ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo to za vysk u Vrátňanských hlasnie?
Čože tá harma, vrava ľudí značí?
Nad krajom letná sláva neba jasnie
odpoludňajším tichom svätodenným,
z osviežených líp rozmanitým pením
do hlasov ľudských spev sa mieša vtačí.
Čo to za rozkoš ide, sedí, vstáva,
u Vrátňanského čo to za zábava?
Krstiny sú tam. Sloviancov, Slovianky,
pospolu všetkých na tie radovánky
Vrátňanský pozval: keď spolu plakali,
slušno by spolnú takže radosť mali.
Jasotom znejú veselé spievanky
tam, kde nedávno smutné rumy stáli;
za času obzor zašla sudba zlobná,
z jej šľakov radosť vzišla stonásobná.
V prívete jasnej sedí za vrchstolom
vážne Socovský, darca tých radostí,
veľmi sa bratským kochá radospolom,
z uznalých srdcí vďačnosti sa hostí,
zdravice jemu hlasné všetci kolom
pripili najprv, potom veselosti
rozpäli kriela, Vrátňanského slávia,
rodine jeho pijúc, pejúc zdravia.
S útechy tvárou chodiac sem-tam starká
bialoše znáša, chutné makovníky,
pracle zavité, potom slúčovníky,
núkajúc hostí láskavo ich harká,
hriateho kladie pred nich holbovníky.
Hojne je všeho. Rakšianskeho várka
v komore piva, celá bočka vína —
dar Socovského vďačný to vlastína.
Slušne to starkej rozkoš táto stojí,
ona jej slahou bôľne srdce kojí.
Hodinu šťastia za vek ťažkých bôľov
vďačne prijíma zbožnej duše vôľou.
Ach, na budúcnosť touto slahou pojí
zasa len ducha, potýkať sa s doľou,
čo ju zas nesie neodludná vina
utajeného v domabytu syna.
Syn jej oblažnou chvíľou ducha kojí,
z domarodu sa slaha tá mu zdvojí
do duše smädnej, do vrúcnosti bôľov.
Národomilnou pripíja si vôľou,
hej, na budúcnosť skorú tak sa strojí
národa sudbu zdoliť svojou doľou,
aby vybudnul týmto svoju vinu,
by zabudol svet zbojníka zločinu.
Hanka synáčka vlahou srdca pojí,
o domabytu novom v mysli rojí.
Navždy zabudla už na ťarchu bôľov
ľuborodičnej lásky čírou vôľou,
dieťaťom dieťa — srdce svoje kojí,
v mužovi jej svet, jejou muž je doľou.
Nie je iný svet pre ňu, nič je vinna,
prešlobudúcnosť ani nespomína.
Duchu radosti tak z nebokalicha
ty duše ľudské sebou sám napájaš,
v jednoživelnú rozkoš všetko spájaš,
čo rozondiala nehoda zlodychá.
Za tebou letí túžba naša tichá
ta, kde ty zo žíl Božích sa vyzdrájaš.
Ó, kedy spevnieš jasným nám kryštálom
na svete tomto márnom a nestálom?
Vrúc to vyviera veselie z tých duší,
rozhovorili sa srdcia vo Slovaniech,
zdravkajú si tam v milých blahoprianiech,
ako im duch ten do pomyslu vnuší.
Často vo prostých nájde dedinčaniech
viehlasu perly, aké nik netuší,
kto sa domnieva, že len svetská sláva
do rozumu len sama právo máva.
„Radostník, radostník, pekný chleba kúštek,
na jedenže pri ňom napime sa dúštek!
To priateľstvo milé ako jeden dúšok,
dobré srdce ako z neba jeden krušok.
Odkiaľže sa berie, tak z nízka sa rodí,
keď na nohy vstane, nebou, zemou chodí.
Milá krv, naša krv, odkiaľže vyviera,
všahdy ju točíme, ktože ju načiera?
Odkedyže tečie zo srdca osudia,
na veky ju točia, nevytočia ľudia.
Točia, nevytočia, už jej vytočili,
že by zem i nebo do nej zamočili.
Čo ju vytočili, kam sa tá podela,
či do zeme vsiakla, čiže zahrudela?
Do zeme nevsiakla a nezahrudnieva,
more zôr nebeských večne orudnieva.
Červenej sa líčko a belej sa mliečko,
z teba to, ty boží súdoček, srdiečko.
To srdiečko milé jeden z neba krušok,
bratia, sestry, otec, mať, pime na dúšok.
Panebože milý, kde tvoje továrne,
keď z nich takto všetko dávaš milodarne!

Ten pán Socovský za stolom nám svieti,
peknú paniu má, ale nemá detí.
Je mi to za pán, Sloväncov poddaných
toľko má, deťmi všetko požehnaných,
a nemá detí, nevie si rozkázať,
ani len paniu pásom si podviazať.
Lež toho divu, náš pán nemá detí,
predsa je otec náš, tak mu to svedčí.
Nechže mu svedčí, nech sa nám tak svieti,
ten pán Socovský poddaných má detí.
Hejže mu, deti nevymrú viac tieto,
bude pribúdať viac ich každé leto.
A keď on bude na nebi už bývať,
na zemi v deťoch bude si prebývať.

Hora háj, hora háj, Vrátňanský je šuhaj,
doma mu na živé stromčeky je tu háj.
Doma háj, doma háj, a nie na Morave,
majže si ho šuhaj, maj po svojom práve.
Striehol si háj šuhaj, nedarmo sa chlapil,
na tej stráži hája sám sebe dolapil.
A keď sa dolapil, vyniesol sa z hája,
priniesla ho Hanka na kraj sveta, raja.
Jajkala, kričala, keď ho prinášala,
a keď ho priniesla, takto povedala:
Varuj si ho, Bože, keďs ho vyhnal z raja,
keď sa bude túlať cestou toho kraja.
Ktože háji ten raj, ktože rají ten háj,
to je on, to je on — nad šuhajov šuhaj.
Hviezdy za klobúkom a svety za pásom,
vieti hájom, rajom, časným, večným jasom.
Ak ten neostrežie každý na svete háj,
ver ho neostrežie tuná žiaden šuhaj.
Ďakujže, Vrátňanský, šuhajovi tomu,
že ti tak zahájil háj ten tvojho domu!“

A vtom umĺkne spev i harma — vrava,
z pitvora ktotos zavolal priehlasno:
„Jánošík ide!“ Všetko čudom vstáva,
na stretu hlasu tomu pátra žasno.
Vrátňanský zdúpnel, matka jeho skríkla,
všetko začúchnuc za tým slovom čuší,
akoby myseľ kdesi vo záduší
v bezsebnom bola hlboko zanikla.
Ozve sa prvší pán Socovský, riekne:
„Nechže len príde, nik sa ho nezľakne
z nás tuto, žiadnej tomu niet príčiny,
lebo my všetci tu sme takí svoji,
na akých nikdá Jánošík nebrojí.
Nechže len príde, odbaví krstiny
s nami a potom pôjde do Martina,
keď ho sloboda zbojnícka omína.“
„Hej, pane,“ — povie ten ktosi — „niet puta,
na svete toho, ktorým noha jeho
mohla by kedys azda byť okutá,
nestalo ešte väzenského kúta
pre toho muža svemocivoľného.
Obora Tatier viac má palôt dúpnych,
nežli žalárov preňho svet otupných.
Doliny nieto, grúňa, hory, skaly,
čo by si pánom jeho neuznali.
A čo by semká prišiel a tu býval,
bol by jak doma i tu ako v horách,
by orol voľný letom v jasných zorách
tak by slobodne do vôle prežíval.
Nie vy ho znáte — s vami z jednej misy
dnes bude jesť a zajtra si družinu
svoju vyvedie na spolnú hostinu
na Lysec, lebo Drienok skalolysý.
Všade mu sklepy, hambary, paloty
na jeho zlato, striebro a klenoty —
a kde je toto, tam jesto potravy,
vďačne ju za to celý svet dostaví.“
„A kdeže ho vzal toľko striebra, zlata?
Či má rarácha, zmoka lebo škrata?“
„A kdeže páni svoje zámky berú?
Pre Jánošíka všetci kože derú.“
„A načože mu toľko striebra, zlata,
keď ho daromne do hôr, do skál pratá?“
„Chce za to kúpiť celú jednu krajnu
vo svete, ale odo sveta hájnu.
Osadiť mieni všetkých v nej Slovanov,
učiniť myslí všetko z nich zemanov.“
„Hej, to sa nedá za peniaze kúpiť —
kto chce byť pánom, musí ľudí lúpiť.
Dneska nech stanú všetci ľudia páni,
neľahnú, dokým nebudú poddaní.“
„Tak je na svete. Lež Jánošík hájnu
od sveta toho pre ľudí chce krajnu.“
„Veru, nekúpi on to za celý svet:
pre takú krajnu na svete ľudí niet!
Nech si osádza v nej anjelov z neba,
pre život zemský zemských ľudí treba!“
„Nechže bude tak celý svet lajdákom,
Jánošík bude samosám junákom.
Veď to tak býva — všetci ľudia hlúpi,
aby bol jeden múdry, čo ich kúpi.
Jánošík sľúbil hradskú dukátami
do Viedne dláždiť, by mu dal chudoby
právo slovenskej večné, bez poroby,
by mu ten národ s jeho predal krajnou,
s chudobou jeho, so slobodou hájnou.
Nemcovi peniaz — za to aj Boha dá:
a čože Uhor za Slováka žiada?
Paripu onú, čo Svätoplukovi
za krajinu dá, že Jánošíkovi
dá ju vraj naspäť — aleže ti, blázna,
dáva už teraz, čo viac nenie jeho,
bolo nedávno ešte Turka zlého,
a teraz je čie? Veď to každý z vás zná.
Tak sa to kupčí s ľuďmi, krajinami,
hej, ktože za nás, ktože bude s nami!
Jánošík ide, tu je, všade príde,
spomôže len on v tejto nám obide.
Ale pomáhať môže len tomu sa,
kto je pomocný Jánošíkov drusa.“
„Keď si ty takto, brachu, kujonija,
či si zapomnel, že som tu slúžny ja?“
„Viem to — a ja som jeden bača starý,
a človek slepý od predošlej jari.
Po ľuďoch chodím, na husličkách hrávam,
o Jánošíku s dcérou im spievavam
Katuška moja, niečo im zanôťme,
vo meno Božie potom ďalej poďme!“
„A či si videl Jánošíka? Či znáš,
keď o ňom toto a takto spomínaš?“
„Ej, videl, videl, tuliby ho tuli,
videli by ste ho, keby ste ho čuli.
Ale on je vám len samý číry zbojník —
a mne je on človek Slovák, tak ako nik!
A keď by ste chceli, hneď by ho ukázal,
videli by ste, ale nepoznali,
lepšie sa ľuďom dobro všahdy chváli
na čo im Pán Boh sám oči zaviazal.
Katuška moja, o Jánošíkovi
tú, vieš — Po Tatrách — začína sa slovy!“
Dvojhlasom začnú otec, krásna dcéra,
s prízvukom husieľ, starých mulitánok,
ona jak piskor na gajdách preberá,
on ako hukom hlasom ju podpiera,
spievali divný slovenský pejanok:

Po Tatre, po Fatre a po Matre chodil,
od kraja do kraja krížom-krážom brodil.
Tisíc krokov hore, tisíc krokov dolu,
schodil slovenský kraj v hodinnom úkolu.
Kedy-tedy bolo, bolo na počiatku,
nebolo tých ľudí na tom sveta riadku.

Len bol Jánošík sám, po tých kopcoch blúdil,
bez svérovne ľudí ukrutne sa nudil.
A tie kopce, hory veľké a grúniská,
a tie hory, grúne boli mraveniská —
dvanásť ich preskočil, dvanásť ich rozvrátil,
hnevy, túžby, reči po nich sem-tam tratil.
„Niet ľudí — načože tedy som ja tu sám?
Čože tu pre seba bez ľudí vykonám?
Kopce, mraveniská, plno malých mravcov,
žúr je to pre bujných mravenčiakov dravcov.
Čože mi dáš, Bože, keď si ma dal na svet,
pre teba i pre mňa žiadnych tu ľudí niet?“
„Voľže si, Jánošík, v kopcoch striebro, zlato,
na kopcoch mravenčia, tu čeliadka táto.
Čo chceš — mravce-ľudí, a či striebro, zlato?
Ako si kto volí, tak mu vinovato.“
„Čože mi je z mravcov, nechám ich pre dravcov.
Volím striebro, zlato — celý svet mám za to.
Pôjdem ľudí kúpiť trebárs i do Ríma,
z Ríma do Paríža, do Jeruzalima.“
„Majže ho, Jánošík, maj to striebro, zlato —
ako si kto volí, tak mu vinovato!“
Kedy-tedy bolo, bolo na počiatku,
nebolo tých ľudí na tom sveta riadku.
Len bol Jánošík sám a Boh a jeden žiak,
tento išiel zo škôl Jánošíkovi v šľak.
Počul Jánošíka s Bohom sa zhovárať,
počne po latinsky čosi sem-tam tárať.
Počul to Jánošík, veľmi sa začudil,
že obrázok ľudský do tých púst zablúdil.
Biedny, otrhaný, ale vždy veselý,
akoby tiež sám bol na svete tak smelý.
Rogo humillime, prosím ponížene,
ktože to človeka do niktošstva ženie?
Cogito, ergo sum, myslím, a teda som,
to ja svetu vravím profesorským hlasom.
„Kto si?“ „Študent.“ „Odkiaľ?“ „Zo škôl do Liptova.“
„Čo chceš — mravce a či zlato? Dám zhotova.“
„Zlato, striebro, zlato. Veď ja mám dosť mravcov,
mravov, mriavok, mŕlok od tých mojich spravcov.“
„Poďže tedy za mnou!“ — Jánošík popredku,
ale študent — huncút vytrieli mu pletku,
pomysliac si: Keď ja budem na svete sám,
poklady tie všetky len ja pre seba mám.
Vytiahne mordárku, strelí mu do boka.
Jánošík sa zvrtne — povie mu zvysoka:
„Nepľuj na človeka, ty študentský znachor,
keď ti chce opatriť hladovitý bachor.
Ale abys vedel, čo je nie v poriadku,
vykonám ti niečo na dobrú pamiatku.“
Chvatne to, biednika, stisne a pomačká,
vystrie na kríž na zem, ku nej ho prikvačká,
potom zhrnie naňho dve-tri mraveniská,
odíde na sto míľ, lež vráti sa zblízka,
ľutujúc chudáka, aspoň by, vraj, s kým mal,
trebárs je darebák, s ním by spolok trímal.
Ide k nemu naspäť, príde, nájde školu
a v nej plno žiakov, harašiacich spolu.
Učili — mučili, dišputovali sa,
pijúc, jediac, hrajúc rozšantovali sa.
„Jánošík, keď si chlap, dajže nám peňazí,
lebo nás tu škola veľmi prísne väzí!“
„Kdeže ste sa vzali, vy svetské opice?“
— My sme mravce — žiaci z tejto okolice.
Zjedli sme študenta, čo si ho zasypal,
každý z neho múdrosť potroche vyštípal.
Z toho sme sa — z mravcov žiakmi-ľuďmi stali,
aby sme na svetský život si zahrali.
Ale daj peňazí, peňazí nám treba,
bez toho niet pre nás zeme ani neba!“
„Dával im Jánošík, na meče im meral,
a čo len z nich bude, na to sám dozeral.
Prelumpovali mu dvanásť mier dukátov,
predsa z otrhaných nevyšli kabátov.
A na konci potom plno mravenčiakov,
z mravcov boli žiaci, medvede zo žiakov.
Ktorí mravci zreli ako starí dravci,
predsa na tom svete menujú sa správci.
Jánošík sa na to ukrutne nahneval,
že tak striebro, zlato na márno zasieval.
Chodil sem-tam bijúc dravcov, ťažko smútil,
potom v žiali dvanásť kopcov na sa zrútil,
zahrobil sa nimi, tam ho mravce jedia,
keď ho zjedia, potom, potom čosi zvedia.
Potom striebro, zlato všetko to ich bude,
bárs o dvesto rokov to stane na súde…“

Vtom sa na dvore ozve brinkot zbrane.
Môj Bože milý, čože sa to stane?
Či ani jedno už u Vrátňanského
šťastie nemôže dychu mať dlhého?
Stoličný jeden pán do izby vkročí,
spurne na pána Socovského bočí,
hajdúsi za ním, podá list pánovi.
„Od vicišpána“ — reknúc dvoma slovy.
„Ty s nami pôjdeš“ — povie Vrátňanskému,
„bo si prepadol súdu stoličnému.“
Číta Socovský, smiechom tají zlobu,
číta na seba strašnú tú žalobu
a spolu skrze svedkov dosvedčenia
toho, že vondy, keď to Sklabinského
na poľovačke zastrelil vrah, jeho
videli vraj s ním, teda že spolčenia
musel mať s vrahom, a tak s Jánošíkom
že je vo spolku, on, pán, so zbojníkom.
Takže i jeho poddaný Vrátňanský,
na Sklabini s ním byvší hajdúch panský,
preto je vinný, že pán mu je vina,
a toho skutku oba sú príčina.
Riekne Socovský: „Viem, kto vodu kalí,
zopri sa čertu, nuž ťa vlasom zvalí.
Ak neochráni Boh nás, Ďurko drahý,
zakapali sme medzi tými vrahy.
Potvory hnusné pána Sklabinského,
chýbajú im už hody, kvasy jeho,
preto by za baže zabili aj Boha
za trochu vína a za kus piroha.
Hejže, na svete všahdy ešte žobre
cnosť u tých, čo im ide všahdy dobre!
A čože s tebou páni tí len chcejú,
akýmže činom teba viniť smejú?
Ale nedivu, keď mňa potvárajú
s Jánošíkom, už teba, var, zaň majú.
Ha, to je posmech, také podozrenie,
duši nevinnej neprenesné škrenie!
Keď teba, Ďurko, do žalára berú
bez viny takto, pôjdem i ja, veru.
Spolu do jednej temnice nás musia
zavrieť a potom, no veď oni skúsia!
Ešte ja nájdem proti ním spôsobu,
že ma spomínať budú až do hrobu.“
„Hej, to je, pane“ — Vrátňanský odvetil —
„úmysel herský, Boh vám ho podsvietil.“
Do komory šiel, opásal sa pásom,
valašku vezmúc, útešivým hlasom
krstinujúcich priateľov pozdraví,
matke a žene šuškom čosi vraví
a potom s pánom ide do Martina.
Tak sa to vtedy krstenská hostina
skončila v dome toho Vrátňanského —
u neho šťastie nemá dňa dlhého…