ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napne to Jánošíka, celkom rozsarachtí,
sebou samým svedomú dušu mu rozpachtí.
Ostatné to jablko už je z vedostromu,
kto to zje, nieto žiadnej už pomoci tomu.
Už ho zjedol Jánošík, medí, sladí sa mu,
do večne zábažného sebemilomamu.
Dosiaľ sa so satanom len ešte rukoval,
pretože na svet pomstu zlý strašnú hotoval.
Dosiaľ za všetkých dobrých bol proti všetkým zlým,
polaskať aspoň sa dal tým citom detinským,
ten ho ešte ku ľuďom tým dobrým pripínal,
len raz s nimi zaľudieť ešte ho namínal.
Dosiaľ s Bohom nič nemal, lež nič proti nemu,
bol mu tvorcom všemocným, on tvorom ešte mu.
Trebárs vedel, že blúdi, vedel to pokorne,
v pomsty cite horúcom držal sa len vzdorne.
Všetko Bohu nechával, len pomstu jedinú
bral mu za ukrivdenú tú svoju rodinu.
Bo keď je len ľudský hriech, nech aj pomsta bude,
tak to v opováženom stálo jeho súde.
Zhovievať a trpieť, vraj, to je hniezdo hriechu,
kdekoľvek sa osadí hneď ho kúr z pelechu.
Ak sa mu dáš okotiť, beda tvojej hlave,
doma ti je, pán ti je, slúžiš mu po práve.
Ale teraz naozaj satan mu podsvietil,
oheň pekla celého v duchu mu zanietil.
Všetko je het, ostatná nitka v ňom zhorela,
rodobytnosť jeho sa v ničotu rozdela.
Teraz je on satanáš, tam z tej sveta strany,
sám on v ničote si tak stál zabohovaný.
Do chaosu tam vtlačí ducha svetlonohu,
nechce byť viacej roveň už samému Bohu.
Už je viacej ako Boh, toho nikde nieto,
on sám ide večnosťou, prach mu svety tieto,
na ceste jeho moci, rozhnevá sa na ne,
rozhnevá sa na ľudí, že ich dosiaľ stane,
žurí proti bytenstvu každému i duchu,
že sa v ňom opováži stania mať i ruchu,
smeje sa na stvorenstva tú biedu smrteľnú
a zvlášte na človeka, tú lienku citeľnú.
Zavolá naň, táže sa hlasom bohohromu:
„Kto vás dal do bytenstva bez môjho vedomu?
Či je toto poriadok, ledáke potvory,
inakšie ja stvorenstva v mysli mám názory.
Preč mi z očú, v ničotu všetkých vás zanorím,
potom poriadnejší svet, aký chcem, si stvorím.
A kto si ty, Lucifer, marš tam do mrákoty,
inakšie som svetlo ja od vekov ako ty.
Netreba mi nikoho, naveky som si sám,
tak sa viem, bo tak chcem, tak chcem, bo tak sa znám!“

Tak vyhromil Jánošík, tak to vybohuval,
do toho veškerenstva na svojducha úval.
Krušná, smrtná teleseň jeho to nezniesla,
od hlavy až do päty bôľom sa rozčesla.
Pod tou ťarchou ducha sa ako tmola zroní,
už ju pára na zemi chropot smrtiskonný.
Sám pod sebou sa zvalil; tak človeku beda,
kto sa s Bohom láskavým obremeniť nedá.
Bo tú ťarchu života nikto neunesie,
kto sám seba na chrbte sebevoľne vlečie.
Bo tú ťarchu života len ten uniesť môže,
komu ty ju naložíš, večný Pane Bože,
a tú ťarchu života nikto nezúboží,
len ten, kto mu ju Pán Boh na život položí.
Pod ťarchou sebesvojnou Jánošík umiera,
majster Satan na dušu jeho sa vyškiera
a tá ako úboža trnie hrúzou, strachom,
hľadá citov skuliny, skrýše v behu plachom,
behá po všetkých čuvstvách s družkami svojimi,
trebárs vo skrýši smrti len sa ukryť s nimi,
bársi v lone večného spania, v lone snenia,
kdekoľvek je v nebytu, v bezsebí, v necitu,
len sa ukryť pred duchom tým, len nájsť spasenia.
To je ten ľak, tá hrúza toho bohosúdu,
ktorý padá na duše svojvoľného bludu.
To je hrúza svedomia, keď sa telo kruší,
z ktorej divu, zázraku, duša žasne, čuší.
Keby divu nebolo toho, len zákonom
jedným keby mreli sme, prírodným spôsobom,
to by nič tak nebolo, duša by z mŕtvoly
človekovej vravela: „Tak mi je po vôli.“
Ale to, to tajomstvo smrtirodobôľu,
čo nám z citu prežiera živoradovôľu!
Duša Jánošíkova pred duchom sa skrýva,
do toho sa tajomstva svecitom zarýva,
len sa ukryť pred duchom tým, len nájsť spasenia,
bársi v lone Božieho Syna umrečenia.
Dobre duši, ktorá sa s duchom svätým spojí,
zo života ľudského ide si v pokoji,
alebo v ňom zostane, ako anjel a duch,
ako sväto-slávo-rod, samý dobrý radúch.
Ako Hajnil, Hajilka v družbe opiekunskej,
ako Jasoň, Svetlanka v radosti bohunskej.
Nie tak Jánošíkova duša, tej je beda,
nikde jej pred duchom tým ujsť a skryť sa nedá.
Majster Satan na ňu sa vedomím vyškiera,
ona — ostňom svedomia preklatá — sa zviera.
Nikde raty, jajbože, mlčí láska tvoja,
ani kvapky na dušu viacej z toho zdroja.
Všahdy láska onemie božia, keď ju duša,
vlastné dieťa, milé jej, od seba zalúča.
Duši Jánošíkovej viac sa neohlási,
a len jeden hlásoček od nej - nuž ju spasí.
Pred ňou ticho priepasti večnej, žaropálnej,
za ňou troskot smrtného tela v trýzni žiaľnej,
nad ňou oko zazorné pekelného pána,
z ktorého jej prichodí jak morová rana.
Ó, len jeden hlásoček lásky, nuž ju spasí,
ale v hrúze zatraty nik sa neohlási.
Nikde raty, jajbože, mlčí láska tvoja,
ani kvapky na dušu tu viac z toho zdroja
a len kvapka, kvapôčka peklo jej zahasí,
jedným slovom, slovíčkom, nech sa len ohlási,
jedna kropaj, kropajka svetov svet preťaží,
nech len rosnou vlaženkou dušu tu oblaží,
lásky kropaj, slzička, bleskom slnce znáči,
dostačí tam, kde ani všemoc nedostačí.
Ona večnosť a nesmier životom prepĺňa,
ona svetlo radosti na nesmier rozsĺňa,
jedno slovce lásky tej, len jeden vzdych šepný
dušu Jánošíkovu odo zlého zbaví.
Jedna slza lásky tej peklo jej zahasí,
ducha vtelie, sa vmedzí a večnosť začaší.
Ale raty nikde niet, krušné ticho zhynu —
zle-zlé, ťah-ťažko, bôľ-boľno, pál-palné,
žiž-žižavo, šíp-šipavo, šum-šumavo, val-valné,
strach-strašné, ľak-ďas-žasné, diaľ-diaľne,
blisblk, sotstlk, varvek-tentrp,
naskrz, doškrt-skrzsrdcesrp.
Hej, rata, rata, rata — tebe matky synu!

Matka tvoja už ide, jej lásky výlevom
lunie Fatra turianska horohlasným spevom:

Kde si, môj syn drahý, láska moja,
pre teba nemôžem mať pokoja.
Ratuj ho Božia Matka Mária,
že mi ho zlé moci neprečaria.

Teba hľadám, syn môj, v sloni, v tôni,
za tebou mi slza slzu roní.
Ratuj ho…^[62]

Za tebou mi srdce krvou plače,
nemôžem si spomôcť už viacej.
Ratuj ho…

Šírym svetom chodím, hľadám si ťa,
moje drahé, prenešťastné dieťa.
Ratuj ho…

Daj mi, Bože, tvojej kriela zory,
poprelietam za ním všetky hory.
Ratuj ho…

Daj mi, Bože, slnca oči zračné,
poprezerám za ním skrýše mračné.
Ratuj ho…

Nechcú mi ho medzi sebou ľudia,
všetci mi ho súdom hrozným súdia.
Ratuj ho…

Nik sa viacej nad ním nezľutuje,
jediná mať nad ním horekuje.
Ratuj ho…

A prísny je tvoj súd, večný Bože,
už mu viacej nikto nespomôže.
Ratuj ho…

Len to biedne srdce materské mám,
čože zaňho, čože tým vykonám?
Ratuj ho…

Ale dám ho vďačne, dám za syna:
na mňa, na mňa jeho hriech a vina.
Ratuj ho…

Na mňa, Bože, všetky z tvojej ruky,
za hriešneho syna príďte muky.
Ratuj ho…

Len ho vidieť, len ho nájsť, daj Bože,
už mu nikto viacej nespomôže.
Ratuj ho…

Jánošíkovu dušu matka zaplakala
a jej láska mrevšieho syna zakričala.
Majster Satan nezniesol materine žiale,
hneď na prvší jejich slych zanikol do diale
hrozným hnevom zazúriac, blysol ohňom pekla.

- - -

Na tie hlasy materskej lásky zupie Tatra,
súcitný dá odozvuk i sestrinská Fatra.
Na tie hlasy príroda pod nohou zloducha
trasúca sa osmelie citom radorúcha,
hajilky a rusalky zôkol zaplesajú,
horošumnou radosťou „sláva“ zaspievajú.
A tie hlasy vyniknú až do svetiel zboru,
kde Syn večný vševidnom tróni v svetozoru,
z jehož srdca nesmiernej lásky lúče idú,
v jehož srdce všelikej lásky city prídu.
Vôkol neho anjelstvo, radosť má z tých hlasov,
raduje sa nad ľudskou nepredolnou spásou.
Na tie hlasy nerátal majster Satan smelý,
strasie sa, akonáhle do neho udreli.
Nezdoleným pretknú ho citom do záduchu,
primknú jeho vedomie do ľudskosti ruchu.
Hrozným hnevom zazúriac, ohňom pekla blysne,
vekozdorným úprekom do seba sa stisne.
Spáli svetlopodobu, ktorú lhal, anjela,
vyvzteklí sa do svojej ohavy docela.
Ďalej vystáť nemohol tie materské žiale,
blysol peklom, zanikol do priepastnej diale.
Jánošíkovu dušu matka zaplakala
a jej láska mrevšieho syna zakričala.
Ošumie, ocíti sa syn na lásky hlasy,
vstane novým životom a matku pozná si.
Ó, radostné zvídanie milej, vernej lásky,
nieto tebe na zemi, na nebi otázky.
Tak nám bude, keď sa s Ním, s tým Naším zídeme,
že sa na nič potom ho tázať nebudeme!