ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Plače, plače nad mŕtvolou syna,
horekujúc k nebu ruky spína —
ešte nevie, že syn ožíva.
Ach, to preto my tak za našimi plačeme,
že sú živí v nás — a predsa k nim nesmieme,
bárs ich delí od nás leda stena taká,
ako našich očí tenká je povlaka.
V jednom dome s nami bývajú,
okom naším sa nám dívajú,
citom naším do nás vžívajú.
Večným svetlom jejich naše oko jasnie,
večnou láskou jejich naše srdce hlasnie.
A predsa plačeme?
Pretože to, čo oni, vedieť nesmieme.
Ešte nevie matka, že syn ožíva.
Vie, že umrel, ale neverí —
predsa plače nad mŕtvolou syna,
horekujúc k nebu ruky spína.
Ach, to u nás tak sa veda s vierou prezýva,
keď nám strašná smrti ruka srdce uderí.

Vediac neveríme a veriac nevieme,
obojako predsa všahdy jedno chceme.
A to mi zdroj života, vôľa radoživá,
zdroj, čo vierou na vedom bytu mi vyplýva.
Chcem žiť vekom na veky, to je moja sila,
z ktorej rieka života sa mi vyprýštila,
lebo keby nechcel ja, bude za mňa ten chcieť,
u ktorého je vôľa samá — nevôle niet.
A tá láska materská je čuv tejto vôle,
preto jej tak do živa idú smrti bôle.
Preto plače nad mŕtvolou syna,
horekujúc k nebu ruky spína.
Želi, želi, ach, sokol môj biely,
kdeže ste sa kriela mu podeli,
že ste mu tak ovisli?
Bral si predsa z mojich ústok chleba,
veď mi začal letieť krajom neba,
už mi viacej nič nechce.
Koli, koli, v srdci mojom bolí,
už nelieta synak môj sokolí,
ach, ja matka úbohá!
Žilo sa mi, len trošinku žilo,
či to bolo, a či sa mi snilo,
či už viacej nebude?
Hlava moja milá, jasnovlasá,
utešená duše mojej riasa,
čože ťa mi sklonilo?
Oči moje, oči temnosivé,
vy zrkadlá moje prívetivé,
už sa vo vás nevidím.
Ach, či láska moja toho vina,
žes mi zhynul takto, moja syna?
Ja som to pričinila?!
Bol bys býval ešte si v tých horách,
bol bys pánil si na svojich dvorách;
ja som ťa primamkala.
Bože, odpusť reč mi túto hriešnu,
daj mi vieru, láske mojej tešnú
a zmiluj sa nado mnou!

Na slzavé stony tejto piesne
stehnie duša v mužovej telesni,
vymknuvšia sa zo zloducha tiesne,
stehnie ako v rannom sebesní.
Tak to býva, keď sa navraciame
zo snov sveta tajomstvenného
do života tohto bludného,
zo zásebia k sebe prichádzame.
Polou tam sme jednou, tuto druhou,
vidmy sa nám v mysli striedajú,
nadprírodné deje čiahajú
do istoty obmedzených kruhov.
Takto žijeme dva svety v tomto jednom
svete zemskom časnom, márnom, ľudobiednom.
Biedoľudnie dňom každým duša človekova —
zľudnela zas ku biede i Jánošíkova.
Stehnie tuvedomiem, slyší lásky pieseň,
oživotí tucitom bezcitnú teleseň.
Tak nám bude, dajbože, aby všetkým bolo,
keď konečne zastane žitia nášho kolo,
že nás zbudí anjelov večné slávopenia
z nášho smrtisnenia.
Práve jak i k vedomí života časného
z detinstva nás budí hlas spevu materského
na životodenia.
Scitnel Jánošík z tejto sveta strany,
oči otvoril, tie dvoch svetov brány,
čerstvým prúdom života zdvihne sa a páči —
matka trnie radosťou, div sa nevynáči.
„Teda zasa len ty, ty láska živúca,
nikdy, ani v dychu smrti, nevädnúca,
tys ma zachovala v úmornom chrapotu,
tys ma vyplakala zasa ku životu.
Ó, nie je to s pravdou, jak to vravia ľudia,
že nás matky dobré len raz tuto rodia!
Moja mater ma už po tretí raz rodí
a — ťaršená všahdy — ešte so mnou chodí.
Veď ma len dáš na svet, kedy bude tedy,
už len budem samým synom naposledy.
Samým synom môjho materského rodu,
synom svojským, činným i môjho národu.“

To povediac zamlčí, zamyslí sa, dumá,
vzniká akás’ myšlienka v hĺbi jeho uma.
Sebestatný duch-človek, vyšlý z toľkých bojov,
berie pevné úmysly vôlemocou svojou.
Spevnela mu tá vôľa už toľkými skusy,
preto, čo má a robí, to vykonať musí.
Už mu viacej netreba žiadnej inej moci,
znútra svojho života sám ju každú točí.
Netreba mu satana, s ním sa už rozbavil,
nekonečnou vôľou ho naveky zanavil.
Teraz misí jak myslí a myslí jak misí,
bo povinnosti na ňom všetka váha visí.
Povinnosti nesmiernej, tej, ktorej úväzky
zaviazali nezdolným srdce citom lásky.
Lásky, ktorá mu prišla, vzdor moci zloducha,
nevýskumným, akoby prúdom vetrorúcha.
Pomyslevši povedá, čo je divno veru,
lež na to má pochopu len on v sebe mieru:

„Ožeň ma, mať moja, s ktorou sa ti páči,
moje srdce volí, ako tvoje ráči.
Ktorá sa ti páči, tá sa bude i mne,
z materského srdca žienka sa mi prijme.
Najlepšie sa prijme k materi nevesta,
ktorej dala v srdci rodinského miesta.
Keď to pánboh nedal, aby brat sestru vzal,
dobre mu, kto žienku od matere prijal.
To mu potom matka, čo ho vychovala
a tá istá jedna, čo mu ženu dala.
Dobré matky, dobré ako milosť Božia,
dobré šťastie v dome činom každým množia.
Dokiaľ mi materských očí svetlo svieti,
dotiaľ mi tak ľahko čert len nepodsvieti.
Bude mi to šťastie, mať moja milená,
keď mi bude dobrá, ako si ty, žena.
A musí byť taká, keď sa tebe ľúbi —
najskorej sa matkám splní, čo Boh sľúbi.“

- - -

Matku domov posiela, on že príde za ňou,
aby stále napotom s ňou si býval staňou,
kdekoľvek by to bolo, len, vraj, nie v cudzine,
ale v čírej slovenskej, našinskej rodine.
Skúsil toho sveta, vraj, šíre, hore, dolu,
kde druhí lajhárili, on mal prísnu školu,
po mestách a dedinách, v chalupách, v palotách,
zatáčal sa so svetom v života zámotách,
prekalatil Európu na vše štyri strany
s Rarom, ktorý skutočnil vše jeho zámany,
všetko vypil z kalicha toho ľudosveta,
čo si len zachutila mladosť vrúcoletá —
ale to srdca jeho žáhu nezhasilo,
ani duše upriečnosť jeho neznavilo.
Osteň pomsty zakliatej tým väčšmi sa brúsil,
čím viac sveta kolesom krútil sa a skúsil.
Hej, nevedel ani on, ani Raro jeho,
že ten osteň vyniká z citu detinského,
a ten že zas korenie hlboko v národu,
kde mu všetku zničili živobytu zhodu.
Oba na to zabudli — satan z pýchy večnej,
lež Jánošík len človek — z vášne časnej, hriešnej.
Tak to Boh ochraňuje dobrotu pod zlobou,
milosť pod prísnym súdom, múdrosť pod šaľobou.
V búrnom mori bezpečne perly ležia na dne,
len v tichom ich je dostať, a i to nesnadne!
A keď ich aj vyhodí na breh víchor vrelý,
i tak dobre — nájdu sa, a sú predsa perly!
Aj tak nášmu mužovi pomstou srdce vrelo,
po búri sa na grunte samou perlou skvelo.
A teraz sa na ten grunt celým duchom norí —
uvidíme, čo bude z toho, čo v tom stvorí!
Odrieka sa cudziny a strojí doma byt
a celý svet prežitý v kútoch štyroch zabyť:
zabyť na ten jeden byt s národom rodinným
a večnosť si začasniť bytom jednočinným.
Ten mu jeden úmysel v tisícich mysleniach,
jedna vôľa v tisícich cito-chuti-mženiach.
Preto domov posiela matku, pôjde za ňou,
bude stále napotom tam si bývať staňou,
kdekoľvek to len bude, ale nie v cudzine,
a len v čírej slovenskej našinskej rodine.
„Cudzina, cudzina, milá mi novina,
ale stokrát milšia moja domovina.
Všade dobre býva, kde ľudská náživa,
ale doma žijem, inde sa len sníva.
Sníva sa mi našeť, sníva sa o dome —
jablko nerastie — len na svojom strome!
Všade dobre, ale doma je najlepšie,
moje srdce svetom dom za sebou vlečie.
Dom za sebou vlečie, trebárs duchom letí,
čo by zaletelo za tri, štyri svety.
Svet mi tento celý, by šuhaj, bratina,
i to z Boha milá je moja rodina.
Ale ja tu bývam, on tam, na tej strane,
keď nás Boh podelil, každý svoje máme.
A najradšej svoje — majeť, svojeť vlastnú,
čo mi šťastie dalo, v tom mám postať šťastnú.
Postať moja, postať, veru ťa zaberám,
na moje si duše radostne pozerám.
Že mi Pán Boh ich dal na tej sveta stráni,
keď nás pospoly dal, spolu nás ochráni.
Ochráni, požehná i pochová spolu,
keď sme si len svoji v tom nebeskom kolu.
Z nebeského kola nik sa viac nestratí,
kto sa od svojeti tuná neodvráti.
Neodvráti nikdá ku cudzej cudzine,
zostane si doma v národnej rodine.
Tak sa dobre býva na tom svete časnom,
tak sa lepšie bude i v tom nebi jasnom.
Lebo Pán Boh sľúbil: Kto tu, v svojom mále
bol, vraj, sluha verný — bude tam za kráľa.
Choď mi, moja, choď domov, ja prídem za tebou,
len so svetom zariadim, čo mi je potrebou.
A s Aničkou vykonaj matersky, ako vieš,
by nás nevystíhala žiadna ľudská faleš.
Prídem ako paholok a vstúpim do služby
u vás; keď sa jej spáčim, ako myslíš, nuž by
som sa ku nej priženil, stal sa hospodárom,
takým verným ako chceš len sama — domárom.
Lež navleč to pozorne: Žiadna duša živá
nesmie znať, že Jánošík vo Slovaniech býva.
Ani ty — to hlboko utaj v srdci svojom,
lebo len tak môžeme nažívať s pokojom.“
Rozišli sa. Ona šla do Slovian dediny,
on na Fatry turianskej ďaleké výšiny.