ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Slovian dediny cesta i chodníček,
tadiaľ idú ľudia, s materou Ďuríček.
Hej, kto by to vedel, čo to za šuhaja,
znal by, že na svete nie sú takí dvaja.
Ale nik ho nezná, bár si o ňom vraví
zôkol-vôkol všetko, tupí, kľaje, slávi.
„Skadiaľ, dobrí ľudia?“ — Ideme z Trenčína.“
„Čože tam nového?“ — „Nič.“ — „A tá novina,
čo Jánošík s pány predvčerom vyriadil?“
„A čo?“ — „Že tridsiatich, či sto ich zavraždil.“
„Bár by ich, susedko, ba naopak práve,
pochytaných domov pustil cele zdrave.“
„Ale ba — veď vari sa len nezošustil,
najprv chytať červov, by potom ich pustil.“
„Chytil, lebo pustil — no veď tomu bude,
práve teraz páni v stoličnom sa súde,
radia sa, ako by ho, vraj, dolapili,
beda ti, Jánošík, už sa doradili!“
„Môžu sa tí radiť, doradiť sa môžu,
medveďa nemajú, pijú mu na kožu.
Za desiatou horou po slobode chodí,
rada, zrada, sila — nič mu neuškodí.“
Išli, prešli, prišli do Slovian dediny,
pomedzi tie reči, kliatby a noviny.
V hunke povážanskej čiernej oblečený
ide on, hej kto? Ten ide okrpcený,
čo mu slúžia duchy, čo Tatier poklady
jeho sú a tristé neslýchané vlády,
čo svet, peklo prešiel, zastal si kraj neba,
komu nikoho viac, koho všetkým treba,
ide za paholka slúžiť do dediny,
do materskej svojej bývalej otčiny.
Po chudopaholsky, ako žiaden iný,
zo svetskej všeslavy ide do dediny.
Lichý oblek jeden na piatok i sviatok
a valašku jednu — to má na počiatok.
Ale údy pevné a zrutná postava,
po všetkom ho práca za svojho uznáva.
Hodný, pekný šuhaj leda, leda tratí,
že ho lichý oblek trochu biedne šatí.
A keby ste znali pod tým krovom rúcha,
akého má tento statný šuhaj ducha!
Ducha? Čo do ducha! Nech len bude telo,
s duchom by sa telu pracovať nechcelo.
Hej, čida nechcelo, šuhaj duchom volí
dolať svojej vôli v služobnosti doli.
Doľa jeho práve je sloboda všetka,
má ju za svet celý, predsa mu je pletka,
lebo je len jeho, nie jeho rodiny
ťažko strádajúcej pod jarmom cudziny.
Preto ide službou vybadať slobodu,
spolu jarmo to niesť u svojho národu,
aby neresť jeho na sebe vybavil,
aby osud jeho vôľou svojou znavil,
aby sluha — Slovák sebe i národu
vyslúžil na svete gazdovskú slobodu.
By sám satanovi vyšiel zo zálohu,
všemocnému svojou kál sa mocou Bohu.
Mocou poslušenstva to vykonať mieni,
čo si sám zamanil vo svojom určení.
Znáte toho ducha pod paholským rúchom,
kto z vás bude slúžiť, ľudia, takým duchom?
„Čudná je to služba, takej my neznáme,
cudzí nám duch, dušu v nájme našu máme!“
„To viem, a preto ste aj otroci takí,
najlepší z vás predsa ešte je ledáky.“
Pomáhaj ti Pán Boh, služobný šuhaju,
on len o tebe vie, ľudia ťa neznajú!

- - -

Do Slovian dediny cesta je s chodníčkom,
tadiaľ ide matka so synom Ďuríčkom.
A na dolnom konci, podiaľ od dediny,
stojí dom gazdovský radolipostínny.
Zavristý dvor, stavy staré, nové spolu,
byt i nábyt v rúčom, poriadnom zákolu.
V zákolu tom bydlo pre stvory i tvory,
pokoj s prácou chodí po čistom nádvorí.
Z kútov všetkých hľadí prítulná prostota,
strážnych duchov čuší bedlivá tajnota.
V holubienci tiché holuby pelešia,
lebo na úslní milkujúc sa tešia.
Kurovodný kohút s hajnom krákorivých
sliepok galanduje v prísunkoch dvorivých.
Kolo bydla zeleň ozimín sa luní,
keď podýchne vietor na proťajšom grúni.
Popred dom strán cesty jarok zurčiac beží
v krásne okvetenom šúplatnom súbreží.
V šúplatných podmolách, v hučalách vírivých
plno hláčov, pstruhov, jelšoviek hmýrivých.
I kam oko nikne a kade zavieti
domabytná rozkoš duši v ústret letí.
To je materino rodisko bývalô,
ač teraz na šiestej hen už ruke stalô,
predsa po nerestiach mnohých jej príchyla,
ktorú jej kresťanská láska udelila.
Lebo starý Holeš, keď mu panská prízeň
po smrti jej rodných dala tú otčizeň,
robil si svedomie, že na cudzom sedí
a dedička svetom bez prítuly biedi,
vzal ju k sebe — skoro potom zomrel na to,
opustil gazdovstvo takto zaujatô.
Ale to vykonal u zemského pána,
aby tam jej bola doživotná chrana.
Aby ako mater vlastná v dome vládla,
dokiaľ by tá majeť na muža nepadla,
čo by sa priženil ku sirote jeho,
vlastný bol sedenník domu gazdovského.
Sirota nevoľná, lež nie sebevoľná,
s cudzou tou materou všetko má dospolna,
seba i gazdovstvo v poslušnosti detnej,
by jej vlastná dcéra v nážive prívetnej.
Bo materská láska všade sa zmatorí,
kde sa jej detinstvo prítulne pokorí.
Nerodí len svojich, lež i cudzích rodí,
koho jej len Pán Boh, núdza, svet podhodí.
A keď nemá viacej na svete milovať,
ni svojich, ni cudzích rodiť, opatrovať,
v myslisrdci svojom tu z ducha počína
a rodí anjelov a Boha-Slavína.
Tak je všade ona na zemi, na nebi
matka večná, ktorú človek-duch velebí.
Matka Ďuríčkova Mária tiež je tá,
vedie syna domov z toho ľudosveta.
Ach, syna zbojníka, toho Jánošíka,
aby mu pred svetom doma bolo znika.
Aby mu tam bolo do neba zažívať,
viny svoje sveta pokorne odbývať,
zaľúbiť sa Bohu poslušenstva činy,
z domu cez hrob potom v Božie prejsť rajiny.
Aby tam bol synom, manželom i otcom,
polepšeným seba samého pôvodcom.
Bo kto samotlive ako haluz suchá
hynie vo zlom — ťažšia sto ráz mu potucha.
Ale dobre mu je doma sa spatoriť,
má kto zaňho modliť a Bohu sa koriť;
žijú, lebo mrú mu doma deti jeho,
tak i takto dobre, prosia len za neho.
Bo dokiaľ tu žijú, tam jejich anjela
hľadia na jasnosti Božieho zreteľa,
a keď zomrú potom anjeli sú sami,
z miliónov všetkých večne svojim známi.
I keď Boh na dietkach otcov tresce vinu,
veru im odpúšťa pre cnostnú rodinu.
S týmto myslisrdcom idú matka i syn
do prívetných domu rodinného chyžín.
Na zásype stála, na diaľ pozerala,
Hanka Holešových kohosi čakala.
Čakala si mamku a ešte kohosi,
čo sa k nej do služby za paholka prosí;
bo jej mamka riekla, že ho jej vypáči,
takého ako len gazdiná ho ráči:
šuhaja z Trenčína, čo ho nik nezdolí
v robote i v sile v slovianskom okolí.
Na zásype stála, do diale videla,
v ústrety mamičke sirota letela.
„Vitajže, mamička, od Trenčína kraja,
verus mi doviedla paholka, šuhaja.
Vitaj u nás, Ďurko, keď ťa mamka volí,
bude sa ti dariť doma i na poli.
Budeš naším sluhom, budeš gazdom spolu,
keď nám budeš dobrým, spolu máme hoľu.“
Dievča to vravelo, na šuhaja zrelo,
veru sa pálilo líčko jej i čelo.
Hej, čože sa páli dievčatko — malina?
Lebo na ňu očí šuhaj ten, kalina.
Po čom farba, dievča? Draho, veru draho,
začervenilo ti líčka tvoje blaho.
„Ale to paholok, nie je to svojský syn?“
Služobný či svojský, ale je ten jedín.
A mamka pozerá na to pozerania,
v tajne srdca vzdychne citom blahopriania.
Tajomstvom synovým ihneď zúzkostnela,
pomysliac si, Bože, ach, keby vedela
dievčina, kto bol on, nechcela by ho zrieť,
od ľaku, chudera, musela by zomrieť.
To by nepreniesla, to len matka môže,
zakry, zataj mi ho naveky, môj Bože.
A šuhaj pohľady na dievčinu páči,
div mu zraka toho, Róžka sa mu zračí,
Róžka, celá ona, sama pred ním stojí;
čože — či to zas mam akýsi byt strojí?
Nie, nie, ona je to — bo mu zrak porobil,
v každej dievčine mu Róžku zapodobil.
Nikda už Jánošík neuvidí inú
na tom svete žiadnu, len Róžku jedinú.
Krásoľubý, jasný zraka likodivu,
tebou máme slávy vidu nemenivú.
Kto ju raz uvidel — viac ju neznevidí,
preto ju zo zeme do neba predvidí.
Tak na seba zhliadli matka, dcéra i syn,
do prívetných domu vošli spolu chyžín.
Keď sa prežehnali, potom sa vítali,
na záväzok verné ruky si podali.
Ku stolu si sadli, matka, sluha, dcéra,
a za nimi anjel dvere pozaviera.

- - -

Na fatranskej strane plamenejú zore,
už je šuhaj hore, už chodí po dvore.
Šuhaju služobný, šťastné horestania,
veru sa ti všade služba, práca klania!
Hej, vo meno Božie, veď mi to Pán Boh dá,
že sa mi robota pekne rúče poddá.
Tu som sa narodil, tu ma kolísali,
tu mi prvšie zore moje zas vítali.
Zory, prvšie zory, kam ste zaleteli,
dni mladosti mojej kam ste sa podeli?
Čo ste vyleteli z toho neba — hniezda,
hviezdy neprajne vám oblámali kriedla.
Škoda vás, škoda vás, tak biedne ste padli,
hejže, moci zlostné nad vami to vládli.
Ktože ťa mi vráti, moja radomladosť?
Kto teba, nevinná moja mladoradosť?
Vzal som si ja kriela čerstvonovej zory,
hej, veru preletím za desiate hory.
Ešte vás dohoním, k sebe vás prikloním,
s vami druhú mladosť ešte rozosloním.
Priletel som zhora do mamojky dvora,
tu mi je, tu mi je mojeho dňa zora.
Hej, vo mene Božom, veď mi to Pán Boh dá,
že sa mi tu moje všetko šťastie poddá.

- - -

Oral on, oral on
ten sloviansky záhon,
hejs, hejs, moje sivé volky hejs!
Moje sivé volky zo Slovian!

Za rána, za rána
oral on pre pána,
hejs, hejs, moje sivé volky hejs!
Moje sivé volky zo Slovian.

Z obeda, z obeda
oral on pre seba,
hajs, hajs, moje sivé volky čajs,
moje sivé volky zo Slovian
sasá hó, sasá hó, moje sivé volky zo Slovian.

Zasieva, zasieva,
ponáša mu deva.
Sej, sej, moje čisté žitko sej,
moje jarné žitko zo Slovian,
zo Slovian, zo Slovian,
moje jarné žitko zo Slovian.

Z večera, z večera
doma mať i dcéra,
hajs, hajs, moje sivé volky čajs!
Moje sivé volky zo Slovian,
sasá hó, hajs i čajs,
sivé volky hó, hó v Slovaniech.

- - -

Tej noci rástlo, ráno sa kosilo,
cvendžni, svižni, smižni kosa,
dokiaľ perlie ranná rosa,
šmykom, švajcom, švist, tráva, kvet i list.

Hanička hrabala, naňho pozerala,
cvendžni, svižni, smižni kosa,
lebo perlie ranná rosa,
šmykom, švajcom, švist, tvára, kvet i list.
Tráva, list i kvietky, neba-slnca dietky,
strihá, šmihá ich tá kosa,
nechráni ich nebo, rosa,
tráva, kvet i list, jaromižný byst.

Hej, padali kosou a plakali rosou,
že ich strihá, že ich šmihá
smrti kosa moristihá,
tráva, kvet i list, na svoj mižný byst.

No Hanka neplače, srdiečko jej skáče,
svitlo, skvitlo na jej lúčke,
už má prstenček na rúčke,
na hrudke kvet, list, bude z toho byst.

Hej, ty mladokvete, kvetný mladosvete,
minom hynieš, hynom mizneš,
času kosu neprestihneš,
mladá radovisť, kde je tvoja bysť?

Vidíme sa radi, veď sme oba mladí,
čo raz skvitlo milovaniem,
kvitnúť bude nebostaniem,
lásky radovist, večná tvoja bysť.

Mamka — lúka kvetná, radovidodetná,
Pánu Bohu kvietky nosí,
on ich rosí, on ich kosí,
bo to bohavisť, časoradobysť.

- - -

Šumolunie záplava, záplava,
žltých žítok zláťava.

Naša milá poživa, poživa,
budeže nám do žniva.

Jasnovrúci žiar neba, žiar neba,
budeže to nám chleba.

Užiarže ho do zrela, do zrela,
pre mojeho anjela.

Ona žať ho začala, začala,
šuhajovi spievala.

Šuhaj, šuhaj Ďurina, Ďurina,
za dievčaťom dožína.

A tá mamka úroda, úroda,
kohože mi, koho dá?

- - -

Žnimeže ho, žnime, veď ho len dožneme,
na susednom žnive dvoch ľudí nájdeme.
Šuhaju z Trenčína úvalom dožína
a tá žnica biela jeho je gazdiná.
Hrá jej srpok v rúčkach a srdiečko v očkách,
čože si to spieva pri tých žnivokročkách?
Hej, nech si len spieva Holešovie deva,
veď i v jej srdiečku pekne to dozrieva.
Pán Boh vám pomáhaj, vy mladí ľudkovia,
hajže vám, hajže vám, dvojaké dônovia.
Nový chlebík, nová láska milovania,
veru sa vám šťastie v poli, doma klania.
Nažali, viazali, ona nakladala,
Bohu a chúdeži kláskov moc nechala.
Nachovaj vás Pán Boh, nebeské vtáčatá,
i vás, vy klásnice, naše úbožatá.
Z každého jej zrnka toho vzíde štestia
doma i na poli, keď bude nevesta.

- - -

Červeň, zeleň, črešne, višne vyšou stroma, : , :
bola vôľa šírom poľa, bude doma. : , :
Biela ruža i červená krajom sada, : , :
rada som ti, môj milenký, veru rada. : , :
A či si mi slnka milá závidela, : , :
že ja biela, belo-čelá, obtonela? : , :
Obronelú, ohorelú, predsa rád má, : , :
Pán Boh súdil, ktorej sľúbil, len tej ho dá. : , :
Biela ruža, konvália i ľalia, : , :
počkaj šuhaj, ešte belšou budem i ja. : , :
Caluj, maľuj, slnka-klnka z jasna neba, : , :
takého mne, takej tebe, šuhaj, treba. : , :
Zeleň hruška, tôňa — rúška, sedí Hanka, : , :
pri nej šuhaj a týňa kraj vraví mamka. : , :
Poďte, deti, slnko vieti nad horami, : , :
tu obžinok klasovienok so žencami. : , :

- - -

Štyri kúty, dva vrzgúty,
na prostriedku cupy-rupy:
mlatci pšenicu mlátili,
reči medzi sa tratili.
„Čosi, kamsi, tu sa vzalo,
ale čo sa, to sa stalo.“
Ide mlatba, bude svadba,
cupy-rupy, bude šúp,
čo ti dajú, to nekúp!

U Holešov sa to stalo,
už sa dievča, už oddalo,
gazdom bude ten paholok,
budeže to párik, spolok,
vyslúžil si doma dcéru,
ľuďom, Bohu milo veru:
ide mlatba, bude svadba,
cupy-rupy, bude šúp,
čo ti dajú, to nekúp!

Starká išla k farárovi
zápis konať ohláškový.
„Ohlasuje sa mládenec
Juro Vrátňanský, Čadčanec,
berie si poctivú pannu
zdejšiu Holešových Annu.“
A to mlatba, a tu svadba,
bude slama, bude šúp,
čo ti dajú, to nekúp!

Bude zrno na bialoše,
bude ich za štyri koše,
dostane sa radostníka
u Vrátňanského Juríka.
Keď ich bude, bude i nám,
chlapci, hej nám, pôjdeme tam;
dajže, Bože, šťastné lože,
cupy-rupy bude šúp,
stojí mlatba, cupy-rup!

- - -

Po žatve, po lete, bolo na Michala,
hostina po celom peknom Turci stála
a v Slovaniech streľba hučí, durká, trieska,
lebo u Holešov bude svadba dneska.
Na koňoch, na voziech svadobná družina,
do Holešov celá berie sa dedina,
lebo mladoženích všetkým koláč poslal
a Slovancov všetkých na tú svadbu pozval.
Idú teda, idú, muzika im hudie,
budeže to svadba, akej priam nebude.
Zástavník popredku, starejší, starejšia,
družba s družicami a chasa tamejšia,
a potom svatovia idú so svatami.
Už sú tu, už prišli, stoja pred vrátami.
Výskajú, spievajú, harašia veselo,
že okolie celé radosťou zovrelo.
„Otvárajte bránu pekne maľovanú,
daj nám, starká, oboch, mládenca i pannu.
Dáš ich, veru, dáš ich, dáme ich ti zasa,
keď ich dovedieme naspäť zo sobáša,
Pusťteže nás, pusťte, my sme dobrí ľudia,
ktorí čo Boh spravil veru nepohubia,
jeseň, svetlá jeseň na jasenskej Fatre,
bude nám dnes, bude zajtra i pozajtre.
Bude nám, bude vám, bodaj by vám bolo
všahdy dobre celo a nikda napolo!
Radostník, radostník, na stole dar Boží,
nech vám ho sám anjel každý deň predloží.“
Otvorili bránu a pustili hostí,
celá izba sa ich i pitvor nadostí.
„Pochválen Syn Boží, daj vám Pán Boh štestia,
dobrí ľudia v každom dome sa pomestia.“
„Až naveky, amen, Boh daj!“ — sa vítali
a potom nevestu tak pekne pýtali.
Starejší hovorí:
„Prosím si za slovo, svadobná družina,
v poctivom tom dome stala sa príčina,
ale odpytujem, ráčte mi prepáčiť,
ak mi teraz rozum nebude snáď stačiť.
Lebo veľké veci tuto povedať mám,
akže to, čo chceme, teraz majú dať nám.
Veľký je to úrad a široká postať
zo slobody dievča pýtať a ho dostať.
Čože si poradíš, keď ti ho nedajú,
pôjdeš s prázdnym košom, môj milý šuhaju.
A potom — to vieme, duchy, ktoré vládnu
v podnebí, že radi mladuchy nám kradnú.
Diabol nespí nikda, miesto ryby žabu
a miesto mladuchy podstrčí ti babu.
Alebo čo horšie na svete sa stáva,
ako nám Tobiáš v knize svej vypráva,^[77]
čert sa do mladuchy ešte zamiluje
a ženícha v prvšej noci zatantuje.
Treba si tu veru na tom hlavu lámať,
ak nechceš od diabla, sveta sa dať sklamať.
Radostná je veru tá kresťanská svadba,
ale nekresťanská je len istá kliatba.
A to zasa horšie, že i dobrých ľudí
často tá sotona pekelná paskudí.
Raguel pobožný ten dobrú dcéru mal,
predsa mu ju diabol Asmodej miloval.
I my sa nazdáme, že všetko dobre je,
a predsa nám hnusník olovo preleje.
Či je to nie teda veľká vec — vypýtať
mladuchu a slovom všetko zlé začítať.
Dajžebože slova, čo to zlé zavračí
a pritom sa u nás Rafael označí.“
Hovoril starejší. Na to kdesi miaukne
a ako pod zemou psím brechotom haukne.
Valaška na kline tamto sa zakýva,
na dvore zarehce smiechota sa divá.
Zamĺkne starejší, svati sa čudujú,
ale sa nezľakli, nič zlého nečujú.
Hej, ale Ďurko sa veru teraz ľaká,
ten, čo sa neľakol nikdy pekla-šľaka.
Teraz po prvý raz tak sa, chudák, ľaknul,
na svadbe od strachu skoro na zem kvaknul.
Ale ukrutnejšie mamka ľakla sa mu,
bo materskú lásku duchy neoklamú!
Našťastie že bola sama v tej komore,
modliaci sa Bohu za deti v pokore.
To jej znak je strašný pre syna zbojníka:
„Čo by sa zanjelil, už, vraj, nemá znika.
Poručeno Bohu, láska materina,
bude si mi na kraj pekla brániť syna.
Len ak sa mi peklu ešte neoddal sám —
potom, Bože, potom, čože urobiť mám?“
Premlčal starejší, svati zlé nečuli,
nevinná mladucha k Ďurkovi sa túli.
Bezpečná je v mysli-srdci nevestinskom,
nečuje svet tento, žije, čuje len v tom,
koho jej Boh súdil, koho vidí rada:
pravdivá to veru je nevesta mladá.
Hovorí starejší, nezabudnúc reči
a ďalej rozpráva, ako Písmo svedčí:
„Ale, vraj, kto s Bohom, nikto proti tomu,
aj tomuto nech je pokoj Boží domu.
A je — lebo bázeň Božia tuto býva,
chvalabohu, že tu taká stvora živá
ako je tá starká, trebárs mala syna,
no ale — to je nič, ona nenie vinná.
Nech to Pán Boh súdi, jeho je to vláda,
každý jemu stojí, každý jemu padá.
A tá starká naša dcéru tu, sirotu,
vychovala veru k cnostnému životu.
Ona opatrila tohoto mládenca,
poctivého Ďurka z Trenčína, Čadčanca.
Dobrý bol paholok, dobrý bude gazda,
tak sa každý priateľ tohto domu nazdá.
Len za štrnásť týždňov Ráchel si vyslúžil,
no zásluhou týždne na roky predĺžil.
A keď ho má rada, i že starká chce to,
nechže sa zoberú tedy duše tieto.
Lebo tá je vôľa Boha stvoriteľa,
keď v raji prvšieho postavil žiteľa —
nedobre človeku, vraj, byť samotnému,
čo by pri ňom bola, dám ja pomoc jemu.
A tak Boh Adama najprv tuho uspal,
vo sne z rebra jeho Evu, ženu vzdelal:
Tu máš, vraj, Adame, ja viem čo ti treba,
dobrá žena — dobrý aj v raji kus chleba.
Na to Adam povie Božej velebnosti —
telo z môjho tela a kosť z mojich kostí,
ona je mužica, preto otca, matku,
opustí, vraj, človek kvôli toho sňatku.
I budú dva v jedno telo, by čo spojil
sám Boh, nikdá človek viacej nerozdvojil.
A tak vedľa toho poriadku Božieho
má byť a je vôľa Ďurka Vrátňanského.
Poctivý mládenec chce poctivú pannu,
dcéru domu tohto, Holešových Annu.
Preto menom Božím od vás ju pýtame,
a že nám ju dáte v mene tom dúfame.“
Oddavač odpovedá:
„Vďačný nám je príchod váš, slávna družina,
vyrozumeli sme, čo vaša príčina.
Veru ste nás, veru, dotuha lapili,
keď ste sa tak na nás Bohom pochlapili.
Ani nemienime spierať sa tej vôli,
lebo by sme ľudia bohaprázdni boli.
Keď Pán Boh povedal, že zle je bez ženy,
preto každý chce byť so ženou blažený.
A ten, ktorý nechce adaj tým býti tak,
mimo pre Kráľovstvo Božie, je darebák.
Tak to v Písme stojí, to je pravda istá,
potvrdená slovom Spasiteľa Krista.
Lebo na to stvoren človek, muž a žena,
aby to bol malžen, jak jedného mena,
tak jedného tela, osoby dve v jednom,
a to v treťom duchu, nikdá nerozvednom.
Nemienime Božej odpierať tej vôli,
lebo by sme ľudia bohaprázdni boli.
Ale keď sa diabol i do raja vlúdil
a tam prvšiu ženu Evu opaskudil,
i potom neskoršie takej šarapaty
v dome Raguela, ten rarách prekliaty
tak hroznej narobil: môže tá dôpusta,
Asmodej, Samodej vytrieliť nám sústa.
Tu je mnoho ženských, ako to vidíte,
nájdite si ten kvet, po ktorom túžite.
Ale hľaďte pilne, by to nebol Odmen,
lebo Podmek jakýs, manželstva nehoden.
Bo čo vám oddáme a čo raz prijmete,
nestrasiete sa ho viacej na tom svete.
Od takej paskudy niet iného znika,
iba ten, čo ho dá graca, rýľ, motyka.
Tri zuby železné keď jej mať otvoria,
vtedy len prestane zlej ženy priekoňa.
Lebo nad zlú ženu pekla už netreba,
dobrá v samom raji dobrý je kus chleba.
Poďže, poď už dievča, keď ťa tak pýtajú:
keď ti je súdená, ber si ju šuhaju!“
A vtom vezme starú Reksu, poslužnicu,
čo tak z lásky v dome mala pridanicu.
Už troch mužov mala, ľudia hovárali
čosi-tosi o nej a ju potvárali;
že je táto, oná, hm, veď vari viete,
na čo vychádzajú zlé ženy na svete.
„A to stará striga, bodaj ju, aby ju,
čert na nej rajtuje na každú Luciu.“
Každý sa jej štítil, by pekelnej muky,
kto jej almužnu dal, dával jej spak ruky.
Starká Holešovie, žena bohasmelá,
na tie reči ľudské dati nič nechcela,
príchylu jej v dome dala ku posluhe,
bárs i dve, tri mala svoje slúžky druhé.
Oddavač za ruku vezme tú starenu,
mladoženíchovi núka ju za ženu.
Smiech a zvuk sa stane medzi svatmi na to,
každý si pomyslí: „Stará škrata táto!“
A stariga tváre vráskovitej, oči
ako mačka, ktoré žmurkom sem-tam točí,
štyrozubé ústa úsmešne rozciera
a na Jánošíka bodný zrak opiera.
Ba priskočí k nemu, šepce mu do ucha:
„Znám ťa, Jánošíku, čerta tebe ducha,
ja som len prístojná pre teba mladucha.
Náš pán nemohol prísť, ale mňa sem poslal,
abys ma, vraj, sto ráz tejto noci bozkal.“
Jánošík sa zhudí, zmrzne, desom hľadí,
od starigy hroznej za pytača zadí.
Ona sa rehoce, vraviac pytačovi,
už som, vraj, troch mala, štvrtý toť hotový.
„Vezmite ma zaňho, bo stará omladne
s mladým a mladá len s akýmkoľvek zvädne.
Mladé sú, pekné sú, milé sú vo kvete,
ale my, starice, načo sme na svete?
Vezmite ma zaňho, stará som, omladnem,
keď mi ho nedáte, veru ho ukradnem!“
Pán starejší na to vážne odpovedá:
„Bola si, mala si, čas ti nikam nedá,
a všetko má svoj čas, má ho každý človek,
na zemský je život dosť jeden mladovek —
lebo by sa druhý do neho nezmestil,
úzky by mu bol svet, len by zanerestil.
My teraz to chceme, čo na svojom čase,
snúbenku Aničku, mlú v mladokráse.
Ustúpže starucha, pristúpže mladucha,
starosvata nikto nesklame, vedúcha.“
S rehotom sa odtiaľ starena odstráni.
Na to sa im druhá mladušká namaní —
Zuzička Blahovie, štrnásťročná deva,
čo tak ako anjel vo Slovaniech spieva.
Pekný hláštek, pekná dušenka i telo,
akoby zo slnca bolo priletelo.
Ešte nebom hľadí čerstvým, jak by dneská
odtiaľ bola prišla, taká nám je hezká.
Partička s venčekom krási tú družičku,
len tak ako list — blist krási tú ružičku.
Ona parte dáva krásu i venčeku,
ona krási šaty na útlinkom drieku.
Vezme ju za rúčku oddavač a vraví:
„Keď ste tak na mladosť upriamené hlavy
tuto máte mladosť, ba mladosti sám kvet,
nadeň krásnejšieho tu vo Slovaniech niet.
Radi vás vidíme, vám ho len žičíme,
to najkrajšie pre vás vďačne zúbožíme.“
S klonihlavkom stojac pýri sa Zuzička,
potom zdvihnúc hlávku, očká, ružolíčka,
svetlotichým hľadom na Jánošíka tkvie,
nepočute svatom, hlasne k nemu povie
(anjel to hovoril, dievčatko mlčalo,
milé ústka duchu tomu požičalo):
„Neboj sa, Jánošík, s tebou moc anjelská,
i všech dobrých duchov sila je priateľská.
Oddal si sa Bohu, nepustí ťa z ruky,
prevedie ťa kam chceš cez tie pekla muky.
Ale sa nenazdaj, keď tou cestou pôjdeš,
že sa sám za ruku svoju po nej vedieš,
lebo by ťa Pán Boh zasa pustil z ruky,
veru bys nadarmo išiel cez tie muky!“
Nikto nepočul to, len sám mladoženích,
a veď to nebolo povedané pre nich.
A starejší potom, keď sa na tú krásu
nadíval so svatmi, počne zasa z hlasu:
„Bude ti čas, bude, keď to leto príde,
nech zo dva-tri razy ešte žitko vzíde.
Ale počkaj času, ako húska klasu,
podúž svetlom slnca ešte svoju krásu.
Dorasť nato, dorasť, čo ti Pán Boh súdil,
bodaj by ťa žiaden šuhaj nezobudil.
Spanilá poklesa tys Bláhovie domu,
komu sa dostaneš — dobré šťastie tomu.
Dajteže nám už raz, čo nám ide, dajte,
čo nám Pán Boh zjavil, ďalej to netajte!“
Za rúčku ju vzali, Holešovie Hanku,
nevestu oddali na tú druhú stránku.
Zlatá parta, veniec, rozmarín zelený,
živôtok zlatohlav a kinteš bielený,
záponka belasá, červené čižmičky
a povoja biela a po nej ružičky.
Všetko jej to svedčí, tej Haničke strojnej,
poctivej zo Slovian, tej kráse devojnej.
Pekne ju oddali, z rúk do ruky vzali,
drahými vinšami oboch poviazali:
„Daj vám Pán Boh zdravia, šťastia, radosť, zveľaď,
buď vám ku príkladu všetka svätá čeľaď
tam od Abrháma až na Tobiáša,
nech sa ten váš sňatok na slávu ponáša.
Nech vás Matka Božia varuje, pestuje,
kresťanskú náživu nech vám verestuje.
Nech vám život plúži a siaha všeliká,
nič vás nelúč viac len graca, rýľ, motyka.
Potom nech vás Pán Boh v tom kráľovstve spojí,
kde viac ženba, vydaj takto už nestojí,
kde budeme všetci ako tí anjela,
ktorých nás ta prijme milosť Spasiteľa.“

- - -

Už sme vypýtali, dali nám ju, dali
za to dobré slovo, čo sme povedali.
Slovo, dobré slovo vo Slovian dedine,
ako kus koláča na našej hostine.
Za to, za bodajčo, veru sme dostali
peknú nevestičku, čo ju každý chváli.
A ten pán starejší, hodný človek, veru,
koláče my zjeme, jemu dáme dieru.
A ten pán oddavač neostal na chvoste —
groš mu, keď nájdeme na deravom moste.
Hotuj sa, Hanička, na sobáš sa hotuj,
kľakni na kolená, mamičku odpytuj.
Hanička odpytuje:
„Mamka moja drahá, čo ťa mi Pán Boh dal,
keď mi mojich vlastných rodičov oboch vzal.
Ty si ma, sirotu, pekne vychovala,
ty si mi šuhaja za manžela dala.
Čím sa ti odslúžim, moja mať radostná?
Ach, budem ti, budem ako len chceš cnostná.
Zverestovala mi teba Matka Božia,
nech ťa jej do lona anjeli položia.
Daj mi uško, mamka, niečo ti pošepcem,
lebo aby druhí počuli — to nechcem.
Čo by si mi tvojho syna Jánošíka
bola dala muža, svetského zbojníka —
z tvojho srdca vďačne bola by ho vzala,
s ním a s tebou rada milo nažívala.
Ach, tú ranu srdca nech ti Boh zahojí,
nech ťa mojou vernou láskou uspokojí!“
Na sobáš
Už na sobáš idú, zástavník popredku,
družbovia, mladucha, všetci v peknom riädku.
Len čo vyšli z domu, tuli zlého znaku,
zajac ich prebehne z ľava vpravo šľaku.
Pomáhajže, Bože, tomu, kto má strachy,
a kto sa nebojí, darmo tomu znachy.
Idú ďalej. Prídu asi na pol cesty,
tu kôň zástavníkov stane, fŕka, treští,
ostrohou pichaný vzpína sa i rehce,
a čo by ho zabil — ďalej kročiť nechce.
Celý svadobný rad zastať musel pre to,
každý sa spytuje — čože je, čo je to?
A ono ti žaba, tá čierna ropucha
kvačí na stred cesty a pläštie neruchá.
Oči — plánky žlté a pysk rozzävený,
výcer štvorozubý, chrbát ochrastený,
tak tam kväčí ono škrato-hnusné tvorä,
špatou svojou všemu stvoru sa priekorä.
Obísť ju nemožno — bo kto kedy žabu,
a ešte na svadbe, volil obísť slabú?
Z obej strany cesty priepastná bazdura,
darmo žabu družba kope a oddúra.
Zhudí sa tej škraty a tak sa jej hnusí,
že mu tislo hore — preč odstúpiť musí.
Vtom Blahovie Zuzka smiechom z voza skočí,
ku potvore krása hopkom sa pritočí
a zadupká na ňu. Škrata kŕkne, hne sa
a v priekopnej mláke kdesi prepadne sa.
Idú ďalej. Prídu šťastne do kostola,
ženícha s mladuchou kňaz na spoveď volá,
aby mohli potom ešte pred sobášom
prijať sviatosť božiu po poriadku našom.
Prv ide Jánošík. Spovedať sa musí,
lebo Boh všetko vie, kňaz nech všetko skúsi,
ináč všetka viera bude bez skúšenia,
a to je svedomu pekelné hlušenia.
Hrúza pravdy Božej Jánošíka trieska,
bo na súde Božom stojí veru dneska.
Lež ďakovaťbohu, že to súd milosti,
klorý on stanovil sám v tejto časnosti.
Krátky život, biedny, lež večne mu beda,
keď tomuto súdu pokoriť sa nedá.
Hrozná vec je smrťou nekajne živému
Bohu do rúk padnúť, vzdorovať večnému,
keď ti čas dal na to, bys tu ľahším súdom
časné zniesol tresty, kajac sa nad bludom.
Ťažko spovedať sa, hej, lež čo vyznávaš,
do hrobu časnosti hriechy pochovávaš,
a ten hrob tak mlčí a tak všetko kryje,
len nie dušu, ktorá časne, večne žije.
Ťažko sa spovedá Jánošík kňazovi,
lež voľ-nevoľ všetko vyzná a vysloví.
A čože na to kňaz? Rozviazal a zviazal
na zemi, na nebi, ako Pán Boh kázal.
Toť právo milosti na tom hriešnom svete,
zničte ho, ak smiete, ak to z Boha viete.
Spovedný ten otec bol, čo Jánošíka
učil prvšie školy ešte čo mladíka.
Potom sa mladucha Hanka spovedala —
hej, čože panenská nevina vyznala?
Vyznala, že rada toho čeľadníka,
bárs by priam bol zbojník, že v tom nemá znika,
že tak musí ľúbiť, že to povedala
starkej Jánošovej, keď odpytovala;
že uznáva ten hriech a za odpust prosí,
ale že to v srdci neodbytnom nosí.
A čože na to kňaz? Rozviazal a zviazal
na nebi, na zemi, ako Pán Boh kázal.
Toť právo milosti aj nad lásky bludom,
by preň nezahynul človek Božím súdom.
Po sobáši
Bolo po sobáši. Požehnanie vzali,
veselo sa domov zasa navracali,
neboja sa znakov, čo ta idúc mali,
už zabudli na to, keď sa prežehnali.
„Už si ty, Hanička, už si ty raz naša,
už sme zaplatili od tvojho sobáša.
Pán farár, pán farár, čo ste vykázali,
dva svety — slobody že ste poviazali.
Dve slobody — svety, a prečo a načo?
Sám to Pán Boh len vie, pre to, pre voľačo.
Čože bude z toho? Budú hviezdy — kvety.
Keď ich ten Pán Boh dá budú zasa svety.
Ďakujteže, mladí, ďakujte kňazovi,
že vám Slovom Božím stvoril ten svet nový.
Slovo, Božie Slovo, kdeže si sa vzalo,
keď si naše svety takto poviazalo.
Počkaj len, veď i my tebe vykážeme,
medzi tie srdiečka dve ťa priviažeme.
Neujdeš ho od nás, keď do neba vzlietneš,
zviazano si s nami, do neba nás vezmeš.
Široká, široká, čo mladuche šepceš,
dobrého muža má, všahdy naňho repce.
Družba, milý družba, dvor sa tej neveste,
dokiaľ do kráľovstva svojho je na ceste.
Kráľovná, kráľovná, čože sa okúňa,
veď jej pekne stojí veniec i koruna.“
Boli blízko domu a zle sa im stalo,
hotové nešťastie kde sa, tu sa vzalo.
Zdurili sa kone. Koho? Čoho? Kto vie,
s družicami strhnú Zuzičku Blahovie,
nešťastne prevrátia, dievčinku zabijú,
akoby uderil kianicou ľaliu.
„Beda, beda!“ — skríkne všetko a tam beží,
kde úbohá roba na trávniku leží.
„Toto je nešťastie, čo to bude s nami?
Čo to za dôpusta len si na nás priami?“
Zabudnú veselia, srdce im opadne,
mrazom hrúzy smrtnej každý cit ochladne.
Stoja predesení kolo nej v hromade
nemo, ako stoja koly po ohrade.
Zabitá, zabitá, do smrti zabitá,
už do Slovian živá viacej nezavíta.
Keď kone strhli voz von ju vyronilo,
dostala sa pod os, väzy jej zlomilo.
Väzy, biela šija, ako tá ľalia!
Bože, aký dôpust krásu tú zabíja!
Úbohá tam leží pochrámaná v tvári,
ktorej ružobelie šarlát krvi šlári.
Partička tam v blate, vo mláke tam venček,
plačúc zbiera ich brat, Blahovie mládenček.
„Ó, žalosť, ó, hrúza, veď sme vysvadbili,
že nás tak Boh tresce, čože sme zrobili?
Veď z nás ani jeden zločinec nenie tu,
pre nehož by sme tú niesť mali neštetu.
Hej, Ďurko Vrátňanský, čo si za človeka,
keď to tvoje šťastie dôpust ten preteká?
Čože ťa predišlo, čože ťa urieklo,
čo za prečinenie tú neresť dovlieklo?“
A Ďurko Jánošík, tá sila — chlapina,
očinícky hľadí a päste zatína,
nebolo mu treba prísnejšieho súdu,
na akom stál teraz prostred svojho ľudu.
Ten, čo diabla znavil, čo sa sveta zbavil,
smelé čelo súdu Božiemu nadstavil,
čo bezdušný národ svoj mienil odušiť,
ten sa pred tou dušou teraz musel krušiť.
Priepastným svedomím sám do seba padá,
osteň slova toho smrteľne ho báda.
A tá duša ľudu na tvárach sa javí,
s hrúzou na ženícha predtušenou zäví.
Sami nič nevedia, nič nemyslia pri tom
predsa zbledli všetci peklohrúzy citom.
Len mladucha to vie, čo si v srdci nosí —
tvoja som a budem, buď si to si, čo si.
Ona sa priberie a zdvihne Zuzičku,
v blízkom jarku zmyje úbohej tváričku,
potom v náručie ju dá mladoženícha.
Ide svadba domov, hejže, ide sticha.
Nesie Jánošík ju vo voze v náručí,
myslí, dumá, vzdychá, trapom dušu mučí,
z pochrámanín jej sa ešte krv tratila,
ženíchovi rúcho, ruky šarlátila.
Anjel tú krv leje čistú a nevinnú,
anjelská krv maže zbojníka zločinu.
Maže bez pochyby ho na smrť osudnú,
ktorú sily jeho konečne nezbudnú.
A čo by pod nebom lietal, zomrieť musí,
lebo čo vie, verí, nech do krvi skúsi.
Ide svadba domov, hejže, ide sticha.
Jánošík sa mučí, myslí, dumá, vzdychá.
Koho môže viniť? Seba len zas viní,
dobré nepričiní a zlé neodčiní.
Len keď čo vie, verí, do krvi to skúsi,
medzi nebom, peklom krv tú vyliať musí.
Odpustí hriech nebo, ale za to stojí,
za ten večný odpust, keď tú krv vyzdrojí.
On to vie a vidí, že anjelská deva,
ktorú v náručí má — zaňho krv vylieva.
Ide svadba domov, plačúc ide sticha:
privítaj si, matka, nevestu, ženícha.
Dvere otvorila, hrúzou sa zhrozila,
div že smrti rana ju neporazila.
„Zle je, mamka, zle je, horká naša svadba,
nepoľahčí si ten, koho ťaží kliatba
ani tam vo svete, ani doma tuto,
koho Boh okoval nesníme si puto.“
Na ruky ju vzala, do komory vniesla,
na svadobnú posteľ zložiac ju k nej sklesla;
už jej prišlo zomrieť od hrúzy a bôľa,
na dno zhynu tlačí synova ju doľa,
ale materská ju láska duchom silí,
pri tom jednom cite ešte sa omýli.
Pomodliac sa Bohu vyšla k svadobníkom,
ponúkla ich sama smutným radostníkom.
„Najprv, vraj, oddáme Bohu, čo si on sám
vypýtal a potom bude len svadba nám.
Poručeno Bohu, láska jeho chcela
v nebi o jedného viacej mať anjela.
Nájde rodičov si svojich tam to dieťa,
kde svadobné lampy až na veky svietia.“
Rozišli sa domov. — Ona do komory
vedie Ďurka s Hankou, dvere zazávorí.
„Hanka, dieťa moje, Boh mi to vraj značí,
bych ti vyjavila, čo mi srdce tlačí.
Keď ma tak miluješ, jaks mi pošeptala
na sobáš ísť majúc, keďs ma odpýtala,
teda zverím toto vernej láske tvojej,
potom si uľahčím s tebou duši mojej.
Vidíš toto dievča, nevinôstku túto,
ktorá takou smrťou zahynula kruto
a na tvojej svadbe, na tvojom veselí —
neboj sa tej smrti, ani pohybeli,
bo aj tys nevinná, čo bys hneď zomrela,
lebo čo bys horšie, lež je smrť, vedela.
Teda vedz ho, moje milé, drahé dieťa,
ty do srdca môjho preštepené kvieťa.
Tento ženích tvoj je Jánošík a môj syn,
ktorého svet stíha pre zbojnícky zločin.
Vieš o ňom už všetko, rozprávala som ti —
bol zbojník, viac je nie, bol zbojník len z pomsty.
Z pomsty za rodičov, čo ich zhanobila
sto ráz ich zavraždiac tá panská násila.
Povedala som ti, čo mi srdce tlačí,
lebo to mi Pán Boh touto smrťou značí.“
A Hanka mladucha žiaľnu hlávku skloní
a hrúzou sa trasie, prúdom slzy roní.
Pozre tu na syna, tu na jeho matku,
a tú na posteli mŕtvu úbožiatku,
potom sa materi hodí do náručia:
„Svoji sme, vraj, svety viac nás nerozlúčia,
moja si, môj je on, nech nás svety mučia,
už nikdá, prenikdá ver nás nerozlúčia!“

- - -