ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 288. Gustávovi Zechenterovi ^[1479]

V Martine 3. 2. 898

Milý Gustík!

Meldujem pokorne, že som Ti ja včera večer už bol na tej Živeninej „Besede“ a vytrval som tam až po 11. hod.

— No veď som sa Ti stal šťastným človekom, odkedy ma to nešťastie potkalo! Aj teraz ma pretrhla návšteva dám! Pomysli si — návšteva dám! na moje staré kolená. Iľja! Braček! už sa dámy neboja navštevovať ma! Testimonium paupertatis.^[1480] Ale veď žiadne bohatstvo večne netrvá. Punktum.

Tých dakoľko počiatočných slov môjho spetungu ráč prijať miesto veľťažského visum regestum^[1481] môjho terajšieho stavu. Ide to, ide, keď kulháva a pomaly, ale predsa k lepšiemu. Len keď sadám, líham, vstávam a obraciam sa, mám bôle v prsiach. Ináč, až na lenivosť abdominálnych ústrojov, je sláva Bohu.

Aby som nenasledoval žobrákov na kalvárii, ktorí tam ukazujú a s výkrikami na súcit obecenstva svoje neduhy, — prenechávam opisovať, čo a ako sa mi stalo, i tak sa mi to už zunovalo.

Ale Tebe gratulujem k tomu milému, živému, i chorých do smiechu privádzajúcemu humoru.^[1482] Ty vari ešte aj keď budeš umierať — daj bože, aby to ešte hodne pozde bolo — budeš fígle vystrájať.

Za Tvoju milú priateľskú lásku, ktorú si mi i Tvojím posledným listom preukázal, Ti z celej duše ďakujem, a pozdravujúc Tvojich milých domácich, obzvlášte milosťpaniu, porúča sa i naďalej do Tvojho priateľstva

Tvoj úprimný priateľ Francisci

List 289. Jánovi Čipkovi (Čipkaymu) ^[1483]

Drahý brat, ctený a milý kamarát!

Od hodnej hŕby rokov dopočúval som, že Tisovania a iní Tvoji ctitelia a priatelia na Jána Evangelistu^[1484] ako Tvojho mena chodievali k Tebe všetko dobré Ti zavinšovať, pokloniť sa Ti a potešiť sa s Tebou, a ja teraz takým zahanbeným sa cítim, že ja z takej príležitosti dosiaľ ani listom neprihlásil som sa k Tebe, lebo veď čo len od šesťdesiat rokov známe sa, radi sa máme a spolupracujeme na dobrých podnikoch a dobrých dielach, vždy podľa našich síl, nášho veku, podľa potreby doby, ale vždy v úprimne a vernej oddanosti i veci jeden k druhému. Teraz mi ale nedá pokoja a radšej včaššie sa priberám k tomuto listu, akoby mi malo čokoľvek zapríčiniť premeškanie alebo oneskorenie sa. A nedá mi pokoja tým viac, že nikdy v mojom živote necítil som sa byť takým opusteným nielen od svojho vlastného príbuzenstva roztrateného po celom ďalekom, ale viac cudzom svete, od tej spoločnosti, s ktorou som k prevedeniu samého seba prišiel, cítil, myslel a pracoval. Vykreslenie tejto poslednej vety nejdem vykladať. Dosť na tom, že sa takým opusteným cítim, že takým opusteným som.

K tomu predstav si, kým duchovne i telesne oslabnutým na starobu urobí ťa a akosi napochytre. Nuž porozumieš, že ma nič neteší a neinteresuje.

Ale aby z nás dajednoho pánboh nepovolal prv, akoby som Ti poslal na Jána Evangelistu užej pozdrav a výraz mojej nepremenenej oddanosti, nuž Ti posielam týchto pár slov: aby Ťa pán Boh ešte živil^[1485] dokiaľ bude jeho milostivá vôľa, a síce pri obstojnom zdraví a dobrej vôli…

Mudroň a Halaša dnes prišli^[1486] pri dobrom zdraví a dobrej vôli. O Kolénaim^[1487] sa všetci čo boli pod jeho dozorstvom a už prišli, uznanlive vyslovili.

List 290. Matúšovi Dulovi ^[1488]

21. 9. 1898

Blahorodý pán Matúš Dula,

predseda Kníhkupec. a nakladateľského spolku

v Turč. Sv. Martine

Od tajomníka Kníhkup. — nakladateľského spolku p. Jozefa Škultétyho na prečítanie prijal som rukopis Ľuda Kubányho dramatickej práce „Traja sokoli“^[1489] a po prečítaní prinavraciam ho v prílohe Vám, celkom tak, ako som ho prijal, s priložením prítomného listu.

Nepovažujem za svoju úlohu, ani nechcem týmto listom o tejto dramatickej práci vysloviť posudzovateľskú mienku.

Avšak predsa, keďže má byť úmysel ct. nakladateľského spolku tento rukopis tlačou vydať, nemôžem premeškať, poťažne na vydanie tlačou, svoje nasledujúce poznamenania, pozornosti ct. Kníhkup. a naklad. spolku porúčať.

Predovšetkým prichodí mi upozorniť, že hlboko do života národov a dejstvujúcich osôb siahajúce dramatické práce, zvlášte vynikavým dramatickým spôsobom a samo pre seba vynikavých dramatických dejov, nie je v obyčaji a nie je príhodno uverejňovať tlačou za živobytia či za a čiže i proti dejstvujúcich osôb, najmä v dobách a v prúdeniach takým dejom a ich pamiatke nepriateľských.

Domýšľam sa, že tak ponímal tento predmet a tieto otázky i môj hrdinský druh, vrstvoník a oslávenec Štefan Marko Daxner, keďže ako s istotou znám, poťažne na túto dramatickú prácu pred mnohými rokmi vyslovil žiadosť, aby za živobytia dejstvujúcich osôb uverejnená bola.

S istotou predpokladám, že táto žiadosť sťahovala sa nielen na hlavné tri-štyri, ale aj na ostatné osoby, zvlášte tisovské. Iste obával sa, že by uverejnenie nadišputovaných a domnelých alebo v akomkoľvek ohľade nie domnelých, ale za najväčší politický hriech súdobne vyhlásených previnení mohlo mať škodlivé následky na živých — akých v Tisovci je podnes istý počet a na ich potomstvo, alebo i na celý národný život v Tisovci.

Ktorí opatrovali tento rukopis a zamýšľali vydať ho tlačou, až do privčasného skonania Štef. Marka Daxnera,^[1490] ba až dosaváď vyslovenú jeho žiadosť uctili a plnili.

A vskutku ani nevidno príčiny, ak len nie tú, že ct. Naklad. spolok nateraz asnáď nemá iného k vytlačeniu súceho rukopisu, nevidno reku príčiny ešte niekoľkých, ktorí i tak nebudú dlho poplietať sa medzi živými, vystaviť natriasaniam a naťahovaniam, zvlášte jestliže všetci výborníci ct. Nakladat. spolku, ako sa domýšľam, ešte ani nečítali rukopis, a tak v otázke jeho vytlačenia alebo dočasného ešte nevytlačenia ani uspokojivú a vážnu mienku vysloviť nemôžu.

A rukopis veľmi zaslúži, aby bol všetkými v. členmi ct. Naklad. spolku prečítaný, o čo snažne porúčam.

A teraz pre vyznanie sa v deju niektoré poznamenania:

Pôvodca kvôli dramatičnosti, ako i kvôli vyplneniu podvesením, aby tak povedal a kvôli rozmanitosti deja uviedol niektoré osoby a dáme im účinkovať, ktoré nemajú dejový podklad, ba ani nejestvovali, nežili a neúčinkovali.

Za celkom nepríslušný a nepravdivý držím samý záverok výst. 1. dejstva III., kde Ďurko^[1491] vyslovuje kliatbu nad Markom. Ďurko by to nikdy nebol urobil, ačpráve bol tuhý a prchkej povahy človek, ale to by nikdy nebol urobil, čo mu pôvodca, bezmálo dramatičnosti kvôli, ako dačo drastického do úst položil.

A tiež za úplne nepravdivé, neprirodzené, nezaslúžené a v najvyššom stupni urážajúce držím, že pôvodca na čele deju IV., Ďurka tisovského premenoval a napísal „Taraj Tiszélczy“.

Pravda je, že Ďurko Daxner až do štatariálneho procesu v Plešivci, bol ako zeman maďarského, vlastne vlasteneckého, ale Slovákom nie nepriateľského a naskrze nie maďaromanom alebo renegátom vlastného zmýšľania a držania sa. Avšak skrze tú pravotu stal sa úprimným, preniknutým, verejne osvedčeným a význačným Slovákom a podporovateľom slovenských záležitostí, nadovšetko revúckeho gymnázia. A tak bolo by nielen nezaslúženým, ale urážlivým zneuctením jeho pamiatky, premenovanie tiež v literárnej práci vymysleným maďarónskym, ale práve renegátským menom.

V Turč. Sv. Martine na Matúša 1898

S náležitou úctou ostávam

Ján Francisci

List 291. Gustávovi Zechenterovi ^[1492]

V Martine 28/9 898

Môjže Ty roztomilý pán kmotor! Mnohovážený pán doktor Gustík!

„To je prosím pekne tak, ako keď“ — takto začínal svoju odpoveď na dáku otázku alebo svoju prednášku nám čo len dvadsiatim okolo jeho hostinského stola sediacim dobrým a veselým žalúdkom v uniforme i nie v uniforme nebohý pán Maro,^[1493] ktorému nech pánboh dá slávu večnú čo len na nebeskom prípecku za všetko dobré, čo sme uňho užili a nadovšetko za tú klasicky filigranskú odpoveď, ktorú dal Tebe, keď prichádzajúc s vážnou vyholenou tvárou vo vysokom klobúku so striebrom okovanou trstenicou zo svojho úradu, t. j. nosenia pod pazuchou aktov za mešťanostom, tuším tým Ravesom, ktorý, keď k pocte biskupa Moysesa dal banket a prípitok začal: „Kinder machen — Kinder machen — Kinder machen“^[1494] a v tom jeho demostenovská výrečnosť uviazla, až mu veselá chasa pomohla: „ist keine Kunst“^[1495] — nuž reku ten istý Maro, keď taký vážny a vystrojený a ako svieca vystretý zastal vo dverách a Ty si ho privítal, že: „Pán Maro, dnes máme znamenitý obed“ a Maro odseknul sebavedome: „Dobrý kočiš vie, čo mu koňom treba“ a vybúšil homerský smiech.

Nuž, reku, to je tak, ako keď, ak by si bol zabudol, nuž idem Ti pripomenúť:

Alebo je to aj tak, ako keď Marek Pongrácz slovenský versifikátor liptovský vo veselej spoločnosti vyzvaný, aby na Janka Szenerczányiho, starého mládenca, povedal epitaphicum, nuž povedal:

Nuž, reku, to Ti je tak, že keď sa už tie secesné posledné veršíky tých dvoch elégií približujú, nuž kandidát takej približiteľnosti rád by sa ešte vidieť so svojimi dobrými kamarátmi.

I ja som takým kandidátom a prv, ako by ma starý kamarát Jurko Plošič — vyzradil mi Križko, že avanžíroval do Kremnice bývať a tam očakáva tie dva posledné veršíky — pro nehy, akoby ma či „a sinistra ad dextram“, či „a dextra ad sinistram“^[1497] či akokoľvek prežehnal, — rád by som sa vidieť s Tebou a spolu i s inými dobrými s Kremničani.

Nuž to som Ti chcel povedať! v slušnej krátkosti a podruhé poprosiť Ťa, aby si mi v naozajstnej slušnej krátkosti dal na vedomie, že v ktorý deň by som mohol prísť do Kremnice s tým raňajším vlakom, ktorý odtiaľto o 7 1/2 hod. ráno odchodí a prísť naspäť vlakom, ktorý po 8. hod. večer sem prichodí. Rozumie sa, že by chcel len v taký deň prísť do Kremnice, v ktorý by si bol doma a v ktorý by som Ťa v ničom nemýlil a neprekážal. Mne je pri mojich facírskych úradoch „ollesánc“,^[1498] ale by mi tak 4.ho októbra a čo nasleduje najlepšie prichodilo. Veď vari babskô leto dotedy potrvá, lebo dáždivú chvíľu a blato nerád vidím.

Prosím, vykonaj moju úctu mnohováženej, ba myslím, že ešte mnohováženejšej pani kmotre od tých čias, ako som mal šťastie posledný raz jej k takej mnohováženosti gratulovať.

Do šťastného videnia Tvoj starý kamarát

Francisci

List 292. Gustávovi Zechenterovi ^[1499]

V Martine 2/10 898

Drahý kmotre!

Už Ti mi je po radosti. V týchto pľuštiach a chládežiach dostal som ošklivú nádchu do nosa, do hrdla, aj do prsú a nie som súci na cestu a tým menej medzi poriadnych ľudí. A tak privedenie dobrého úmyslu ostane na lepšie časy a vierepodobne už len na rok — ak dožijem.

Teda „nichts für ungút“.^[1500]

Pozdrav všade, kde patrí a ostaň zbohom!

Tebe priateľsky oddaný kmotor

Francisci

List 293. Gustávovi Zechenterovi ^[1501]

V Martine 19/12 898

Milý kmotre!

Že vraj „Janko môj dobrý“. Čerta som Ti ja dobrý, keď na Tvoj list,^[1502] vari októbrový, iba teraz priberám sa odvrknúť. Dnes som registroval môj vreckový archív a tam som našiel i Tvoj dokument s tým „dobrým Jankom“.

Keby si ma bol videl, aký som bol zahanbený, veru by si sa bol chutne zasmial. Akurát ako poriadny školiak, keď pánbohzná koľkoráz chodil miesto školy okolo školy a naraz ta prikvitne a nevie, čo za výhovorku povedať pánu rechtorovi. Nuž maj zmilovanie, vyhreš ako chceš a koľko chceš — len sa mi nehnevaj.

Nuž, ako ten františkán, čo sa rád opil, keď ho hrešili za to, sľuboval, že „nikdy vác“, ale sa zasa len opil, a keď ho zas hrešili a na oči vyhadzovali, že sľuboval, že „nikdy vác“, potešoval ich a seba, že on znova sľuboval, že nikdy vác, ale myslel, „že toľko hej“. A bolo po povesti.

Nuž aj ja sľubujem, že „nikdy vác“; ale ak by sa mi prihodilo, že „toľko hej“, nuž pardon a zasmej sa. Veď tie milé smiechoty sú i tak Tvojím milým remeslom.

„Nuž a teraz už čuo?“ ako ten Priekopčan, keď počas istej voľby vyslanca Janko Jesenský Ťažký, pánboh ho osláv, a Paľko Mudroň a Jožko Kohút v Priekope susednej kortešujúc krásnych rečí nahovorili, zrazu ozval sa akýsi Priekopčan, že „a teraz už čuo?“ — myslel tú milú dôveru.

Ale čo Ti ja mám anekdoty rozprávať, ja, babrák, majstrovi?! Veď Ty to všetko vieš ešte inak. Nuž len som si chcel prelúdium zahrať na tom rozheganom organe mojej výmyselnosti, k odpovedi na tú interpeláciu samého seba, že čože by Ti vlastne mal písať. Ale, braček, kmotre! akokoľvek budeš natriasať, obracať a znavracať vačkov mojej fantázie a pamäti, nateraz nevytrasieš z neho nič inšieho len: „Bože daj Ti a Tvojim šťastlivé a radostné sviatky!“

Ale by som Ťa predsa pekne prosil, aby si z tohoto môjho vinšu aj Julkovi^[1503] oddal na rovne odmeranú polovicu.

A teraz „Nix für angut“,^[1504] a maj sa dobre, a daj pozor, aby si sa na sviatky koláčami neobjedol, mohlo by Ti zaškodiť, ani aby si do kuchty s lekvárnikmi nepadol, nuž nefamoznej sa.

Tvoj nedobrý Janko