ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stojí matka, stojí syn na kosore Fatry,
pohľad jejich na kraje v sirozore patrí.
Tu z tej strany Terchovská dolina sa vinie,
pred nimi tam v slncovej vatre Turiec slynie.
Vpravo, vľavo družobné kopce hor sa vedú,
vekotíše hovoriac čos súsed súsedu.
Medzi nimi chodí si krása - deň májový,
ku prírode vzkriesenia citom radosloví.
Ako kalich ten Turiec, z nehože kvet jara
kriesno-lásko plamenné oči rozotvára.
A tá nad ním obloha ako zrkadlina
svetlohľadnou prívetou šíre sa rozpína.
Váh i Turiec jasajú — tento voľným krokom
z turianskeho plesa, ten lunošumným skokom,
odbleskujúc odvetne na obzor nebeský
krištáľovou nádherou slnca slávoblesky.
Hajne, rovne, výšiny a skromné úvaly
do zelene ozimín sa poobliekali.
Škovránkujúc nad nimi pernatí speváci
chvalne svedčia o sľubnej hospodárov práci.
Vo vzduchovom náručí jasné ticho tíchne,
lecikedy nad krásou tou radostne vzdychne.
Hej mi, krása moja, hej, tatranského jara!
Ešte tebou rodná sa láska vše rozhára.
Ešte budeš niekedy šťastná matka synom,
ktorých nesieš korunu túto slávočinom.
Stojí matka, stojí syn, nad — pod nimi krása
v radoteche májovej jaroslávne jasá.
A tej kráse do lona v spievankách slovenských
túžne city linú sa zo srdiec panenských.
Od jedného k druhému kraju chór veselý
spieva si a výska si pekný Turiec celý.
Bohomírne dediny, husto poštepené
po obruse zelenom stoja obielené.
A z nich strmia kostolov a veží výniky,
ako srdiec do neba ľudských výkrikníky.
Oba stáli v radostnom udivení spolu,
pátrajúc hneď napredok a hneď nazad dolu.
Ona síce nie mladá, lež ešte mladistá,
pod tisícmi biedami dosiaľ nesklonistá.
Strednovekým matrónstvom krásneje a milie,
keď v živote synovom zasa radožilie.
Oko bystré pozerá ľúbym nebokvitom,
srdce vraví zreničným matilásky citom.
Pod tým šlárom matrónstva — panenstvo sa zračí,
keď sa nám raz páčila, toť sa dva ráz páči.
Ona je to, tá pekná zo Slovian Marienka,
tisícimi biedami nevädlá Slovenka.
A syn stojí vedľa nej, šuhajská chlapina,
do výstaty obrovskej zrastom sa vypína.
Smelé čelo vysoké, by tatranská žula,
čiernovlasých spod kučier hrdo sa vyhúľa.
A spod čela dva prúdy bleskov vyvierajú,
o brehy sa obzoru dumne opierajú.
Z hlbín jejich tajomstvo šumie hrúzovité,
v duši žriedlach hlboko pred svetom ukryté.
Plecistý je, akoby celý svet uniesť mal,
hrudistý je, akoby celému odpieral.
Na zelenovlasé tam temä Tatier stupil,
akoby ho sily duch svetorukou vdubil.
Na valaške pravica, ľavou matku tríma
za ruku a na Turiec hľadí, myslí, zdýma.
Vynáčení oba sú Božou krásou sveta,
ktorá očí na vidom v tom kraji rozkvetá.
Noria zraky v osvete, slasťou duše poja,
strasťmi srdcia vzbúrené blízkym nebom koja.
Raduje sa rodnému kraju mať detinsky,
ale srdce synovo rozčulie otčinsky.
Turiec môj, Turiec môj, rodina premilá,
ach, Bože, čo som už na svete prežila.
Krása moja, krása, ale sa mi očíš,
veru mi ty ešte radosť moju zročíš.
Doma, len tu doma, to božie slniečko,
doma sa poteší to moje srdiečko.
Na Fatranských horách jasno hore vstávaš,
na Slovianskych holiach sladko, tíško spávaš.
Klnka moja, Klnka, šírym nebom brodíš,
po našom sa Turci tak rada prechodíš.
A Turiec ťa ľúbi ako dušu drahú,
donesže mu, dones tú nebeskú slahu.
Otváram okienko na chalúpke mojej,
vyzerám v ústrety navštívenke tvojej.
Chodievajže i k nám, budeme sa ráčiť,
bude u nás dobre, bude sa ti páčiť.
Hory moje, hory, s vami sa mi zorí,
čo ma tak morilo, už ma viac nemorí.
Doly moje, doly, s vami sa mi volí,
čo ma tak bolelo, už ma viac nebolí.
Vody moje, vody, s vami sa mi vodí,
čo mi to škodilo, už mi viac neškodí.
Lesy moje, lesy, s vami sa mi teší,
hej, už je po hriechu, viacej nik nehreší.
Lúky moje, lúky, niet mi viacej muky,
budú vás hrabávať moje biele ruky.
Žitká moje, žitká, komu žička vyčká,
a mne žičí Pán Boh — žičil mi Ďuríčka.
Túžnej lásky vzdychôtky tam sa víchrom stanú,
kde je srdce búrlivé, nosiac v sebe ranu.
Do nútroby synovej túžba materina
najprv voľným privinom tíško sa len vníma,
potom sa tam rozluní prúdom citov tknutých,
myšlienkami búrnymi valom rozodnutých.
Ach, tá láska otčinná, domaradoslavná,
všahdy je a bývala slovočinojavná.
A keď ľudí nenájde, duch pre svoje túžby
hlási pravdu na púšti, tým jej koná služby.
Z výšin Fatry turianskej do vzduchu pustoty
vytúži si Jánošík národné tesknoty.
Ako blesk mu akási mihne sa myšlienka,
dávno v duši chovaná nevýslovná mienka.
Oné city materské ruku jej dodali
a do nej sa ako krv života voliali.
Chapným citom Jánošík myšlienku zamaní —
ako víťaz rukoväť meča keď obdlaní,
ako britným dvojostrím na celý svet rúba,
z ktorého jej odporná povstáva priehuba.
Tak je človek na svete v sile jednej mysli
od slabosti svojetnej všahdy len odvislý.
Keď ho schváti, oduší zlo, lebo dobrodruh,
a keď nespravuje ho pritom sám svätoduch,
hotový je celému svetu odťať hlavu,
akby ju mal ľudosvet celý jednu samu.
To len vedel Boh-človek i diabla olúpiť
a i spásu človekom za svoju krv kúpiť.
To vedel len Boh-človek vládnuť svetokruhom,
pritom nehodného byť sveta voľným sluhom.
To vedel len Boh-človek — ducha tisícbleskom
byť a pritom zviazať sa jedným lásky steskom.
To nemohol Jánošík — kto mu za zlé to máš,
urob lepšie ako vieš, akže z Krista ho znáš.
Ako blesk mu akási mihne sa myšlienka,
dávno v duši chovaná nevýslovná mienka.
Káže je to myšlienka, čo ju tak zamanil?
Kýže to zas zloducha podstrel ho poranil?
Nie to podstrel zloducha, to je materského
srdca priecit, za národ svoj rozčúleného.
Nestihne to vysloviť, srdce, ústa hatí,
za výslovu posunok náruživý platí.
Zdvihnúc ruky rozpne ich na hory, doliny,
v ktorých bydlia čeľade slovenskej rodiny,
zrakoblesky rozvieti šíre krajozorom,
do duše sa národu hrúzi myslinorom,
na predošlosť a súcnosť a budúcnosť diaľnu
myslí, razom domyslí tú sudbu závalnú,
pod ňou duša národa toľko vekov úpie,
že sám už meč osudu ťatím na nej tupie.
Spästiac ruky, ramená v objem si založí,
vzdychne, škrípne, prísahou jednou sa zaboží,
že sa Tatra zatriasla pod ním by osika,
znáš ju? — To je prísaha nášho Jánošíka.
Tou sme aj my zakliati, a to sebou sami,
tou sme sväte zviazaní všetci svoji známi.
A budeme trebárs až hen do súdneho dňa,
v ňom sa naša prelomí sudba tá národná.
Stála matka, stál i syn po výslove desnej,
ona v hrúze a tento v zádume nehlesnej.
Nad nimi a pod nimi nemé ticho stálo,
srdce matky modlitbou tichou k Bohu lkalo.
O havránkoch už bolo, tône sa dĺžili,
zlaté slnca koľaje k hore sa nížili.
Zrazu zvonba zazneje z nížin Turca kraja,
zlunie do stozvukého na výšu rumaja.
Zabomujú, zacvendžia, zacengajú zvony,
hor-šír jasným rozvodom nebeskej opony.
Každá veža železných srdcí úderami
rozvraví sa i čosi nebu, zemi známi.
Hej, čože to znamená? Či pápež, lebo kráľ
z tejto časnej slávy sa naveky odobral?
Ale všade to zvonia, bez rozdielu viery —
hej, či azda kresťanstvo vo viere sa mieri?
Dal by to Boh, to by ver už len za to stálo,
aby sa to celému tak svetu hlásalo!
Matka na to odpovie: „Ach, syn môj, nie je to,
inšie známia zvonové svetu hlasy tieto.
Prišli s listy vonehdá poslovia z Onódu,^[64]
aký posmech nášmu tam, stal sa, vraj, národu.
Že tam našich zabili oboch deputátov,
v sneme sami jednému hneď boli za katov,
na druhý deň druhého katom zoťať dali,
i stoličnú zástavu našu rozdriapali,
pečať zničiac, stoličné právo našim vzali,
hnevom, kliatbou, potupou Turiec zaváľali.
Všetkých Uhrov nevôľa zúri na Slovákov,
ako čírych v otčine zradných darebákov,
nemeckého cisára hnusníkov podlizných,
krajiny práv i svojich nehajcov ohyzdných.
Že vraj Slovák ani už viacej človek nenie,
také sa tam v Onóde stalo vyslovenie.
A to všetko preto tak, že turčianski páni,
akýmsi, vraj nemeckým, diablom podhuckaní
mali smelosť k pokoju s cisárom narádzať,
ba i druhé stolice ku tomu navádzať.
Nad to ešte naložiť oným deputátom,
aby v sneme úsilne stáli spolu na tom.
Ale, hľa, tá narada na čo našim vyšla!
Preto, jak len do Turca o tom povesť prišla,
veľké mysli zlunenie skutok ten spôsobil,
našich pánov náramne na Uhrov rozzlobil —
takže teraz nemyslia, len si čas priskoriť,
so všetkým sa Nemcovi poddať a pokoriť.
Deputátom zabitým od týždňa zvonieva
celý Turiec každý deň a rekviem spieva.
Pane Bože, pomáhaj nám i všetkým ľuďom,
keď aj vyšli z jedného, blúdia druhým bludom.“
Na tie reči Jánošík valašku hor zdvihne,
na dve strany tohoto sveta švihom šmihne:
„Na ti jeden obuchom, na ti ostrím druhý,
jeden čert ako diabol, každý zbojný, pľuhý!
Hah, to neresť ukrutná, jednému sa brániť,
seba celkom zadávať a druhému pániť.
Bo čert diablu rozumie, i keď sa pobijú,
dobrých ľudí na rováš oba spolu žijú.
Lepšie to mať valašku a merať jednému,
ako treba obuchom — a ostrím druhému.“
Tak slovili, slávili svojeť matka i syn,
do Turca sa spustili potom z Fatry výšin.
Ona stane nocľahom v popri vážnom mlyne —
a on voľnú na obnoc v obdiaľnej lesine.