ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vodca precitne silný zo spania —
už bola dávno rozsveta ranná.
Nedivu po tom takom zrutnom boji,
dobre, že ešte na svete obstojí.
Schápe sa, vystrie mocnou vôľou sily,
spočinom čo sa boli mu skrčili.
Postavu vypne, ducha vdýchne, páči
pozorom herským po vojej junači,
čos pomyslí si, žmurkne, hlavou kývne,
v tvári junáckej ulybne sa divne.
V okamihu tom jakýs to umýsol,
odkiaľ, to neviem, ako blesk mu prišiol,
a ten v pevnej vôli stojí.
Rozkazy vydá a namiesto seba
menuje vodcu; on sa kamsi strojí,
do pekla, lebo do neba?
Kto to vie? A on — nepovie.
Čosi mu hnetie útrobu jeho —
na kremenisté srdce znecitelé
padla akási iskra z odvečného
plameňa, horí srdce túžbou celé.
Povedal, vykonal, zájde preč horou,
zo zadivených zmizne preč pozorov.
Hej, či ho viacej uvidíš, družina?
Čože ho zviedlo, toho Tatry syna?
A keď ho zviedlo, či ho vám zas vráti,
bez neho vy ste biedni kamaráti.

Ide horami, ide dolinami,
všade mu chodník ako starý známy.
Predsa zablúdil, a to hneď v polceste.
Káže to zasa bude len príčina,
to bude zasa zlého zloba iná,
počkajže, počkaj, čo ty dočkáš ešte.
Divne prichádza to Jánošíkovi,
že sa mu niečo smie nepodariť
veď mocen on je, čo len dvoma slovy,
ba očimihom jedným zničiť, stváriť,
čo si zaumil, zachcel sebevoľne.
Vie, kto mu slúži, vie, komu je pánom
a teraz vôľou sám sa musí mariť,
ona mu hynie v skutku nepoddanom,
moc proti moci stojí neodolne.
Zastane, dumá i dômyslom vniká
do seba, zrakom v obvod kolo seba.
A či to anjel už mätie zbojníka?
A či satanský ten oný netreba?
„Čis to ty, Raro?“ Tak sa kohos pýta
a za opasok čarovný sa chytá.
Čudovravnými slovmi hreší čosi
a ku valaške hovorí akosi.
Ale tam i tu odvety mu nedá.
„Ha, či ste zdochli? — Nech!“ — hnevne povedá
a do vrchu ďalej ide.
Kamže to chce zájsť? Do Turca cez hory.
Túžba akási tam ho tiahne, morí,
a tuto meškať musí v tej obide.
Zájde len čosi, kamsi. Zasa blúdi,
skúmavo dumá, srdom dušu nudí;
všetko nadarmo, to mu ďalej nedá,
počkajže, počkaj, bude tebe beda!
„Ha, to nie s dobrým!“ — povie sebe hlasne.
„Nie s dobrým? Teda so zlým?“ — doriekne a žasne,
žasne, že si to dosiaľ nevyslovil,
a že to slovo tak padlo na neho,
jakby ho z neba na hlavu si zronil.
Akoby práve teraz len z úst jeho
vyšlo a predtým nebolo mu v reči
bývalo nikdy odkedy hovoril.
Kto to neskúsil nevie a neverí,
že sa to človek ústmi sám uderí,
a to po hlave, po najtvrdšej hlave,
jakby do srdca hen až preťal v seči
meč najostrejší v celej ho postave.
I tože slovo často vravel, slýcha
kažododenne, ho máva na jazyku,
do porečného tak mu prešlo zvyku,
ako tá para, ktorú prsmi dýcha.
A predsa ho nedočul.
Ale to zrazu v jednom okamžení
blysne a zrúkne od východ — k západu.
V slove tom jednom, v jednom vyrečení,
vtedy je skutok v života rozhadu,
vtedy živkom si ho počul.
Hej, veru tak je, býva to s človekom,
že sa urečie sám svojím výrekom.
Dobre je, keď Boh je to isté slovo,
ale ak nie on — peklo máš hotovô.
„Teda, že so zlým?“ — opakuje si to
Jánošík slovom tým jedným hlasito.
Ako len teraz ešte sa svedomí,
to slovo v duši prvší raz mu hromí.
A či zabudol na ten čas, keď spolu
sňal svoju s jedným tým zlým vlastnú vôľu?
A či zabudol, že to vedom seba
učinil, že sám svojou vlastnou rukou
seba zapísal, ako diablu treba,
seba zaviazal večnou pekla mukou?
Vedovidome činom sebevoľným
ducha i duše hnutím neodolným?
Ktože to vie, čo teraz s ním sa stalo,
čo v duši ho tak rozpaky rozmälo.
Však moci jesú božské, hej, sú divy,
darmo ktorým sa celý svet protiví,
ktorými peklo nikda nezdolalo.
A to div divu láska Božia, večná,
zo seba sama nebosvetorečná.
„Teda, že so zlým?“ — opakuje si to
Jánošík slovom tým jedným hlasito.
„A kto si? Čo si? Zlý a zlé? Zjav sa mi!
Čis to ty, Raro? Veď ja — ty, sme známi!
Čo mi prekáža tam ísť, kam mi vôľa,
kam moja láska a túžba ma volá?“
Hlas
Nie je to tvoja vôľa, Jánošíku,
lebo sa nechce to tvojmu spolníku,
chcieť sa to nesmie, to je zahájené,
lúčami Božej lásky zakrážené!
Jánošík
Je mi to diabol, čo smieť nesmie niečo,
bárs to i božie! A povedz mi, prečo
smel si sa votrieť do raja hájneho,
človeka tam zviesť ku zlému, slabého?
Hlas
Nechže je matkou v raji Eva oná,
nikdy tam satan viac nič nevykoná.
Jánošík
Ha, teda preto je to, že ma mäteš,
k materi mojej cestu mi tu haceš?
Hlas
Tak si uhádol — a vedz, nepustím ťa,
tu na tom mieste skorej zaškrtím ťa.
Jánošík
Hej, či tak slovo držíš, ty sotona,
že budeš slúžiť mi vo všem do skona?
Hlas
Vo všem, ale nie v čom je mi nemožno,
čo tebe, iste, viem, nenie osožno.
Jánošík
Idem a idem ku mojej materi,
nech sa ti, Raro, do tvojej zapieri.
Hlas
Daj si povedať, nechoď ku materi,
mať muka tomu, kto sa raz mi zverí.
Jánošík
Ale mňa túžba tiahne nezdolená,
jedna mi matka, tá mi jedna žena
viac, že celý svet ľudský — blázon starý,
viac ako ja si s tvojmi dary čarí.
Hlas
Lásku a túžbu, citôstky, milôstky,
mazny, ľúbostky, detské nevinôstky,
plačky, slzičky, túľky a laskôtky,
hračky a vzdyšky, čičíkavé nôtky,
tie starých — mladých detí sväté lútky,
tie rodinkárske ťuťky, muťky, kuťky —
to nechaj deťom zemským i nebeským,
otca starého Boha anjelikom,
nech sa teší v tom.
A ty čo si už, buď sám Jánošíkom.
Ty si to, čo chceš, ale nechcej s nikým.
A keď je sám Boh všetkým i všelikým,
kto chce, nech s ním chce — ty si so mnou samý,
jestli so mnou chceš, a nik ťa nezmámi.
Bo ja som nik ten a moji sú svoji,
nie v Bohu — v nikom, každý v sebe stojí.
Muž si ty sebe, nie si viacej dieťa,
rozum len — a nie srdce spravuje ťa!
Jánošík
Daj mi necítiť a pozbav srdca ma,
tak mi to prišlo, neviem, tak akosi,
len sa mi pohlo dnu, dnu vo mne čosi,
z toho nemôžem, že tak namína ma.
Nie, nie a hej - to ide mi do vôle,
tak mi to púšťa do srdca korene,
akoby tŕnie, že mi duša stenie,
a to ma tisne, špeje, páli, kole.
Teba i seba i všetko rozumiem,
lež to len cítim a ináče neviem.

Hlas
Hanba ti, chlape, so svetom sa boríš,
a žene biednej detinsky sa koríš!
Je mi to sláva, je meno zbojníka,
čo sa zavíjať chce do povojníka!
Na túto podlosť ani čert nerátal,
keď si vonehdá tak sa s ním pobratal.
Jánošík
Idem a idem ku mojej materi,
nech sa ti, čerte, do tvojej zapieri.
Z cesty mi vystúp, ledáka sotona,
niet moci ti tu, v tom ti niet prekona!

Pohne sa. Ide. — Lež aj moci hnú sa
všetky protivné, ruchom rozomnú sa,
rozvíchorí sa nebo, sa zavalí
v blízku tuto a tam v diali,
priaskajú skaly, druzgocú stromy,
zajasia blesky, zarauchajú hromy,
zem zastene, zadunie,
hrúzodes zalunie.
Rozomknú sa závory
zloduchovstva tmavočiernej ríše,
rozzevia sa tajné jej skrýše,
vyroja sa z nich potvory.
Lauro, Jašo, Lalo,
Škrata, Znachor, Šaľo,
zmije, zmaky
ako mraky.
Posmech, pýcha, hriech,
zubocerný smiech,
všetka háveď pekelná
očiam duše zreteľná,
ušiam ducha čuteľná
v rozpasu, v halasu.
„Okolo sa, okolo sa,
čo na niečo ešte verí
pod sukňu leze materi;
matky, tatky, haraburdy,
daj pozor, nech neufurdí!
Haja, čuču, huli, beli,
kaka, cika na posteli,
hajdy, hojdy a kolísky,
háčky, plačky, krivopysky.
Cici, cucky, cmuky, dojky,
ňaňky, mamky a mamojky,
cmúlik, rulík a kašička,
haba, papa i babička;
do plienok, do povojníka,
ta ho, ta, toho zbojníka,
chýrečného Jánošíka.
Ha, ha, ha, ha, ha,
je to za zláha!“

Jánošík zopne vo svojom sa citu
a proti peklu — seba má záštitu.
„Nestraším sa vás, pekelné ohavy,
posmechy vaše sú mi dym míjavý.
Moja je vôľa to, čo vy nechcete,
znevoľte ma v tom, čo chcem, ak môžete.
Viňte mi dušu, nedám vám slobodnú,
len tú otrockú, nevoľnú, nehodnú.
Majte si ju tam, hejže mi to za česť
ostudu takú biednu, otrockú zviesť.
Sloboda ducha to je vaša ujesť.
Na človeku len voľnom vám záleží,
svevoľne čo vám do náručia beží.
Ja teraz nechcem, to potom môžem chcieť,
ale mi dajte všetko čo chcem i smieť.“
Do zmäte živlov, do búre ozornej,
do pekelného rumaju, halasu,
v svevoli mociam nesmiernym odpornej,
v uprenom v sebe pevnom duchostasu
Jánošík toto vyrieknuc — opasku
zbaví sa. Preč ho vrhne, i valašku.
„Nate si svoje, nič nechcem na svete,
ani celý svet, bohatstvo i silu,
slávu i rozkoš, pachoť radožilú
a čo len z neba, lebo z pekla viete.
Ničoho nechcem, len tú teraz v citu,
čo ju mám vôľu a túžbu zarytú:
jedna mi matka, len tá žena jedna,
jedna mi láska prvšia i posledná!“

Na slová tieto schváti Jánošíka
všetko pekelstvo v silonude zrutnej
do prehrozného ducha dušemika,
ako do kliešťov, do zmary mohutnej;
aby tú vôľu, len tú mu zlomili,
všetky moci zlé naňho sa hodili.
Zdvihne ho víchor zákrutný, závratný,
stisne ho zával, záduch dušetratný.
So škrekom, rykom, harášom, ujúkom,
vachotom urným, zuboškripným rukom
rozoženú ho vetrokolesami.

„Krúť ho, vrť ho dokola,
ako cihu z oddola
a vreteno odhora,
krúť ho, per ho dodola.
Toč ho švihom kolesy
pod šírymi nebesy,
nech mu rozšumie vôľa,
znedolí sa mu doľa.
Per ho, nech sa rozduší,
vôľou našou rozkruší.
Čo je naše, to nedáme,
do seba popožierame;
nech sa ruší, nech sa kusí,
keď sa len v kuse poruší.
On je, tam je, náš byť musí.“
Fungajú, ženú ho vetrokolesami,
kmásajú, krušia, maria rozkresami,
fŕka mu duša šíre roziskrami.
Akoby kryštál pod hámru úderom
rozkrušil, mihom na vše strany prysknú
krušiny a vo svetle neba blysnú
dôrazu toho troskotným rozperom.

Jánošíkova krištáľna tak duša,
vôle si pevná, láskotúžboskvúca,
pod moci vražnej, zrutnej úderami
v rozmysly umu bôľne sa rozkrúša.
Človeče, tvojho svedomu to tuša,
pochyby zloduch keď ta zvonku mámi
a zdnuka skveje milosť láska žhúca.
Skúmajú besy každý krúšik duši,
či v ktorom vôľa jeho sa neruší
a či je v každom len tá sama istá,
v svedomu, v mysli, v láske nemenistá —
aby tam, kde sa od seba uchýli
v kuse rozdielnom tam ju hneď zhltili.
Ale nadarmo — v tom strašnom rozduší
jedna je vôľa a v každej krušine
všetka zrkadlí tak sa jak v celine,
nikde sa jedna v rozliku neruší.
Z krušiny každej, z paprsku každého
jasala, žiarila, očila tá jeho
vôľa pevná lásky jednej,
lásky prvšej i poslednej.
„Chcem to, volím to“ — je osteň tvévôle,
na ktorý démon každý sa prekole.
Keď nechceš ináčej, keď nechceš, tak jak on,
to slobody je tvojej voľný zákon.
Nič nevyhrali pekelné nadvlády,
s Jánošíkom si nevedia dať rady.
A keď neskážu nič s jedným zbojníkom,
čože urobia božím povoľníkom?
Nič nevyhrali. Pustia Jánošíka,
zacelie duša mu v tom okamžení,
zmocnejšila sa v svojom rozdušení,
jedna je v sebe a v jednej všeliká.
Tak na kolese čertovom sa krútil,
predsa do pekla šuhaj sa nezrútil.