poklonil som sa, prijal ponúkané kreslo. Pán radca roztvoril veľký hárok.

„Sťažnosť znie:

1. Že nemáte žiadnu disciplínu v škole; deti pri vysvetľovaní vám skáču do reči a opravujú vás.

2. Keď ich o desiatej pustíte pred školu, dovolíte im indiánsky krik.

3. Bez povolenia používate prázdnu učebňu na neškolské výkony.

4. Pri svojich ostentatívnych^[27] návštevách po domoch používate svoj vplyv, aby si rodičia i deti pána učiteľa Vavru nevážili. Kvôli tomu navštevujete i žiakov jeho triedy.

5. Že ste urazili pani Vavrovú grobiánskym^[28] listom.“

Počúvajúc značil som si do noteska poznámky a keď pán N. stíchol, vzhliadol som k nemu: „Smiem na tie žaloby odpovedať?“

„Na to sme vás pozvali!“

„Tak mi prosím dovoľte začať s tou poslednou!“

„Všetko jedno!“

„List písaný pani Vavrovej mám tu, hľa v origináli, ráčte si ho prečítať.“

Podal som notesok a vysvetlil krátko, prečo som list písal. „Prišiel som za pánom Vavrom, oznámiť mu, že sú jeho dvaja žiaci ťažko chorí. Zároveň som ho poprosil, aby ich tak kvôli deťom, aj obzvlášť kvôli rodičom navštívil. Po takom uvítaní, akého sa mi dostalo, už som sa viac o to nepokúsil. Zato v rozhorčení napísal som panej ten, uznávam, zbytočný list. Že sa ale Vavrovci skutočne hneď preč pobrali, myslel som, že moju radu poslúchli a že sú mi za ňu vďační. A oni, hľa, miesto toho na mňa žalujú. Štvrtý bod, že navštevujem školákov pána Vavra úmyselne, je omyl. Rozvážte sami, páni: V jednom dome ležali choré dve moje žiačky a dvaja žiaci pána Vavra, mohol som tam len tých svojich navštíviť? V druhom bola zase jedna žiačka jeho a dvaja moji žiaci. Či navštíviac len svojich, mohol som obísť tých jeho? Okrem toho pán Borinský, učiteľ náboženstva, ma prosil, aby som navštívil jeho žiakov, pretože on pre ustavičné pohraby v M. túto svoju povinnosť nemôže splniť. Navštevujúc teda žiakov pána kaplána, ničím som sa proti pánu Vavrovi neprevinil. Ohľadne bodu, že som prázdnu triedu starej školy upotreboval na mimoškolské výkony, podotýkam, že pán Borinský si na inšpektoráte tú sieň vyžiadal. Ba nemusel to ani urobiť, lebo štát tú budovu ešte od cirkvi neprevzal, a tak právom patrí evanjelickej cirkvi. Združenie mladých ľudí založil on. Jeho je to myšlienka aj dielo, ja som mu len pomáhal v práci, a tak sa ten bod obžaloby mňa vôbec netýka.

Druhá obžaloba, že moje deti robia priveľký krik, keď ich vypustím pred školu, obstojí. Ten hluk bol síce len raz taký veľký, a to keď asi päťdesiat krokov poniže, v školskom dvore hrali sa tri triedy pána Vavra. Ľahko si domyslíte, že keď moji žiaci k tomu kriku tam dolu pripojili ten svoj, bol to naozajstný indiánsky tábor, ale založený pekne na vzájomnosti. Bolo to len ten jediný raz, — veď ani moje nervy nie sú z drôtu. My obyčajne chodievame do blízkeho hája. Tam sa deti vyskáču, vykričia, bez toho, aby niekoho vyrušovali. Zostáva tu už len ten prvý bod. Tá obžaloba sa môže vztiahnuť na okolnosť, keď vstúpil pán Vavra raz do našej školy, vysvetľoval som deťom dačo z prírodopisu a deti mi odporovali.“

„Pripúšťate teda, že vám deti skákali do reči a vás opravovali?“

„Áno.“

„No tak ako to bolo?“

„Rozprával som deťom medziiným, že pred svojím domom sedel zajac, že mal chvost pekne na hlave prirastený a že si ním zaháňal muchy z nosa a očí. Tu Martinko Kríž zavolal: „Ale veď zajac nemá chvost na hlave, on ním muchy nezaháňa!“ „A načo je mu ten chvost?“ spytujem sa vážne. „On si na ňom sedí.“ „To počul aj pán Vavra a —“ pokračujem, nedbajúc na smiech pánov z referátu — „ešte sa pamätám, že som deťom rozprával, ako si žaba robila pekné hniezdo na strome a keď bola hotová, sadla si do neho a spievala. Bolo to pri brehu močiara. Na brehu sedel stehlík, skákal dolu hlavou do močiara a veselo si pritom kvákal. Nato mi asi traja začali volať, že žaby hniezda nerobia, ani nespievajú, a že ten stehlík by sa utopil, keby dolu hlavou skočil. Nuž to bola tá porušená disciplína.“

„No, ale prosím vás, človeče, prečo také hlúposti rozprávate deťom?“ prinútiac sa k vážnosti, mračil čelo pán M.

„Chcel som sa len presvedčiť, či predo mnou sedí rad špalíčkov alebo rad mysliacich bytostí a či si moje deti dajú každú hlúposť na nos zavesiť, keď im ju povie učiteľ. Presvedčil som sa takým spôsobom neraz, že nemám pred sebou kapustné hlavičky, ktoré možno potitulovať: „Blbí kopaničiari“, zato živý, umný materiál, z ktorého možno vytvoriť mnoho krásneho. Som presvedčený, páni, že po zrelom uvážení mi dáte za pravdu. A keď sme s tou žalobou už takto hotoví, dovoľte, aby som vás poprosil: nezažeňte ma preč od mojich detí, radšej nám dakoho pošlite, aby sa prišiel podívať, ako sa máme radi. Keď počuli otcovia mojej drobotiny, kam idem, v obave že ma dakam presadíte, poslali vám po mne tiež list. Čo je v ňom, neviem. Dali mi ho až na m.-skej stanici, no domýšľam si, že vás prosia, aby ste ich deťom nedávali po takom krátkom čase zase druhého učiteľa, že im to k múdrosti veru nedopomôže.“

Dal som list pánom. Čítali, podávali si ho jeden druhému. Konečne obrátil sa pán radca N. ku mne, tentokrát s jasným čelom: „Občania skutočne vašu žiadosť podporujú. No tak vás pre tento rok necháme v Dubovej, kde ste si, ako vidíme získali veľké sympatie. Rodičia si dali svoje dobrozdanie ešte aj doktorovi potvrdiť. Tým, čo doktor píše, prvý bod obžaloby padá: „Vplyvu a školskej disciplíne pána učiteľa Martinca možno ďakovať, že hoci bolo tu viac ťažkých prípadov chrípky, ani jedno z detí z Dubovej nezomrelo.“ No tak vám blahoželáme!“

„Ale snáď bude pre budúcnosť dobre, keď nenecháte žaby hniezda stavať a spievať a zajacom chvosty na hlave rásť,“ doložil pán K. Páni so smiechom podávali mi ruky.

„Teraz máte vy právo podať sťažnosť voči pánu Vavrovi, predneste svoje krivdy, áno i svoj úsudok o ňom!“

„Ja nemám čo žalovať. Pán správca je človek riadny, učiteľ v škole príkladný, nejedno som sa za ten krátky čas od neho naučil. Za každé napomenutie som mu vďačný. Neomylný nie je a že sa chrípky bojí, to mu naskrze nezazlievam, veď ja sám tú chorobu nenávidím, keď mi vlani vzala moju drahú matku a toho roku už skoro môjho dobrého priateľa. Pán inšpektor vám omylom napísal o mne, že som na kopanice pridobrý. Ja to isté tvrdím o kolegovi Vavrovi právom. On nie je v Dubovej šťastný, jeho schopnosti sú priveľké pre ten úzky priestor. A keď ešte nemiluje sedliacky ľud, nevie, čo s ním začať. Keby ste na prosbu takého náhradníčka dačo dali, tak by som vás prosil: ak je to miesto pre mňa určené, súce pre človeka ženatého, dajte jeho tam, alebo mu nájdite ešte niečo lepšie!“

Pán N. mi potriasol ruku, ostatní pokrútili hlavami a bol som prepustený. Vďačný voči svojmu Pánovi vrátil som sa domov.

Radosť, s ktorou ma veľkí i malí vítali, ma veľmi zahanbuje, ničím som si toľko lásky nezaslúžil. Núti ma k lepšej vernosti voči svojmu Pánovi i svojim blížnym. Obzvlášť ma prekvapila radosť pána farára a milé slová, ktoré mi povedal: „Počuj, Štefko, pri pohľade na teba mám pocit, akoby si mi bol vnukom. Odkedy som spoznal tvojho otca a on sa v mojej ťažkosti, pri chorobe pána kaplána tak synovsky o mňa postaral, nejde mi nejak cez pery to „vy“ a „pán učiteľ“. Ak ťa neurazím, budeš ty mne len Štefkom a ja tvojím deduškom, či áno?!“ Pritúlil som sa k starému pánovi: „Vďačne, deduško môj zlatý, no, len ak pritom dostanem aj babičku. Mám skúsenosti s babičkami, že sa pri nich vnúčikom dobre vodí.“

„Hej, furták! Stará moja, počuješ, čo vraví? Chceš si ho adoptovať?“

„Prečo nie, ak bude poslúchať,“ zasmiala sa pani farárka.

Pred rozchodom napomínal ma nový deduško a hovorí: „Tvoj otec ma žiadal, aby som dal trochu pozor na teba, bol si vraj v detinstve slabý, ťažko ťa vychovali a potom si prirýchlo narástol. Má starosť, aby si si nebral zbytočne primnoho práce, tak ti hovorím, drž sa svojej ferule^[29] a dosť. Tvoj otec túžil svojmu prvorodenému dať vyššie vzdelanie. Aby si sa stal učiteľom, privolil len preto, že si to žiadala tvoja matka a aby si sa ešte roky nemusel po školách namáhať. On ťa tak chránil, zostaň teda len dobrým učiteľom a priateľom nášho ľudu.“

„Áno, Pane môj, učiň ma dobrým učiteľom a pomôž mi verne siať do tých malých srdiečok svetlo Tvojho spasenia a bystriť tie umné hlavinky, čo sa tak rady ku mne vinú!“