ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotvaže tak dodumal, tu sa zrazu v búri
oko neba velebné šmahom sa zažmúri.
Dávno už od západu oblaky sa kradli,
aby svojím zázorom oko to napadli:
tak sa kradne závistné nežičenie slávy,
by na jasné zásluhou hanbu vrhlo hlavy.
Zamračí sa nebozor, chmárami zavalí,
na západnej začína šomrať už hrom diali.
Zdusno, parno, ťaršenie hromovskými tresty
stene nad zľakanými dedinami, mesty.
Ešte všetko je ticho, ba tým tichšie, čím sa
väčšia hrozba nebeská strojí a blíži sa.
Strachom tíchne úžasným lono zeme matky,
neskrotených hrozí sa detí svojich hádky.
Zupie tvorstvo zdesené, sem-tam hľadá skrýše,
na živoctvo roní sa smrti hrúza z výše.
Hrúza smrti roní sa na vše z neba výše.
Lupnú pádne kropaje, by slzy predvestné
skazy blízkej, čo nesú hnevy neba trestné.
Tíchne v domiech čeliadka malá i veliká,
desným citom všetko sa do seba zamyká.
Otec pátra okienkom, do chmár zraky norí,
zložiac ruky mozoľné pod moc tú sa korí.
Predsa okom do bleskov človek smelý mihá,
od hrozby sa všemocnej vyzvedieť dostíha.
Či mu obec, lebo dom a jeho rodinu,
či mu všetko nezničí za jednu hodinu,
na čom roky pracoval, čo zbieral honobiac,
na úpekoch letných sa znojac, v zime zrobiac.
Krotké strachom ku sebe matka deti túli,
čo raz sa cez obloky mihom blesk prehúli.
„Buďte dobré, detičky, pánbožko sa hnevá!“ —
vtom si vzdychne a vrelou slzou tvár zalieva,
bo je práve takto rok — už hodného syna
neľútostná zabila v poli hrmavina.
Ešte ticho v dedine a tým tichšie, čím sa
väčšia hrozba nebeská strojí a blíži sa.
A v podnebí valvalom chmáry sa homolia,
priezol svetla denného kam diaľ viac somolia.
Desné blesky zo chmár tých zavše zamihajú,
mihom každým oblaky ťarchou zaryhajú.
Tíchne ticho v dedine, v domiech začnú spievať,
z výšin mračných kropaje rinom sa osievať.
Zvonia. Bože, buď s nami! Či sme všetci doma?
Hah, len ešte päť minút — a tu z nebosklona
všetka hrúza sa zvalí na vás, ľudia moji,
čo sa teraz túlite v domášnom pokoji.
Nebožiatka moje vy, na poli a v lese,
moji drahí pltníci na turianskom plese,
bez prítulky zle je vám, kto mi vás ochráni?
„Hej čo? Keď sme my s Bohom, musí on byť s nami.
Raz nám je žiť, raz umrieť, nech sa stane, čo má,
všade je ten samý Boh — v svete, lebo doma!“
Ach, moje duše drahé, ja som doma skrytý,
ale vás tam nehoda záhynu zachytí.
„Hoda, lebo nehoda — všetkým nemôže byť,
na tom svete jednako, všeliak musíš mrieť, žiť.
A čo komu súdené, veru ho neminie,
kto má dožiť ešte rok, dneska nezahynie!“
Ach, už či tak, či inak — už je hrozba tuná,
ohňobleskomihavá, víchrohromodunná.

Raz v razu tom
zarachoce hrom,
rozvynorí sa ruch,
rozvíchorí sa vzduch,
dujným valom
v upreku stálom,
šíre výše sa rozmorí,
všetky moci rozzávorí,
mižným ohňom sem-tam mihá,
raz- zárazným durkom ryhá,
šumopraskom stenú stromy,
strasným treskom praštia domy,
zo striech šupky
ako lupky
letia, smetia po nádvorí,
po dedine, po priestorí,
alebo stávajú dupky
tam na mieste na sochorí.
A len rauchá — ráz za razy!
Hah, už roní hrúza skazy.
Prúdostreký
dážď sa leje,
celé rieky
šmahom seje,
do okien a do dvier šibe,
cícerom cícerí v izbe.
Zrazu štrnk,
sklá okien frnk,
to kamenec padá,
hej, beda nám, beda.
Ako úpustom
šumie to šustom
a krupie a cupká a lupká
zhora dolu
a pospolu
od zeme zasa hore hupká.
Z oblačných riek
vysypaný tento šterk
pokrýva všetko priestoria
po dedine, každé nádvoria.
A v lete zimu tvári
tento vo chmárovyhni ohňokutý sňah,
tento guľolitný všeho rastlinstva strach
letnú radosť všetku zmarí.
Ach, žitká naše sú naše dietky,
ach, dietky naše sú naše kvietky.
Už ste nám i žitká i dietky pochované,
hej, či tak vôľa sa tvoja, Bože, stane?
Vtom zrazu rauch hromu
uderí do domu.
Otca zabije, matku s deťmi ohluší,
duchom dusným po izbe sa rozbúši
a telom svojím hadovým,
palizničom sípavým hladovým,
sem-tam mihne okomižne,
tuto zmizne, zas tam blysne,
švihom lieta, sám sa strieta
v sebemiku, v rastoniku,
šibomihne, mihožihne,
a žihadlom sa len dotkne —
čoho sa tkne, to i zhltne,
ohňom zaví, palom trávi
všetko živé i mŕtve.
Zdnuka oheň, zvonku voda!
Varuj, Bože, to je zhoda
sebevražných živlov na nás,
to posledného súdu hlas!
I vtom zupie jajk a krik:
„Horí, topí, rata ľudia!“
Šmarcom na priestor sa nudia,
bežiac kadiaľ je prienik.
Domy nemôžu ratovať.
„Sem, sem deti! Sem patora!
Pomôž, Bože, len zo dvora:
Dobre sa ma držte, deti,
bo tu voda tuho letí.
Ty okolo hrdla,
ty okolo pásu
a vy z rúk nepusťte sa mi,
tadiaľ mi je priechod známy —
len by noha nezabŕdla,
ešte máme, ešte času!“
I len všade jajk a len krik,
všetko beží, kadiaľ prienik,
prienik tu, tam, nikde znika,
zariečila ich už rieka —
včera ešte jarok malý,
zriečili ho dnes prívaly
z krížnych dolín, fatrianskych hôr
v prúdovalný zišli sa zbor
a sem sa Dunajom vzali.
Redania, jajkania, kriku,
ale viacej nieto zniku,
blízko tu a tamto v diali
vírolunný dun sa valí,
domy, strechy prúdom melie,
truhly, kasne i postele
i v kolískach nebožatá,
plačúce deti, robatá.
Hah — a Váh tam blízko tečie,
tam sa žriedlom smrti vlečie
všetek život, živnosť ľuďom
nezdolným prívalným prúdom.
Kde sa mládež ihrávala,
v sade stárež sedávala,
chlapci purgu, loptu hrali,
deti štverniac sa šmýkali —
tadiaľ Dunaj kalný valí
jedle, buky, stromy, skaly.
A tam cintorín vymylo,
hah, nové hrôzy strašilo —
mŕtvi so živými spolu
tenú, letia prúdom dolu.
Čo to za smrť živá pľuští —
ani mŕtvym neodpustí?
Všade jajk, beda, všade krik!
Niektorí len našli prienik,
znikli smrti, stali živí —
buď im sám Boh milostivý.
A to biedy ľudskej divu —
tí, čo ostali naživu
nad životom horekujú,
predsa zaň Bohu ďakujú.

Medzitým stál Jánošík na Tatier kosore
noriac zraky z nadvidu v onom hrúzozore.
Obklopia ho mrákavy, z ktorých oči slepné,
obskočia ho blýskavy, strely skaloštiepne.
Niet mu nikde útuly, ani jej nehľadá,
všetkým hrúzam navyklý tej sa neodžiada.
Besom zúrnie chmárava, blesky, hromy sype,
dažďom, ľadom chrupavým Jánošíka šibe.
„Tu mi koniec“ — myslí si — „keď má byť, nech bude,
stade mi stáť na večne istom božom súde.
Čo mám roky vylúdať — zbudnem za hodinu,
i tak zomriem, ako chcem, v duchu za rodinu.
Kto má visieť za pravdu, či za svoje hriechy,
všetky neurobia nič mu živelstva vzteky.
Nebo, peklo značencov svojich samo šetrí,
vtedy dá im zahynúť, keď sa tomu patrí.“
Myslí blesky takéto do neba blýskavy
vyroní a pokojne hľadí do šmáravy.
A hľa, jak by sa bála búrka toho muža,
zôkol-vôkol bleskami ho všade okrúža,
vedľa neho na skalu trôni raz za razy —
ale jeho netkne sa ani prstom skazy.
Jesú tomto na svete takí osudníci,
čo svoj osud si držia vo svojej pravici,
a nikda ho nepustia, len keď sami chcejú,
a čím deli na svete — len tým sa podejú.
I my, pravda, veríme, že komu Boh, tomu
všetci svätí — a každý svätý má moc hromu.
Lebo len tá svätosť je svätodeja sveta,
ktorú Pán Boh do moci svätým svojim len dá.
A keď moci satanské ešte svetom zúria,
to býva len od strachu, že sa tamtých duria.
Obstál v búre Jánošík: Ťarchou svojou chmáry
znížia sa mu ku nohám, takže v slnca tvári
sám sa zrazu osloní, nebo nad ním čisté,
páľomytým zazorí vzduchom krištálisté.
Ale pod ním oblaky ako morská pláňa,
keď si vietor vydýchne, že ju nerozháňa.
Nikde zeme nevidí — len kus, na ňom stojí,
i ten ešte strachom sa nebies hrúzy znojí.
Ako plachtou zakryls by toho, čo umiera,
pod chmáravou Turiec tak oku sa prestiera.
Ach, to plachta do hrobu, pod ňou smrť vše borí,
ale nad ňou nebeská sláva večne zorí.
Para, hmla je plachta tá, bdia nad ňou nádeje,
poduj ducha božieho — preč, preč ich zaveje.
Po tej plachte Jánošík šírom nesie zraky,
na hrobové spomnie si trudnou mysľou mraky.
Do tej pláni Jánošík hľadí, nič nevidí,
len to, ako sa ona sama v sebe bridí.
A tu i tam rozzaví ohňom sa blyskotným,
zahurtujúc v útrobe rozhnevom durkotným.
Vyskacujú hadité z nej blesky do výše,
trôňajúc sa do svetla nebojasnej ríše,
márna závisť, márny hnev — jak do slnca myknú,
hneď — by slabé iskierky — samy v sebe niknú.
Na to hľadí Jánošík. Nezrie, ale čuje,
aká pod tou plachtou smrť, hrúza dozuruje.
Čuje kriky, jajkania, bedaretakania
a priehlušné počúva potopy jačania.
Pekla muky pocíti v trudnej svojej duši,
darmo svoje ku blížnym láskou srdce kruší.
Rád by to tej pláne sa za nimi tam vrhol,
rád by hrúzy plachtu tú z blížnych svojich strhol:
Ale márne to myslieť, márnejšie to činiť,
najmárnejšie z nestihu tela ducha viniť.
Ale čo duch v obmedzí tela nevykoná,
to tým samým vyvrie sám, v sebe to vystoná
a z dobrého srdca vrieť len dobroduch musí,
zlý zo zlého vyviera, pak srdce zadusí.
Keď tak v duši Jánošík a vo srdci búri,
zrazu z pláne postava pred ním sa vynurí.
Bleskovlasá, hmlolebá, plameňoočatá,
hromorečná, úškľabná, chmárami odiata.
Ide k nemu; za každým krokom hromy hurnú,
jak by triasol zo seba skazu všetku zúrnu.
Vedľa neho si stane, ako vrch na hore,
zemetrasom zadupne Tatry na kosore,
znatrí na Jánošíka bleskokyvnou rukou,
kiaže na pláň a povie rečou hromozvukou:
„Kde je tvoj Boh, človeče? A kde si s ním tu ty?
Kde ťa para do smrtnej zažiera zákruty?
Biedny človek — pozrel bys celé svety v duchu,
a len iskra zo chmárky — už hynieš v záduchu.
Ešte ja mám švibaliek takých za svet celý,
jednou ľudstvo zadusím ako v úli včely.
Tak ti pôjde, keď sa dáš tomu, čo za teba
toľko ako na lanský sneh nič nedá, nedbá.
Daj sám všetko na seba, dbaj na svoju dobu,
dokiaľ žiješ, uži si — iné nechaj hrobu!“
A vtom vietor zaduje a rozvejúc chmáry
odokryje pozemské hrúzokruté zmary.
Ohňa vody zúrivé, chvatovalné rázy
kraj i ľudstvo váľajú do priepastnej skazy.
Dolu Váhom zdivelým hnevolunným vírom
letia celé dediny, tonú v žriedle šírom.
Všetko šíre zničené kam len dozrieš okom,
v pažeráku živelstva zaniká divokom.
A čo z neho vyniklo — to je dohryzené,
lebo kydom útrobným všetko zagebrené.
Krik, jajk, beda, úpenie z priepasti tej zeje,
dočím slnce nebeské na to sa len smeje,
vyškiera sa podnebie, z nehož oná spusta
zamkla dlhým zármutkom mnohých ľudí ústa.
Nik sa z neba neozve na toľké neštestia,
toľké žiale a bôle a smrti nerestia.
Žiaden anjel nestúpi dolu s potešením,
nedá tvorca súcit znať svojím nad stvorením.
„Kde je Boh váš, biednici, ľudia na tom svete,
z pekla naňho voláte, čerta počujete!“
Tak zakričí do nížin takej ľudskej biedy
s Jánošíkom stojaci zloduch hrúzobledý.
Či to stojí za to byť pre toho jedného,
čo vás dáva do toho zhynu šeredného?
Je ti mi to remesník, hej, mi hospodára —
tu prv seje lež orie, tam šije, pak pára.
Baže mu to za pocta je od takých tvorov,
čo tak plaziť musia sa otrockou pokorou.
Pravda, musia, keď ich tak všetkou mocou gniavi,
ale biedna úcta tých, ktorým zráža hlavy.
Nechcem pocty od sluhov, moja roveň ma ctí —
smiech len má vlk z toho, že ovciam je vo vzácti.
Je mi to kunšt zelinám dať sa vedieť kto si,
a potom ich svojvoľne kosa tvoja skosí.
Je mi to kunšt dať vedieť, že kto sú — červíkom
a dláviť ich tisíce jedným nohy šmykom.
Nieto miery medzi ním a vami, pravdy niet,
ja som pravda, bo jak Boh nikda tak nechcem chcieť.
Nech vás ničí ako chce, ale vôľa ducha
vášho nech sa mu vzpiera a mňa nech poslúcha.
Kto si moju nevôľu proti Bohu zvolí,
slovmi, skutky mojimi ničný ten svet zdolí,
zomrie Bohu naveky, ale živý je mne,
z mojej moci nikda ho žiaden Boh nevymne.
Tomu sa daj, bo tebe večná roveň darom
a nie pánom začasným, predčasným kazárom.
Odpovedz mi, Jánošík, čo len môžeš na to,
ale na to len odveť, či tak pravda táto?
Vyslov prísne, dôsledne, bo na tom záleží,
bo len tak sa ku cieľu istej vedy beží.
Žiadne skerky kresťanské, žiadne protimluvy,
evanjelské povoľky, citoláskosnuvy.
Moja je konzekventnosť vedy, ešte tou obránim
proti Bohu ľudosvet, sveta ho vypánim.
Teda len konzekventne, tak budú mocnáriť,
súdiť, válčiť, mudrovať, písať, bedliť, snáriť
moji ľudia v Európe, štátne, ba cirkevné
všetko bude ako čert, ľudsky konzekventné.
Právo, lebo neprávo, cnosť, hriech, lebo planstvo,
božstvo, ľudstvo, kresťanstvo alebo pohanstvo
to je všetko jedno, nič pre konzekvenciu,
moji ľudia v Európe veľkí mrú a žijú.
A vtedy bude dobre, len keď to dožijú,
lež ty nedožiješ tú civilizáciu.
Teda prísne, dôsledne odpovedz mi na to,
čo je tak sama sebou v sebe pravda táto?
Dáš mi slovo za pravdu tvoje a v tom slove
zmierime sa, spojíme oba zasa v nove.
Potom si môj a ja tvoj, za slovo ťa chytím,
povedz jak vieš — a že vieš dôsledne to vidím!
Jánošík
Lož si, diable, číra lož a lož veru hlúpa,
sama svieti si cestou, stranou v oslep stúpa.
Veď tys mi to povedal, že vraj nieto Boha
ako jesto človeka — no, ty krivonoha,
čo sa teraz potkýnaš na takom červíku,
že ho do takého Boh dáva do zániku?
Znáš ty majstra, čo tvrdí z niku znikom v liku,
sám zo seba neničie i v umočervíku?
Znáš ty majstra, v nesmiere jeden je všeliký,
v každom smere bezmiernom nesmierne veliký.
To je majster, čo kropaj nadchne túžbou mora,
kvapku v more a more v kvapku večne tvorä.
Ty si, pravda, veliký, ale v nedoliku
ničíš nikom do seba, z seba nemáš zniku.
Kde je Boh náš tážeš sa? Tam je, kde sa tážeš.
Ký-je? Tý-je, k-to-rý je, tážajúc ho kážeš.
Lebo ta-ká o-tázka je táz-ka z o-káz-ky,
tomu len sa ot-káže, kto má táz-nosť lásky.
A ty z toho sa smeješ? Slovky-lovky-smiešky,
luskáš ich ty zubami ako tie oriešky.
Medzitým ti podhodím diamant pod zuby
a ten obe sánky ti lusk-trusk zlomí, zhubí.
Tam je Boh môj, kde ja chcem; tam je, kde ho ľúbim,
kde je ľúbosť, kde sa mu slovočinom sľúbim,
a v tom, že som ten z neho a s ním, tým sa chlúbim.
Tak si čas môj s večnosťou, ducha s dušou snúbim,
za to a tým v prírode na lepšie sa hubím.
Kde je môj Boh? Nie mi je v toho sveta búri,
to len moje oko v tom božom svetle žmúri,
bych tým lepšie do svetla toho mohol pozrieť,
do života uživku Boha — seba dozrieť.
To ja morím prírodu, ja sa z nej vytváram —
tak mám smrti slobodu, bo život v sebe mám.
Zaľúb Boha, satane, jemu sa zasľúbiš,
slovodejom sa mu sľúb, na lepšie sa zhubíš,
zhub sa v Bohu, satane, Bohom sa pochlúbiš,
chlúb sa Bohom a peklo naveky zarúbiš.
No učiň to len na piaď miesta a mih času,
slovočinom zdej si to v živosebe-stasu,
skloň sa tvojím vedomím do tohoto citu,
nuž sa k Bohu pripojíš v lásky večnej nitu.
Dáš mi skutkom za pravdu, v láskoslovočinu
v jednom tvojom nájdeme večnú si rodinu.
Potom som tvoj a ty môj, za teba ťa chytím,
vyslov, učiň sa v tom tak, jak sa ja v tom cítim.
Ale diabol to nechcel, smiechom hnevným blysnul,
chmárou prišiel, obludník, ako chmára zmiznul.
Žehná krížom Jánošík bratov svojich biedu,
potom známe chodníky do Vrátnej ho vedú.