ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hejže, Bože, čiže mi je vedieť tvoju moc,^[167]
či mi nebnie, či mi zemnie deň tam a tu noc.
Vidieť, vedieť duchov tvojich hore, dolu moc,
či ich javí, či ich haví deň tam a tu noc.^[168]
Keď si všetko dal tým duchom, dobrý tatka náš,
čože si len sebe nechal a nám čože dáš?
Na tej zemi, na posteli ľahostajíme,
na tvoj zákaz prievorami duše hájime.
Hájime ich prievorami, viechy staviame,
viechy-viery, viery-viesti v rovni a v jame.
Vartujeme dňom i nocou v lete i v zime,
chlebom-zemou, slzou-vodou sa tu živíme,
na tej zemi, na posteli chladnej líhame
na bruchách a chrbátami sa prikrývame,
a na tvojich samopašných duchov číhame,
keď nám idú do hájneho, k tebe voláme.
A ty sa nám neohlásiš, milý tatka náš,
z našej hájni vyhnať duchov nám nepomáhaš.
A my sami skázať s nimi nemôžeme nič,
načože to púšťaš na nás, tatka, tú zbojnič?
Keď si všetko dal tým duchom, milý tatka náš,
čože si len seba nechal? A nám čože dáš?
„Počkajte len, deti moje, keď vám príde čas,
osedláte vy tých duchov, budú nosiť vás.
Na šarkanoch a na drakoch jazdiť budete,
to za vašu vernú vartu iste vezmete.
Šírym svetom hore-dolu v jasnej rozvete,
všetko vidom dovidíte, vedom doviete,
čo vám teraz ešte tajné je na tom svete.
Budeže vám potom lietať z hviezdy na hviezdu,
do slnca tak ako vtáčkom svojmu ku hniezdu.
Bude vám to život v takej rozsvet-osvete!
Za vašu to vernú vartu iste vezmete!“
Tak ten Otec jeden poveduje z neba
všetkým ľuďom-deťom; tak im vedieť treba.
Zasa otec každý oknom z domu vieti,
kolo neho šarag očipasných detí.^[169]
Na nebo sa díva, čosi hlavou kýva,
lebo divne sa mu mračí neboniva.
Nenie to hmla sama, nie sú to len chmáry,
na šarkane to tam černokňažník starý.
„Deti, či ste ada nesmiali sa komu,
čo jak žobrák prišiel do našeho domu?
Mamka, čis na chúdež Božiu pamätala?
Či si žobrákom vše milostinu dala?
Vondy tadiaľ pútnik išiel, černokňažník,
nežičníkov kárnik, dobrotincov priaznik —
čis ho, ako treba, slušne uhostila?
Všetkým jeho žiadbám rúče zadostila?
Ináčej by nám tu všetkým bolo beda,
zahrúzila by nás jeho mocná veda.
Trinástu on školu vychodil a všetku
zjedol múdrosť, ako dieťa kašu riedku.
Po trinástej škole učí sa pod nebom,
múdrosťou sa drahou chová, jak my chlebom.
Aká je to múdrosť to ja neviem, deti,
to viem, že chce, by sme dobrí boli všetci,
jeden druhému si krivdy nečinili,
zvlášť proti chúdeži Božej nevinili.
Mocných silou lomí, slabých hrúzou hromí,
všetkých skrivodníkov kára na podomí,
na podomí, poli, na statku i tele,
Boh len duše jejich kára večne, cele.
To je černokňažník — či je z Boha a či
zo samého seba, to nik nevypáči.
Keď Boh dôpust pošle, hrmavicu neba,
vtedy sa len modliť proti tomu treba.
Odvráti ju Pán Boh, a keď neodvráti,
i tak prosby ľudskej — čas platí, čas tratí.
Pre tých, ktorí všetko vôľou Božou cenia,
nesplnená prosba je tiež dobrodenia.
Lebo nech sa stane všahdy, čo len chceme,
nuž sa sebe vôľou v čerty roznesieme.
Lež keď na šarkane černokňažník letí,
vtedy modlitbou si nik nič nevyvetí.
Černokňažníkova múdrosť činí, čo vie,
zle, či dobre? Na to ni Boh neodpovie.
Piaťmi prstmi, šiestou dlaňou vesmír čísli,
mysí, ako myslí, a vie, ako myslí.^[170]
A chce, ako vše vie, lebo jeho veda
vôľou ani činom zablúdiť mu nedá.
A čo vie, to môže, len sám Pán Boh hrádze
vykopal mu, pokiaľ taký človek vládze.
To je černokňažník; či je z Boha a či
zo samého seba — to nik nevypáči.
Hľaďte, z tamtej hory víchorne toť vstáva,
na ktorej si slnko večer posedáva,
tamto na pravnianskom Vyšehrade skalnom^[171]
vo víchru sa vzniesol strmostrechovalnom.
Kadiaľ že sa vrhne? Semo do dediny?
Neublíži jej on, nemá tu príčiny.
Čo by v dedine mal, nemá v našom dome,
zostaneme v obci sami na okrome
bez úrazu, škody; šarkanove šiby
švihajú len ľudskej zlosvevôle chyby.
Ináč by nám bolo dobrým jak zlým beda,
keby černokňažníkova múdroveda
šarkanovu silu slepú neriadila,
tá by zem i nebo smätom rozbrýdila.^[172]
Neprestal by lietať víchrom ohnisopným,
neprestal by roniť dážďom vodotopným.
Rozváľal by hory ako krtoviny,
skaloprsé vrchy ako štrkoviny.
Hviezdy, mesiac, slnce, kryštál nebosklepný,
na zem by chvost jeho zráňal svetosepný.
Ale černokňažník čo vie, to aj vládze,
vymknúť sa mu nedá z nebozemskej hrádze,
začíta ho z knihy, zavračí pár slovy,
ohlaví uzdu mu a kantár dúhový.
A tak na ňom lieta kde mu vôľa, treba,
letí, vieti, zájde trebárs i do neba.
To je černokňažník; či je z Boha a či
z človeka len seba, to nik nevypáči.
Jeho múdrosť a moc všahdy činí, čo vie,
zle, či dobre? Na to ni Boh neodpovie.
Ale to je isté — dobrých od zlých delí,
a k tomu, vraj, múdrosť jeho všetka čelí.
Preto aj má oko na stred čele tretie,
že to dobré so zlým nikdá nepomätie.
Týma dvoma hľadí na svet, ako ide,
a tým tretím vidí, aký bol a bude,
a aký by mal byť vedľa oka jeho,
ako by sa zlého ten svet zbavil všeho.
Oné tretie oko je ten kryštál-kameň
vekostály mihov, bleskov svetiel plameň,
mudrcov to kameň, ktorým v jednomžení
pozrie ako, na čo sa tu všetko mení.
Kde sa ľudia, jak, nač do života berú,
kde hriech, smrť a diabol bŕložný má dieru.
Kto sú, na čo sú tí na tom svete traja,
kedy, ako ľudí pozbavili raja.
Kedy, ako bude koniec týmto a tým,
kedy Boh dá novú zem i nebo svätým,
kedy, ako tento starý svet sa minie,
to vie, vidí všetko v jednej okamžine.
Ba vie, kde sa Boh vzal a čo vtedy bolo,
keď prvý raz pozrel na nič naokolo.
To je černokňažník; či je z Boha a či
z človeka len seba, to nik nevypáči.
Ani on to nevie, iba keď chce verí,
to je jedno ešte čím sa s Bohom mieri.
Ale on to aj chce, lebo vie, že by sa
bez viery obrátil na ledavšihmyza,
na makledabyľu v šarkanovej hrive,
ako hmýzik, hmýrik na širokej nive.
A len za tú vieru, ktorú Pán Boh dal nám,
on zvie, či je z Boha a či zo seba sám.
Čo my, Boží ľudia, máme z Boha darom,
to on po nesmieru blúdiac lárom-fárom
učimučihlavou trudne nadobýva,
umom, skumom nebo i zem poprerýva
za horčičné zrnko domanašskej viery,
za jedinké jedno zájde v roznesmiery —
a my máme zrna toho po tri miery.
Boh Otec dal jednu, Boh Syn druhú nám dal,
Boh Duch Svätý tretiu; má, komu čert nevzal.
A keď černokňažník oné zrnko nájde,
tu i bez šarkana kam chce všade zájde.
Lebo to je zrnko ako každé slnko,
ktorých po nebi je ako piesku plno.
Z očú Boha svietia, z jeho srdca nietia,
do domu tu nášho a tam do zásvetia.
Z toho zrnka on si ukuje štít jedon,
potom je on už len dokonalý vedoň.
Potom tretie oko a štít, keď to dvoje
má, tak vie z koho je a čo vše chce, to je.
Keď ho predtým nosil šarkan ako pána,
potom ako vietor nesie on šarkana.
Nesie, lebo pošle jedným slovom-duchom,
akým rozkáže mu, takým ide ruchom.
Dokiaľ štítu nemal — kamkoľvek sa pohol
satan všade, kde chcel, podstreliť ho mohol.
Ale keď má ten štít, došiel svojho cieľa,
každým štíta bleskom do satana strieľa.
Čo raz doňho strelí, storáz čert sa vidí
aký je a vtedy sám sa seba stydí.
To je černokňažník; či je z Boha a či
zo samého seba? Kto verí, vypáči.
Hľa, hľa, kadiaľ ide po dolnianskej stráni:
tam sú planí ľudia, ešte planší páni.
To je mladý šarkan, čo ho v Dúpnej choval —^[173]
budeže to hrozný v Dolňaniech tých poval!^[174]
„A čímže ho chová?“ Zlostných ľudí krvou
a moľami z knižiek ako sennou mrvou.
„Ktože tú krv točí?“ — Kto sa v bahne močí
a na brehu ľuďom čistým prýska v oči.
„Ešte kto ju točí?“ — Ľudia vlkolaci,
daromným čo právom tyjú z ľudskej práci.
„Skrze čo ju točia?“ — Komáre a muchy
a hmyz domapašný — plošky, vši a blchy.
„Ktože mu ho kŕmi?“ — Ten, čo na hriech hrmí,
a sám hada hriechu v srdci svojom kŕmi.
„Ešte kto ho kŕmi?“ — Kto na pravdu hrmí,
holubov smetiami, hadov mliekom kŕmi,
pred svetom je korný, doma trmi-vrmi,
mocným zlým sa plazí, slabým ctným sa strmí.
„Ešte kto ho kŕmi?“ — Dráči, spáči, žráči,
ktorým bez práce žiť na svete sa páči.
Potom takí ľudia, čo len pre dobrotu
svoju sprostú vyšli na mizeru, psotu.
Ešte lepšie kŕmia ho tí ľudia — muchy,
čo mu sami letia voslep v jeho ňuchy.
Najlepšie ho kŕmia ešte ľudia v duchu,
čo nič nechcú byť — len hlísty v jeho bruchu.
„Kde tej krve rieka?“ — Kde sa vojna vzteká
a kde vlkolačí človek na človeka.
„Ktože tú krv varí?“ — Stridžné parchy, devy,
vatriac pod kotlami smilstva zrady, hnevy.
„Kde sa berie šarkan?“ — Z velikého vaja,^[175]
ktoré môra zniesla na podpraží raja.
To je černokňažník! Buďte dobré, deti,
lebo vám je všahdy všade na zapätí.
Môže vám byť ešte niekde učiteľom,
a keď vyrastiete — kňazom, kazateľom,
ako roveň človek, — ač nie s tretím okom —
môže ho mať skryté pod srdovým bokom.“^[176]

- - -

Prúžiac mysli Jánošík pevnou vôľou dolí,
a to tým viac, čím ho tam väčšmi všetko bolí.
A tu ostne, cez ktoré srdce popremkýnal,
do satana vierivou láskou povotkýnal,
a ten, ktorý uboľnil, toho ten bôľ bolí,
a ten márne svevoľou proti tomu dolí.
Zrýkne satan, rozrazí hradbu ohnivalú
pekloraja, Prosečnú jakby číroskalu.^[177]
Tristotisíc spod zeme hromov rozčesnulo,
tristotisíc zemetrasov ju rozruchnulo.
Z rozvalenej ohrady balvany a kryhy
s neboborným treskotom a prúd lávoryhý
s dušedusnou žáhavou do pekla sa zvalia,
rajhrad jeho patvarný šmahom, žahom spália.
Tak je v pekle poriadok — na svojom sa srší
čo raz to vek, na dobrom keď sa nevyvŕši.
Ale vojta nemôže, nesmie nikam ďalej,
bo mu bezdušnohmotný zhatil cestu zálej,
zálej ohnipáľavý horostasmi stanul,
v zemetrasnom rozruchu balvanami džganul.
Džgany, gány, balgany, vo ktorýchto žula^[178]
prvohnivá tekutá niekdy ochladnula.
Ohnipusta bezduchá začne vojtu tráviť,
sprostá bezdušnohmota musí ducha znaviť;
čo by všetkým duchovným priekom zodolával,
celý vek mu zastaví prvší hmotný zával.
I ten duchom prelomí, lež len časokročne,
ale on chce prekonať i ten vidomočne.
Preto v takom odporu dostať roznevolí,
lebo proti hlúposti sám Boh márne dolí.
Ohnispústa bezduchá iste vojtu strávi,
balvanistá príroda jeho ducha znaví.
Žiadnym slovom tú hmotu viacej neovládne,
ani myslieť ďalej ísť, dokiaľ neochladne;
a to trvá stotisíc rokov, a muž dneska
ešte musí doma byť, ináč všetko zmešká.
Zúfa, kričí — nadarmo; jakby na skaliny
v podkriváňskej Nechcerke hádzal prpoliny.^[179]
Cíti šíro bezslovie; sám ním bezslovneje,
tak sa mu, tak nesmierne vo smiere tom cneje!
Že si žiada slovíčka hlasu, hlásku len pol,
nech by sám vzdych svetobôľ, čo ho bolel, ten bol,
nech by trebárs i posmech, čo ho tak špel, ten bol
nech by — Bože odpusť nám, bárs i sám ten čert bol.
Ale satan vytiahol všetko slovo z neho,
zakutal ho do uhla sveta posledného;
Boh len ho dá vždy tomu, kto je cele jeho.
Stojí človek úbohý v bohoslovopuste,
vo prírode nebohej, v náhod, nehôd šuste:
Či ho viera prenesie domov, či on horu?
Možno to je obako — lež nie zo záporu
čertpiatora starého, ale z vierovôle,
ktorá jedna pomôže z každej nepredole.
Zúfa, kričí — nadarmo; satan v rozvalinách
sveta čupí ďalekých; ako v pavučinách
čupí, číha na letnú voľnou túžbou muchu
pavúk, by ju pri prvšom dosalapil tuchu.
Tak to satan nastraží samoveroduchu!
„Z viery samej tu skapem, lebo pomoc, kto vieš,
akýmkoľvek na svete tom sa menom zovieš“!
A vtom búra zahučí ponad bohopustu,
nad vôkolom ohnivým rozváliac tmu hustú
oblakov chmár somolných, jakby hmloduchnami
pozapchával nebozvod celý nad hlavami.
Duchny vodou dulejú, bude dažďoronu,
ako bolo pri sveta Noeovho skonu.
Ruchne vietor víchorný, chmáry rozkynožiac,
z jejich útrob jazerné prúdy vydeložiac,
v rozvíchorovírivom dažďoronostreku,
na tú spustu ohnivú chrýlia valnú rieku.
Zhíkne oheň pod vodou, sipí záhou hnevnou,
chlipí, chlastá, chrchoce pod záľahou zlevnou.
Zavražili na seba hrozní vrazi dva tí;
kto vieš, či to človeku a či Bohu platí?
Zavražili do seba: celý vôkol sparnie,
stojí človek úbohý, v zúri živlov márnie
ako lienka myšlienka, ako ledabyľa,
jejž mih každý v tom boji ostatná je chvíľa;
predsa chce dôjsť vo chvíli každej vekobytu;
Bože vekov, pomáhaj tomu zanovitú!
Zavražili do seba veční vrazi dva tí,
že to, vraj, len človeku a nie Bohu platí.
Ten či tot sa vyvŕší, človeku zle obak,
zahynie mu pod šľapom ako lozný chrobák.
A Boh sám sa do toho už, vraj, nerád mieša,
nech si to, vraj, príroda sama upelieša!
I tak človek — prírodín, pri tom zrutnom boji,
bez ducha a rozumu ako blázon stojí.
Predsa mieni, že čosi má, vraj, z toho boja,
o čom, vraj, len doprostí nevedomci dvoja,
to, že ohňa i vody vekočasná tuša
páru robí — a to je človekova duša.
Par, per, por, pyr, pra, pre, pri, prvky proste, praj sa,^[180]
z ktorých práce práva sa duší ľudských prasia.
Preto ich je nesmierna háveď hore, dolu,
preto prie to, perie sa, prtí, przní spolu.
Zavražili do seba, celý vôkol sparnie,
stojí človek úbohý, v zúri živlov márnie
ako lienka myšlienka, ako ledabyľa,
každý mih je v tom boji ostatná jej chvíľa;
predsa chce dôjsť vo chvíli každej vekobytu,
Bože vekov, pomáhaj tomu zanovitu!
Síc sa všetko vysmeje tomu blahovítu.
Stojí vojta v zúrňave, pál, par vôkol hára,
zhora leje zákrutná telo, dušu zmára.
„Hah, tu z viery zakapem — čert, vraj, ako diabol,
niet mu nikde znebudy, na koho Boh zabol.
Kto si, kde si v nesmieru? Pomoc tuto, kto vieš,
akýmkoľvek menom sa na tom svete zovieš!“
A tu divu z nevidu, vidu z nevidomia,
vtom sa polochmáravy husté poprelomia;
primkne sa čos k vojtovi, ovinúc ho mykom
od hlavy až do päty, ako povojníkom
dvíha, tiaha hore ho, hore z pekla súry,
ako tiaha z hlbočín banských gápel fúry.
Už bol vojta v polvýši — a tu zrazu zdola
dobre známy hrúzohlas cez tie hrúzy volá:
„Hahó! Hore pomaly! Čo bys vyšiel k pólu,
skorej — pozdej predsa len zasa musíš dolu.
Nech sa kto vie vytiahne na slnci, na škripci,
i tam utrem sviecu ti mojimi len štipci.“
Tu sa naňho zavesí s tiažou zemegule,
ktorou drží sama sa v kolonebnej tule.
Praští muža zostava ťahom odporivým,
vostredivým dolu sem, ta hor výstredivým.
Ale darmo, satane, tu ti prišla doba,
čert i človek na jednej udici sú oba.
Oboch ťahá sila tá hore z pekla súry,
ako tiaha z hlbočín banských gápel fúry.
Hore, hore ich ťahom neodťažným tiaha,
už i márna diablova nedať sa je snaha.
Už by pustil človeka — „nech, vraj, ide v diably“,
ale to už na to mu sily jaksi schabli.
Lebo na úď akúsi hákovitú, ostrú,^[181]
prerazil si skalnatú svojich prsú kostru.
Zavisnul tak, ako keď žralok v morskej pláni
s návnadou hák do seba chmatom vohrtaní.
Akonáhle omkne ho horeťažná vláda
a on v sebe zapätý smrti zubor badá —
darmo chvostom náramným šmára, švára more,
musí zbojca podmorský nevol na kán hore.
Hore, hore, tiaha to človeka i diabla
tak raz večná svevoľa do nevole vhablá!
Prvší človek z pekelnej súry sa vychlapí —
tu ho ktosi za kečku školmajstrovsky lapí,
ku sebe ho pritiahne, „ecce homo“ povie,
„cuius gentis generis?“ — akože sa zovie?^[182]
„Po lebke znám, Slavus est, zemko, rodák tuto,
homo sum nil human’ a m’ alienum puto.^[183]
Salve frater, Slovane nad mrákotou sveta!^[184]
Viď a veď jak šarkanom v osvete sa lieta.
Predsa si sa nadaril už raz pre tú vedu.
No tu skončíš národnú ľudosvojskú biedu.“
Octne a osumie Jánošík a očí,
nevídaným zázrakom hlava sa mu točí.
V noci bolo — a deň sa jasal širezorom,
ako jasie nad tichým zemogule morom.
Nad hlavami nebeský samojasoň slonil,
mesiac krajom obzoru s planétami tônil.
Družné slncia, stálice v diaľnom priedovidu,
stáli v samojasavom svetovítoklidu.
Jánošík si vytiera z očí zemské mraky,
udivené roznáša zôkol-vôkol zraky.
Hore, dolu, pred seba díva sa len, díva,
pod návalom vidokov hlava sa mu kýva.
Na hadovi nesmiernom vidí sa jak lodi,
ktorá morom vietory nebošírnym brodí;
do jastora z vietory, stadiaľ do niatora,
do vekohradeného až hen Bohodvora.
Hlava dračia, oči dve ako karbunkuly,
to dve z krve jazerá sa popri zrynuli,
oká nesmieromorské, hrúzozrkadlisté,
na dne vášní vztekami ľudských zákalisté.
Kto sa do nich z náhody, pašnej všetečnosti,
bez domyslu — vedomu, márnej náklonnosti
raz, dva nazre — oslnie z čírej pokrevnosti,
príde mu z nich a do nich padne ako žaba,
bo v nich je moc ľudského vôlekrvevába.
A tu pije svoju krv, ten, kto nechcel Božiu,
a tu platí naveky za kožu len kožu.
A tu viacej nevrie mu odtiaľ žiadna viera,
oheň jeho nehasne a červ neumiera,
nad očami lysina pustá, hrobovatá,
plavožltohlinastá miesto čela datá.
Nad tou jedna koruna z ľudských samých očí,
blikojagom každé z nich s briliantami sočí.
Potom hriva zelená, hustá ako lesy,
po šiji sa zvýšenej dolu vlajne vesí.
Potom zrutné driečisko, chrbát šplahovitý,
priezračnokrištáľnymi šupinami krytý;
boky z plava lišavé farbou telokrvnou,
až sa táto na bruchu liší lišbou pevnou.
Ale túto brušinu nevidí nik zhora,
vidieť ju len možno je, jestli hľadíš zdola.
Ale hľadieť nemožno, preto tajomstvo je,
o ktorom len vedomec černokňažník to vie.
Z bokov dražia vetrilá vo dve strany sveta,
hacierové kriela to, tými šarkan lieta,^[185]
ako chmáry — rozrachy lišby búrosivej,
z ktorých trieska hŕmava v hrozbe zúrnodivej;
vo stomíľnom rozpachu jejich vidieť pruhy,
ako v mračných oblakoch mlunoblesné čmuhy,
hrubšie, tenšie, semotam, ako sačkované,
oné ťahom súmerným, tieto ale mane.
To sú žilny, ktorými pripäté sú k drieku
šarkanove vetrilá hneď od prvoveku,
keď ho z hada plazného človek na šarkana
vykŕmil a samého seba dal za pána:
stúli, lebo rozkrieli si ich, jak mu treba
letiac blížou zeme tu, zas tam diaľou neba.
Chvost má dlhý ako chce, či by opasoval
zem ním, či že vystrájal na nej strašný poval
hôr a lesín a domov i miest celých, jakby
rozvaľoval bombami hlinostavné hradby.
A ten chvost je čierňavý, žlto pokrúžený,
to je stavec ku stavcu pevne pridružený.
Sriedok jejich pretýka žila ako púcha,
ktorá chvostu celému dáva silorucha.
Skráti, lebo zdlži ho šarkan, jak mu treba,
či zem šibe sirotu, a či hviezdy neba.
Tvrdý ako železo, ako líňa zhybný
má chvost, opáš i náron nikda nepochybný.
Koniec toho chvosta je dvojostrozuborný:
to je šarkan, divotvor ľudosvetoborný.
Na tom na divotvore — človek ako iný
kto-koli-vek z parsúnu, známy z nevidiny,
stojí pero za uchom, klobúk na tri rohy,
frak a pľundre a štrimfle, v črievičkách mu nohy.
Ako pán si počína na tej živolodi,
hneď ta, hneď sem velebné umooči hodí.
Z divu kapiac Jánošík díva sa len, díva,
pod návalom vidoku hlava sa mu kýva.
Černokňažník
Nil mirari, amice; čo sa toľme čudíš,^[186]
vo dne si tu nad nocou, divom predsa blúdiš.
Jánošík
Čo je tu čas?
Černokňažník
Na zemi polnoc bude skoro;
tuto máme večitý deň a slnca sporo.
Jánošík
Kto si?
Černokňažník
Človek, jak vidíš, taký ako i ty,
lenže trocha od nosa ďalej vedomitý.
Jánošík
A nies ty černokňažník?
Černokňažník
Keď chceš, to som tebe,
ale čo som, to som sám samému len sebe.
Jánošík
Ahá, tuším po chýre, tys ten samosebník,
samoknižník, samoved, ledasvetutrebník.
Samoknižník
Sám si je muž — vedomec; lež i viacej som ja,
bo z vied viacej zložené mám si povedomia.
Jánošík
No a čo si?
Černokňažník
Ja? Ja som doktor fakultátny,
v ukosvete charakter je to štvormo platný.
Vieš, čo je to?
Jánošík
Počul som, ale neviem pletku.
Samoknižník
Pletku? Nuž ty za to máš múdrosť sveta všetku?
O usine ad lyram — myslí, že to slama,^[187]
lebo nenie iná mu realita známa.
Jánošík
Somár u nás cudzinec, domáce sú voly,
títo múdri nevyjdú nikdy z toho školy.
Samoknižník
Ergo scis et latine?
Jánošík
Viem, že z asinusa
to sa nazdáš, pekný kus si ty logikusa.
Samoknižník
Ex minimo ukosvet ide ad maximum.
Jánošík
Ex maximo kam zájde?
Samoknižník
Iste ad nihilum.
A to bude na svete zvrchovanosť vedy,
skorej, pozdej, naiste bude kedy-tedy.
Nil mirari, odisse, nilgue contemnere,
nil ridere, lugere, sed intelligere.
Jánošík
A čo budú rozumieť?
Samoknižník
Nič.
Jánošík
To nič aspoň teda.
Samoknižník
I to vyzná, že nevie, svetská múdroveda.
Jánošík
A ty čo vieš?
Samoknižník
Cogito.
Jánošík
A čo je to — myslieť?
Samoknižník
To je záha žalúdka, zjel si, musíš misieť,
to je zádus na prsiach, chlipnuls, musíš dyšieť,
to je farba na tvári, líčiš, musíš lisieť.
To je záškrt na krku, vinens, musíš visieť,
to je l — v ničke jednotka, tam si, musíš ničieť.^[188]
Jánošík
Servus, pane garazda! Toho filozofa
premudruje na trhu každá reksa, kofa.
Samoknižník
To je sensus communis, iskry z neho dáva,
keď ju trepneš jak treba každá ľudská hlava.
Jánošík
To je dobre po našsky.
Samoknižník
Kathantropon, pravda,
koľko z toho pochopíš, toľko sa ti zavdá.
Jánošík
Vidíš túto valašku — len ťa raz ňou trepnem…
Samoknižník
Distingue hic terminos, a quo, per quem, ad quem.
Jánošík
To je ľahko, od ruky po valaške k hlave,
za menšinu po všetkej bude rečí bave.
Samoknižník
Ja to inak rozumiem, vravím — improprie,
ale rozum nebude z každej mozgu brie.
Jánošík
No a sensus communis?
Samoknižník
V každej diere syseľ
to byť môže, ale nie v každej hlave myseľ.
Jánošík
Prázdne hlavy načo sú?
Samoknižník
By sa do nich lialo,
čo sa v múdrych na výkyp hlavách nazmýšľalo.
To je bonum commune, veda pospolitá,
sama v sebe jednaká, v ľuďoch rozmanitá.
Jánošík
Nalej mi jej do hlavy!
Samoknižník
Neide to z ruky,
bo tá veda prichádza z velikej len uky.^[189]
Zostaň so mnou na tejto beštii v tom kurze,
teda všetko vyzvieme od zeme až k urse.
Jánošík
A kde si vzal šarkana?
Samoknižník
Majster mi ho zručil,
abych sa, vraj, akejsi vedoviere učil.
A ja dávno dobre viem, čo je viera istá,
veď som chýrny v Európe materialista.
Jánošík
A čo veríš?
Samoknižník
Čo je tvor, čo stvor, čo tvár, čo zver,
to vid, to čuj, to šmakaj, voňaj, to daj, to ber.
Jánošík
Ako si ma dostal sem?
Samoknižník
Casu fortuito,
neviem ako vysvetliť náležite si to.
Samý luxus naturae, ani kvapky zmyslu,
predsa jedno za druhým číslo ide k číslu.
Ale tu si, dosť na tom, homo ad hominem,
lebo v tejto samote od clivoty hyniem.
Jánošík
Čo tu robiť budeme?
Samoknižník
Musom rozzävusom
ľalky lapať budeme metafyzikusom.
Jánošík
Ľalky, to sú idey?
Samoknižník
Hľa, hľa, sprostý ľaľo,
aký metafyzický kukol z teba kaľo.
Tu ich plno lietava, ako hviezdolienok
rozmanitých myšlienok, lienok, tienok, mienok.
Jánošík
A čo s nimi?
Samoknižník
Na nitky radom postýkame,
na pamiatku večitú do múzea dáme.
Lebo tým sa nesmrtnosť moja istá cení,
keď ma budú citovať — „on tak o tom mieni“.
Jánošík
A čo z toho?
Samoknižník
Mortalis immortalis ero,
k tomu viery netreba, len to z husi pero.
Jánošík
A čo so mnou?
Samoknižník
Zahynieš, vo vzduchu by lienka,
zmizneš, zničies ako tá v oceáne tienka.
Jánošík
Načo som ti teda tu?
Samoknižník
Slúžiť musíš vede,
len tá jedna vo smrtnej sláva ti je biede.
Bo čo rozum vedúchov dumá, skúma, pilí,
to je len experiment in anima vili.
Jánošík
Ja som zbojník chýrečný, ja žiť budem v ľudu,
o sto rokov tisíci o mne chýriť budú.
Samoknižník
Herostratos nesmrtný! Rozumieť len treba,^[190]
všaký svojím náčinom svoju kopu hrieba.
O cnosti a o hriechu jednako si myslí,
ako matematicky čiaraj, meraj, čísli.
Lebo filozofovi je to všetko jedno,
sama v sebe dobré ma veda len to vedno.
Jánošík
To je absolutia!
Samoknižník
Tak je, absolútna,
veda sama na svete len je bezpokutná,
i len sama rozhreší svet i rozoputná.
Jánošík
Servus, pane garazda! Mal že bych ťa vôľu,
veru, do tej priepasti tuto zhodiť dolu.
Samoknižník
To je právo nadvlády, naturálno práve,
inšieho niet na svete; ale k lepšej správe
opatrnosť má ťa viesť, a to ti hneď zjavím.
Ja sa tuto skusbou len elektrickou bavím,
na ceste súc do slnca po života vodu,
potom, vraj, ma prepustí majster na slobodu.
Jánošík
Teda si ty len učeň?
Samoknižník
Tak je, z nadovedy,
bo to u tých starých má veda zvláštne sliedy.
Nazdáme sa, že sme už vo všem nápredníci —
predsa v pravde vo mnohom sme len nazadníci.
Potom je to dôstojné, antika jak sviatosť,
pravdou cení starú lež ľudská predpojatosť.
Jánošík
A ktože je majster tvoj?
Samoknižník
Černokňažník starý,
od neho sa naučím kumštu robiť chmáry.
Jánošík
Čo to za kumšt?
Samoknižník
Veliký, lebo naša veda
nestojí nič, ak sa jej chmárny odev nedá.
Jasnovidý učenec Sokratesov Plato^[191]
v Egypte a v Ázii zbieral chmáry na to.
Jánošík
Čo to k čomu?
Samoknižník
Ľudia by holé pravdy mali
za povšedné, ktoré sa za turák, dva dali.
Jánošík
A vám na čom je viacej?
Samoknižník
I nám na obleku,
lebo ináč nebude vedeckého prieku.
Jánošík
A čo k čomu?
Samoknižník
Donáša peniaze to i česť!
Jánošík
A to na čie útraty?
Samoknižník
Sprostač musí to niesť.
Kto sa umu nechytí, nech sa chytá vačku,
čím je staršie dieťa-svet, tým chce drahšiu hračku.
Jánošík
To je, čos mi zjaviť chcel? To tá opaternosť?
Samoknižník
Oh, to je triviálno našská exoternosť.
Ale ezotericky, o života vode,
že je teraz vo svete ľažne, stajne v móde —
po tú idem do slnca; ale moja veda
oklamať vie verúcha toho starošeda.
Ja tú vôdku dostanem, pôjdem do Paríža,
tam je moja frajerka, operistka Líza.
Krása, že jej páru niet, ktorú Francúz vzýva,
bo len Francúz na svete vie na čo sa díva.
S ňou sa vodou života onesmrtnomladím,
budem si žiť, živúckať, žickať vekosladím.
Tebe nechám šarkana, môžeš na ňom cválať
zemou, nebom, kadiaľ chceš, hviezdy, svety váľať.
A ten starý na svete vedohájny šedo,
nech si svoje večité repetuje krédo.
Takú sprostú lekciu, čo som v pätách zodral,
keď som ešte v kabani chlapčenskej sa modral.
Nech si školí ľudosvet, starý moralista,
mne je žena morálka vidnom-vednom istá.
Nech si tresce bezbožných, bohyňa mne doma
rajnetratné jablká dáva živostroma.
Jánošík
Tak sa teda schádzame po rozličných cestách;
poznať ženu to je vec viestna po všemiestach.
Samoknižník
To je viesta — ne — viesta, nátury kvet samý,
na svete sú všetko len mamy vyše mamy.
Nedovedie ďalej nik vyše radodeju,
ináč z blázna — šaligu hviezdy sa len smejú.

— máte veru očká,
ako ich má Lízika, moja frajerôčka!
Jánošík
Mamky a či frajerky?
Samoknižník
To je odhad krátky,
pre nás sú len frajerky, pre seba sú matky.
Bola v raji frajerkou, z raja von je žena,
nemá svojej bytnosti, nemá slova, mena.
Jánošík
O vir macte virtute! Hodnýs virgoň, veru,
zajtra u mňa krstenie, dám ti z bágľa dieru.
Ale s tebou nepôjdem, tak sa nechcem šinúť,
do slnca je ďaleko.
Samoknižník
Brat môj, za päť minút
ta i sem to prejdeme; cesty málo chybí,
len čajs ako na Kriváň samý od Priehyby.^[193]
Jánošík
Ale ja by domov rád — matka, žena čaká.
Samoknižník
Vravím ti, to nebude žiadna dleva taká.
Jánošík
Nechcem ani šarkana, ani onú vodu,
len ma zanes čímskorej domov, k môjmu rodu.
Samoknižník
To je tebe na vôli; ja ťa za minútu
ku každému zaveziem na pozemí kútu.
Jánošík
Ale ozajst?
Samoknižník
No hej, hej!
Jánošík
Ak ťa mýli veda?
Samoknižník
Ale veď experiment, vari, nikam nedá.
Jánošík
Teda si to skúsil už?
Samoknižník
Nie to síce práve,
ale z kusa na celok dá sa súdiť zdrave,
skúsiť alebo skúsiť, to je obojedno,
lebo všetko po kúsku človeku len zvednô.
Jánošík
A či na to nevyjde — celok zahodili,
do smrti sa pre kúštek z neho predsa bili?
Samoknižník
To je rozbor vedecký — každý na svoj zubor
niečo chmatne pre seba, to je potom súbor.
A to práve dostiha vedy nekonečná —
sama nevie o sebe, ak si je nie priečna.
Jánošík
Čo je z nekonečnosti ľuďom toho prieku?
Samoknižník
Len to, že sa potešia koncom svojho drieku.
Jánošík
Tu je, myslím, po škole.
Samoknižník
Koniec v katechizme,
čo sa z toho len počne, vše ten koniec vezme.
Jánošík
Zaslúžil si didaktrum — tu máš — len drž hubu,
z r… Šalamúnovej ukohlásnu trúbu,
štyri hvizdy pochvalné zo zbojníckej gamby,
potom klobúk doktorský z … hanby.
A doktorskú palicu z h…a, z pavučiny
talár, k tomu črievice z krtej kožušiny.^[194]
Samoknižník
Ty si teoreticky grobian, fixy, faxy,
móresu ťa naučím zo samej len praxi.
Jánošík
Nechcem ani šarkana, ani tvoju vodu,
len ma zanes čímskorej domov, k môjmu rodu.
Samoknižník
Ale, veď ťa zanesiem, tam sme za minútu,
nože za to čo len päť minút daj si hútu.^[195]
Či to za to nestojí, také vidieť divy,
akých nikda nevidíš, jesa budeš živý.
Kermeňovať uvidíš ma tú divozrutu,^[196]
slnce vidíš vo jeho samostajnokrutu.
Potom i z tej dostaneš živosvetlovody,
či-da k tomu nepohnú tieto ťa dúvody?
Jánošík
Tebe nechám päť minút, daj mi jednu moju,
slncovodu nechám ti, nes ma k lásky zdroju,
čo mi doma zo srdci vercitno vyviera,
za ktorú sa na život citvermo umiera.
Teba tebe nechávam, nechcem seba z teba,
čo priam tvojou vedou bych dostal sa do neba.
Bo bych myslel, že som nie v nebi, ale kdesi,
kde sa nebo napospas, by chlieb, čertu miesi.
Týmže menej na zemi rád bych s tebou ostal,
bo bych nebol inšie lež chvosta tvojho chvostáľ.
Najneradšej ešte bych v pekle s tebou požiť,
lebo bys tam so mnou chcel iba samcoložiť.
Nes ma, vez ma čímskorej domov, k môjmu rodu,
tam len vierovedomstva tú časnú mám zhodu.
Samoknižník
Compellam te intrare; nebude ti škodiť,
kto sám seba viesť nevie, musíme ho vodiť.
Ináč do tej priepasti skočí, vari, dolu?
Na šarkane voľ-nevoľ stojí s nami spolu,
preto musí vybaviť i tú našu školu.
Jánošík
Vezmem silou šarkana?
Samoknižník
Môžeš, ale vlasti
slova nemáš pre neho, sám ťa upriepastí.
Jánošík
Dobre teda, vytrvám na tom kiare bytu,
k dobrému to poslúži domablahovítu.
I tak viera s neverou ponad priepasť ide,
tým ta lepšie tríme sa svojho samocitu,
osobnejúc vo svojom sama protivide,
i skrz tento ku cieľu skorej-pozdej príde.
Hore teda do slnca, do hviezd, do jastora,
svetovidom rozšírnym diaľ, diaľ do niatora,
predsa odtiaľ ešte dnes do mojmilých dvora!

- - -