ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo stolici Turčianskej Slovany dedina,
stadiaľ už dvanásť rokov chodí do Trenčína
jeden človek za právom svojím na otčizeň,
čo mu v Terchovej vzala panská neprajizeň.
Chodí, chudák, každý rok, advokátov platí,
zárobný si výživok rok za rokom tratí.
Darmo, nič nevykonal, právo sa mu vlečie,
dokiaľ sa ho dožije moc vody utečie.
A či sa ho dožije, to je veľká hádka,
trebárs pravda jeho je jak otčenáš krátka.
Lebo to medzi pány tak ide do vôle,
že vrana vrane druhej oko nevykole.
A kto je ten človek? Jánošom ho zovú,
že medzi Uhry slúžil po uhorskom slovu.
Dvadsať rokov husáril, Uhrom, Nemcom slúža,
bied a psôt a nerestí je mu známa túžä.
Všetku skoro krajinu na koníku scválal,
tureckých a tatárskych tisíc hláv pozváľal.
Za tri roky v tureckom rabstve tiež sa trápil,
z neho sa len útekom figliarskym vychlapil.
V Sedmohradskej hajdúsil, potom Tekelovi,^[52]
slovenskému, jak Uhria vraveli, kráľovi.
Videl, skúsil národy, schodil s ním sveta kus,
z Uhier celé Slováky, Moravu, do Rakús.
Tekel rád ho veľmi mal jako Slovač všetku.
Ale keď Nemci Uhrom si zaviedli pletku,
že im vzali stoličnosť, teda Uhria páni,
konečne sa s pohanom Turkom radšej sňali.
Ale Jánoš, čo kresťan, hudil sa tej družby,
trebárs dobre mu bolo, odišiel z tej služby.
Vstúpil do cisárskeho vojska za rajtára
tam vo Viedni, len čo ju mal dobývať Kara.^[53]
Po celý čas pohanskej obľahy vojačil,
lež keď Turka Sobieski na sto míľ zatlačil
a Poliaci od Nemcov navždy sa lúčili,
službu jeho nemeckú na vek mu zhudili.
Odviedli ho so sebou na milé Slováky,
keď prišiel do Terchovej, nešiel viac s Poliaky.
Zavoňal mu domáci pekný slovenský kraj,
myslel, chudák, že bude mať už v ňom samý raj.
Ach, ale sa oklamal — jeho dom a role
padli do vládnej ruky, panskej sebevôle.
Neprítomný krivdu má, vojna medzí nezná,
jazykom sa nezohne palica železná.
Darmo Jánoš hovoril, že to majeť jeho,
všemi rečmi nepohol pána Krásňanského.
Darmo ľudia svedčili z celej dediny mu,
všetci Boží svedkovia krivdu mu nesnímu.
Darmo Jánoš dôvodí, že on bol slobodník,
otec jeho i praded, nie panský podhodník,
že už od tristo rokov tým rod jeho vládal,
že to jeho predkovi starohradský pán dal
a to za verné služby, ako to na liste
z pergamentu je zápis, i svedci tak iste.
Všetko darmo; rodičia i bratia pomreli
dočím slúžil a písma kamsi sa podeli.
Nepresvedčil, nepohol pána Krásňanského,
čo si tento prisvojil, to je už raz jeho.
Jánoš dal sa na právo; dočím to nacielil
u slovanských pokrvných bytom sa prichýlil,
bo zo Slovian bola mať jeho a rodina
po nej tak ho prijala ako svojho syna.
A v Slovaniech devojná bola jedna krása,
za ňou celá mládenská ľúbkovala chasa:
ale Marka Jánoša nášho len zazrela,
nebolo jej treba viac, bola jeho celá.
Poznali sa, sňali sa, nik sa nič netázal,
všetko v peknom poriadku, ako Boh prikázal.
Zato im on požehnal i hodného syna,
preto chodil za právom otec do Trenčína.
Rástol Jurko Jánošov, ako Jánoš malý
preto Jánošíkom ho vo Slovaniech zvali.^[54]
Otec chodí každý rok, advokátov platí,
zárobný si výživok rok za rokom tratí,
darmo, nič nevykonal, už za dvanásť rokov,
rátaj, koľko to stálo vzdychov, koľko krokov.
V nebi to len porátal ten, čo sčítal vlasy
jedného z nás každého na povšechny časy.
Rastie Ďurko i v škole, pekne píše, číta,
bo ho učí v kláštore blízkom jezuita.
Dobrý je to učiteľ — naučil ho krátku
za krátky čas života najdlhšieho hádku.
Mier do cieľa, ale tak, že bys toho trafil,
čo ti miernu od chrbta tvojho ruku lapil.
A právo sa otcovo ešte všahdy vlečie,
dokiaľ sa ho dožije, moc vody utečie.
Až konečne sa právo predsa len dovlieklo,
veď niekedy máva svoj dobrý trh aj peklo.
Prisúdili trenčianski páni Jánošovi,
Krásňanského súdili na pravotné trovy.
Bolo že to radosti vo Slovaniech celých,
zdravkáň a požehnávaň a častít veselých,
chváliliže trenčianskych tých pánov tam všetci,
že sa zmámiť nedali Krásňanskému predci.
Dobrá je vláda panská, keď je proti zlému,
stojí dobro, na nohy keď raz pomôže mu.
Lebo na viacej dušiach vládnych sa zakladá
a ľahko sebevôľou jedného nepadá,
ale beda tisíc ráz, keď je proti pravde:
kráľ ďaleko, Boh trpí a byvoly v sade.
Zlo sa s rodom do práva vhniezdi, zaplemení,
zobrať ide statočnosť a hriech sa zemäní.
No, ale keď je len už Jánošovi dobre,
on už viacej príchyly od druhých nežobre.
Má svoj dom, hlavu skloniť, i niekoľko ralí,^[55]
dosť je na tom každému, čo sa mu nemáli.
Do Terchovej zo Slovian vďačných prešiel bývať.
Uvidíme ako mu bude tam prežívať.
Terchovania v nedlhej znali chlapa chvíli —
hneď na ten rok za vojtu si ho vyvolili.
Dobrý človek, skúsený sveta, je dar Boží,
jedným slovom často už susedom osoží.
Tak si viedol náš Jánoš, s ním v obecnej veci
Terchovania spokojní boli veru všetci.
Po vojensky to išlo, poriadne, jak treba,
bo keď chce druhých riadiť, musí najprv seba.
Päť rokov to trvalo. Marka je gazdiná,
že jej páru pohľadať napozdĺž Trenčína.
Jánošík sa vyučil vo Znievskom kláštore
a teraz sa v otcovskom prúži prácou dvore.
Dobre vám je, patora i matora moja,
daj vám Otec nebeský časného pokoja.
Nič nemáte lepšieho na tom Božom svete —
a čo vám dá na onom, o tom potom zviete.