ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pomedzi ľudí chodila,
túžbou, hrúzou sa trápila,
že jej syn je, ach, zbojníkom,
tým povestným Jánošíkom.
Ach, bože, prebože môj.
To i neto vravia ľudia,
tak i netak o ňom súdia.
Zľutuj sa nad matkou biednou,
nad jej hrúzou dušejednou,
ach, bože, prebože môj.
Kde ma znajú, kde neznajú,
všade ma však spomínajú —
že vraj zbojníka mám syna,
či som toho ja príčina,
ach, bože, prebože môj!
Kam sa podiem, biedna roba,
všade strežie ma hanoba,
sama pred sebou sa kryjem,
ach, načože ešte žijem,
ach, bože, prebože môj!
Hejže mi, moja Terchová,
teda to tie boli slová,
čos mi riekol, syn môj, vtedy,
keďs ma objal naposledy,
ach, bože, prebože môj!
Čakala som ťa, čakala,
či by to bola prijala,
kebys prišiel bol z tej vojny
ako človek bohabojný,
ach, bože, prebože môj!
Ale takto, jaj, nezdoľa,
syn môj drahý, má nevoľa,
musím sa za teba stydieť,
nedaj ťa mi nikda vidieť,
ach, bože, prebože môj!
Odpadlo mi z ruže kvieťa,
odpadlo od srdca dieťa —
a predsa ho mám len rada,
v srdci mojom môjho hada,
ach, bože, prebože môj!
Zakrúť ma pred ním do chmáry,
pôjdem k nemu v takom šlári,
nech ho vidím, lež on mňa nie,
len raz, len raz daj to, Pane,
ach, bože, prebože môj!
Do hôr, do skál za ním pôjdem,
širsvetom ho hľadať budem,
len raz, len raz daj to pane,
potom nech sa mi smrť stane,
ach, bože, prebože môj!
Daj mi trpieť zaňho muky,
znesiem ich od tvojej ruky,
moja všetka, moja vina,
len mi prijm’ na milosť syna,
ach, bože, prebože môj!