ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krížom lúk a polí domov cestu volí,^[97]
beda tvojej doli, šuhaj, na podolí.
Z vŕšku na dolinu, ďalej na rodinu,
vŕšeň tebe, synu, bo máš rodovinu.
Rodovinu takú hriechoľúbozrakú,
krvavoženslakú, stratidetibrakú.
Viď len, čo tam svieti, peklom vieti, nieti,
to sú tvoje deti, deti ako smeti.
Pašman šuhaj mladý vošiel do záhrady,
natrhal tých kvietkov sem-tam z neukrady.
Kvietky ako dietky boli mu len pletky,
po ceste ich všetky rozhádzal by cetky.
Išiel satan tade, zobral deti všade,
počkaj, šuhaj, bude to ti na zlom rade.
Prídeš do rodiny, svojej krvoviny,
bo tam tvoje činy, deti ako stíny.
Pankharty sú deti, na tom svete smeti,
počkaj, pašman, veď ti, hej, za to bude ti!
Na teba krv zdola sveta bahna volá,
a krv nenie voda, večná duší škoda!
Čos ty napašmanil, to čert posatanil,
tys mal smilné žarty a čert má pankharty.
A z pankhartov čertov, to je z tvojich žartov,
na teba krv tvoja z hrúzy pekla volá,
a krv nenie voda, večná duší škoda.
Krvou tou ťa jíma, satan dušu tríma,
to je tvoja vina, pod ňou duch tvoj zdýma,
bo si pokváril svet, a to ten ľudokvet,
tebe na tom svete rodu čistého niet.
Ani lásky čistej, rodovernej, istej,
v ľúbosti len brodíš peklom zákalistej.
Hriech ti na úvrati na tej domastati,
keď aj svoje orieš, len ťa vinovatí.
Beda tej ľúbosti, ktorá deti tratí,
bo ktože to vráti, čo raz čert uchváti?
Beda rodovine, ktorá na príčine
bola, že to dieťa, chúďa, blúdiac hynie.
Deti-smeti hynú, beda ľúbočinu,
pre ktorého vinu dietky-kvietky hynú.
Preto dávam radu pre tú chasu mladú —
chlapov-capov bujných nieže na záhradu!
Popášu, pokmášu, pak sa vymekľudia —
na to „šieste Božie“ dajte pozor, ľudia!^[98]
Preto radu dávam všetkým belohlavám —
nedajte sa čariť, mariť tým ohavám.
Preto kričím — heš, heš, bujná stárež, mládež,
Bohu deti kradnúť najhriešnejšia krádež!
Anjelov mu kradne, sama v peklo padne
tam, kde zuboškrípna ľutomuka vládne.

- - -

Zíde dolu z vŕšku ku bahnistej níži,
nevie, k akému sa patvaru to blíži.
Stane, pátra ponad temné bazduriny,
ponad mŕtvodyšné nemé močariny;
vie on, kadiaľ i tam pevnina je chodná,
odmalička všetko na kríž, na kráž to zná.
Ale aby medzi tými priepadlisky
priechodu si smer dal istý, pevný, blízky,
myslí, kade lepšie, kade bližšie núta,
čím skôr mať už koniec chtejúc toho púta.
Hviezdoblikavý svit priezoru mu dával
slabo na ten spodný, nociľažný zával;
predsa videl, vedel, kadiaľ priechod istý
cez kraj nebezpečný, bahnopriepadistý.
Svetlonosy bludní miatli ho len blysty,
predsa videl, vedel, kadiaľ priechod istý.
Ticho ponad bahná len tu i tu munknú,
čosi ako žaba v tôni mláčnej žblnknú —
značí, že i v hnusnej, mŕtvej bahnohrudi,
v živu svojom život hýbe sa a budí.
Jánošík si kročí raz, dva, trikrát skočí,
príde do stred cesty, nohy nezamočí.
Tak prejsť vedel šuhaj po tom priepadlisku
pri neba i zeme slabom nociblysku.
Šikovný to šuhaj, bo to nevie každý,
pri prvom hneď kroku vdrúzi sa do kvaždy.
Ale vo striedku tom toho bahna, beda,
veru tam i múdrych často klame veda.
Mysleli, že blaho — a hľa bolo bahno,
hej, čiže ich padlo doňho veru drahno!
Jánošík je vprostred pohybelnej cesty,
prave stanú mu tam povedomia viesty.
Stojí, pátra sem-tam z toho stanoviska
bahnatého, to stať bola trasoviska.
Pod ním skrytá priepasť, vôkol neho zävi —
kýže svetlonos mu ďalšiu cestu zjaví?
Žiaden — tí ho zmätú svojmi ledablysty:
Vráť sa, šuhaj, vráť sa, obchod je len istý!^[99]
Vrátil by sa šuhaj, ale pozabŕdol,
vprostred cesty ešte radou tou pohrdol.
Keby sa bol vrátil, bol by vyšiel suchý,
mohol radu zažiť, keby nebol hluchý.
Ale nevrátil sa, z túžby po tom blahu
vážil cez priepasti pohybelnú dráhu.
Cítil, že má srdce — kriela túžby, slasti,
myslel, že ho môže niesť ponad priepasti.
Stojí, pátra sem-tam z toho stanoviska,
zrazu: „Čert vás už, vraj, zmaky toľko blýska,
bludné svetlonosy, šalby, klamy, pletky,
viťmotitmé fiťmy, líbačky a cetky —
čo je z vášho svetla nad priepasťmi sveta,
márnoličné bliktry, svetské tratiletá;
Alebo čože ste? Keď ste svetlorodač,
vysvetliteže mi, čo ste lepšieho dač?
Osvieťte mi cestu nebezpečnú, tmavú,
abych doma sklonil tejto noci hlavu.
Ináče — ta v čerty s márnym blystom vaším,
no vás jedným fukom ducha porozplaším.
Preč, preč patvarija svetlošalbiarivá,
v tvojom svetle sa noc najnocnejšie skrýva!“
A vtom, dočím vravel, háveď svetlonosná
začne roztáčať sa, ako keď sa krosná
snujú z mnohých pradien jedno na snuvadlách,
z nehož potok útok — plátno vyhotujú.
Vôkol Jánošíka, kam diaľ, úžej, blížej,
pradeno sa zvíja horej, dolej, nížej,
a to jasnie, a to hlasnie,
tu sme deti, ako smeti,
tu náš otec, čo tam vieti,
svetom chodil, on nás splodil,
z jeho mysli sme to vyšli,
vyhodil nás na smetisko,
na to bahno, priepadisko.
Tu sme deti ako smeti,
každé predsa čertu svieti,
podsvieťme mu, tomu, tomu,
čo chce sám ísť ta do domu
a nás nechá na smetisku,
na tom svetskom priepadisku.
Zvíjaj, zvíjaj, upovíjaj
svetlonitým povojníkom
(svetloblystmi, šustolistmi),
nech je istý tými blisty,
že je on sám tým zbojníkom.
A to vôkol neho kam diaľ úžej, blížej
svetlopradeno sa zvíja horej, nížej.
Kto ste, pretvarníci, čo ste, keď vás klikom ^[100]
nemožno vraj poznať, teda za jazykom!
Myšlienky sme tvoje, deti,
ako lienky, ako smeti
z daromnice, z deložnice
na tisíce a tisíce.
Nás si rodil, keď si brodil,
šírym svetom samopašil,
lúdil, blúdil, bažil, vašil,
rúznil, blúznil, lasil, jasil.
Nás si splodil a vyhodil
na stratisko, na smetisko,
na to svetské priepadisko.
My sme tvoje mysli márne,
deti hriešne, dumy smiešne,
ako otec — také zdarné.
Ideš domov k svojmu rodu
na povoľu, na slobodu,
ideš domov, nás tu necháš,
ale sa nám nevybeháš.
Zvíjaj, zvíjaj, upovíjaj
mysličistým povojníkom,
nech je istý, svetloblistý,
nebude on od nás čistý —
bude naveky zbojníkom.
Vôkol Jánošíka sa to zaobvilo,
celú postavu mu gordom obhúžvilo.
Nie tak líňou pltník príboj opovíja,
keď plť svoju na stan nočnú upribíja.
Nie tak matka dieťa upovojničieva,
keď ho — škrieňa malé — na spaň učičieva.
Vôkol Jánošíka sa to obtočilo,
jakby žeravým ho ráfom obručilo.
Súži ho a stíska, ohňosipne žíha,
žeravými ostňmi koľúc v oči mihá.
Do slúch vbáda ihly, ako ražnom uši
pretyknúc mu zavše, čujní hneď a hluší.
Do útroby vpáli, srdce prežížaví,
všetkou pekla mukou dušu rozboľaví.
Beda im, beda tým, tak to s tými bude
po tom spravodlivom Božom vekosúde,
ktorí myšlienky zlé vo svet faganili
a ten kresťanský svet iba spohanili.
A čože tým bude ešte, čo ich píšu,
detnými tak deťmi množiac pekla ríšu?
Varuj, Slovan, mysli, nefagaň ich duchom,
varuj, Slovan, slovo, nos ho v mysli čuchom.
A len vynosené slovom viery splodzuj,
do vedomstva ríše písmom vyprovodzuj —
ináč svetlonosov bludných pre bazdury
svetských hriechov splodíš, číre čury-mury.
Europejský rozum dotiaľ nefaganil,
kresťanského sveta dušu nespohanil,
dokiaľ s mysľou Božou pravdy po zákonu
s dcérou sväto-ducha manželstva mal sponu.
Ale opustivši manželku tú pravú
hárem gréckych bohýň vzal si na súbavu,
smilní ako sultán, svetlonosov plodí,
sprostinou nás nimi do bazdúr len zvodí.
Ale veď on zájde do tej bahnohrudi,
čím sa väčšmi k blahu sebesvojmu nudí;
veď on zájde, ba už veru do nej zašiol,
kde ho vlastných detí jeho slúžil fášoľ.
Dusí ho a morí ako Laokoóna,
nad priepasťmi sveta húžvi ho to, morí,
tak, hľa, v obeť Bohu mŕtvu večne zhorí.
Horel i Jánošík. Bol by zhorel scela,
ale studňa lásky materskej v ňom vrela,
ohnivú mu chladiac duše, tela súžu,
zádušnú mu ľaviac márnomyslí túžu.
Jánošík, syn sveta, vedúch, pašman, ďasún,
hynul ako hynie zlého ducha parsún.
Jánošík, syn verný rodolásky zbožnej,
všetky peklá prejde v moci nepremožnej —
v moci, ktorá ide ľudom z Boha Syna,
čo tie peklá krvou svojou zahasína.
Piže tú krv jeho, jedz to jeho telo,
jednou mysli žmeňou vyčreš každé peklo.
Jánošík — matorín, v ohnivej tej súži,
týmto jedným citom všetky sily spruží:
„Preč — vraj — myslitvory hriešne, paskudivé,
odoznávam sa vás vitmy, fitmy lživé.
Satan vám je otec, myseľ kurva mati,^[101]
čo ju sám on zviedol z rodnej domastati.
Načože je taký dušelovný zvodič?
Načo taký sprostý detitratný rodič?
Opatriť-li nevie inak svoje deti,
keď vás rozhadzuje svetom ako smeti.
Či sa za vás hanbí? No tak sa už kajá,
čas mu; i tak so mnou dobýva si raja.
A vy utoniete v Božom svetla mori,
ak z vás niečo má byť — Boh vás popretvorí.
Keď nie, teda svedčte svetu tomu navždy,
že Boh je len múdry, človek blázon každý.“
Ale to preč nechce, človeka to súži,
Jánošík sa darmo proti tomu prúži,
a to jasnie, a to hlasnie,
nepôjdeme, ostaneme,
máme tu kus pevnej zeme,
tu sa, len tu dobre máme,
človeka len otca známe.
Čo nám z otca, zo zloducha,
večná muka neodtucha
po bazdúrnych priepadiskách,
hmyzohmýrnych rodoviskách,
hmyz a hmýr tu naši bratia,
svetloživot náš len hatia.
A my tvojej mysli deti,
čo sa večným svetlom svieti,
máme z našej slávy stratou
také tvory biedne bratov.
Nepôjdeme, ostaneme,
v mysli tvojej len usneme,
v láske tvojej spokojnieme,
tam sa, tam sa zabudneme.
Ostaňteže tedy u mňa, hriešne deti,
dosť vám miesta, nech sa ktoré jak chce hnieti.
Jedna láska mi to srdce rozšírila,
v nebozemský vôkol myseľ znesmierila.
Hriešne myslitvory dosť vám miesta vo mne,
dokiaľ mi smrť schranu duše nerozomne.
V tôni lásky mojej na vek usnívajte,
v doli-vôli mojej seba zabúdajte.
Do vôkolu toho môže byť i satan,
ako jedno z vás tu ktorékoľvek, spratán.
Dosť i jemu miesta, ja ho prenesmierim
tým, čo boholáskou touto ľúbim, verím.
Ticho, myslideti hriešne, usnúvajte,
tak sa mi v tom večne, večne zabúdajte.
Ale usnúť nechcú, harajom sa hnietia,
v mysli osvietenej ešte tobôž svietia:
A to jasnie, a to hlasnie:
už sme my tu v umoskrytu,
v myslibytu, v srdca citu.
Dobre je tu nášmu svetu.
Lepšie veru v našom tatu,
ako vám tam u tom blatu.
Poďteže k nám, bude i vám,
lebo my sme myslitvory,
ale vy ste tela mory.
Dušetmoly z rodospoly,
z mužavôli, ženodoli.
Nemanželské, ženomalské,
ľúbiteľské, čubovalské,
stratideti ako smeti,
každé blúdä, každé chúdä,
pankhart fagan, bastard pliagan.
Po bazdurách vieti, svieti,
neduch telo duchom vrelo
a čím zvrelo, prekypelo.
V ohni pekla zasipelo,
bahnom sveta rozbaželo.
A kto majster? Duch či telo?
Netelo duch, telo dušťa,
ako chce vie, tak ho púšťa,
jíma, tríma, zvíňa, spína —
kto tu majster, kto tu vina?
Tu sme, my sme mysli-tvory,
ale vy tam tela-mory,
dušetmoly z rodospoly,
z mužavôli, ženodoli.
Mysli hynú v tela stínu,
z nedoliku, z nedočinu.
Ale telo doličelo,
zrnkom v liku presvetlelo.
Duchom, ruchom, savedúchom,
živodejom, nepodejom,
preto rušnie, preto dušnie,
dejoživkom, nepozbyskom,
vo svedomí, všeprítomí,
na čokolik, na všedolik,
likom ničie, nikom ličie.
Duchodušťa nezahynie,
ako činie, tak i vinie,
lebo svetlie, lebo stínie,
lebo podlie, lebo trebnie,
lebo peklie, lebo nebnie.
Na tie mysli hlasy dej sa z bahien nuriť
začne, v patvárnych sa diätäch, deťoch čuriť.
Rozohmýrie to tam, čľupká, pluská, žblnká,
rozohlásie to tam, breká, krká, munká.
Ohydné to žaby, pľuhy potrochavé,
zakliate to sajhy, strigy zlopáchavé,
ktorých nenásytné chlapobažné loná
ani Asmodejstvo bahom neprekoná.
Hyzdy rozbujené samým smilstvom púšia,
za živa už peklom bahnobrudným tušia.
V palotách tam herských, v chalupách tu bytom,
v kurvincoch tam zjavom, v salónoch tu skrytom,
na manželských ložiach po zákone vilniac,
lebo v cudzoľahu proti nemu smilniac,
či to pri krasliciach, či to pri prasliciach,
v ulíčených, lebo v nelíčených lícach,
vonidlami páchnuc, hodvábinou šuštiac,
maštaľčinou smrdiac, biednou malchou luštiac,
jedno je to, všetky bahnom sveta idú,
preto bahnám len tým toho treba hydu.
V bahnách tých sa tieto ropuchy a škraty
vláčia so svojimi všahdy kozkabraty,
ktorým prečítali zuby, lebo čo ich
zrazu podstrelili, hneď ich mali svojich,
alebo čo prišlo im z tých žabích očí,
na teba len pozrie, už do teba skočí.
Tam ich majú svojich, už sa požabili,
bahúni to bažní tak sa pobažili,
chladnou krvou vilnia, ktorá bárs ich ziabi,
bažu neprestajnú čerství, neoslabí.
Tam sa nosia spolu, plemeniac sa hmýrom,
že už ani všeduch sám ich nezná chýrom.
Rozohmýrie to tam, čľupká, pľuská, žblnká,
rozohlásnie to tam, breká, krká, munká.
M — m — m — Umrelo nám trinásť detí,
ktože bude nariekati?
M — m — m — I ty, i ja, i Žofia,
i tá naša susedkyňa,
zanesieme do močila.
M — m — m — Munká, tunká, čubká, lúbka,
manká, čanká, kanká, tanká,
Brekeke, brekeke, kvaks, kvaks, kvaks,
ako si nabakáš — taks, taks, taks.
Krrrrrk, krk, trk, srk.
Troch, troch, troch — ja za troch, na potroch.
Potrocha, potrocha — kr — vzdocha!
M — m — m — Zomrelo nám trinásť detí,
ako smetí.
Ktože bude nariekati?
I ty, i ja, i Žofia,
i tá naša susedkyňa,
zanesieme do močila.
A tam stojí, čo sa sošil,
duše naše zapotrošil.
Čubky, hubky, čítaj zúbky,
tu nás našiel bažiľúbky,
podstrel žaba, očibaba,
poďme k nemu, donesme mu,
jeho deti ako smeti,
stiahnime ho v toto bahno,
nech sa s nami spolu hnieti.
A vtom nad hmýrivým bahnom trinásť svetiel
zniknúť, zliknúť vidí Jánošíkov zreteľ.
Znikli svitom, zlikli lícom, ako tváre
nedoľudské, svetla vo prievidnom šláre.
Tváre ako detské, nálikom a v liku
ako žubrienky, čo hmýria v žabacníku.
Patvoratá čudné vo svetlo-obliku,
každé hore, dolu virgá v šiku-miku.
Ako pikulíci, zavretí vo fľaškách,
tlakom prstu hrajú virgných si vo fraškách.
Oblikov tých trinásť, ako toľko gulí,
každá sama sebou dulí sa i šúli.
A tie gule zase, zohnivené spolu,
ako reťaz vinú hore sa i dolu,
a hneď zasa priekom v haďom šiko-miku:
Kolo teba, kolo, vojta Jánošíku!
Vôkol neho sa tá, kam diaľ, užej, bližej,
zohnivená reťaz vinie horej, nižej.
A to jasnie, a to hlasnie —
tu sme deti ako smeti,
to náš otec, čo tu vieti.
Svetom chodil, bahom brodil,
on nás splodil a vyhodil
na svetisko, na smetisko,
na to bahno, priepadisko.
A to my sme jeho deti,
každé predsa čertu svieti.
Podsvieťmeže tomu, tomu,
čo chce sám ísť ta do domu
a nás nechať na smetisku,
na tom svetskom priepadisku.
Viň sa, reťaz povinnosti,
viň sa, oheň rodinnosti,
kolo toho, ktorý zvinil,
ktorý náš rod zapríčinil.
Vinuj vinu ľubočinu,
detiplodnú daromninu,
peklom páľ tú rodovinu,
jeho dcéru, jeho synu.
Nech to, čo chcel, teraz musí,
čo neveril, nech to skúsi,
že si každý peklo trúsi,
čo tak vo svet deti tratí,
že mu zatratou sa platí.
Vinuj, vinuj, bažičinu,
peklom páľ tú rodovinu.
Vôkol Jánošíka tak sa užej, blížej
zohnivená reťaz vinie horej, nížej.
„Hej, vraj, patvárnici — poznám vás po liku,
a keď nie po liku, teda po jazyku.
Keď nie po jazyku, teda po tom citu,
čo ma takto žíha v tajnom srdca krytu.
Keď nie po tom citu, teda po myslení,
čo mi rozpomením srdce, dušu škrení.
Odoznal bych sa vás, ale nemožno mi,
už mi mysli-deti nietia vo svedomí.
Nehasne môj oheň, červ môj neumiera
a vred pekla druhý z prvého sa zbiera.
Ó, satan, čo náčiš duše pašmou večnou,
ty si predsa len Boh zášťou nekonečnou!
Spravodlivo tresceš, nikda neodpusťä,
ty si hriech a hriechu prameň sám aj ústie.
Vračba dušelovná hriechy duchom vračí
vyvračené, telom pečatí a značí
na večitej hanby spomeň nezábudný,
tys duch večný, ale samosebe-skudný.
Ak by neveril som v Boha pravdivého,
z teba by mi viera musela vrieť v neho,
v toho, ktorý len sám zabývať vie vinu,
duchom zapečatiac hriechy v tela zhynu.
Rád som, keď ma on sám svojím týmto duchom
vroní v bezvedomia smrtným tela skruchom,
zabudnem sa rád v ňom, lebo trapov zbudnem,
aspoň nikde večne tebou nezoblúdniem.
Bo len ty si večnosť trápna, neodludná,
vo lžisvetle hanby hanba sebalúdna.
Len sám pravý Boh vie zomrieť vo človeku,
len ty, satan, žiješ večne v nedoveku.
Bo večnosti Božej človek je len miera
tvoja, satan, časná ducha nedosmiera,
kde tvoj oheň nehasne a červ neumiera.
Ak by neveril som v Boha milostného,
z teba by mi viera táto vrela v neho.“
Ale nespomôže žiadne slovo proti,
na teba-li skutkov háveď zlých sa zrotí,
musíš cez ten oheň domov, k sebe len prejsť musíš,
čos neveril v bahne, to v tom ohni skúsiš.
Dokiaľ bahnie telo, bahotnie i bažie,
v kajúcnosti vrúcej duša ti len lažie.
Vôkol Jánošíka tiež sa úžej, blížej,
zohnivená reťaz vinie skorej, nížej.
A to jasnie, a to hlasnie,
viň sa, reťaz povinnosti,
viň sa, oheň rodinnosti
kolo toho, ktorý zvíril,
ktorý nás rod zapríčinil.
Vinuj vinu ľúbočinu,
peklom páľ tú rodovinu,
toho, toho na tej stati,
čo tie márne reči tratí,
jeho duch ho vinovatí,
že čo diabol raz uchváti,
to ani čert viac nevráti.
Do neho sa, ta sa, ta sa,
od karasa do marasa,
zjedz si každý svoje prasa.
(Sólo prvé)
Znal si v Pešti Marku?
Znáš tu Reksu starkú?
Marka dcéra, Reksa mať
a mňa musíš tiež poznať.
Ja som tvoj fagan a Markin pliagan.
Chodila tam na roboty,
prišla s tebou do klopoty,
do pachoty, do bahoty.
Bolo tebe haj, a jej bolo jaj.
Z teba prvého ma dala,
chúďa-blúďa vypliagala,
potom sa tou — mhm — stala.
S čím sa sama narodila,
s tým sa potom obchodila,
za päták — dva sa živila.
A keď peklo jej vyvrelo
na škvarené bahno-telo,
kliešťami ju z jej brlohu
vzali, vopchali do strohu
a vo strohu do Dunaja.
Tu sme predsa všetci traja,
ty aj ona a ja.
(Druhé sólo)
A v Prešporku Ida
ku Marke sa pridá —
tu sme spolu všetci traja,
ty aj ona a ja.
(Sólo tretie)
A v tej Viedni tá Lízika
ľúbila-že Jánošíka —
tu sme spolu všetci traja,
ty aj ona a ja.
Jánošík
Dosť už, dosť mám na trích, z vás trích poznám všetkých,
zavisnutý v mysliach spomných, ľubopletkých.
Nač po nitiach trhať hriešnych časov útok?
Načo rečniť, keď špie nezábudný skutok?
Nechže zhorí s blkom ráznym, zhorieť čo má,
že po pekle časnom večne budem doma.
Zas to jasnie, zas to hlasnie.
Ideš domov, k svojmu rodu
na povoľu, na slobodu,
ideš domov, nás tu necháš,
ale sa nám nevybeháš.
Vinuj vinu ľúbočinu,
peklom páľ tú rodovinu.
Viň sa reťaz povinnosti,
viň sa oheň rodinnosti,
kolo neho, kolo toho,
čo tak zhrešil večne mnoho —
a chce ako na prielazu
preskočiť to len tak vrazu.
Počkáš trochu hriešny zochu,
prišiel si ho na potrochu,
nevybudneš trochou všetkou,
čo si zhrešil, leda pletkou.
Krátka šialosť, dlhá žalosť,
krátka doba, dlhá dbalosť,
krátky zločin, dlhá znalosť,
márnosť sama časná stálosť,
vedom ducha neskonalosť.
Kolo neho, kolo toho,
čo tak zhrešil večne mnoho.
Večná ľudských duší škoda —
ani oheň, ani voda
neočistí, nezmyje ťa —
jedna duša každé dieťa,
večná detiduší škoda,
ktoré Bohu zlochu svietia,
treba mu ho, srdceboda,
ktorý škodu zapríčinil,
v čase zvinil, na vek zvinil —
viň sa, viň sa kolo toho,
čo tak zvíril večne mnoho.
Ta sa, ta sa, do neho sa,
od karasa do marasa,
nech si sám zje každé prasa.
(Sólo štvrté)
A v tej Prahe? - - -
Jánošík
Znám, znám, nedopovedz — hriech môj sa tam škeril
na otcovské stíny; nebol som eš veril.
Matorín som Slovan nebol vtedy svojský,
ale pašman svetský, samoľúbomojský.
Keď ma po druhý raz národ-otec splodil,
naveky ma satan doma odzavodil,
keď ma po druhý raz matka na svet dala,
naveky ma pachoť pekla odostala.
(Sólo piate)
A v Mníchove? - - -
Jánošík
Piate, šieste v Lipisku,^[102]
a v Berlíne siedme, ôsme Venetisku,
deviate v Miláne a desiate v Ríme,
jedenáste myseľ v Napoli mi tríme.
Dvanáste v Paríži, trináste v Londýne —
čože mi je po nej, hriešnej, po rodine?
Hambýsy sú tieto europejské mestá,^[103]
predsa každá cez ne sveta vedie cesta.
Akože ich obísť, keď chceš skúsiť sveta,
keď sa celý svet v nich samoseba strieta.
Ostaneš-li doma, tus im Slovan hlúpy,
ktorý v nevedomstvia tôni biednej čupí.
Keď ja budem víťaz zakážem tie mestá,
rozkážem, by jedna viedla cez dom cesta,
viedla všetko ľudstvo na tom svete šírom,
zakážem, by sveta nebolo ni chýrom,
aby nebolo nič iné mimo domu,
lebo len to môže pomôcť svetu tomu.
Už viac ani Pán Boh nebýva v tom svete,
tam len býva satan, jak to z neho viete.
Poďte, moje deti, z toho sveta hriecha,
sem, sem mysli mojich toho do pelecha.
Bo tak vytrhnem z rúk satana vás, deda,
ktorého sa môj duch i z vás odovieda.
Sem sa, stratideti, dosť vám miesta vo mne,
dokiaľ mi smrť schranu ducha nerozomne.
Jedna láska mi to srdce rozšírila,
v nebozemský vôkol dušu znesmierila,
do vôkolu toho môže byť i satan,
ako jedno z vás tu ktorékoľvek spratán.
Dosť i jemu miesta, ja ho prenesmierim
tým, čo boholáskou touto ľúbim, verím.
A vy toňte v tejto lásky mojej mori,
ak z vás niečo má byť, Boh vás popretvorí.
Potom, keď mi ducha schranu túto zborí,
nech vás na anjelov mojich popretvorí.
Opášte tú vinu, páľte hriecha špinu,
aby cez to peklo prešiel na rodinu.
Tu mi vrie tej lásky duchavlažný prameň,
čo mi jednou slzou zahasí ten plameň.
Jánošíka na to kolo pása stiahne
rodoviny reťaz, pekelne ho žiahne.
Neobránil ho v tom pás ten obyčajný,
čo tak telu jeho vše bol silodajný.
Lebo bárs i silný býva tela zvyčaj,
nesmierne je väčší ducha nadobyčaj.
Z nadmyslu tak silou prestihne ťa divnou,
reťazou jak vojtu trinástiohnivnou.
Súži ho to, páli vprostred drieku tela,
tam, kde jeho vášeň bažiľúba vrela.
Do nútroby vpáli, ňátra prežížaví,
všetkou pekla mukou dušu rozboľaví.
Revom bôľov na svet, na satana hromí,
ale každým slovom viac prie vo svedomí.
A v ňom hlasnie a v ňom jasnie.
Ta sa, ta sa do niatory,^[104]
do telomry, do zátvory,
čakajú tam myslitvory,
nás tohoto telamory,
dušetmoly z rodospoly,
z mužavôli, ženodoli.
Inde sveta nám netreba,
ani pekla, ani neba,
tu sa nám to bude bývať,
myslidívať, vekosnívať,
snivom, divom všedožívať,
všedoživkom, nepozbyvkom,
časom rušnieť, vekom dušnieť,
na čokolik, na všedolik,
vo svedomí všeprítomí,
tu stelnieme, onebnieme,
stratideti nezhynieme.
Už sme, tu sme telamory,
v živodeju, nepodeju,
v dejokrytu, v krytocitu,
v citobytu, v bytonitu.
Vítajte nás, myslitvory.
„Vítame vás, tela mory!“
Vítame sa a vietime,
vietom svetom sa hnietime,
hnietom, nietom sa nietime.
Lepšie nám tu, v našom tate,
ako na svetskom tom blate.
Radi, rodič, radi sme tu,
buďže tiež rád svojmu svetu.
My s vami, vy myslitvory,
my s vami, vy tela mory.
Radi spolu, všetci spolu
v neba, zeme tom vôkolu.
Rodič, to svet tvoj ten je tu,
buď si sám rád svojmu svetu.

Môj svet! Bárs by nebol žiaden iný druhý,
lebo svojmu len dám sťaháky a spruhy!
Zanesiem ho domov, láske na úživok,
a tak dole mojej krajší na odbyvok.
Nech ma ťarší, mučí, vynosím ho ja tam,
vynosený potom na krajší svet ho dám.
Darmo sa ten spáse večnej všahdy prosil,
kto si svoj svet v mukách, v trapiech nevynosil.
Kto chce človečenstvo ľúbiť, ten ho splodiť
musí sám zo seba celé, ináč chodiť
bude v jalovosti mysli doživotne
celý šírym svetom i v ňom zhynie psotne.
Kto ho v sebe rodí, ten svoj národ ľúbi;
takto rodoláska skutky diabla hubí.
Ňou rod viny svojej zodrodí sa vo mne,
dokiaľ mi duch tela schranu nerozomne.
Potom! A to po tom, na čo týmto budnem
aspoň diablom nikda viacej nezoblúdniem.
Vie Boh pravý zomrieť sám len vo človeku,
nech si kto chce žije večne v nedoveku.
Bo večnosti Božej človek je len miera,
satan, tvoja časná ducha nedosmiera,
kde tvoj oheň nehasne a červ neumiera.
A ten, kto vie zomrieť, ten sa vie i vzkriesiť
a noc smrti jemu ranný je len priesvit.
Tak sa s mojím svetom celým doma zmestím,
večnú spásu skúsim rododejným štestím.
Teda — ticho deti hriešne, usnúvajte,
na výbudu žitia tak sa zaludajte.
Na lepšieho žitia dušnú na výbudu,
spite, snite vo mne do Božieho súdu.
Ale usnúť nechcú, harajom sa hnietia,
v rozohnenej krvi ešte tobôž svietia:
A to jasnie, a to hlasnie.
Matky naše z bahopaše,
poďteže k nám, bude i vám
dobre tuto, bo nám ľúto
za vami je. A milý je
ten matorín, ten patorín,
s nami čo vás omatoril,
s nami čo sa opatoril.
Keď nás prijal i vás prijme,
lebo rád sa svojho tríme.
A to vám je bez otázky
právo krvnej rodolásky.
A táto mu je Boh i svet,
nad tú mu nič, ničoho niet.
Keď nás prijal i vás prijme,
lebo tak sa svojho tríme.
Poďteže k nám, bude i vám
uňho dobre, tak ako nám.
Rozohmýrie vo bahne, čľupká, pluská, žblnká,
rozohlasnie to tam, breká, krká, munká.
A to hasne, a to hlásnie.
M — m — m. Dali sme mu trinásť detí,
už mu to tam v duchu vieti
a nám ktože viac tu svieti?
Dali sme mu detí trinásť,
zloboh, výboh, satan pri nás,
ten nás len tým bahom hnieti.
Potrocha! Potrocha! Sem hocha!
Toho zocha, čo tam stojí ako socha.
Stojí, vieti, sebe svieti,
svetom detí v láskohnetí
duchodejom, nepodejom.
A my tu len zabahnieme,
bahom — činom zakachnieme,
kachom, dusom rozpáchneme.
M — m — m. Munká, túnka, čubká, ľubká,
manká, čanká, kanká, tanká.
Brekeke, brekeke, kvaks, kvaks,
ja si si nabakal — taks, taks, taks.
Potrocha, potrocha, sem toho zocha.
Čubky, hubky, božiľúbky,
prečítajmeže mu zúbky,
svolikožky a krkošky,
boli jeho sme milošky.
Poďme k nemu, veď je blízko,
stiahnime ho na ložisko,
v toto bahno, priepadisko.
Keď sám svojím svetom vieti,
nech nám svetlom sveta svieti.
Keď má naše ľúbodeti,
nech sa s nami spolu hnieti.
Kožky-sestry pomáhajte,
hocha-zocha sem ťahajte.
Na to čľupkom, žblnkom háveď žiab a ropúch
k vojtovi sa zhrnie; dusný rozbahnopuch
roztušneje vzduchom: Ony v kole šírom
k mužovi sa blížia každopľuským hmýrom.
Bedaže ti, šuhaj, ak ťa v bahno stiahnu,
tvoje lepšie túžby blaha neobsiahnu.
Nebudeš ty doma nikdy viacej dneská,
a tým dneškom večnosť sa ti zapremešká.
Nebudeš ty viacej tvojím svetom vietiť,
žabám, babám, strigám musíš v bahne svietiť.
Neprídeš ty nikdá viacej na slobodu,
k svojho ducha vôle pravoláskorodu.
Nedajže sa, šuhaj, len sa nedaj, nedaj,
len sa vlastnej sily svojej neodriedaj.
A keď svoj svet v muke obsiahol si špiacej —
žaby, baby, strigy nezmôžu ťa viacej.
Len sa nedaj, šuhaj! Hanba by ti bola,
aby tvojmu svetu dom bol žabia mola!
Idú žaby blížej hmýrom kvaždopľuským,
okružujú muža kruhom úžej, úzkym.
Prídu, na mužovo vyjdú na stojisko —
varuj, šuhaj, varuj! — nebezpečie blízko!
Jánošík stál, svojím presvietený svetom,
na baženskú háveď čudným hľadí vietom,
Nazdával sa — ejha, čo, vraj, môžu žaby
do mňa, vari sa dať? Či som už tak slabý?
Neznáčil ma svetlom — chce ma znudiť hnusom
zloboh — a môj svet mi takým studiť skusom.
Ale, trúfam, že ho tá skusba hegne,
bo len bažný hnusník so žabami zmegne,
ktorý svoj svet zadal, keď raz v bahno vdrúzil,
po členky von hupnúc — po hrdlo sa vhrúzil
a to samochotne a s tým sebezdajom,
že mu bažibahno bude zemským rajom.
Tak sa chlapí šuhaj, nechže sa len chlapí,
naňho-li vrah kvapí, aspoň silu lapí.
Dobrá v súre každej mužná neochaba,
ochabneš-li trochu — prestrčí ťa žaba.
Zhrnuli sa žaby hmýrom kvaždopľuským,
okrúžili muža kruhom zovšiaď úzkym.
A muž stojí, svojím presvietený svetom,
na bahotnú háveď čudným hľadí vietom.
Nehľaď do tých očí, žaba z nich ti skočí,
lebo žabie oči úzračné sú oči.
Ale šuhaj hľadel, svojím svetom svietil,
práve že ním svietil, bažižaby vznietil.
S munkobrekošupným hmýrom naňho skočia,
postavu mu celú sebou zaotočia.
Hmýri to a hmýri, brudí, hudí, hnusí
na ňom sa a muž to svetlý znášať musí
preto, lebo bažil; tak sa mu to vetí,
že tie v bahne svetskom zapotrošil deti.
Do očí sa tisnú, do úst a do uší,
v záhrudí, za pásom trinásť ich mu púši,
do nohavíc besne začnú trhať…,^[105]
darmo revom zúrnym na ratu on kričal.
Darmo sa z nich striasa — keď i striasol jednu,
už mu kvaknú dve-tri na tú hlavu biednu.
A to jeho svetom jasnie, a to hlasnie:
Ťahaj dolu v bahnozolu,
na baženskú rodospolu,
ťahaj čubka, bažiľúbka,
smilnoložka, zvolikožka,
každá troška máme zoška.
Nepôjdeš ho k domarodu
na povoľu, na slobodu,
tu je tvoj dom v bahnisku tom.
Keď máš svoj svet, nože nám svieť,
poď, poď s nami tu žiť a mrieť.
Bo …o nenie zlato,
ale zlato — no blato
a svet každý ešte na to.
Lepšie v bahne, mäkušine,
ako v hrobe potušine.
Všetko vyjde na to jedno,
čo je v svete vidno vedno.
Kto sa proti baži chlapí,
ten sa svetom darmo trápi.
Dosť sa chlapil, dosť sa trápil,
myslidetným svetom kvapil,
pri bliskotke márnej chapil —
miesto slávy žabu lapil,
do bahna predsa len capil.
Všetko vyšlo na to jedno,
čo je v svete vidno vedno.
A ten svetom sa netrápil,
proti baže sa nechlapil,
po pachotkách bahom chapil,
z božekalicha sa napil
a tam do bahna sa scapil.
Všetko vyšlo na to jedno,
čo je v svete vidno vedno.
Poď, poď dolu v bahnozolu,
na baženskú rodospolu.
Tiahaj čubka, bažiľúbka,
každá troška, máme zoška.
Nenazdal sa šuhaj, že to súra toľká
príde naňho, čo si baži svojej voľká.
Toho nenazdaja! Toho ľuďom beda,
hejže, ako ťažko často nám presedá!
Už, už pod záľahou tou sa chýli k bahnu,
už ho pľuhy, žaby, strigy, baby stiahnu.
Nedajže sa, šuhaj, len sa nedaj, nedaj,
len sa vlastnej sily svojej neodviedaj.
Už mu ten svet jeho, čo mu svietil, hasne,
už mu ten prúd mysli, čo v ňom nietil, pľasne.
Už mu ziabne rozum, už mu srdce žabnie,
všetka sústrasť ducha bahným zävom škľabnie.
Už mu všetko jedno, bo to na bezedno,
túnie mu, čo svetom je mu vidno, vedno.
A čo by sa chlapil, a čo by sa trápil?
Čo by šírym svetom v ohni ducha kvapil?
Tu mu hasne zápal, chladne vrúcnosť trápna,
lažnie prúdna myseľ, vláčnie duša kvapná.
Tu mu každá žiadosť v chladnej krvi krehnie,
predsa na uživok bažnou vôľou stehnie.
Už sa k tomu človek chýli, už sa kloní
a v tej náklonnosti sám si najviac tôní.
Ale domarodná láska nedala mu
priepastnú vyjsť na tú koncom na ochlamu.
V najhlbšom súc vnútri srdca jeho skrytá,
keď už hrúza zhynu chladná muža chytá,
vtedy mu svet jeho roznieti a zvrúcni,
na zásluhy večnosť vlastnú zabudúcni.
Ona má ten oheň, ktorý nevyhasí
žiaden žiaľny rozum, dokiaľ sa nám časí.
A keď započasí sa nám vo zásvetí,
z dobrých ľudí tu — tam anjelské má deti.
Jej to citom zhíknul Jánošík v tej súži,
jej to mocou sily ešte svoje spruží:
„Hej, mať moja — skríkne — načo si ma mala,
keď si ma tým svetlom svätým nechovala?
Už by som bol anjel Bohu svetovítu,
a toť hrúziem bahna sitna do nesytu.
Už by som bol v oku Božom vietny niator,
a toť v bahne svet môj zhasí mi čert piator.
Už by som bol nebom hviezdorozkvetený,
a toť tou som zemou hriechorozvredený.
Len ma domov dostaň, láska domarodná,
neutonie svet môj nikda do bezodna.
Bo i sám Boh pravý doma rád len býva
s tebou, kde sa tvoja skveje svätoživa.
Preč, preč bahna prýšte, hriechy, vredy zeme,
žaby, baby, hnusné satanovo plemä.
Na počiatku onom najprv žabu zjedol,
potom Evu ženu had ten starý zviedol.
Svetlonosom prvším že je — tak sa chvastá,
a kto za ním ide, toho v bahno vplastá.
On to, čo z úst Božích slyší chválu cností
a v Jóbovi predsa vredy rozpakostí.
Neznáčil ma svetlom, chcel ma znudiť hnusom,
chcel mi môj svet jasný týmto zhudiť skusom.
Ale to som svetlom Božej lásky skúsil,
bahoboha som si na vek vekov zhnusil.
Tou mi svieti môj svet, s nímž sa doma zmestím,
večnú spásu skúsim rododejným štestím.
Domov idem, domov, z bahna sveta brodu,
k povinnosti voľnej pravoláskorodu.“
Spadli z neho žaby cupkom, brekom, munkom,
čapli v bahno žblnkom a zmizli v ňom túnkom.
Duchom oslobody od zlomocí stisku,
vydýchne si šuhaj na tom stanovisku.
Myslí, že je po všej priečnej už obide —
lež keď z druhej vyšiel — do tretej zas príde.