ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po skutku.
Súďte ho, jak chcete,
zachyťte krídla strašnej pomsty vete,
darmo — tá letí samochtivým letom
sudca kde súdi pravdivý nad svetom.
Trpezlivému Bohu kto vzal hromy,
aby zabíjal nimi tu zlých ľudí,
sám je pre seba najlepšie vedomý
spovede toho, v čom vedome blúdi.
Ťažko je čakať duchom rozjašeným
krivdami sveta na súdny deň Boží,
preto, keď zrobia si ho udnešeným,^[57]
netážu sa, kto zajtra počet zloží.
Sami sú hromy, čo ich tiahne, perú
a chtivé hynú vo svojom úderu.
Kropaje vody znesú sa v oblaky,
oblaky v chmúrne hromadia sa mraky,
spia si pokojne vo vzduchovej loži,
lebo na kriela vetrov posadajú,
v rozrode šírom tam sa premávajú —
a len dych jeden už ich rozkynoží.
Ale keď slnca duch im hnevy vnukne
ako myšlienky trápneho vedomia,
komu dáš vinu, keď z nich hrúza pukne,
z útroby jejich blesky sa vylomia?
Stalo sa — tak je — bývalo aj bude,
riekni, bo inšie nemôžeš urobiť,
darmo ti achkať alebo sa zlobiť
proti bohovskej tejto svetonude.
A či zo vzdychov slzných a krvavých,
kropají ľudskej morenej neviny,
a z otvorených rán srdca špejavých,
ako z prameňov prúdnych do výšiny,
nemali by sa zniesť pomsty mrákavy
hromoroniace sa zlostným na hlavy?
Zamkni, ak môžeš, ducha do pelechu
tohoto a rec — niet na svete hriechu,
nieto tyranských samopašných duší,
ktoré ani Boh, len taký hrom skruší;
nieto vedomia krivdy ani bôľa,
zožuleli už ľudské srdce, vôľa;
rec to, ak môžeš, potom meraj vinu
a súď, ako chceš, zbojníka zločinu.
Práve, keď s dobrým najväčšmi sa borí
zlé, vtedy ako na tele sa ryby
rodia takýchto činov ďasostvory
jánošíkovskí a robia tie chyby,
že potom aby peklo zahatali,
zlých i dobrých tam pospolu metali;
že potom, aby zlostných pozrážali,
hlavami dobrých delá nabíjali.

Bolo po skutku. Bača ďalej vraví.
Jánošíkov ľud vo Vrátnej doline
staň si nocľažnú na prapoli spraví.
Vatry rozložiac, koristi si delí,
hoduje v bujnom zbojníckom veselí
pri Krásňanského zdravkajúc si víne.
Iskrami dobrá hrá im v žilách vôľa,
život užiť chcú za pár hodín celý,
bo z času jeho sami sa vypreli,
dávno na každé zajtra už pomreli,
a včera im je večné, lebo peklo
vo svedomí sa jejich zavyreklo,
a dnes im je vek — to zbojnícka doľa.
Ale nie takto sa jednému sladí.
Zájde na stranu do nočnej mrákoty,
kde lesina spí v náručí nemoty
dumave tam sa na skalu posadí.
Dumá i dumá. Čo dumal, kto to vie?
Ticho nehlesné mlčí vôkol neho,
len zrazu city srdca detinského
zhlasnejú v duši, tak že vzdychom povie:
„Mať moja, kdes mi, bolestná rodica,
na zemi s’ ešte? či v nebi svätica?“
Na slová tieto pred- pod- nad- a za ním
ozve sa rehot, čo konským eržaním,
z valašky jeho belaso vybĺkne,
zadunie pod ním, zastene, zatrasie,
hvizdne a brechne, rykne rôznohlasne
a v tichu nočnom všetko zas zamĺkne.
Zorve sa z miesta Jánošík srdito,
útrobu napne smelosť neslýchaná,
vrykne do noci: „Ha, čože ty si to?
Dámže ti búriť mysli tvojho pána!
Čušže mi, Raro, bo mi také mysli,^[58]
ktoré i čerta spasiť môžu, prišli.“
Zostalo ticho. Len zrazu poza ním
začne to drúzgať, mumlať a to ide
dolu neveľkým, lež príkrym ústraním,
očima blýskov v temnom nocivide.
Blíži sa, ide druzgomumlofučne
k Jánošíkovi — tento hnevne skočí
v ústrety šelme — kde ju mihom zočí
zdvihne valašku k úderu poručne.
Ale valaška zlyhá, roniť nechce,
netne, nerubne na šelmu ni lehce;
akobys pávím perom na medveďa
uderil, tak sa Jánošíkovi zdá.
Vzopne sa medveď na ten úder slabý,
na chlapa vystre osrstené laby,
mumlofukotne oblapí ho, stisne,
očami v oči hnevne, desne blysne.
Jánošík ale prestal už na svete
a to na celý život plakať, báť sa,
žiadna ho hrôza ni za mih nezmetie,
na zemi žiadna, ani v pekle zradca.
Taže valaška! Diabla čert nekazí,
na svoje vlastné dá sa tu chlap sily,
ramená sprúzi, napne sprúzne žily,
medveďa stisne, že jazyk vyplazí.
Priaska to, puká v oboch ako knoty,
keď po nich chlapské postúpajú boty.
Zrazu muž ale v dlaniach šelmu zdvihne
nad hlavu hore a v urnom rozmachu
o skalu rypne ju, že na zdoch ryhne,
štvornohý vystrúc — a zdochne a zdochne.
Hrdo sa cíti víťaz. Sám o sebe
teraz len zvedel, že je toľme silný,
bo to raz prvý bol v takej potrebe,
za prvým každý raz, vraj, neomylný.
Hej, ale šelma zrazu hore skočí,
poznovu muža labami otočí,
a to raz ešte takou mocnou silou
pred- i posmrtnej ako dvojožilou.
Mužovi rastie sila v pohýbeli —
a sila muža rastie, keď sa smelí.
Neuľakne sa Jánošík náš toho,
na svete prestal sa báť všeličoho.
Z ocele srdce údermi tuží sa,
oddušený duch údermi duží sa.
Jánošík dvanásť razy šelmu šmarí
o skalu rypnúc ju, že na zdoch ryhne,
štvornohy vystrúc a zdochne a zdochne.
Ale tá dvanásť razy sa vše zviecha,
chlap ju len morí, lež ju nedomorí,
tak ako neresť smrteľného hriecha.
A k tomu čo raz, to za všetky razy
násobne silu šelma dostávala,
takže trinásty raz keď sa dvíhala,
išlo ich trinásť s človekom za pasy.
Kýže to parom a čert za medveďa?
To je nie s dobrým, to sa premôcť nedá!
Veru, veru nie! Beda ti, Jánošík,
už neobráni ťa žiaden palošík.
Ešte trinásty raz predsa sa chytí,
hneď na to svoje chabnúť sily cíti.
Stisne ho šelma, pod seba ho mykne,
Jánošík mdleje, do seba sa hrúžiac,
ale posledným citom sa roztúžiac
v chrapote smrti bôľnym hlasom skríkne:
„Mať moja drahá, bolestná rodica,
buď zdravá, či tu, či tam si, svätica!“
Na slovo toto medveď zrýkne, skočí
a behom, druzgom zmizne preč v úbočí.
Vo mdlobe zaspí Jánošík do rána,
družina zbudí svojho atamana.
Ký to parom bol a čert za medveďa,
bolo to so zlým, čo sa premôcť nedá.
Hej, veru, veru, šťastie mals v tom zmätku,
Jánošík synu, žes volal na matku!