ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pricestovali sme do M., ani sme do Dubovej neišli; veď bol štvrtok ráno a my sme sľúbili pomáhať babičke pri sťahovaní. Ukázalo sa aj to, ako mnoho zdolá spoločná láska, no ale nás aj bol pekný počet. S Marienkou prišli Krížovci, stolár Prachár, pán richtár, naša tetička, štyri väčšie dievčatá a šesť chlapcov a oba Krivošovci. Metoda čakalo dakoľko šuhajov m.-ského združenia. Úlohy sme podelili. Marienka s pánom Krivošom a so mnou prevzala odoberanie vecí v novom dome. Metod s Jožkom bdeli vo fare nad vynášaním a nakladaním do nákladného auta. Pani farárka s tetičkou odovzdávali dievčatám riady a iné veci zabalené v košoch. Ja som však z toho všetkého hurhaja len to videl, keď zariaďovali pracovňu pánu farárovi.

Potom sme s pánom Krivošom usporiadovali bohatú deduškovu knižnicu. Mládenci prinášali debny, priateľ Prachár ich roztváral a Marienkini chlapci nosili nám knihy do rúk. Ešte nebol ani podvečer, keď už všetko stálo a ležalo na mieste a keď slávnostne, cez ovenčené dvere, uviedli m.-skí svojho pána farára do jeho domu a tam sa s ním polo s plačom, polo s radosťou lúčili šťastní, že neodchádza od nich, že i naďalej zostáva im otcovsky stáť po boku i keď už budú mať mladého vodcu. Tu vložil on ruku svojej plačúcej ženy do svojho ramena a tak sa potom tým novým domovom vodili, ako také dve šťastné staré deti.

„To tu ale budeme mať pekne, starká moja, práve tak, ako by som si vždy bol žiadal pre teba, no i pre seba,“ volal pán farár.

Ani babička nelenila s pochvalami a nesporila vďakou.

„Ak niečo nemáte tak, ako by ste si priali,“ hovorí Marienka, „len nám, prosím povedzte, vďačne premeníme!“

„Nie, milé dieťa, nič nemeňte,“ bozkávala ju babička, „na vás poznať, že ste mali svojich rodičov radi a preto viete, čo starým ľuďom treba. Všetko je pekne a dobre tak, ako je.“

„A kto dal toto čestné miesto mojim fajkám?“

„Ja, deduško!“

„Ty, Štefko? A nemyslíš, že by im lepšie pristalo v komore za policou?“

„Snáď sa dakedy aj tam ocitnú, až Pán Ježiš to bude od vás žiadať, teraz ešte môžu byť aj tu.“

„Máš pravdu, môj chlapec. Taký celoživotný zvyk odložiť, k tomu musí svätý Boh slabému človeku udeliť silu a ja ju ešte nemám!“

Nuž tak sú už naši milí v svojom peknom domove a fara stojí prázdna, pustá, len kancelária je ešte zariadená. Dom vyzerá — i keď má strechu — ako po vyhorení. Až teraz vidno, koľko nebezpečných puklín hrozilo, že spadne. Išli sme sa tam ešte raz podívať, či sme niečo nezabudli. Stál som chvíľu a porozhliadal sa po izbách. Tône súmraku nazerali oknami bez záclon.

„Ako je tu strašne,“ vravím pod tlakom neopísateľnej tesknoty. „Ten predtým nami milovaný dom vyzerá ako mŕtvola v rozklade, volajúca doďaleka: Uložte ma do hrobu!“

„Aké slová, Štefko, poď čím skôr preč!“ volal ma Metod.

„Nediv sa,“ hovorím už vonku, „smrť je predsa len strašná. Keď sme spolu s Martinkom bleskovou rýchlosťou kärovali k nej v tom potoku, vtedy som sa jej nebál, a teraz! Neviem, čo to bol za pocit strachu, neviem to ani pochopiť ani opísať. Akoby tej strašnej bytosti bola bývala plná izba a vystierala po mne svoje kostnaté ruky.“

„Po tebe?“ objal ma. „Či nevieš: Oslávením skončil boj, ó, smrť, kde je osteň tvoj?!“

„Viem, Metod drahý, sláva Pánovi!“

Bežali sme odobrať sa od babičky i deduška, bo na dvore stál pán richtár so svojím rebriňákom, opatreným troma sedadlami ako na výlet. Jeho sivé koníčky netrpezlivo hrabali. Rozlúčili sme sa a už nás odvážajú domov: Marienku, tetičku, oboch Krivošovcov a nás dvoch. Metod zostúpil u tetičky, musel ešte daktoré nutné listy napísať a ja som zas písal potom svoje skúsenosti. No už som hotový, ale nepôjdem ešte spať. Okno mám otvorené. Dolu v starom dome v Marienkinej pracovni je tiež otvorené, bo tichým večerom melodicky nesie sa strunová hudba a čistý zvonný Jožkov hlas. Tam sa učia akúsi krásnu novú pieseň, musím ich počúvať.

Nuž počúval som sediac na okennej rímse. Tá slasť, tíšina, vôňa májového večera, snúbiaca sa s ľúbeznou prelesťou hudby a poézie, preniesli dušu i srdce cez temnoty a tesknotu smútku, ktorý ma predtým nezvykle mučil. Ó, veď pieseň nesúca sa dolinkou i hájmi, vysoko k nebesiam plným hviezd, bola taká pravdivá a blažiaca:

Taká mocná túžba mnou zachvela, že mimovoľne zviezol som sa na kolená v oddanej, vrúcnej modlitbe. Hudba už neznela, spev stíchol. Keď som vstal, bolo tam dolu okno tmavé, no tak i ja zhasnem. „Dobrú noc, drahí moji, spite sladko!“