ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo Vrátnej doline stojí deň veselia,^[73]
Jánošíkovi tam hodujú priatelia.
Včera mali dobrý deň, dnes z neho žijú,
tancujú pri gajdách, hýria, jedia, pijú.
Ozbíjali poľských a uhorských pánov
príčinou zbojstva i pomsty dostíhanou.
Poľský, uhorský pán — oba toho rodu,
v dobrom i zlom jednu majú duší zhodu.
Nad Poliakov, Uhrov — nieto lepších ľudí,
keď ich v dobrej vôli cudzina nehubí.
Sami si navaria, sami si i zjedia,
v palotách, v oplotách nech len spolu sedia.
V Uhriech sa navarí a v Poľskej hostina,
od Dunaja k Visle jedna to rodina.
Trochu sa popili, trochu sa pobili,
pri hostine druhej zasa sa zmierili.
Pili, popadali, keď ich mal kto zdvihnúť,
keď sa mohli sami medzi svojmi stihnúť.
Sedľač, dobrá sedľač, uhorská i poľská,
obamo to verná čeliadka slovenská,
dvíhala tých pánov ako kňažné deti,
boli že im spolu, hej, boli dva svety.
Ale toť po čertiech, z prekliatej cudziny,
odvrhli sa páni tej svojej rodiny.
Chceli byť len sami, a nie páni bratia,
tak im sami súci čeľadníci platia.
Z Nemeckej, Francúzskej pána, ducha vzali,
toť slovanské telo tak sa na nich valí.
Skaza letí na nich, skaza nevyhnutá —
už hriech je na Uhriech a v Poľskej pokuta.
Bez dobrého pánov ducha zloduch v ľudu
raráši a strojí proti nim paskudu.
Bez tých dobrých pánov jak v hlave bez očí,
žaba, rak nemecký, každá do nich skočí.
Dobrým pánom panstvo, ale zlým kyjaka,
čo si svojho maria vlastného rodáka.
Zle to na tých pánov, zle už vtedy vrelo,
už v Uhriech a v Poľskej bolo neveselo.
Preto sa tí páni spolu schodievajú,
jak by bolo lepšie spolu radievajú.
V Uhriech vravia ľudia: Zlí sú naši páni,
vari nás len cisár nemecký obráni.
V Poľskej všetko vravia: Tých Moskáľov veľa!
Budeže to pánom našim nepriateľa.
V Uhorskej sa proti cisárovi búria
a na svoj ľud verný ako sane zúria.
V Poľskej pri poslednom pobili sa hodu,
sami medzi sebou nechcú mať viac zhodu.
Uhria sa, radia sa, Poliaci vadia sa,
týchto Boh potresce, tí len zhrešia zasa.
Zápoľa, Zápoľa, uhro-poľská vôľa,^[74]
slovenský si bol pán, veru ti nezdola.
Z nezdole tej zišlo toto plané semä,
čo nám pozrastalo nad naše už temä.
Dusí nás, morí nás cudzinské to mania,
v našej vlastnej vlasti niet nám vlády stania.
Radili sa Uhria, veď sa doradili,
vadili Poliaci, veď si zavadili.
Od toho času nám ide zle-nedobre,
cudzí doma tu je a domácin žobre.
Sem-tam chodia Uhria, chodia i Poliaci,
radia sa, čo majú robiť v takej haci.
V Trenčianskych Tepliciach tam sa doradili
o tom, čo sa budú radiť v novej chvíli.
Po poradách takých sa odprevádzali,
v dolinách trenčianskych tak ich ozbíjali.
Z bandy jánošíckej smelí ľudia, chlapi,
všetci viac nepustia, čo z nich jeden lapí.
Lapili z nich tridsať i niekoľko paní —
Poľky, krásne Poľky vo zbojníckej dlani!
Ha, kto vám spomôže, vy spanilci naši,
proti vášho ľudu zbojnej samopaši?
Zaviedli ich sebou do Vrátnej doliny.
A na čo? Vie, kto zná bujné láskominy.
Šíre všetkým pánom pomsta prisahaná,
i tu na tých jatých má byť vykonaná.
Bo keď páni žijú v čerty ta do sveta,
čertovská od ľudu platí sa im veta.
Všetko už hotové. Šibenice, muky,
stoja tamto majúc poviazané ruky,
stoja v kope páni, jedni zasmušení,
druhí vo svedomí vinnom zakrušení,
tretí hrdo nesú hore hlavy svoje,
pekla sa nezľakli, smiech si z neba strojä.
Ale na všetkých len predsa úžas smrti
padá, jednako im len v srdci, v hlave vrtí.
Zhynúť v trápnych mukách — to žart veru nenie,
bo smrť tá im sem-tam, ale jej bolenie!
Koľkí radšej zomrú, lež by ich bolelo,
duch je všahdy hotov, ale slabé telo.
Jeden na druhého s hrúzou pozerajú,
jeden z druhého si ducha vyberajú.
Vo strany pátrajú, či pomoc neide,
čo by sa im zišla toľme v tej obide.
Zas na panie svoje v trapiech pozerajú,
ktoré na trávniku kľačiac omdlievajú.
Úbohé spanilky, lepé belohlavy,
boja sa i smrti, lež viacej ohavy,
čo im bújeť vilná zbojníkov zastrája —
beda ženskej pleti, keď jej niet ohaja.
Sama sebou nosí vnady a újesti,
z nej samej sa pučia kvetné jej neresti.
Ohaj studu, cudu nebeská opona,
nik ju nepreborí, len chlapská sotona.
A keď si ju sama dá žena, odvalí,
nebo zmizme, peklo sa nám v nej odhalí.
Teda to vo Vrátnej tak zle stojí s pány,
odnikiaľ pomoci, odnikiaľ obrany.
Tuto úžas smutný, tu zbojniče hurhaj,
vprostred pekla hrúzy robí si, žije raj.
Tancujú pri gajdách, jedia, pijú, hýria,
v dušnej samopaši všetky chute žíria.

- - -

„Hejsa, bystu vatráli,
ale sme vás dostali.
Budeže vám, nudy, tudy,
budete vy trápiť ľudí,
vy, sebevoľní páni,
ale sme vás dostali!
Hejsa, jedna valaška,
blysni, švihni dorážka.
Veď nám pliku do pomyku,
kde si, tu si Jánošíku,
to je tvoja valaška,
to je vaša porážka.
Hore, chlapci kuruci,
jedle, duby a buci!
Čo nám sila, to nám chvíľa
a celý svet leda byľa —
chlapci, buci kuruci
robia trucom na truci.
Hajže, nebo vysoko,
panská krivda široko,
jasná strela, pravda celá
medzi pány už vymrela,
urobila si, čo chcela.
Okovaná pánom strela!
Krivda vaša široko,
vykoleme jej oko!
Udri, buchni vatráli,
ale sme vás dostali!
Zahrajte im tudy, dudy —
ľudské nudy a paskudy,
nech sa diabol pochváli,
že sme vás raz dostali!“

- - -

Ale jedna panička, smelšia ako iné,
trebárs hrúzou a mdlobou očividom hynie,
chodí sem-tam pomedzi zbojníkov a prosí
a každému hovorí so slzami čosi.
Ukazujúc na otca medzi zajatými,
účastníka tohože jednak lósu s nimi.
Biela ako ľalia, červená jak ruža,
driečna, by ju vytočil, slušne rastlá, dúža,
skvelá vlaseň havrania peknú hlávku kryje,
vo dvoch svitoch pletených temenom sa vije.
A v riasnistých kučerách po nadhrudí dolu
beľu tela rozkošnú halí, javí spolu.
Čierne riasy obočia, oblúčne klonisté,
modrých očí tajomstvá hája zrkadlisté —
z nich sa teraz detinská láska rinie prúdom,
že jej otec milený zhynúť má tým súdom.
Raz tak pekná je žiaľom, slzy jej perlisté
trónia i na zbojníkov srdcia kamenisté.
Beloručia skladajné prosí a modliká
toho, toho, tretieho, všakého zbojníka.
A na otca dosviedča, že on nebol taký,
ako iní sú páni, ľudotrap ledáky.
„Nepros, krásna devojna, veru nevyprosíš,
darmo líčka rumenné horkou slzou rosíš.
Tvrdá naša prísaha, pomsty by ten kameň,
s pány máme všetkými jednu smrť na zámen —
nikdy viacej dobrotu žiadnu — tá vymrela
medzi nimi a nami, každá už docela.
Nepros, krásna devojna, neublížime ti,
ale tvojmu otcovi svet na pokon svieti.
Nik ho viacej nezbaví, ani ten satanáš,
ani sám ten Jánošík, dolija, vojta náš.
On sám seba prísahou s nami tou zreťaziac,
posledné jej ohnivo do srdca si vraziac,
zamkol v sebe, kľúč od nej zahodil do Váhu
pri Margite, kde viacej k nemu niet dočahu.“
Na to kývne Surovec. Skočia k pánom chlapi
i hneď každý jedného zatratenca lapí,
vedie pod stĺp vešalný, naneň ho priviaže,
najprv telo každému do pása obnažä.
Berúc prúty brezové, vyberajú švihné,
hľadia všetci na vojtu, dočím na znak mihne.
Jajk a nárek rozupie po šírom úvale,
vrie ozvenou dolín a v rozžiaľnej paskale.
Kričia panie úbohé, zo mdloby do mdloby
padajúc, nespomocné hynú hrúzou roby.
Tupým citom nevôle smrtnej páni stonú,
hnevne škripiac zubami v takej hanby skonu.
Hrúzou stíchli zas iní, oddavše Bohu sa
šibne švihy čakajúc, ani len nehnú sa.
Lež vtom, čo mal Surovec znak dať už družine,
prenikavý roznikne záhvizd po doline.
To je Jánošíkov hvizd, premkne to každého,
nik tak hvizdnúť nemôže v celej bande jeho.
„Hej, už ide Jánošík!“ Všetci razom skríknu
a v tú stranu, odkiaľ hvizd blysol, zrakom niknú.
A vskutku — tam chlapina z húšti sa vynorí,
strašný cudzím i svojím vojta sa spozorí.
V prstoch točiac valaškou hrdým krokom kráča,
korným okom na neho svoji, cudzí páčia.
Potom banda zavýska i celá v ústrety —
„Tu si, vitaj, Jánošík!“ — krikajúc mu letí.
„Pán Boh s nami a zlé preč!“ — takto ich pozdraví.
Na ten pozdrav zbojníci myknú divom hlavy.
Lež on bližej pristúpiac, čo sa má stať vidí,
zakrvavie v útrobách, v tvári sa zarydí
a v prsia sa uderiac čosi v sebe vravne,
potom hersky zajastriac vypne sa postavne,
a chce čosi rozkázať.
Ale vtom panička
oná skloní sa pred ním, krásnobelolíčka,
žiaľnou prosbou zúpejúc: „Jánošík, hrdina,
otca môjho dobre je známa ti nevina —
otec môj je Podleský…“
„On to?“ — vraz sa táže
Jánošík a hneď toho odviazať rozkáže,
ba on sám ide k nemu — a: „Pane Podleský,
odpusť, že sa ti vraj tak malo stať po pešky.
Nie to moja príčina, nebol som pri tom ja,
nikdy sa ti nestane zlé z môjho vedomia.
Moji chlapi neznali, žes ty človek s ľuďmi,
preto odpusť a slovom tým ukojen buď mi,
že sa cnostnej osoby tvojej nedotýka
svedomého žiadneho viac ruka zbojníka!“
Potom pánov zajatých odviazať rozkáže,
kolo seba postaví celý húf do kráže
a on stúpi na kameň a ku všetkým spolu
pánom, paniam, zbojníkom povie v jednom kolu:
„Zbavujem vás od smrti, Uhria i Poliaci,
všetci spolu jednako s nami ste Slováci.
Odrodení trebárs vy, špatne odľudení,
a my bársi pod vašu krivdu podnudení —
i v tej stavu rozrode, v tom žitia rozčinu,
pojí predsa jedna krv nás ako rodinu.
Dávna s predky vašimi našich otcov zhoda
v krvi vašej i našej — a krv nie je voda.
Vy krv našu neviňte, že proti cudzine,
ktorej ste sa oddali, búri sa v zločine.
Či neviete, že kvapka cudzia už ju kazí,
ak ju prúdom života svojho nevyrazí!
A vy — dúškom pijete cudziu krv a ducha,
čiže divu, že vlastná vás krv neposlúcha.
Kam ste rozum podeli a sebavedomie,
že hádžete cudzine otcov porukomie?
Kde je vaša hrdoba panská, sebestatná,
že vám svojeť, ľud váš je — háveď neprijatná?
Cudzie mravy a zvyky, kroje, cudzie reči,
či to krajšie a lepšie vám jak vaše svedčí,
že tak po nich bažíte na našu ostudu,
že tak chcete sa rôzniť tým od vášho ľudu?
Doma ste a cudzí ste a ako cudzinci
v otcov vašich dedictve ste ako v hostinci
nemeckom a francúzskom, ba toť ešte z Ríma
ustavične kochá vás tá stará slanina.
A váš ľud čo z toho má? Ani tie odhodky,
i tie cudzí požiera ako svojské glotky.
Už vás, pravda, v žalúdku tá strava začína
tlačiť, už vám na zámar životy omína.
Teraz rady zbierate lekárske všeljaké,
ale už je neskoro — môry smrtizraké
sedia vám už na väzoch; smutné otcov stíny
utekajú pred trestom ťažkej vašej viny.
Červotočná cudzina srdcia vám rozhrýza,
nám sa zasa po tele hávedne rozhmýza.
Oba spolu hynieme vinou jednou vašou,
oba hrobom páchneme vašou samopašou.
A to pritom nešťastie — trucom sa chlapíte
proti vražnej cudzine a ľud svoj trápite.
Či vy zdolať úfate takej moci sami,
čo ste si jej do duše tak zapieriť dali?
To sa hrozne mýlite — v národe a ľudu
možnú tejto neresti máte len pozbudu.
Tam sú vaše ramená, tam sú vaše údy,
prečože sa hlavou ich byť vám toľme hudí?
Preto, že vám cudzina hlavy vykrútila,
údy vaše i telo sebe podnútila.
Choďte domov, kajte sa, ak vám ešte času,
na kuruckú pomnite slovenskú si chasu,
že vám tento príučok hrúzosmrtný dala,
kto ho činom zažije, tomu bude chvála.
Kto nie, skoro príde ten pod naše valašky,
lebo na vás odbýva sa náš osud ťažký.
A to zachovajte si, čo teraz vyslovím:
Poďme jedným chodníkom spolu — ale novým!
Zrodiňme sa, s panstvom ľud proti tej cudzine,
jednoprávni synovia buďme si v otčine.
Buďme všetci zemania, jak otcovia boli,
každý sebou i spolu si na vlastnej roli.
Každý jedným všeprávom, za všetkým jednako,
za jedného všetci tým len právom rovnako.
To je pospolitá vec i reč naša, vaša,
tá sa božský na parsún jediná ponáša —
a nie, kde sa niektorí všetko sebou sami
a ostatní len háveď, ničibydlá, chámi.
A vám na to je panstvo, by ste šli popredku,
kadiaľ cesta jediná práva a poriadku.
Všetko pôjde za vami — radi idú ľudia
za tým, kto tú cestu vie, lebo nezablúdia.
Choďte domov, kajte sa — my sa rozídeme,
nikda viacej zbojníčiť svetom nebudeme.
Za to stojí Jánošík, ktorý sa zbojníka
seba tuto samého naveky odrieka.
Zmoriť hnusnú v otčine slovenskej cudzinu
odteraz to bude mi práca do záhynu.
Nad hlavami oboch nás cudzinský meč visí,
jedna neresť národná oboch zmieriť misí!
A tí, čo vinou vašou, boli vám zbojníci,
proti zbojstvu cudziny budú vám spolníci.
Za stotisíc vám chlapov o tri roky stojím —
moje Tatier poklady, ja sám ich ozbrojím,
môj je národ, bo ja mám len sám ducha jeho
a vás ním chcem vykúpiť z pekla cudzinského,
ak vy toho prijmete ducha národného,
lebo ja som bohosyn otca slovenského.
V mojej moci je všetko, len nie vaša vôľa,
a to neodbytná je súdu nášho doľa,
že my bez vás nesmieme, ani nemôžeme
do pekla ni do neba sami — keď byť chceme.
To je Bohom súdené, sudba to nehnutá,
ináč hriech je na Uhriech a v Poľskej pokuta.
Nájdeme my vás doma, či ste súci na to,
či vás k činu privedie jedna myseľ táto.
Keď nie — teda, pravda je, po nás oboch veta,
lež niet uhorského viac, niet poľského sveta.“
To povediac — priateľsky všetkých preč odpraví,
sám sa spolu s Podleským v rozprávke zabaví.