ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Krásňanskom zámku hlučná hostina,
hodujú páni mnohí z Trenčína.
Hodujú a pijú víno jak vodu,
počkajže, počkaj, ver urobia škodu.
A ty, Krásňanský, čos ty za blázna,
prehral si právo a kapsa prázdna,
strela sa mu doňho, veď by uvidel ja,
kto sú v tej stolici moji priatelia!
Tu ti mu dajú právo prehrati
planí sudcovia, zlí advokáti,
veď by ja uvidel, kto by mi to vzal,
čo som raz do mojej ruky už dostal.
Jakémus psovi, to svetákovi,
cisára Nemca to vojakovi,
vypustiť si musel lúky a hole,
čiže si sprostý, bárs si bol v škole.
Nieže tak, braček, nieže Gbelanský,
veru je to nie nikam po panský —
veď je právo sväté, my ho hájime,
akže my sme krivda, ktože ju sníme!
Jánoš mal právo, to je vec jasná,
cudzie si svojiť — nečesť nechasná,
ja som bol v tom sudca, kto proti tomu,
tu je šabľa moja, netreba hromu.
Tak sa kanili trenčianski páni,
šable pri bokoch, poháre v dlani;
hej, čo bude z toho len na tom hodu,
počkajže len, počkaj, zrobia si škodu.
Nič sa nestalo; vyšli poľovať,
hej, Terchovania, či vás ľutovať!
Už vám vaše ležia radostné žitá,
zbili ich laby psie, konské kopytá.
Vyšla Terchová celá prosiť —
nemáme z čoho našeho žiť,
zmilujte sa, páni, nedajte škody,
nieto roku toho druhej úrody.
Jánoš popredku, vážne hovorí,
ako slobodník voľne sa korí,
ak prosí, tak prosí a krotí panstvo,
hej, aleže skúsil, čo je oplanstvo.
Mstivý Krásňanský k nemu priskočí,
šibne korbáčom, šľahne ho v oči:
„Ha, pes ledajaký, búriť obec smieš?
Na tos právo vyhral? Počkaj, veď ty zvieš!“
„Hej, nie tak, pane, to je zbojnícky“ —
Jánoš vypovie a padne nicky,
bo Gbelanský zboku v tylo ho búšil
buzogáňom, ale ho len ohlušil.
Zviecha sa Jánoš, rozkáže svojim,
aby pobrali zbroje pánom tým.
Sedliaci sa pohnú, páni strieľajú,
piati sa sedliaci v krvi váľajú.
Ale to len raz a viac nebolo,
zhŕkne sa sedľač zôkol okolo,
dvaja páni padli, iní utiekli,
bodaj by nestali len hen v zápeklí!
„Ach, Jánoš, Jánoš, už je po tebe!“
„Ach, muž môj drahý! Zľutuj sa nebe!“
„Ach, otec môj dobrý, zle bude z toho!“
„Hej, vojta náš, het sme, trebárs nás mnoho!“
Stojí náhly súd: veď nasúdili!
Dvanástich spolu ich obesili!
A Jánoš ostatný k Bohu tam vzdychol,
medzi nebou zemou naveky stíchol.
Úbohý synak, úbohá mati!
Ľutujeme vás na smutnej stati.
Pochválen pán Kristus i matka jeho!
Zbav nás, ó, Bože náš, od všeho zlého!