ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod skalou tam v úvalu Jánošík po boji
úžasnom vydychujúc dubkom dumne stojí.
Ľavicou sa pritíska ku žulovej stene
a pravicu pred seba drží povystrene,
akoby ešte čakal nápad jeden tuhý,
proti nemu napína všetky duše spruhy.
Dlho tak stál. Konečne, že nič sa nepohlo,
popustí si, a myslí, že čo mu spomohlo?
Zraky duše do seba i do neba hrúži,
myslí, odkiaľ pomoc tá v takej boja túži.
Myslí, odkiaľ sila tá jednému človeku,
za minútu len obstáť v tom pekla upreku.
Na dne srdca si hľadá takej sily žrielo,
ktoré takto zrazu v ňom divne rozovrelo.
Myslí — ako a odkiaľ i to sa v ňom vzalo,
čo mu srdce kremenné tým citom rozmalo.
Či on na to nerátal, keď sa s tým rukoval,
s oným jedným, samým zlým jemu podpisoval?
Či prezrel to v rátunku ako ničku jednu,
zapomenul na svoju mater živú, biednu.
Veď to boli tie slová, čo jej šepol vtedy,
keď sa s ňou v tej doline lúčil naposledy.

- - -

- - -

Bársi mater pobožná, to nerozumela,
lež ku skutku synova z tých slov duša zrela
i dozrela vo svete, kam ju tí sotili,
čo potom pomstu jeho ukrutnú skúsili.
Bo u majstrov tyranov pomsta je záručná,
zblízka, lebo zďaleka všah síce poručná.
Myslí, dumá i citom jednej matky syna,
kamsi sa s tým svedomím ku komus vyšína.
Dotkne sa ho myšlienkou, zas ju v seba vtiahne,
ako keď žeravina ruku ti ožiahne.
Nechce myslieť na neho, bo sa mu protiví
ten, čo, vraj, už pre ľudí robiť nevie divy,
faraonov necháva v panskej dobrej vôli,
Mojžišov k nim posiela, ale, vraj, bez holi.
A keď ktorý má aj hoľ, má leda kulagu,
za ovcami strká s ňou a je len na pliagu.
Jánošíkova myseľ tá sa k sebe vráti,
nikdy Boha nenájde, kto sa v ňom nestratí.
Sám sa opre na seba vo všetkom svedomí,
bárs tu pod ním podporu zloduch zavše zlomí.
Len v tom jednom utkvela ešte duša citu,
tým si vráža do srdca túžbu zanovitú.
To cit lásky detinskej k ľuďom ho pripína,
len raz s nimi zaľudieť ešte ho namína.

„Len to jedno — hovorí — ešte mi je len to,
potom mi je ľudosvet ničové nič tento.
Hejže, moja Terchová, otec, mater moja,
večne pre vás nebudem, mať nechcem pokoja!
Verné dieťa vaše som, ale muž som zboja.
Peklo na vás, sotony, tyranské ohavy,
veď sa ja vám odvetím za nevinné hlavy.
Moje hlavy rodičné, hah, otec môj drahý,
z pekla pomstu získal som nad tvojimi vrahy.
Mater moja úbohá, kde ťa nájdem v svete,
len ťa vidieť ešte raz, len to ma tu hnetie,
ešte moje srdce si tvojho dať do lona,
potom viacej pre mňa niet skona ni zákona.
Potom vdrúzgam do duší zlých hrúzu zbojníka,
hejže, bude pamätať svet na Jánošíka.
Mohol som byť človekom s ľuďmi ako treba,
s otčenášom v svedomí, v dome s kúskom chleba.
Nebo viery nežiada viacej blahobytné,
a viem za čím pachtoší peklo nenásytné.
A viem, čo som teraz ja, veď vám to dokážem,
krvou vašou to vaše — keď vaše — pomažem.
Ohňom krivdy pekelnej ste ma zasypali,
počkajte len, veď vás on jak osy vypáli.
Vysotili z ľudskosti ste ma ako šteňa,
vrátil som sa jak psina ostroozubená.
Semže, moja valaška, a ty pás ma opáš,
proti jednej tisíca lom, per, bi, vrahopaš!
Len to jedno ešte si srdcu zadovolím,
potom v pästi besný svet celý rozožmolím!“

Ide teda za svojou túžbou, Ďurík ide,
z jednej vyjde obidy a do šiestej príde.
Hej, a teraz Ďuríčko, maj sa na pozoru,
veru sotva obstojíš v poslednom uporu.
Víchor duba nezvrátil, chrobač ho roztáča,
koho silou nezmohli, často slovom znáča.
A ktože mu to strojí a akú opasu?
A ktožeby? Satanáš oblieka sa v krásu,
berie svetlo na seba i rúcho anjela,
pretvári sa na toho polične docela.
Slncom vlasy zláti si, zapúšťa v kučerách
dolu väzmi na plecia v povoľných rozmerách.
Oči nebies blankytom farbí si zoristým,
vsádza do nich zrenice diamantom menistým.
Ruže berie na líca a karmín na pery,
zubí ústa perlami na milé príškery
a zo hlasu slávičích, strunozvonozvukov,
mluvu sebe ukuje premajstrovskou rukou.
Beloskvúcim odevom, dlhým až po päty
odieva sa, na drieku spína ju pás zlatý
a podpanky na nohách z kože žralokovej —
všetek milý, krásny je v podobe svetlovej.
Krása ako panenská mužstvom je zmiernená,
prísna lžibožstva moc ľudstvu sprivetená.
Do svetloskla nazre sa, čo v márnosti stínu
v celom tomto podnebí robí zrkalinu.

Ide z výšin vzduchových, čo grécky Apollo,
na vidomia anjelom, čo stoja okolo,
tam, kde tróni Spasiteľ na Božej pravici,
majúc vo svätodušnej ľudosvet zrenici.
Uľaknú sa anjeli toho svetloľuda,
lebo čím blud svetlejší, tým väčšia obluda.
Veru, beda duši tej, čo svetlonos mámi,
najhoršie sú pre ľudí milé, pekné klamy.
Strnuli a na pána pozrú desným okom,
ale on ich spokojí láskavým výrokom:
„Ja viem, čo je v človeku, satan zas len padá,
na láske sa detinskej i tu poprebáda.“

Ide z výšin svetových ku Jánošíkovi,
svetlolúčmi myšlienok príde s ľudoslovy.
Predstaví sa, zjaví sa v jeho mysli zraku,
prenikne ho vedomím ako razom šľaku.
Podsvieti mu pod srdce, do hlbín života,
kde sa duše citeľnej schováva tajnota.
Čujstvo jeho prenieti od hlavy po päty,
zadeje sa do celej mu jeho podstaty.
Roznecuje iskry v ňom hnevu, pomsty, zloby,
prenikavým do srdca ostňom tisne, hlobí.
Bodá city duše mu a jejich úvazky
zagordúva jediným citom samolásky.
A keď ho tak presvietil, potom sa vysloví
z neho v jasných pochopách a všetko mu poví,
čo len ľudia na svete z diabla povedali
a čo v múdrej Európe aj vytlačiť dali.
A čo teraz spisujú, tlačia i hovoria,
a to všetko komusi na samé priekoria.
Ani komu nevedia, len vraj — tomu, tomu,
že je on, nech sa jeho sedí mu Paromu.
Neprestajne bohujúc všetko zabožili,
ale čerta, nie Boha pravého, dožili.
Kto chce, nech to tam číta, ja viem málo z toho,
predsa som si zachoval dosť i ledačoho.
Veď by som sa i mrzel - počuť Pána Boha
a nevedieť, čo myslí diabol, tá stonoha.