ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naspodku v žalári sedia dvaja ľudia,
navrchu v palote sudcovia ich súdia.
Ľudia dvaja väzni sú pán a poddaný,
sudcovia nie všetci ľudia, všetci páni.
Poddaný je v putách, pána ušetrili,
ale že chcel to sám — s ním ho zatvorili.

A pán hovorí tam ku poddanému:
„Tak to na svete je odopierať zlému,
dobro nemá práva, leda na zlotu,
buď dobrým za dobro — vyjdeš na psotu.
Neopustím ťa, Ďuríčko môj drahý,
a čo zakapem medzi tými vrahy —
na smrť a život nás lós jeden spojil,
niet nám už druhého by nás rozdvojil.
Ale neboj sa, nenie tak zle veľmi,
pravdy sa boja predsa i tie šelmy;
zakosíli sama jejich sa zloba,
z pohybeli tejto vyjdeme oba.“

Poddaný na to ku svojmu pánovi:
„Nie mi je toto v svete prípad nový,
znám ja dobro i zlo, a to do vôle,
dobro proti zlému chcem len z odole.
Za sebou stojím, sotva obstojíte
so sebou vy sám, lebo sa zdvojíte
človekom i pánom v práva stradobe,
ťažko hanbu voliť vo cti radobe.
Neviete, pokiaľ čiaha mocných zloba,
ale to vedzte: neskapeme oba;
právo zlomocenstva na mňa sa zvalí,
ktorý stojac nižej vodu mu kalí.“

Súdili v palote v úhlavnej pravote,
všeliako súdili, jednako blúdili.
Za i proti vravia, jedno storým bavia,
v mysliach krivdu havia, ústy pravdu javia,
na nice naopak, to tak, zasa inak.
Fiškális dotiera, advokát odpiera,
čím viac prázdnorečia, tým viac sudci svedčia,
svevoľne blúdili — i tak nasúdili:

Pán Socovský nie je vina —
a to je taká príčina,
že sa svedkovia zmýlili,
lebo pán ten v onej chvíli,
keď baróna zastrelili,
dokázal svoje alibi
a v tom pravda mu nechybí.
Svedkom tým sa po päťdesiat
dalo slušným právom vyťať,
nech lepšie oči rozzavia
na druhý raz, keď čo zjavia;
keď za peniaze svedčili
sami si lož osobili.
Čo sa týka Vrátňanského —
o to sporu niet žiadneho,
on je vzbury na príčine,
čo sa stala na Sklabine.
Ako burič dosvedčený —
zajtra bude obesený.
Beda, koho právo náhlo
i v menšej vine dočiahlo —
a slávna stolica táto
dostala ho práve na to,
proti kurucom, zbojníkom,
tým, čo chodia s Jánošíkom.
A Vrátňanský dosvedčený
burič — bude obesený.
Treba príklad dati ľudu,
aby sa bál toho súdu.
Tomu súdu sa neprieči
len to, ak sa pán osvedčí,
že to sluhovi nekázal,
keď ho do zámku sprevádzal.
Lebo v odpornom prípade
bude pravota na rade
úhlavná proti pánovi,
tak ako proti sluhovi.
Čo kto robí skrz druhého,
to je vlastný skutok jeho.

Pána Socovského pred seba volali,
otázku mu túto na odpoveď dali:
„Povedzteže, pán brat, však ste vy nekázal
Vrátňanskému, keď vás do zámku sprevádzal,
búriť a boriť sa a biť sa kyjakom,
hotovým to zrážať ľudí zabijakom.
Na tom len záleží, aby ste povedal,
že ste to urobiť mu nekázal, nedal.
Ináče je zločin jeho vaša vina,
ako nám poviete, tak ste si príčina.
Odpoviete zajtra, keď vám dnes nemožno,
rozmyslite si tak, ako vám osožno.“
Rozmýšľa si Socovský, krútiac sa v rozpaku,
vidí priazeň sudcovskú na svojstranu takú.
Jedným slovom by mohol Vrátňanského spasiť,
ale sám by do srdca meč si musel vtasiť.
Na to sily nemá on, bárs koľme sa tužil,
keď s Vrátňanským v temnici hrdinsky sa družil.
Hanba svetská i nečesť zemianskeho stavu
stíska srdce na rozpak, točí jeho hlavu.
Lahodí mu sudcovská priazeň, bárs ledáka,
akú chcejú odpoveď načiste to maká.
Tu zas leží na srdci milý Vrátňanský mu:
„Nevinný je a život za mňa mu odnímu.
Keby nebol milý mi, nech by ho vzal parom —
myslí sebe — daromník, nech by žil, mrel darom.“
Milšia mu je osoba jeho nežli pravda:
tak to, kto si z človeka, a nie z Boha zavdá.
Dlho mlčal — napokon povie: „Slávny súde,
ja som tuná vo veľkom mysli mojej trude.
Odpovednej na dotaz tento nemám reči.“
„Dobre, teda pravda je — kto mlčí, ten svedčí.“
„Pravda, to riecť nemôžem, že som ja mu kázal.“
„Dobre, tak ste otázku týmto už rozviazal.“
„Ale, prosím — pravda je, že nemohol som to.“
„Tým je lepšie, konečne, zostaňme na tomto.“
„Nemohol som rozkázať, to by nechcel ani.“
„Zasa lepšie, deliberatum est už, páni.“
„Ale som mu rozkázal, aby ma sprevádzal.“
„Dobre, sluha má konať, čo mu pán rozkázal.“
„Ale môj to rozkaz bol tá jeho obrana.“
„Poddaný je povinen brániť svojho pána.“
„Všetko som už povedal, viacej nemám slova.“
„Dosť je, sentencia už mimo to hotová.“
„Ale, prosím, Vrátňanský veru je nevinný.“
„To nechajte pre naše dôvody, príčiny.“
„Hriech by to bol obesiť toho neboráka.“
„Hriech je nehriech, čo pravda po zákone táka.“

„Zajtra budú vešať!“ — tá reč beží v meste
vo Svätom Martine, po domiech, po ceste.
„Koho budú vešať? — Slovänca jedného,
ktorý vondy zabil pána Sklabinského.
Jakýs to Považan, čo sa tam priženil.
Považan tak smelý, kto by to bol mienil!
Veď je Považanec každý ako jedon —
bojko, ľaľo, mamľas, prosiacky koledoň.
Ľaľať, čierna hunka čo ti neprikrýva,
nechže sa svet potom tým Detvanom díva!
Ba kto to aj slýchal — z ovsiny pliesť šupky,
z Považia do Turca brať si na prístupky.“
„Dajže pokoj, kmotre, nevieš čo vo veci,
môže to byť človek lepší lež my všetci.
Už preto je šuhaj, že sa tak osmelil
a toho zbojníka — vieš koho — zastrelil.
Kto by to z nás bol smel — v kúte láť, kliať vieme,
čertovi do očí slova nepovieme.“
„Jaj, veď pravda, koma, ale zákon tuli.“
„Keď ho páni šliapu, vperie sa do gulí!
Nech mu Boh odpustí, Sloväncovi tomu,
ale čo urobil, urobiť mal komu.“
„A vy, susedkovia, zle sa to nazdáte,
to ja viem, Slovänec je nevinný sväte.
A že zabil toho — veď viete — tyrana,
urobil na rozkaz to len svojho pána.
A teraz, hľa, zvisne, tak to páni vedia,
pošlú chlapa v peklo, sami čerta zjedia!“
„Ani to je nie to, niečo iné je to —
Slovänca obesia len pre samé preto,
lebo tak sa páči priateľom baróna,
a to viete, že sú to páni zákona.“
„Ani to nie preto, ale pre zbojníkov
kuruckých a sedmohradských odbojníkov.“
„Darmo ste to sem-tam, susedi, nechali,
to je všetko pre nás, aby sme čušali.
Čušme, veru čušme, čert by nás za slovo
chytil a blízko je vešalo hotovo.
Za hrdlo nezvisneš, ak nie za slovo prv,
hore hrdlom žriedlom reči a slová vrú.“
„A čo ťa nepáli, nehas, milý brachu,
dobrá šibeň, komu treba je postrachu.“
„Zajtra budú vešať!“ Tak viest táto letí
Turcom po dedinách srdcia, mysle hnieti,
dvíhajúc ich vzdychom do neba jasného:
„Bože, buď milostiv hriešnej duši jeho!“

Letí, až doletí do Slovian dediny,
zadychčaná padne do lona rodiny,
padne, raz dva vzdychne, potom vo výkriku
jednom prenikavom zájde v neboliku.
Úbohá rodina, matka, žena i syn,
zmiluj sa nad vami Boh zo svojich výšin!

Pán kastelán s hajdúchy vkročí do žalára,
kárnym hlasom väzňovi zločin dohovára —
ešte k tomu posmechom hľadí ho rozjašiť:
„S povrazníkovou dcérou chcú ťa, vraj, sobášiť.
Blázon si, ak pristaneš k nej, je veľmi chudá,
šťúpla, tenká hlístaňa, len taká ostuda.
Ale verná do smrti — keď ťa raz obvije
kolo hrdla, nepustí ťa, dokiaľ nezhnije!“
Na to tíško Vrátňanský: „Dnes mne a zajtra vám,
dobre vás ja, pane môj, po Turiakovi znám!“
Ako by hrom uderil — kastelán sa zdesí,
zarudí sa a zblednúc nickom hlavu zvesí.
Turiak, zbojník ledáky, mal s ním zrozumenia,
kastelána uplatiac uskočil z väzenia.
„Nebojte sa, pane môj, veď ja vás nezradím,
ale karhať, vysmievať stratenca neradím.
Lebo vy ste zločinec, nie ja teraz, tuto,
predsa mi je po ľudsky duše vašej ľúto.
Dosť je smrtnej neresti, načože ju množiť,
ja ju zajtra pretrpím, vy ju môžte dožiť
a myslieť si, že to vás so mnou tam vešajú,
lebo tak sa osudy na svete miešajú.“

Išiel potom Vrátňanský hore do paloty
počúvať si úhlavnej výrok tej pravoty.
Štrngali mu čenčiare na nohách, na rukách,
cengali mu po klenbe múrov v odozvukách.
Páni sedia za táfľou, pokrytou červeno,
jak po vražde onódskej bolo nastaveno,
aby pamätali, vraj, v Turci rady, stavy,
že v Onóde nevinné krvácali hlavy,
čo ich darmo z buričstva Uhria obvinili,
pravovraždy ohavnej tak sa dočinili.
Do paloty Vrátňanský vôjde zrutným krokom,
roznesie zrak po pánoch pevným, smutným okom.
„Dolu kľakni, zločinec, pred svätosťou súdu!“
Na človeka bohovia kladú smrti nudu.
Sami páni povstanú — akoby pred sebou,
dolu kľakne súdenec pred božstva velebou.
Notár číta litery, ktoré zabíjajú,
pekelnými čiarkami nebo zavíjajú.
Ako skončí — „Boh tvojej buď milostiv duši!“ —
pred prítomnou smrťou tam Boh i človek čuší.
Len do ticha toho cveng cengára preniká
na tom dome stoličnom z malého zvoníka,
na ktorom len súdencom zvonia ku posledu
po výroku a keď ich na stratisko vedú.
„Poďakuj sa za výrok smrti, syn človečí,
tak sa tuná životu za smrť vďačiť svedčí!“
„Ponížene ďakujem“ - Vrátňanský dovetí,
vstanúc potom s hajdúchy ide samotretí.
Štrngali mu čenčiare na nohách, na rukách,
cengali mu po klenbe múrov v odozvukách.
Na výstavu ho vedú dolu do strážnice,
tam ho príde ľud vidieť z celej okolice.
Tam ho príde spovedať kňaz a ho rozhrešiť,
slovotelom pravdivým dušu mu potešiť.
Lebo tu je nepravda všetko telo, práva,
ktoré pravdu jak Telo Božie nejedáva.
Hore Turcom vidiekom modlite sa ľudia:
„Súdy tvoje, ó, Bože, nech nás len tie súdia!“
Súdiť nemá nikto tu, kto je syn len práva,
len ten, kto je lásky syn, kto sa ním uznáva.