ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotvaže si človek vydýchol tým duchom,
čert mu stvorí tam raj svetský mižným ruchom.
Nad bahnami sveta, vôkol stanoviska
toho — v pomyslení palác sa mu blýska,
ako Londýn, Paríž, Viedeň a Rím ho má,
lebo ktorá iná v Európe Sodoma.
V salóne sa jednom nájde hunkár lichý,
v prenádhernom chráme svetoslávnej pýchy.
Opacha to plná chuti, krásy, skvostu,
viac že divy Božie — diví dušu sprostú.
Trinásť veľkých lustrov, najväčší ten v striedku,
prejasňujú svetlosť dennú ako cetku;
korunovec každý trojeobručistý
s leskom zlata mieša diamantové blysty.
A v nich sviece horia jagom ustáleným,
tichým, nemihotným, ako skryštáleným,
zápalom tým nad to ľúbe voňavejúc
roztovôňu šírom po salóne lejúc.
Povala je z jednej čírej zrkaliny,
dávajúc tej sláve priezor do výšiny,
by sa znamenalo — inšieho že neba,
ktorý sa tu dostal, človeku niet treba.
Od povaly dolu až do muža stáce
po stenách sú maľby, večných majstrov práce.
Obrazy to smilných všetkých sveta činov,
čo sa bájom, dejom slávia rodovinou.
Tamto Adam s Evou, diablom ku posmechu,
ako detia muža, prvšieho po hriechu,
v liku spotvárenom: zle im šaty ušil
ten, čo ich vraj z raja hurtom vybalušil.
Už ich rozcharmali drapkajúc sa v chuti.
Z neba na to hľadiac tvorca, hlavou krúti.
Oni na úvrší jednom v rododeju,
v níži hadi, čerti číhajúc sa smejú.
V obdiali raj vidieť, cherub v bráne jeho
metlu držiac miesto meča plamenného.
To je v potvarenom liku prvšia maľba,
zloradého diabla posmešivá šalba.
Druhá líči Božích synov zaľúbenstvia
do krásnych dcér ľudských vnadivého ženstva.
Ale pre tú samú rozkoš, pre súložnú,
zochabili svoju duchostajnosť božnú.
Naplodili obrov, tých, čo do nesnadkov
telo s duchom zviedli, do večitých zmätkov.
To je ten rod herský mužov slávosvojných,
samosebebažných, protibohobrojných,
hentam od Nimróda do Napoleona,
od Prométhea tudnešku po mudroňa,
čo sa z baže k telu v človeku tom tvoru
zapotrošil, tvorcu Bohu ku odporu.
Duchom telo mení, krvou ducha slastí,
voj boj, vraž paš, hriech priek, sebou samovlastí.
To tá dávnosvetská civilizácia,
v Európe toť tela emancipácia.
Ba čo, aby duch si viac nič neosobil,
do samobytnej sa hmoty zaspôsobil.
Dobrý, lebo zlý duch — to mu všetko jedno,
tiťma, fiťma — len to, čo vraj vidno vedno.
Všetko je len priemen jednej substancie,
dobrý len tak, keď má dobré klapancie —
keď nie, teda je zlé, napraviť ho treba
ako môžeš a chceš; keď nie — puk do leba!
Tretia maľba líči Abraháma, Lóta:
Z chaldejských Úr smilstva vyhnala ich slota,
predsa sami seba smilstvom zaslôtali,
duchom telu vyhnúc, na tele len stáli.
Ten tú svoju Sáru na pôžičku dáva,
tá zas za ženu mu slúžku požičiava.
A Lót zo Sodomy vyšlý do jaskyne —
opojený leží v krvosmilstva vine.
Na štvrtej sú Izák, Jákob vylíčení,
onen vo manželstva svojho zjavodení,
a čo slovom tajil, činom neukrýva —
Abimelech kráľ sa na to z okna díva.
Tuto Jákob líči, ako vinu množí
plododejnú všade, na poli i loži.
Šiesta líči Thamar — ako svokra Júdu
na súložnú, kľampa, zviedla na ostudu.
Siedma — ako Mojžiš na sinajskej hore
prijíma z rúk Božích zákon; na priestore
pod ňou rovinatom ľud ten, čo nedávno
počul: „Nezosmilníš!“ — smilní preohavno,
majúc teľa Boha v bažnej roztopaši
milión tam ľudstva tančí, skáče, jaší.
Ôsma — ako Židia krajnu zasľúbenú
špehujúci, našli zradnú kurvu ženu.
Deviata je frajov Samsonových lika.
Desiata — jak sa Rút ku Bozovi šmýka.
Jedenásta smilstiev Dávidových skupy.
Dvanásta — jak múdry Šalamún je hlúpy.
Na trinástej Kristus, ako smilstvo sprostil
všetkej viny, keď dve kurvy omilostil.
Tak tam vylíčená história svätá,
hejže, svetská nad to aká bude škrata.
Tak tá u diabla je históriou svätou,
hejže, svetská uňho akou bude škratou?
Na proťajších stenách všade vidno maľby
babylonskogréckejegypetskej šalby.
Šalby smilnobažnej, bájom, dejom vestnej,
likom ako živkom v telesnosti lestnej,
všetkých svetoslávnych národov a vekov,
cisárov a kráľov, mudrcov a rekov.
Vyjdúc zo starého toho Babylona
Gréckom cez Európu až tam do Londona —
lebo touto cestou ide všetko telo,
ktorému sa z ducha zrodiť zanechcelo.
Zvrchu malieb žena na výšavnej veži,
kalich v ruke majúc telonahá leží.
Čaká bahoboha ku súloži, Bála,
z telesni jej pachoť, vnada, krása pála.
To tá Bábel-veža, pomník všeho zmätku,
ktorým telo s duchom prišlo do nesnádku.
To tá žena kurva babylonská, baha,
zvrchovanosť všeho telesného blaha.
To ten kalich sveta, z nehož všetky pili
národy v tom svete, čo len z tela žili.
To ten kalich sveta, z nehož teraz pijú,
ktorí zo svojnosti telakrve žijú,
ktorým kalich Kristov horčina je sprostá,
prázdna krasochuti, vied a umien skvosta.
Na tej veži mená ako na pomníku
v jasneskvelozlatom značné písmoliku
všetkých miest, čo boli, čo sú a čo budú
až do posledného Božieho tam súdu.
Jeruzalema len nového tam meno
nenie vidno: to je nebom zahájeno.
A len dve sú na tom Božom svete mestá,
cez ktoré ta vedie doživotná cesta.
Babylon ten starý, Jeruzalem nový,
jedným, lebo druhým ideš činy, slovy.
Vpravo tejto maľby vidno maľby iné
bohov, bohýň gréckych liky smilstvovinné.
(S Európou tu Zevsa, tam zas a tu a tam —
ale toho kopa — to ja nevyrátam —^[106]
načo bych aj — )
Človekov a bohov otec-boh Zevs tu je
zobrazený ako devy, ženy psuje.
Bohozverský rujan s Európou a Lédou
tu má, tam zas ličie Alkmenu jak zviedol.
Ale ďalšie liky rátať nemám vôle —
to sa chlapci učia v humanitnej škole.
Ako „verím v Boha“ naspamäť to vedia,
len to nie, že s tými bohy čertov jedia.
Tu svoj trojzub Neptún morevládny skladá,
na lone mu s ním hrá tuto Nymfa mladá,
tam zas druhú, tretiu na kryštálnom trúne
objíma, tam s onou ako do lún tunie,
v rákosí tam s onou vo prievidnom skryte,
poblíž čaká naňho s koňmi Amfitrite,
dívajúc sa na to; Tritón na tuš trúbi,
ako rád, že otec mu tak fraje ľúbi.
Tu Boh, ktorý trestal peklom každú vinu,
z pekla vyjdúc hrabí peknú Proserpinu.
Anadyomena tu sa z mora zjaví,
na čo divom bežným božstvo, ľudstvo zäví.
Tam zas Mars a Venus, jak ich Vulkán vsačil,
bohom i bohyniam jak sa špás ten páčil.
Homérický smiech im na tvárach sa líči,
ako márne sa Mars nohmo, rukmo týči.
V pastierskom tu Venus Anchysesa kroji,
tam zas Adonisa ľuboslasťou pojí.
Z Paru, z Idalie, z Cythery a Knidu
afrodisiacké maľby potom idú.
Maľby smilstvoliké v šaľbe bájovestnej,
likom ako živkom v telesnosti lestnej.
Bastvivá to túžba všetkých básnidejov,
kresťanský čo ten svet touto ľubodejou
zatopili, že už koráb cirkve pláva
nad vrchami, ktorých v Európe len stáva.
Ďalej likom tamto Parisov súd slyne,
aby lepšie súdil — nažia sa bohyne.
Venus je hneď nahá, z trucu za ňou Juno,
Pallas ešte trochu onačí sa, váha,
ale darmo — lebka, brň, štít ležia v tráve
a pás cudohájny odpásala práve.
Mudraňa tá pýchou krásy zaslepená,
nevidí, že jej už ríza rozchlapená.
Tam viď Apollona, Grácie a Múzy,
ako z umy vyjdú tela na okusy.
Po Parnase, Pinde, Helikone — všade
harfy, lýry, flauty v roztratinelade;
ony s milostníkmi sem-tam po úbočí,
Apoll s Mnemosynou tetkou na to očí.
Umy, dumy, skumy bahobožnej ríše,
umän, dumän, skumän tak ich telom píše
každý, ktorý duchom počnúc, telom končí,
miesto cnostiuka — je len hriechov hončí.
I ja ďalšie liky rátať nemám vôle,
to sa chlapci učia v humanitnej škole,
ako „verím v Boha“ naspamäť do vedia,
len to nie, že s tými bohy čertov jedia.
Vľavo babylonskej veže mužia oní,
ktorým história vekov slávou zvoní.
Mocní dalijovia, mužní bohatýri,
ktorých deje bájom povestnica chýri.
Deti bohorodné, ktoré z vládobaže
premkli stredosveta všetky kríže-kráže.
Nebotyčné hlavy heroických časov,
povýšené ľudstva nad hávednou chasou,
pastieri by zrutní oviec na stádami
skromnými, jak duby vzdorné nad svídami.
Tu sú všetci v liku, jak vo slavokonu
konečnom len ženskú prišli pod záponu.
Vo smiešnom tu pradie Herkul ľubozmätku,
Omfale tu pri ňom leží na lehátku
v rozchalbnutom rúchu na vid obnažená,
smilnovábom lestným v rozčap roznožená,
ľavokolenačkom v zadok muža kopá,
pravorúčkom v hlavu papučou ho chlopá.
Teseova ľúbosť ličná je tu zradná,
ktorou v opustenosť prišla Ariadna.
S Médeou tu Jáson, on jak páše zradu,
ona tuto hroznú na bratovi vraždu.
Zo trojanskej vojny tam sú likom scény,
ktorá vyšla z lona jednej bahoženy.
Oh, ty, histórie svetoslavoduchu,
prvodejeslavu napísala na bruchu,
na pleti to ženskej — to ti je diploma
dejinných práv sveta, dosiaľ za vzor ho má!
Na trojanskej veži stojí krásna žena,
poznať, že je ona grécka tá Helena.
Osudné to boha Zevsa cudzoložňa,
tisíc ľubopevcov jedno myslibožňa,
stojí tam a vieti: Pod múrami Tróje
Achajov a Trójcov za ňu zúria boje.
Ona sebehrdým úsmevom si vieti —
ó, ty trójsky veku, tys vek veľkých detí!
Achill, Agamemnon, pre krásne to devy
ľubozhubne tuto sopia na sa hnevy.
Ustúp Iliade, Biblia ty sprostá,
presláveným právom Achillovho chvosta!
Študujte, vy chlapci, Iliadu, naši,
tu sa naučíte herskej bahopaši.
Tu je večná krása, sláva ľudskej viny,
a tam trest len hriechov ľudských — starotiny.
Tu je večná krása bohov, ľudí viny,
tam má človek sám hriech, boh sám slávočiny.
Tu je náboženstvo, večné nabaženstvo,
a tam všeho toho večné zúboženstvo.
Z gréckej politey, kalokagatie,
ako doma, v obci pekne žije, tyje,
ďalej idú liky — to tá tela cesta,
cez tie gréckoslávne vedúca nás mestá.
Z Korintu a z Atén sybaritské scény,
héter svetochýrnych pol tu zobrazený.
Od jednej sa učí Sokrat ľuďom páčiť,
ako by mal mladých ľudí k sebe láčiť.
Z Epikureovej pôrčatá tu čriedy
na héterach robia skúšku svojej vedy.
Kynických tu mladá filozofov novač
naturálne žije, ako rujná psovač.
Pred súdom tu stojí krásoslávna Fryna —
že vraj neznaboží žalobná jej vina.
Zástupca jej sudcom odkrýva jej krásy,
a tým získa všetky „Nevinná je!“ hlasy.
Tu zas na odivu všeľudozástupa
gréckeho sa v mori čistonitá kúpa.
Ale ďalšie liky rátať nemám vôle —
to sa chlapci učia v humanitnej škole,
ako „verím v Boha“ naspamäť to vedia,
len nie, že s tou čerta klasičnosťou zjedia.
Avšak tamto líči zvláštne maľba oná
Alexandra, kráľa toho Macedóna.
Zodličiac tu slovom, zodlíčil som všetky
ostatné tam práce likopisnej štetky.
Apollesovými farbami je líčna,
satanovým lakom navždy nerozničná.
Démonsky ten Kristus tu je predstavený,
jak sa počal z hada v tele kurvy — ženy.
Olympie gréckej z Achillovho rodu,
aby malo meno s dejom divnú zhodu.
Olympickej moci, múdrosti a slávy
bastard Macedón je tento bohohlavý.
Tu ten bahobožič vtelený je grécky,
gréckeho vzal sveta hriechy na sa všetky,
by sám všetky spáchal na svojom jej tele
a v nich večnou smrťou zomrel časne cele.
Urobil tak zadosť — krvou svojehrudi —
strašnej „Moire“ gréckej za bohov i ľudí,^[107]
vyplnil tak svojou krivdy sveta trebou,
vyprázdniac svet, samým zaplnil ho sebou,
vyslobodil tak hriech každý svetomožný
na dej svetonudný, samoľudobožný.
Na zásluhu časnej blahosebe-slavy,
na nesmrtnosť svetskej slavodejepravy.
Preto otec lží mu dal i také meno,
čo na hanbu cnosti má byť časne cteno
kniežatmi a kráľmi, pánovládou všetkou,
ktorej cirkev Božia sprostinskou je cetkou.
Preto otec lži ten dal mu za odmenu,
tú, čo bola „Moira“ dal mu za kubenu
nazovúc ju menom slávnym „Politika“,
zo súlože tej rod diplomatov vzniká.
To je stredotočie svetohistórie,
z ktorého sa útok na jej rúcho vije,
ktorú ševka Európa meria, strihá, šije.
Potom líči ďalšie vidy maľba oná
s kubenami toho kráľa Macedóna.
S Kampaspou tu, tamto s Pankastou, tam s Frynou,
a ktovie to s akou ešte kadečinou.
S Thaisou v Persepoli z rododejospoly
vstanúc, prvší hádže zapálené smoly.
Tuto líči Thais, svetochýrna fľandra
ľavou rukou drží za… Alexandra,^[108]
v oblakovej lóži ponad Persepolom
smilní žena s kráľom v bujstve rodoholom.
To je Thais, oná svetochýrna fľandra —
objatého láska ľavou Alexandra,
pravou zapálenú fakľu ku zážehu
nevinného mesta: a kráľ v ľubonehu
ľavicou ju kdesi v medzinoží tríma,
pravicou pak pomsty gréckej hnevom hríma.
Ares s Afroditou, ležiac ľahom baže,
na Persepol hromy gréckej pomsty hádže.
Tu je pripustiakom chlapskej Amazóne:
na Dariusovom tuto sediac tróne
celý šereg nahých dievčat si prezerá
a z nich Roxanu si za ženu vyberá.
Tu sa so Statirou žení v Babylone —
ale tu je nápoj jeho na náklone.
Tuto vypil kalich babylonský do dna,
aby taká bytosť bola smrti hodná.
Narodil sa jak boh, božstvo prepil, zhončil,
človečstvo si zopsil, i tak jak zver skončil.
To je ten cieľ slávy Alexandra kráľa,
ktorý historický skumän každý chváľä,
ale skumänského toho šalivieta
poslať do paláca nad tým bahnom sveta —
nech tam s ľudovítom Jánošíkom skúsi,
že tá sláva v bahne prepadnúť sa musí.
A čo na tej maľbe ličie za Sodoma?
Ha, zvieš jedným slovom, keď ti poviem: Roma!
A v tej Rome rínom, na ňom smilstva bazár,
poznáš ho, keď poviem meno: rímsky kazár.
Roma — môra sveta, čo ju na svet dala
babylonská kurva, dcéru z boha Bála
(Sylvia je tuto Marsa súložnica).^[109]
Roma — môra sveta: tenprv sa ňou stala,
keď na babylonskej veži s Bálom spala.
Marsa cudzoložná — dokiaľ Lukréciou
bola, hlavu slávy voľnou niesla šijou,
ale poprznenú na Bálovom lúžku
vzal ju potom Caesar za nevoľnú slúžku.
Lebo Caesar — to bol Alexandra kráľa
prvý patvarista: preto ho tak chvália.
Keď už v samcoloži tuto zunul ženy,
tak v tom salóne je Caesar vylíčený.
Z triumvirátu toť Caesarovho scény,
divadlo, čo najviac hrajú smilné ženy.
Ale najslávnejšia z nich je Kleopatra,
tá troch svetodielov ľúbožhavá vatra!
Tuto Caesar veľký v náručí jej malie,
tamto Antónius vo frajoch s ňou šalie.
Augustus sa tuto nedá od nej zláčiť,
lebo tomu sa len mladšie budú páčiť.
Ovid na ľubodej tuto jeho kuká,
zato smilstvopevca v Tomach zmorí skuka.
Zaslúžil to básnik, jehož viestne ústa
slávia deje svojho smilnotelospusta.
Ale ďalšie liky spomnieť nemám vôle —
to sa chlapci učia v humanitnej škole,
ako „verím v Boha“ naspamäť to vedia,
len nie, že s tou čerta klasičnosťou zjedia.
Potom idú liky z kresťanského sveta,
ktorého sa cesta každá v Ríme strieta.
V Ríme sadla na trón milosť Božia večná,
ale pod ním čupie hriešnosť nekonečná.
Na tom tróne sedí človek vidmobohý,
spod tróna mu satan vpícha do piat rohy.
Na tom tróne pije kalich neboslávy,
ale nohy máča do pekelnej lávy.
Vpravo vidno liky — kňazských smilstiev viny,
vľavo kniežat, kráľov, pánov vilné činy —
tu sú z europejských dŕžav a miest likom
nad bahnami sveta naším pred vinníkom.
Likom ako živkom v telesnosti zvodnej,
pravdou spásoboha sitna-bahna hodnej.
Komu pravda svieti a tmy skutky činí
ten, by lepšie videl, sám si dlaňou stíni,
preto seba samého hriešnym činom viní.
Skorej hetér gréckych háveď smilnonahá
vôjde do kráľovstva vekoslávoblaha,
nežli farizejov kresťanských tie zbory,
trebárs dňom i nocou Bohu pejú chóry.
Tak to myslí vojta Jánošík a čudom
rozdíva sa na to v cite myslihudom.
Alexander šiesty nado všemi tyčie,
ako v hriechoch smilstva rozlične tu ličie.
Meno grécko-rímske, dúškom každojedným
grécko-rímskym hriechom dýchne peklovredným.
Alexander Sextus, Tarquinius, Nero —
vieš, čo píše o nich dejepravy pero?
Idem ďalej — prejda iné maľby minom,
kláštorským ten pohľad vrhnem samotínom.
Aha, potmehúdska odosvetač hriešna
tu si! Jak si svetu v hriechoch jeho smiešna!
Všetkých ľudodejov, kde ich koľvek stálo,
mníchov, mníšok smilných tu je nazeralo.
Nechcem ich tu rátať, hrozné sa tam pácha,
nech mi radšej oči zastrie lásky placha.
Ale jedna tá ma kole očibádne —
ako Luther ženu z kláštora si kradne!^[110]
V Piatok veľký zhrešil, v nedeľu sa tešil,
pod Kristovým krížom hriech ten upelešil,
bodaj by bol v Európe inší život vzkriesil!
Ale márne každý cirkev obnovuje, napravuje,
kto psov v cirkvi bije — a sám sviatosť psuje,
lebo zas psom sväté len veci predhadzuje.
Ešte druhú zmienim, ktorá smiešne líči
Petrarcu jak vo svet v bôľoch lásky kričí
hľadiac do výsosti, v jastornej kde sloni
oslávená krása, Laura jeho tróni.
Ale spod kňazského plášťa dve mu devy
čučia; tým dal telo svoje, tamtej spevy!
Ľúby svoje užil, cudziu ženu božil,
telom tam, tu duchom jednak cudzoložil.
Ešte tretiu musím: tu je vylíčený
kardinál, ten priaznik umien zveličený,
jemuž Ariosto básne svoje venil
a jenž priazňou kňazskou darúnok ten cenil.
Púcho, klobúk — v celom svojom kňazskom kroji
ako slikonosec taliansky tu stojí,
na hlave má dosku, na nej sošky samé,
z Orlanda to scény všetky smilné, známe.
Ó, mať Itália, bohuslávy dcéra,
z ktorej srdca tečie svetoriečna viera,
tak nám z myslí detí svojich v hriechotope
roztiekla sa smilná rozbaž po Európe!
Čo Petrarca stváril, Tasso neodvaril,
a čo Bokač skváril, Dante neodškvaril.
Vľavo toho trónu vidok ličie iný,
to sú kniežat, kráľov, pánov smilné činy.
Tu sú z europejských dŕžav a miest likom
nad bahnami sveta, naším pred vinníkom.
Likom ako živkom v telesnosti zvodnej,
pravdou spasoboha, bahna-sitna hodnej.
Nespomeniem — len tie, čo sú vyznačené
na vzor, na odivu sveta vylíčené.
Tu sú Frankov králi, rímskej matky deti
prvorodné, liční smilnej vo bujeti.
Barbari to hnusní, proti ktorým Slovan
najdivejší ešte bude cnosti chovan.
Bújeť krvosmilná, smilnosť krvolejná,
to je sláva franských kráľov zapodejná.
Predsa tak sa nimi pyšný Nemec chlúbi —
či vie, že tým hanbu rodu svojmu trúbi?
Francúzi sú z Frankov, galandy od Gálov,
francúchy sú čema — slovodobou stálou,
ktorá myslimíra večne upomína,
čo je vo Francii ľubodejská vina.
Z ludvikovských časov až do šestnásteho
bohosmilné scény tu sú; posledného
toho cudzoložná žena ličie vinou,
ktorú nevybudne žiadnou gilotínou.
Už dosť — už dosť, ďalej líčiť nemám vôle,
veď sa o tom učia deti naše v škole,
ako „verím v Boha“ naspamäť to vedia,
len nie, že s tou čerta históriou zjedia.
Opomínam liky panskej smilnobaže
od Taju až k Neve šírou svetokráže.^[111]
Z nových Babylonov, europejských Sodôm
nespomeniem liky ani mimochodom.
Na našinskom bahne tuto slávoličie,
i tak svetskou slávou hriešnou dom náš ničie.
Slovenský dom ničie, že tej nemá slávy,
ktorá by sa niesla slovom, dejepravy.
Načo ideš domov, synu Jánošíku?
Zostaň v tom, kde stojíš, v bahnoslavoliku.
Tam je slávoherský život, doma psota
neslávy, bárs aká bola by aj cnota.
Ale nechce zostať, domov dnes prísť musí,
trebárs tisícraké peklo za to skúsi.
Skusuj tedy a skús v pekle, zemi, nebi,
dokiaľ divodejom čas ťa nepretrebí,
dokiaľ dejoživom duch ťa nespotrebí,
dokiaľ živospasom Boh ťa uvelebí.
Poniže tých malieb, zas na chlapa stáce
zôkol-vôkol stenou ide v obozlátce
krištáľ zrkadlistý, ktorý odvisť dáva
z toho všeho, čo tam líči oná sláva.
Zrkadlo pak to má svojstvo, že čo likom
na stene tam vidno, odvistuje živkom.
Lebo to je chosen svetodejepravy —
v myslizore farbí, v srdci živí mravy.
Do zrkadla toho vždy sa nazeráme —
nie že má nás múdrieť, ale že nás klame.
Potom vravia múdri — tak, vraj, všahdy bolo,
tak šlo, tak i pôjde všahdy času kolo;
tak tu sudba stálym sebeknutom ženie,
že tu pod tým slncom nového nič nenie.
Akí boli vtedy, takí sme i teraz,
takí budú — to je svetonudy prielaz.
Zachce-li sa trochu onakvejšie komu,
nechže neurobí ani kroka z domu.
Za blázna ho každý na svete mať bude,
a to právom — načo nôtu inú hudie,
ktorá v historickom neobstojí súde.
Pod zrkadlom oným, na sediace muža,^[112]
pohovky sa púchou, mäkkušinou prúžia
zo všekvetotkanej látky, ešte aká
na europejského fabrikanta čaká!
V opriľahosednom na nich odpočinu
človek celým telom pije pohodlinu.
Z nebolomokusých podlaha je dlážok,
ktoré jednu s druhou zlatý spája vrážok.
Po dlážkach tých hviezdy ligocú sa skvostom
z tých, čo z neba zronil drak ten svojím chvostom.
Aby vedno bolo, po nebi že chodí,
koho cez tú slávu sebepašma vodí.
Rozvietil sa potom Jánošík a hľadel,
lež tým svetom jeho mu dom neodvňadel.
Hľadieť, neznavňadieť, kto to môže — leda
koho sebepašmy nezmária viac vrieda?
Komu láska k svojim zacelila vrážu,
vrazolivšiu mu tú svetoslavobažu:
Dosť mu pozrieť, prezrieť márnosť tejto slávy
a ju prežrieť ako úživ liekodavy.
Pozrel, prezrel, prežrel, chce ísť domov stade,
ale zôkol-vokol zavreté je všade.
Tu i tamto dvere, hneď tie, hneď zas druhé
skúsi, ale držia zámky smykospruhé.
Silou chce sa vymôcť: nadarmo sa kriatal,
mocne ho ten satan do tej slávy vpratal.
Zamknutý je; kto ho stadiaľ vyslobodí?
Márne sem-tam pôdou hviezdodlažnou chodí.
Domov predsa musí, a to ešte dneská,
čím chce viac a musí, tým viac ho zlé mešká.
Dverajne, to dvere roztvoriť sa snaží,
valaškou ich — ale márne — ostrím váži.
Tenčica sa každým zohne rozzátinom,
ako keby bola zaváraná cínom.
Potom oprie do nich silou sa na výval —
ale — toľký silaj — ich ni nepokýval.
Na to nohou zrutnou na výlom ich bára,
sto ráz búši — dveraj sa len neroztvára.
Proti mociam tým niet telovlády ruchu,
duch len proti telu je i proti duchu.
Z moci samobažných bohosveta slávy
nik ťa — len Bohotecsynduch — nevybaví.^[113]
Tak to mysliac musíš a tej mysli ruchom
môžeš, čo chceš všetko — nad telom i duchom.
Slovenského vojtu takže táto sila
z bohosvetoslávy zámku vybavila.
„Hyj, mať moja! Slovo hromné rozotróni,
práva rododeju niet len v bohotôni
toho najvyššieho; koho tá moc stíni,
ten sa večnej láske jeho upoviní.
Ale kto mu duše z tône tejto kradne,
do tohoto bahna pod tým zámkom padne.
Pyšnej hanby svetlom svetodejeprava —
v tôni Božej doma rodnie moja sláva.
Domov idem, k svojmu pravoslávorodu,
pusť ma, hanby zámku, pusť ma na slobodu!“
Nato pred ním, za ním roztvoria sa dvere —
ale tu zjav iný myseľ jeho berie.
Pred ním bál a za ním teátrová hra je —
dva to preslávené pekla-sveta raje.
Hudba, halas, tartas, svetobaže vášeň,
spredku i zo zadku večnej chuti jašeň,
na Jánošíka sa vše to dažďom rúti,
divom zraka-čuda k účasti ho núti.
Každé v sobe svojej — divadlo tam, tu ples,
nemätú sa dejom jednostajným vo zmes.
Lebo satan-majster povetrie tak zhustil
ako kryštál, že zmes hlasov neprepustil.
Iba frakom-čudom môžeš oči pásti,
očmi ako ústmi vpíjať všetky slasti.
Do bálu on vôjde — človek pospolitý,
v ktorom umný vojta Jánošík bol skrytý.
Nik ho nespozornil, za maškaru platí;
on sa sem-tam v húfe bahopašnom ratí.
Skvie sa sála jasom, lunie hudbou, plesom,
vašia, jašia duše rozpachoty nesom,
z rozháranej krvi ten pot vypachuje,
čo sa práci, smrti, znoju posmechuje.
Pekelná to vatra v bažných dušiach zúri,
čím viac smrť im chladnie, tým viac ňou čert kúri,
kúri neuhasom, že sa kochom valí
dym, tá márnosť, ktorá biedne duše šiali.
Kúri neuhasom, a keď všetko spálil,
dosť je — zhasne samo, do bahna čo zvalil.
Párne sa to jíma, krúti, skáče, zdýma,
ostatnú bárs struna len si ešte tríma.
Čo je zjavné havia, čo je skryté javia,
na podrušné váby oči bažné zävia.
V jednom tvaru splýva nahota i rúcho,
v cite zaprežíva jednom oko, ucho.
Očky, rúčky, šušky, líškoľúbkodúšky,
kvetovôninušky, ľúbosľuboslúžky.
Na tajomstvo zjavné samo svetlo sály
kladie priezračisté na očipas vály.
Tajomstvo ich slyšné sama hudba hluší,
zazvukujúc v dušiach, keď vo strunách čuší.
Tajomstvá tie háji sám boh okamihu,
slasti čákou ráji skornú na dostihu.
Tam pár jeden, druhý, kam sa, ta sa stráni,
bahoboh vie, čo tam ľudí pár ten maní!
A to všetci mania bahoboh čo sám vie,
za pašmu vždy pašmou deťom svojím hovie.
Preto tak ho ctí svet, toho Bála pána.
Čo by pravobohu anjel im tam trúbil:
„Ľudia, ešte inšie spasboh svojim sľúbil!
To by márne bolo — tu je úživ času,
tuto máme istú a nie sľubnú spásu!“
Hej, tak slávu večnú časná táto marí,
kde sa peklo nebom v bažných dušiach tvári.
Ako prejde vojta domov cez tú slávu?
Má on toho dávnu skúsenosti spravu.
Po Európe chodil, bahnom sveta brodil,
matiláskou dušu predsa vyslobodil.
Nenačí ho viacej bahobožná služba,
horí v duši spiacej domoslúžna túžba.
„Domov idem, k svojmu pravoslávorodu,
pusť ma, bahobože, pusť ma na slobodu!“
Vyjde odtiaľ; prejde tretej do svetlice,
až do jedenástej — všade iné líce,
ale jedna duša všade sa mu kiaže,
bahoboženstvo ju jedným nitom viaže.
Priemyslov a umien stravy dokonalé
vtýkajú sa v oči po ceste mu stále,
v každej um s prírodou vŕšenuje sále.
V krásoslavy tejto bahabožnom stínu
slávia sveta deti ľúbodejnú vinu,
berúc svätobohu právo zastínenia,
na rozkoš sa brudnú vydávajú, ženia.
Lebo na to ide táto svetosláva —
lúpiť Boha z toho, z milosti čo dáva.
Lebo každý sveta labyrint tu to má —
po pravde čo božej nesmie mávať doma,
od Kreténskeho tam do Parížskeho tu,
tak svet potrebuje dedalských um, cnotu.
Prešiel vojta Sloven cez labyrint taký.
Vo dvanástej sále div mu berie zraky —
teáter, ten vôdor, čo svet celý značí,
a čo pravdou nemá, to mu klamom náči.
Vistiac bájnym zrkadlom liky z dejepravy,
v myslizore farbí, v srdci živí mravy.
Do zrkadla toho vždy sa nazeráme —
nie že má nás múdriť, ale že nás klame.
Potom vravia ľudia — tak, vraj, všahdy bolo,
tak šlo, tak i pôjde všahdy času kolo.
Tak ho sudba stálym sebekrutom ženie,
že tu pod tým slncom nového nič nenie!
Na divadle smiechom, ale doma hriechom,
tak to ide ten svet ku osvete spechom.
Ide, kam chce dôjde za tým Asmodejom,
teáter sa končí každý ľubodejom.
A čo v bahne sveta večne zostať malo,
slávy svetlom líči tu to nazeralo.
Na divadle hračky, ale doma plačky,
tam hriech plní srdcia, tuto prázdni vačky.
A to často na dom z teátra sa tiahne,
čo má zostať večne prepadnuté v bahne.
Spevohru tam práve dávali kus novú,
smutnou hriech ju líči, smiešnou ľudia zovú.
Potom nahorúšny balet duše blaží,
ktorý koľko kryje telo, toľko naží.
Potom z nabaženstva divadla i bálu
do historického zišiel sa svet sálu —
trinásty je to ten, z nehož vojta vyšiel,
celý labyrintom zasa doňho prišiel.
Nik ho nespozornil, za maškaru platil,
až dosiaľ sa v sláve svetobažnej ratil.
Ale teraz, čo len do sály zas vkročí,
všetko naňho ako na divocha očí.
Stíchne vrava, harma, hudba, všetko stíchne.
„Kto si a čo tu chceš?“ — svetúr jeden skríkne.
„Kto som? Ja viem, kto ste vy a čo tu chcete,
o mne zo seba sa nikda nedozviete.
Čert ma to sem vpeľal, čerstvá krv mu chutí,
z baže po nej tak mi cestu domov múti.“
Nato jeden glambáč pyšným slovom povie:
„Človek ten je Slovák, Jánošík sa zovie.
Ten, čo slávu našu hanbí v tejto šate,
prosím, slávne panstvo, či ho nepoznáte?
Zo zverinca ušiel nášho svetoslava,
a toť zverom-ľuďom doma návky dáva,
aby na tú slávu našu neverili,
radšej ľudosvojsky, to jest zversky žili.
Presvedčiť ho teda mocne o tom máme,
čo je vzdelanosťou v našom slavochráme,
aby do rodiny europejskej vstúpil,
za krv svoju zverskú ľudský život kúpil,
a tak i s ňou kupčil doma na zámenu,
spôsobil tam večné slovo nášmu menu.
Civilizáciu obliecť naňho treba,
potom skúsi radosť nášho slávoneba.
Z dejoprávomoci našej tá mu milosť —
tuto zvlečie svoju budúcnosť i bylosť.“
Schytili ho dvaja starší, štyria mladší,
na postraň ho vlečú, darmo sa im háči,
do svetlice umien, čo tam u nich slúžia;
slúžky, zoblečúc ho, do kúpeľa vhrúžia,
do staro- i novo-klasického lúhu,
madžgajúc ho žmykom, ako žabu v kruhu.
Potom vynú z vane, na vôdor ho dejú,
zo siedmich fliaš naňho špiritusy lejú.
Na to matériou pomastiac ho, šaty
kroja francúzskeho, klobúk trirohatý
dajú a tak vedú sebou šiesti ho tí
preonačeného nazad do paloty.
Čačnú všetci nad ním a, vraj: „Ó, kultúra,
kto by v ňom viac poznal slovenského Jura?“
V palote hod skvostný už je pripravený,
prednostujú za vrchstolom bahoženy.
Obhŕkne ich trinásť Jánošík — tus, vraj,
tu ti s nami dom je, s nami je ti tu raj.
Prvá:
Znáš nás, tvoje ľúby? Bahaboh čo spojil,
svätoduch to žiadny nikda nerozdvojil.
Druhá:
Duchom v nebi lietaš, telom hrúzieš v bahne,
ale tu ti ducha telo k sebe stiahne.
Tretia:
To ti bude oboch večná harmónia,
nad bahnom bárs, blaho tomu, komu vonia.
Štvrtá:
Tu sa duša tvoja tomu tvorcu korí,
ktorý nad tým bahnom slávozámky tvorí.
Piata:
Lebo nad nebami tvoriť raje slávy,
toho kumštu každý fušer už má spravy.
Šiesta:
Ale z bahna sveta vyčariť tie hrady,
to je bahabožnej sprava samovlády.
Siedma:
Na svete to všetko vyjde na to jedno,
čo ti v tomto slávy zámku vidno vedno.
Osma:
Načože sa trápiš, iným nebom kvapiac,
proti ostňom tela nadarmo sa chlapiac.
Deviata:
Čo užiješ, to máš a čo bahom chapíš,
každým chapom bohyňu okamženia lapíš.
Desiata:
A nie oblak márny nádeje a viery,
to sú na večnosti kapsy už len diery.
Jedenásta:
Ktorý starý času po žobrácky nosí,
dušičky si do nej z dom do domu prosí.
Dvanásta:
A keď mu aj dajú tu, tam jednu, dve, tri,
prepadnú mu v bahno hneď sem cez tie diery.
Trinásta:
Tu ti s nami bude dom, rod, čas, vek, máj, raj,
tu ti živodeju nepriestupný háj, kraj.
Celým zborom všetci (svet):
Nádeje tu nieto viacej, ani viery,
to sú na cirkevnej kapse už len diery,
cez ktoré v to bahno duše prepadajú,
čo ich svätodeji čertu ukrádajú.
Láska tuto krv je, vôľa tela, muža,
všeroda je žena jedna, každá druža.
Inej lásky nieto na tom svete, a tá
z ktorej Bohsyn zomrel, je len fiťma svätá.
Tu ti s nami bude dom, rod, čas, vek, máj, raj,
tu ti rododeju nepreživný háj, kraj.
Usadili hosťa, jedia, pijú, hýria,
v rozlunenej duši rozpachote víria.
Stosúzvukohlasná hudba city strundží,
kolo prirodzenia rozpálené fundží.
Čo chuť nepredšmaká, jedením to smačnie,
sýtosť koštom z jedla na jedlo im lačnie.
Zlatoperloiskry kryštálami lejú
do nútroby siačnej, ony v krvohreju
hviezdami im kvitnú v očijase vračnom,
v ktorom vidíš city jakby v srdci zračnom.
„Haj, haj, haj, tu ti raj, už si v ňom a tu dnes,
nie že dneska ešte kdetos ešte inde budeš.
Tu boh okamženia s nebom svojím celým,
vypi ho a jedz ho, budeš jak on smelým —
na to, čo nik nesmie, kto sa korí tomu,
čo chce svoje božstvo skrývať v kútach domu;
na to, čo nik nesmie, komu zákon v údoch
prie sa so zákonom v mysli, v duchasúdoch.
Tu je myseľ i duch, rozpovoľa tela,
tu je zákon i súd to, čo práve chcela.
Haj, haj, haj, tu ti raj, už si v ňom a tu dnes,
nie že dneska kdetos inde doma budeš.
Včera ani zajtra nieto v bohomihu,
v úživku ti teraz večnosť na dostihu.
Čo by ti Boh iný večnosti sto dával —
za cudzí chlieb neistý nedaj istý kaval.
Dosť len v tom to bolo, čo si užil nadosť,
že viac neužiješ, i to večná radosť,
lebo vieš, čo na tom teraz máš a tu dnes,
vieš, že nikde inde kdetos viac nebudeš.
Lebo to je tuto radosť vo večnosti
vedieť, že jej nemáš len v tej prítomnosti.
A ten všetko skúsil, ten čas i vek zbadal,
kto tú za prítomnosť každú večnosť zadal.
Haj, haj, haj, tu ti raj, už si v ňom a tu dnes,
nie že dneská inde — v raji ešte budeš!“
Pašmy starý plameň šibe Jánošíka,
ale zvonku, nie tak zdnuka naňho niká.
Kúpeľ, pomaz, oblek, telo, sačia, lačia,
lážnosť, pachoť, bujeť do duše mu vračia.
Lebo darmo, akým kto sa krestí krestom,
takým hynie, spasnie všahdy uverestom.
I pil by tú márnosť, vojta, vypil by ju,
bo v ňom staré vášne ututlene žijú;
pil by tento kalich svetoslastnej viny,
nehorčil by dušu biedou domoviny,
keby rodoláska svedom ducha citom
nebránila ako diamantovým štítom.
Nadarmo ten kalich prihýna si k ústom,
zasmrdí mu zavše bahnom, telopustom.
Nadarmo naň vračné jašterice očia,
očmi úzrečnými pašmu doňho točia,
nadarmo tie zúbky škeria bažiľúbky,
pomedzi tie vrúbky šarlátové hubky,
nadarmo tie slopú belohrudichopce,
táto hláskom zvoní, oná zvonkom šopce;
nadarmo tie šušky, líškoľubodušky,
belorúchotušky, šulilaktibušky,
obošijovinky, opasorospinky,
chichorekotinky, manitvárimdlinky.
Ó, bohyňa čihu, jasný bohomihu,
u Jánošíka to nemá viacej stihu!
Ó, vševládna sveta baha, ó, kultúra,
neznačí to viacej slovenského Ďura.
Lebo rodoláska svedom, jeho citom,
bráni, háji, ako diamantovým štítom.
Orgia sa zdvihne, duše rozsarachtiac,
v bahonahotele po náplnku pachtiac.
Najprv bahoženy, potom bújichlapi,
zo seba tá sláva oblek všetka zdrapí.
A hlas bahoboha zdola, zhora zvolá:
„Samorody pravdy daj sa užiť holá!
Chlipáč slavorodný, chlipáč teloplodný,
blaholiz si nájdi savečnosti hodný.
Svetoslávna fysis sprostákom len hyzda,
Neslávnym...... Slovákom ....“^[114]
A tu čo sa dialo netreba ti hádať,
cudný Slovan studu citom budeš badať.
Kto nie, tebe Ovid, Tibul, Horác spieva
ako nabáženstvom svet sa zapodieva.
Grécko-rímskej bahno klasičnosti pušné
zanorí ti bahom srdce neodtušné.
Ale slovenského vojtu iná sila
z bahosvetoslávy bahna vybavila.
Svätodomorodný zbožnej lásky prameň
zahasí mu pálny svetobaže plameň.
Zhrdí sa a zostrí proti bahobohu,
v pôdu nebolživú vdupiac hnevnú nohu.
Hvizdom neslýchaným prehvizdne tie zvuky,
zopnúc prenáramné proti svetu ruky,
zreve: „Ticho, hnusná sveta patvarija,
viem už, čo je posiaľ tvoja história.
Teraz ja mám slovo: Sláva naša v tôni
právom ľudorodu pravoložím sloní.
Ale keď má odtiaľ na takú vyjsť hyzdu,
za tisíc jej rokov nedám ani hvizdu.
Radšej nech ju sám Boh večne pochováva,
nežby tá jej sestrou bola hanby sláva.
Nežiaľ mi tej dole, radšej neslobodu,
nežli zvôľu hriecha želám svojmu rodu.
Sláva ľudorodu nášho v bohotôni,
doma mi hej, doma, sama sebou sloní.
Hoj, mať moja Božia, domarodoslava,
pre teba sa syn tvoj seba odoznáva.“
„Jedna mi len žena mojská samoroda,
pelda Matky Božej a plod môjho ploda.
Bohslovo sám kde to právom netelesnie,
tam len diabol nemý bahovztekom besnie.
Len tým bohoslovom rodnie pravosláva,
naša pravosláva jemu padá, vstáva,
v jeho vekosláve súd svoj očakáva.
Dosiaľ v ľudorodu sláva v bohotôni,
doma nám, hej, doma sama sebou sloní.
Len ma domov dostaň láska domarodná,
neprepadne sláva moja do bezodna.
Bo i sám Boh pravý doma rád len býva,
s tebou, kde sa tvoja skveje svätoživa.
Preč, preč bahoženy, hriešne prýšte, vredy,
civilizácie mocné rozpajedy,
satanská mať vaša časoducha móda,
ako vás dá na svet, tak vás i hneď zhlôda.
Zahyň maga baha, vaša svetosláva,
naveky sa jej syn slova odoznáva.“
Nato smiech a rehot mužia, ale ženy
preonačili sa razom na stareny,
na stareny, strigy, na vzteklice besné,
na parochne staré hadovlasodesné.
Schytia Jánošíka, obnažiac ho, začnú
pašmu na ňom páchať telokrvolačnú.
Ale nespáchali, nebolo im stihu,
v nevídanom vojta skočí silosmihu,
do steny sa čelom ako bujtúr búši,
že sa stena zámku, by črep rozkoruší.
Vylomí sa odtiaľ cez tú prieborinu,
skočí tisíc lakťov úzku na pevninu.
Zakliaty svet za ním s hlukom, vztekom, smiechom,
a on brehom Turca letným beží spechom.
Ta, ta, tade, tade, z tamtej strany rieky,
na úvrší stojí tom kríž dávnoveký —
ak ťa nepredstihnú, dokiaľ dôjdeš kríža,
nikda sa ti viacej ani nenablížia.
Ale ak ťa ešte pred krížom predbehnú,
chytia ťa, ich budeš, do bahna ťa stiahnu.
A on beží, letí, preskočí tú rieku,
by hneď malý Turiec Dunajom bol v drieku.
Na úvrší tamto pod krížom sa zroní,
už ho viacej háveď oná nepredhoní.
Len krik a vztek a smiech za ním jaší, vaší,
ale v kráži kríža koniec samopaši.
Patvarija svetská nesmie do nej vkročiť,
od kríža — jak majster jej čert — musí bočiť.
Len krik a vztek a smiech — a vtom rykne slovo:
„Nesníme viac nikto jarmo Slovákovo,
urečitá doľa nevoľa mu večná,
neslava mu v tôni kríža neodrečná.
Zabitý svet je mu, jeho dom v tej kráži,
tam nech zabitého Boha svojho stráži.
Telo jeho a krv nech tam je a pije,
večná tmola sveta, nech tým živohnije.“
Na kríži tam visí mŕtvo nahotelo,
pred ním biedonahý kloní Slovák čelo.
„Tu si máte jednu surovicu oba,
zakryte si hanbu, k dobe roveň doba!“
Do kráže mu kríža hodia jeho rúcho:
Nato pozrie všetko tupé noci hlucho,
takže bolo čuť ho, ako v sebe tíchne.
A vtom nad bahnami svetoslávy vzdychne.
Vzdychlo, hah, to počuj, povieš v neodpriečnej
mysli majúc: „To je ten vzdych smrti večnej!“
Nato ešte jedným hlásnie všetko žblnom,
i svet, i vzdych, i smrť prepadli sa túnom!