ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vidím ťa, viem ťa, človeče.
Stojíš sebou samým zachytený,
väzieš v putách samosvojných.
Škoda ti teba, tvojho času, veku,
skoro ti to času nebude mať,
jestli svojevoľnou nevymkneš sa
vôľou z daromných zápreky citov.
Mieniš zmoriť nenávidený svet,
a dáš ty sám seba mariť muške?
Či na to berlu kráľ nosí vševládny,
aby — komár keď mu na čelo sadne —
sám seba berlou zabil svojou?
Vysoko cieľ ti! Máš si azda nôh
požičať od raka, skorej bys došiel?
Myšlienka veľká! Ale malý tys,
klenkaja pred detinstva obrazom,
akoby pred lútkou obor kľačal.
Kto je tebe otec? Kto ti matka?
Ukáž mi záslužnosť rodopudu!
Že chlap so ženou v ohni vilenstva
zohriali sa a tys potu kvapka
toho jejich - hej, mi to zásluha!
Takú mi dá každá slina na jazyk
a v nose každá mrľa takú má.
Kto ti je otec? Kto ti je matka?
Ty sebe sám otcom si aj matkou:
každým okamžením rodil si sa
v bôľoch inakších, než mater mala,
až dorodil si sa do mužestva sám
v bôľoch, čo vek trvali, trvajú.
Tys dieťamuž, dieťaťa to seba,
vždy sa počínajúc, vždy sa rodiac
zo dnes na zajtra, z vekov na dnes.
Ty si sebasamorod i samobyst.
Tvojou-li vôľou snáď teba splodili?
Výmienky — lis ty rodičom kládol?
Záväzky-li mali ste popredku
medzi sebou snáď uhovorené?
Im dobre bolo, keď ťa plodili,
tej slasti náplň odbuda jejich,
tej úživok časná jejich spása.
Tebe majú oni za to vďačiť sa,
bo ty za to životom odbúdaš.
S nimi nemáš nič viac, ty si on sám,
ty si muž a vlastný stvoriteľ svoj.
Tie rodoľubky zanechaj deťom.
Hanebno matke do života liezť,
keď už si mužstvom nebo prečiahol
a svet ozorou preplnil svojou!
„Nebudete-li, vraj, ako deti,
nevojdete do slávy kráľovstva.“
To je náuka, ver, pre deti len,
nie pre mužov, ktorí idú dobre ta,
kam sami chcú — pretože tak chcejú.
A čože vôľa, dej, čin a skutok —
to muž, a to jeho rod a deti sú.
Či tak, či inak, čo je do toho komu,
keď má i môže i slobodne chce.

- - -

Človeka niet krome v mužočloveku,
stvorenstva kvet on veškerého,
všetko je iné háveď plodinstva len,
bylinstvo, zelie, sihľač osuhlá,
je nič len odtienstvie toho kveta
a šatenie jeho je malebné
od bylí a piesku na zemi prachohrudnej,
až tam za slnce, hviezdy a sústavy,
v bezokončinách, kde všetko zapadá,
len nie mužova myseľ a vôľa nie.
Ba on stvorenstvu tomu pečať dal tú,
že smie byť aspoň tým jeho stínom,
ináče bez neho ani to nenie.
Stúp svetlonohou na stvorenstvo to ty,
právom, mocou je všetko tvoje;
a teba nikde niet, ak v tebe nie.
Bude-li v žaluď sa dub vomiestiť chcieť,
preto-da, že pošiel z nej? Na tisíce
ich hádže sám zo seba, mihajúci
okom stvoriteľským do prírody,
zasievajúc v nesmier darom seba.
Ale stojí len on, len on je sám
v pätistovekej sile vzdorujúci
slávne svetovíchrom a hromom všem.
Kto mu požičal tej sily slávnej?
Kto za neho stojí na postati?
To je len on, bo je len on samý.
Zmaľže ho na byľ jednu — to nemožno ti,
bo všetku možnosť sám na seba vzal
a kolo neho číra nemožnosť.
Tak je človek-muž inde nemožný,
len v tom, kto je a čo je v sebe sám,
on len je sám na tom svete možný.
A že je to, kto môž’ proti tomu
dokiaľ je on, vzdory aké klásti!
To nik nemôže, ani Boh, on len sám,
on môže sám proti sebe, nik iný.
Bo keď chce, zalúči sa za všetko
stvorenstvo preč, preč, preč do bezdušia,
že svetla oko ho samé, číre,
svetovševidné viac nedohliadne,
ani nedostihne myseľ žiadna.
A predsa i tam je len on, ten sám;
lebo je, bol a bude sám v sebe,
bez všeho, čo jest, ba i bez seba,
lebo i bez seba mu vôľa byť.
Stupaje vtlačil tohto do sveta,
ktorý sa pred ním triasol osikou
a v bázni plnil rozkazy jeho.
Kadiaľ prešiel, tadiaľ jeho stopy
svietia i pália leskom sebesvojným —
slncia by po cestách pohádzané.
Akýmsi pútnikom nevídaným,
kráľom, ktorý prišiel vidieť chúdež,
rozhadzujúc peniaze po hradských,
z plnosti dáva poddaným svojej.
Nech sa deti školské sveta toho
s nimi hrajú roky a storočia,
nedbá na bezmiernosť svoju takú,
to im nechá — ako žaludie dub
ľuďom, zverom rozhadzuje biednym.
On si je, je sám, všade naveky on,
to jeho nesmrteľnosť jediná jest.

- - -

Niet Boha, ako človeka-muža!
Z výšin pozanebných prichádzam ja,
ob- a prechádzajúc stvorenstvo to.
Jak Rozsutec ten bys poprechodil,
všade je mlkot tam nevedomstvia,
všade tuposť mätnej neselnosti;
cudzeň nesavedomu stredomí,
tam gáplohybné sú len ruchy, máry,
leskohrudných kopcov vymerané,
krutitočivrat a šum odporný
a vŕzganie pod zákona ťarchou,
ktorú človekov um volá tiažou
z hlavy svojej, svojej ledavôle
zakrážajúc čiarou deväťkrátnou
stvorenstvo, by hrajúc na lopty sa.
Tam všade len remeslo a práca,
robotizeň, otroctvo hávedné,
ničoho nič inšieho nekoncom.
Niet Boha nikde, ak v človeku ho niet!
Bo v podnebí ho niet, ni v zánebí,
ja viem, bo som poprechodil všetko,
jak Rozsutec ty ten poprechádzaš,
ba mravenisko bys porozrýval.
Tretinu hviezd zahrstia tou päsťou,
tretiny dve slnkom, dychom jedným.
I viem, čo viem, a to je moc moja.
V nesmieru tom nikoho, len človek,
z nebytu sa nebo nebom volá,
bo je samá síra, bohopusta.
Rozprášení odtiaľ sú už všetci,
jedni za druhými vyhostení,
naveky ako viťmy daromné,
ako strašidlá sú zalúčení,
keď nemá čo rásť a zrieť viacej.
Len fúknutím jedným umočloveka,
len jednomižnou vedy jeho lúčou,
rozprášení sú preč do ničoty.
Zašli všetci, minuli sa všetci,
jedni za druhými rozohnaní.
Grécki bohovia krásopaniví,
za nimi pak prísny jediný ten
kazár sveta na hore Sinajskej,^[60]
za týmto pak Otec, Syn i holub
i s gazdinou mamkou i s anjelmi,
deťmi jejich všetkými svätými.
Čeliadka tá, rodinka tá všetka,
s hnilým jejich ľahostajom všetkým,
s prajníčkovaniem tým jejich stranným,
darmorodinkárskym, prítulkárskym,
s chlebárením jejich a žehnaniem,
s jejich milôstkami, dobrôstkami,
s hromostrachy jejich daromnými,
s uchoklony jejich, s očistrehy,
na modlikaň, spevíkaň a vzdychaň
darmosvätých tuto pobožníkov —
všetci už i so všetkým svojim zmizli,
zašli všetci, minuli sa všetci,
jedni za druhými rozohnaní
naveky ako fiťmy daromné,
len fúknutím jedným umočloveka.
Bo niet Boha jak človeka-muža.
A ty si on. Chcej všetko, čo môžeš,
a všetko môžeš, čo chceš, ale nie to,
abys, čo si, v tom byť ničím si chcel.
Bo toho možnosť sám si zastvoril si,
toho nemožnosť sám si utvoril si,
a to naveky, tým okamžením,
keď si to mužom ako človek ostal.
Nieto Boha ako človeka-muža,
v nesmieru sveta nikde ho nieto.
Tam je všade zákon len a vôľa tvoja:
tebou stojí to všetko, bez teba
je nič, bezumná len smeť a gebúž.
Zem i nebo nech sa šmahom pominie,
nedbáš na to, len keď seba máš sám.
Tisíce takých nebies, zemí stvoríš:
jestli ti chcieť sa bude tvoriť niečo,
že sa zo seba, buď na okamih,
vymknúť v dobrovôli svojej ráčiš.
Potom v nekonečnej odvečnosti
splodíš syna, roveň tebe; milú
dýchneš duchom svojím do prírody
a človeku počať sa dáš z neho,
tu, v panenskej matke prírode,
aby človek duchom sa dokázal,
že v tebe je a že tys naveky v ňom,
v tej jednote večnej toho ducha.
Inšieho bo niet nič, krome ducha,
a to je duch tvoj a ty si duch ten.
A v tomto hynie všetko — a tak v tebe
ty sám si ja, on, všetko a všetok,
lebo i ja som len ty, myseľ tvoja,
a mimo tej inšie všetko je nieto.
Ničoho niet, jak človeka-muža.
Nieto Boha, ako je muž-človek,
nieto sveta, ako si je on sám,
človeka niet ako je muž-človek.

- - -

A muž-človek je Boh i človeku,
tak jak človek je zvieraťu bohom.
Lebo ľudostvor nie všaký muž-človek,
len ten, ktorý je tým savedomím,
že je ten on, čo je v sebe on sám.
Bezumci, hlupci, deti večité,
z kolísky až svojeho do hrobu,
pastvory človeka-muža toho,
číre nedochôdčatá, nedovedci,
nedosvedomci sebe cudzení,
samá teleseň a duše tmolič,
robotnič a bedač vedomokusá,
trovná nepotrebnič živočíšna,
sklávska nesamostatnič úžerná.
Na tróne tom v chalupe tu nízkej
to tvoja je podnož, na ktorej slávnu
nesúc svoju postavu do nesmiera
smelým slovom panstva volávaš naň:
„Kto je roveň mne, tam, lebo tuto?“
Kto je to nie, nie sámsebesvojný,
nech slúži, tá mu česť je od teba.
A ty polož na neho svoju vôľu,
nechže ho tlačí do úmorov tisíc,
to česť mu i časná jeho spása
a naveky nikda ho netreba.
A keď plače, úpie, vzdychá trápne,
da mu pomôže Boh, v nehož verí,
ježeli mu kedy ten ešte spomôhol.
Nečuje ho, ak ho ty nepočuješ,
bo niet Boha ako muža-človeka,
a muž-človek je Boh človeku sám.
A ty si on, chcej všetko, čo môžeš,
a všetko môžeš, čo chceš, len nie to,
abys, čo si, v tom byť ničím si chcel.
Bo toho možnosť sám si zastvoril si,
toho nemožnosť sám si utvoril si,
a to naveky tým okamžením,
keď si tým mužom ako človek ostal.
Hanebné matke do života liezť,
inšiemu sa Bohu koriť, jak sebe,
a keby Bohu — ale lutke mizernej!
Hanebné, keď v človeku len je Boh,
a tys v sebe všetkých ľudí viacej.

- - -

Stúp na stvorenstvo svetlonohou, to ty,
právom teba, to je všetko tvoje,
a teba nikde niet, v tebe-li nie,
ale ty si on, ten — tu, tam, večne.

- - -

„Hej, dosť, dosť už pekla, ha, bystu prabohu!
Čo to na jednom len čertovom je rohu.
Ktože je ten šuhaj a kde tá túžoba
zdoliť proti nemu, chytiť ho za oba.
Hej, bystu človeče, čis ty kňaz kresťanský?
Znáš-li čo je znachor takýto satanský?
Bezpochyby nevieš, keď v tebe raráši,
lebo tak vás učia tí vedúsi vaši,
mudrujúci, že, vraj, nieto viacej diabla,
že je to len fiťma ľudská, umochablá.
Poverou to zovú židovskou a perzskou,
nevedných boroňov dumou staroverskou.
Tak je to — mudráci sami čerta zjedli,
ale nechcú vedieť, že sú ním posedlí.
A on, furták, smiechom kričí z jejich brucha:
„Niet ma viac na svete, tu som, vnútri ducha.“
Tam sa im usadil všahdy „Nie“ hovoriac
a o každom „Áno“ v ideách znachoriac.
Ktože ho vyženie odtiaľ, keď toho niet,
čo vykúpil krvou lásky svojej ten svet.
Vymudrovali ho z toho sveta deju,
z nepravdy podejnej dejnú pravdu chcejú.
Bude mu tam dobre, i jeho družine,
aleže vytylia gergezenské svine!^[61]
Gergezenská háveď pre žaluď mizernú
rozrýva zem-matku, cirkev bohovernú.
Bodaj vás, aby vás vohnal do jazera,
čo sa z vás na naše svätyne vyškiera.
Ešte on je lepší čert, veru, ako vy,
skutkom, slovom priete, čo on uznal slovy.
Uznal Boha Syna, a to síc popredku,
vy ani spočiatku, ani naposledku.
Keď sa čertom dáte, nech vás čerti náčia,
nech vás hore-dolu mikom-šikom vláčia,
tak filozofuje sprostý jeden bača.
A ty, mudrák svetský, jeden finfilista,
ty si tiež len znachor, neznáš Pána Krista.
Znám ťa dobre, kto si: Kôl si z toho plota,
školská bludež v hlave, v srdci sa ti motá.
Ale veď ti mi to, počkaj, vyženieme,
keď ťa medzi seba do súry vezmeme.
Máš čas, že za mater a svoju rodinu
našli sme ťa cítiť v osudnú hodinu.
Ináč nezvieš kto sme a ani čo chceme
a čo len my sami pre všetkých vás vieme.
A bez toho si nič, prídeš pod obušný
úder Jánošíkov, slovenský, záhlušný.
Bo tu je, vidíš ju, tá valaška jeho,
zahlušila tá už chlapa nejedného,
čo sa spreneveril slovenskému rodu,
robil dušiam ľudu nenáhradnú škodu.
Každý neverník ju, vrah, nepriateľ divý,
zakúsiť ju musí, mŕtvy, lebo živý.
Kdekoľvek počuješ: Ten človek bol súci,
umom, vedou, stavom spolu sa skvejúci —
nič nebol z neho pre národ a pre ľud,
celý život mu bol ako svini žaluď,
hriešnik, pľuhák, tyran, falošný podvodník,
proti Bohu, svetu sebecký záškodník,
mozole jedával a bratov pot píjal,
citov ľudských niti na palice zvíjal,
ten, čo napospasy mozgy ľudské mával,
s právy, cnosťmi, bôľmi človekov sa hrával,
ohavný ľudožrút každý učinený
a ku všemu zlému mocou oprávnený,
v kráľovstve nebeskom vrah, zbojník hamižný,
zákonu svetskému nikda nedostižný —
kdekoľvek počuješ, že zdochol ako pes,
teda počuj, pomni, mysli a pak to vedz,
že ho zahlušila len táto valaška,
lebo to je naša národná porážka.

To ty, pravda, nevieš. Ale my to vieme,
lebo len to chceme a za to žijeme.
Ale nečuduj sa — sú na svete zmeny,
nad ktorými býva človek vyumený.
Hádaj sa s tým, ktorý vysokosť znižuje
a naproti tomu nízkosť povyšuje.
Keď hviezdy nebeské múdri na zem zhádžu,
sami seba z neba do pekla vykážu.
Čože sa je čudiť, že ich sprostí berú,
z radosti pod svoju schovajúc ich vieru?
A či si nepočul, kde spasenské veci
dvanásti nosili žobráci vo vreci.
Veci, ktoré Pán Boh pred mudrákmi prekryl,
ale nemluvňaťom chudákom ich zjavil?
Tak je to na svete - často na gombíkach
viac má bača sprostý, lež vy vo všech -ikách.
Darmo potom cokať baču i valacha,
že sa viac nebojí vášho dušiplacha.
A ja som, bača som, slovenský a starý,
ešte ja dožijem do tej jednej jari.
Do tej jednej jari, keď nám bude leto,
čo nežičia nám ho svetské škraty tieto.
Svetské škraty oné a všetci mudráci,
zvedia to, čo vieme ešte my, Slováci.“

- - -

Ale čo sa ďalej s Jánošíkom stalo
ešte vyrozprávam, počúvajže málo.