ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Izba, strážnica, stracinec.^[83]
Sedí v nej Ďurko, zločinec.
Hajdúsi dvaja vo zbroji,
sprava ten, zľava ten stojí.
Vnídite ľudia, vnídite,
hľaďte, koho tam vidíte,
hej, keby ste to vedeli,
inakšie by ste hľadeli.
Ale tak je to na svete —
vidíte, predsa neviete,
keby ste vidné videli,
uveriť by ste nechceli.
Nemo si sedí súdenec
zajtra tým časom šibenec,
dvadsať hodín mu čas i vek,
povieme zajtra: bol človek.
Nemo si sedí v rozdoli,
s peklom a nebom zápolí —
kam sa vrhnúť — ta, lebo ta,
to je paromská robota.
Nemo si vraví sám: Hromom
vymôžem sa ja výlomom,
hanba je zdochnúť takto mi,
veď ma valaška vylomí!
Semže mi, peklo, na pomoc,
zabime mocných právomoc,
hej, na tú panskú samopaš,
lom, per, bi, dus, der, vrahopaš!
Oná tak ako táto je,
borte sa, morte v oboje,
čerta nech diabol zožiera,
peklo nech peklom zoviera.
Darmo ho som sa odriekal,
darmo som nebom utekal,
v tom neba čírom osloní
zloba ma pekla dohoní.
Darmo u Boha som žobral,
darmo mu mysle kradol, bral;
na pekelné ma smetisko
vysotil, na psie tratisko.
Hejže, dom, hejže, národ môj,
čas i vek ťarcha zárod tvoj,
svet i duch viac ti neduží,
nebo ni peklo neslúži.
Veď by ťa peklom vybavil,
na veky by ťa zohavil,
znám ja tú sveta nešvaru,
znám ja tú hriecha nezmaru.
Veď by ťa nebom vymanil,
keby tam za rok len pánil:
do neba čiahol som rukou,
vrátil som s kríža sa mukou.
Na svete zostaň tedy sám,
Bohsveta pre teba neznám,
len teba, jeden Bohľude,
sám si bol v takej tiež nude.
V tohoto slova prítomí
čosi mu blyslo v svedomí,
zvrtne sa mysle jeho svet,
už toho ducha pri ňom niet.
Už je nie viacej v rozdoli,
domyslel, dochcel, čo volí:
Čo je to, keby vedeli,
ako by ľudia hľadeli!

- - -

Vchodia ľudia do toho stracinca,
pozerajú na toho zločinca,
zločinca svet tak i inak súdil,
jednako len v súde svojom blúdil.
A súdenec — súdil celé svety
a nezblúdil, lebo hlas dovety
prisvedčil mu z odvečného súdu,
a ten hlas je nie hlas toho ľudu.
Vchodia ľudia. Vojde tiež chlap jedon
v čiernej hunke Považan, koledon,
na súdenca hľadí, hľadom hľadá
oči jeho, čosi riecť mu žiada.
Div to zraka, čo z očí tých príde,
nevid oka citom nám vo vide,
keď nevidieť koho sa nazdáme,
z hľadu jeho na nás ho zbadáme.
Nicky hľadiac, oči v mysli noril
súdenec a so sebou sa boril,
až keď po skončenom boji badá,
že ho zrakom bodným ktosi hľadá.
Zdvihne oči, uzrie Považanca,
Surovca hneď svojho v ňom si pozná.
Na prítomných ľudí nespozoria —
v zrak od zraku takto sa zhovoria.
Jánošík
Hodnýs kompán, prišiel si ma pozrieť,
ako sprostý ten svet chce ma zožrieť?
Surovec
To nestrpím — s tým niet čo sa mieriť,
ty si vojta, rozkáš nám uderiť!
Jánošík
A prečo ste to už nezrobili?
Všetko v peklo s čerty nepobili?
Surovec
Ty si vojta, kto ti smie do kráže?
Taký čin len tvoja moc rozkáže!
Jánošík
Chvalno to tak, voľná ľuďom sprava,
kde na väzoch pevná stojí hlava.
Surovec
Uderíme? Samí dobrí sme tu,
čert a diabol dobrý tomu svetu!
Jánošík
Čo vy za mňa urobíte všetci,
keď ja všetkých nesiem vás na pleci.
Valašku mám, môžem zabiť zlý svet,
ale Boha ešte na to mi niet.
Ak je mi on, teda tak nezomriem,
na inakšiu smrť životom dozriem.
A keď je nie, teda nech mi bude
konečne on v tomto smrti súde.
To je koniec mojej časnej doli,
ďalej doliť nemožno po vôli.
Po mne buď ty Jánošíkom, keď chceš,
a buď takým, ako ho zo mňa vieš!
Odišiel ten, za ním prišiel iný.
Ilčík
Boh môj, vojta, veď to ja som vinný,
ja som zabil pána Sklabinského,
ja chcem visieť právom za smrť jeho.
Sám sa vydám stoličnému súdu,
zajtra mňa, nie teba, vešať budú.
Jánošík
Keď si mieril, musel si aj cieliť,
keď si cielil, musel si aj streliť,
lebo dobre streliť vtedy platí,
kedy príde na cieľ zver-šelma ti.
Odišiel ten. Ktože ešte príde
vo smutnej ho pokúšať obide.
Najbiednejšia v smrti ľudská duša,
keď ju satan, lebo Boh pokúša —
oba v moci majú duše vraždu,
to činí smrť ťažkú ťažšou každú.
Deň sa minul, ľudia sa minuli,
v lone žitia kojným snom usnuli.
Odsúdenec nespí. V lone mrenia
búrne hlasnú v mysli jeho zrenia,
budnú živé v ňom a pred ním moci,
keď prešiel čas súdny do polnoci.
Po strážnici temnej kahan trúsi
riedke svity, dvaja tam hajdúsi
sedia, stanú, zasa chodia, stoja,
driemu, hneď sa budia štrngom zbroja.
Vtom omarí driemota ich čudná,
záľaha sna zvalí ich nezbudná.
Vtáčal sa čas do srdca polnoci,
z toho srdca budnú strašné moci,
a tie moci srdcia ľudské lomia,
na prach krušia diamant svedomia.
Ticho bolo, ako v mysli tichu,
keď ju točia kolovidy snichu.
Strážnikov sen len sa dychom snuje
z tela biedy, ktorá dušu nuje.
Odsúdenec nespí. V lone mrenia
živé hlasnú v mysli jeho zrenia.
Slabé blisty kahanca sa sprúdia,
krvavou sa žiarou v sebe studia.
A v tej žiare rudom svetle tmola
vynorí sa chmárnym rastom zdola.
Vo spôsobe človeka si stane,
kolo hrdla ohnivý pruh planie,
od šije hor nad hlavu prečiaha,
jak povrazná zviselca výsaha.
Dá sa vidieť, že bol obesenec —
tak ho vidí pred sebou súdenec.
Keď sa v oku celá mu spozorí,
hrobohlasným hlasom mu hovorí:
„Zabudol si na otca, šibenca,
nevinného ako ty súdenca?
Terchovské — li toľké všetky mysli
z pamäti synovskej dymom vyšli?
Z hrobu hanby otec k tebe volá —
nie to pomsta, čo je pomsta spola.
Kto sa vŕši, vyvŕšiť sa musí,
ináč pomsty vršeň sebe brúsi.
Dokiaľ zloba mocných vrchom stojí,
proti tebe peklom, nebom brojí —
nieto zmiery s ňou a niet jej viery,
musí všetka zničieť pod údery.
Hanba ti to — v rukách mať kyjaka
a nerozbiť krehké vajce draka!
Čakáš, dokým ešte sa vyliahne,
zrastúc moci telom ťa občiahne?
Veď pocítiš na hrdle zajtra ho
aké ľuďom drak ten snuje blaho.
Pomsta, synu, otec k tebe volá,
pomsta vŕšeň zcela, a nie spola!“
Jánošík
Tmoledo ty, keď tys otec bol môj,
ja som verný na čas i vek syn tvoj.
Ale v hlase mysliducha vzteklom
pachtieš, páchneš čírym vôlepeklom.
A ja s peklom i nebom sa hádam,
preto nechcem dať sa tvojim radám.
Obom dolám — nebu, že ma nechce,
peklu, že sa samo na mne tresce.
Keď bols otec, buď mi teraz v matke,
dáš mi rozhod v ducha môjho hádke.
Vtôň sa do jej myslisrdca slovom
týmto, zjav sa ňou v cite synovom.
Keď materským povieš mi jazykom
toto isté — máš ma poslušníkom —
lebo tak zviem, žes ty otec pravý,
potom duch môj do deja sa vpraví.
Tmoledo
Slabá žena mater, čo tá môže?
Iba vzdychať, skučať: „Bože, Bože!“
Nemá slabosť na to mysliznika,
čo by mala, nemá zas jazyka;
by jazyk bol — nemá vravieť sily,
by síl mala — nemá na to žily,
by žíl mala — zaraz by sa pukli,
keď by mysli moje im to vnukli.
By po strunách pretiahol britvu si,
tak sa ostrím ducha srdce kusí.
Jánošík
Keď materským povieš mi jazykom
toto isté — máš ma poslušníkom!
Tmoledo
Zo slabosti chceš sa sily napiť,
mužstvo svoje ženstvom chceš si chlapiť?
Jánošík
Tak je veľká moja moc a vláda,
že si sama slabosť na sa žiada.
Tak sa duch môj duží vo večnosti,
že mu vďačná medza je časnosti.
V oku Boha iskra — nesmier svieti
a Boh teší sa z anjelov detí.
Človek meria, točí duchom svety
a tešia ho tuná lúčne kvety.
Slon, čo zabil v hneve svojho strážcu,
dá sa vodiť dietku, jeho chlapcu.
Tmoledo
Ale slabosť je sily nákaza,
citom, slovom ide z nej záraza.
Jánošík
Po slabosti tú rukoväť cítim,
za ktorú sám svoju silu chytím.
Tmoledo
Tys páračka — tebe peria košík
do ruky, nie valašku, palošík,
škoda, že si otcov syn, Jánošík!
Jánošík
Keď materským povieš mi jazykom
toto isté, máš ma poslušníkom —
lebo tak zviem, žes ty otec pravý,
potom duch môj do deja sa vpraví!

A vtom zvonku, cez okno mrežovô
vnikne do stratínca hlučné slovo:
„Pomsta, synu, matka ti to volá,
všetka zmiernosť je tu márnosť holá.
Rozbi, zabi celý svet, ja nedbám,
nech len jediného, len teba mám.
Ty si môj svet, môjho sveta tys kvet,
ničoho niet, keď viac teba mi niet.
Pomsti muža, pomsti môjho syna,
zahyň množstvom viny dvoja vina!“
„Ha, to materin hlas!“ — Vraj. Syn skočí,
na tmoledo desným zrakom očí.
„Ty si otec, on si — vraj — už verím,
pre rodičnú lásku, hej, uderím.
Postoj svete, drž tu hlavu zloby,
nech ju sčrepím si na márne droby.
Potom vrhnem sa preč do zásvetia,
nech nesmierom zo mňa druzgy letia
ako iskry, ako prach slnečný,
nech sa letkom prach ten zo mňa veční.
Miloval som svojich, dosť ma bolo,
to mi času, veku celé kolo.
Sem sa, sem sa, moja sem valaška,
lom, per, bi, dus, tni moja porážka!“
Na to domu stoličného múry
zatrasú sa v takej ducha zúri;
blesky mihnúc v múroch rozoškária
pevné steny, skaly rozoškvaria.
Chrupnú, škrupnú múry ako črepy
hlineného hrnca na roztrepy,
prerubnúc to valaška sa cez ne
k nohám ďasa — muža toho klesne.
Zdvihne ju muž, silu pekla zdvihne,
na čelo ju železom si prihne,
prisahať chce tak pomstu konečnú.
Vtom — div — dostane kús’ zátchu rečnú.
Pruží hlahol gágor silou znova,
ale — divu — nemôže riecť slova.
Srdce jeho, srdce spatorené,
toľkou láskou rodu zvnútornené,
srdce toto myseľ jeho zvráti,
slovo hrúzy v ústach citom hatí.
Zadiví sa človek rozďasený,
zastane duch divom pretasený,
do rozmyslu cit ho srdca vráti —
„Nie tak ešte, nie mi je to k stati.
Tmoledo ty, všetku neba próbu
musím skúsiť na tú pekla zlobu.
Keď mi nebo opravdí ju v dietku,
potom próbu mám už činu všetku.
Keďs môj otec a mojej matky muž,
teda láske rodnej toto vyslúž.
Do Slovian leť, dones mi sem dieťa,
syna mne a tebe vnuka; tie ťa
city preukážu, či to práva
nad tým svetom tebe i mne vstáva.“
A vtom, čo už dávno sa zdúrala
búra vonku puknúť — hnevom stala,
blysnú blesky, rauchnú hromy treskné,
zrtnú víchrom dažďa prúdy pleskné.
I vtom dieťa pod oblokom vreskne
a hlas matiek volá dnuká teskne:
„Ďurko, Ďurko, synak, manžel milý,
veď nás stráže k tebe nepustili,
aspoň vezmi syna si svojeho,
lebo hrúza neba zaleje ho.“
Skočí otec, hrúzou lásky jatý,
strhne veraj okna hrdzovatý,
cez mreže si dieťa svoje berie,
dočím víchrom hnaný dážď naň perie.
Škrieňa drobček, úboža zmoknuté,
povojníčkom trasie sa opnuté,
privinie ho otec k bôľnej hrudi,
nemou lásky hrúzou srdce nudí.
Potom povie: „Otče, pravdu si mal,
márne si ma na reči netrímal.“
Ale tmoledo vtom hnevom blysnúc
hromom vraví, v tôni zeme miznúc:
„Pletky dietky, žaby, baby, rabi,
zo slabosti čert vás nevystrábi.
Ja len som tu — nikto týmto svetom,
taký svet ja do plienok dám deťom.
Slovenský svet — prôšťa, ledačina,
nech ťa večne, povojník ten, špinia,
nech ťa mužstvom nikto viac nespasí,
mojím otrokom buď napospasy;
nech ťa plenom berú, nech ťa žerú,
proti tomu nemaj nič, len vieru.
Veď vyveríš, veď ti vyvrie z pekla,
z môjho sveta zášť, nenávisť vzteklá.
Slovenský svet! Jedného som žiadal
muža z neho, slobodného hľadal,
našiel som ho: i ten, keď už byť mal
mužom, nuž mi pod kytľu sa schoval.
I ten je len dieťa, ako iný,
slovenskému svetu niet hodiny!“
A vtom hnevným smiechom, jagom blysnul,
hlušným hromom v tôni zeme zmiznul.
Jánošík vie teraz, koľko bilo,
na dieťa si svoje hľadí milo!
Čo by duch mu jedným slovom strhnul
svety k nohám — on by opovrhnul.
Smrť i život, prešlosť i budúcnosť,
všetka slávy moci svetskej súcnosť —
nechže teraz pred ním korne kľačia,
jeho srdce ničím neprenáčia.
Nesmier ducha, Boha, tvorstvo všetko
vosrdilo mu to jeho dietko.
V obmedzí tom nesmier ten mu bytnie,
v detnom stvore ďas-muž ľudocitnie.
V obmedzí tom Boh sa odzasvestil,
chcel mať svet zas, teda seba zdetnil.
Trinásť hodín zlému duchu bilo,
na dieťa si hľadí otec milo.
Vonku pľuští príval, lejavica,
manželka tam tesklí, aj rodica.
Tesklia, horké slzy vylievajú,
s dažďom neba prúdnym ich miešajú.
Do neresti mora slzy rinú,
kvapky morom, vzdychy vekom hynú.
Manželka i matka, jak počuli
o tom súde, hneď sa z domu hnuli.
Čuli, hnuli — neveriac tej zlobe,
v súži duše išli predsa obe.
Z večera im doletel vták chýru,
preto hnuli na noc už sa číru.
Hnuli, išli, kropiac plačom cestu
nerestnému ku Martinu mestu.
Hanka s dietkom, starká tu želejúc,
tu zas piesne mariánske pejúc.
Idúc išli, bolo už k polnoci,
Jánošík toť v najhoršej bol moci.
Iste z neba srdcia tie sa vzali,
čo tej moci putá z neho sňali.
Ba že z neba srdcia tie prikvitli,
bo zas k nebu stratenca prinitli:
práve keď už volil sa rozbožiť,
človečenstvo peklom vykynožiť.
Stoja ženy v pľušti pod oblokom,
slzným hľadia do stracínca okom;
chladné mreže vrúcne obdláňajú,
žiaľne hlavy ku nim prikláňajú.
V chladnej pľušti horia žiaľa mukou,
matka, hneď zas žena, čiaha rukou
do stracínca v ruku súdencovi,
štikútnymi lkajúc k nemu slovy:
„Syn môj, muž môj, Bože náš, ach, Bože,
či nám už viac nikto nespomôže?
Káže, syn môj, ká je tvoja vina,
že ťa odsúdili smrti syna?“
„Nič, mať moja, mocných padám zlobe,
dopustil Boh, Prečo? — Viete obe.
Znáte, čo som bol a na tom kraji
priepasti tej Boh mi dušu háji,
bych nepadol ada do nej naspäť,
poslednou tou mukou chce mi ju vziať.
Poručeno jemu — povedz ty, mať,
či sa mysli tej mám verne trímať?
Či mi kážeš silou sa vylomiť?
To ja môžem, ale sa vydomiť
vo svet musím na prapole bytia,
nemám s vami, nemám s ľuďmi žitia.
Povedz mi mať, žena — recte obe,
či sa mám dať, či nie sveta zlobe?“
Manželka
Muž môj drahý, vylom sa, vydom sa
vo svet preč, preč; nedbám, veď ja som sa
na život a na smrť ti oddala,
čo by s tebou svetom ísť sa bála?
Nebojím sa, pôjdem; ty si môj svet,
bez teba mi sveta na svete niet!
Matka
Vylomíš sa mocou mociam sveta,
vydomíš sa z ľudí na viac letá.
Vo svet pôjdeš a svetu neujdeš,
lebo seba nikde nepozbudneš.
Budeš vláčiť ťažké sveta putá,
do ktorého sa len podieš kúta.
Behy tvoje svetom budú krátke,
dostihnú ťa, skapeš svojej matke,
z neba skapeš a peklu prepadneš,
moci tieto nikda neprevládneš.
Lepšie ti je — Bohom osvedom sa,
k nebu cez hrob zo sveta vydom sa.
On ti všetky hriechy už odpustil,
za ten odpust toto, hľa, dopustil.
Anjel mojej modlitby, ó, dieťa,
iste k Bohu môjmu prenesie ťa.
Ale vo svet, v odľudie, vo priepasť?
Nie, nie, ta nie, moja nedôjde vlasť.
Jánošík
Beriete mi dušu na rozpaky —
ktorú slúchnuť? — Rozmysel tu aký?
Manželka
Slúchni matku — dobrej matky meno
najväčšmi je v nebi zaisteno.
Jánošík
Zaisteno, Bohu poručeno,
nechže bude s ním i moje meno.
Mater moja, skonám s týmto menom
na nebi vše i na zemi ctenom!
Matka
Menom toho Boha, syna, matky,
skonaj s Bohom, syn môj hriešny, sladký!
Jánošík
Mater moja, mať Bohorodica
jedna — každá dobrá v nej svätica.
A vtom primkne syna si malého
k ústam, slziac vrúcne caluje ho.
„Iď mi, syn môj, iď mi, robček zlatý
železnými rabstva tými vráty,
rabstva tvojho nešťastného rodu,
iď mi, syn môj drahý na slobodu.
Cez noc tmavú, búre, pľušte, sloty,
prenikni mi, synu, do voľnoty.
Hej, krv moja, srdca môjho luna,
buď mi svedkom ducha môjho tuná.
Vyvri na svet, zaluň jeho zlobu,
zamaž rodu hanbu a porobu.
Skvitni zorou slávy, svetlom činov,
nezaruď sa nikda pekla vinou.
Iď mi ono, robä moje, ono,
bránou rabstva na slobody lono,
rabstva tvojho nešťastného rodu,
iď mi, syn môj drahý na slobodu.
Rozíďme sa zblízka neba kraja,
nech ťa moci večné Božie hája!“
Podal im ho cez mreže do lona,
vzdychol, zúpel ešte vzdychom skona,
stisnúc ruky drahé, pohladkajúc
milé hlavy, raz ešte zalkajúc:
„Choďte domov“ — povie — „ráno zorí!“
Kývne rukou a oblok zatvorí.
Vytvoril sa, vyprel sa zo všeho,
teraz je smrť jedna všetko jeho.

- - -

Ráno svitlo, zračnosť šíriac vidnú,
do žalára vkročí Socovský dnu.
Tvár mu bledá značí duše súžu,
ale oko javí myseľ dúžu.
„Dobre je, vraj, Ďuríčko, neboj sa,
inakšie lós už obrátil tvoj sa.
Nahliadol súd, že si ty nevinný,
preto hotujú ti výrok iný.
Bez pochyby, že ťa bez vývodu
ďalšieho hneď pustia na slobodu.
Ale mňa to len aj niečo stálo!
Čo by tisíc hromov doň trieskalo —
Sklabinského bratovi tú hoľu
dal som, ešte pridal k tomu horu.
Fiškálovi, sudcom, advokátom,
ostatným som daril sa dukátom.
Ale nedbám — nechže ma to stálo,
za teba mi je to všetko málo!“
Vrátňanský
Škoda, veru, neprijmem to, pane,
ja chcem — na prvšom nech súdu stane,
ja chcem zomrieť — to mi dobrodenia
bude, keď súd páni nepremenia.
Áno, pane, Bohom sa dokladám,
že chcem umrieť, že si umrieť žiadam.
Keby ste ma smel znať, by ste ma znal,
veru by ste mocne na tom sám stál.
Áno, pane, raz, dva, sto vám vravím,
rád som, že dnes života sa zbavím,
i pre seba, lež i pre tých pánov,
nech svet vidí sudcov, tých oplanov —
lebo so mnou planstvo jejich visieť
na odivu sveta bude misieť.
Planým sudcom biľag, šibenicu
na čelo i duše na zrenicu!“
Tu zamlčal. Darmo Socovský sa
prihovára, prosí a korí sa.
Súdenec sa vyprel odo všeho,
teraz je smrť jedna vôľa jeho.
Súdili v palote v súdenej pravote,
inakšie súdili, jednako blúdili.
Zato takto vravia, všetko jedným bavia,
v kapsách majú zlato, súdia na to, za to.
V mysliach pravdu havia, ústy faloš javia.
Za to jedno to tak, nemôže byť inak.
Fiškális nespiera, advokát doviera,
po zlate súdili, po blate blúdili:

Vrátňanský je síce vinný,
lež vešať ho niet príčiny.
Bo sa našli nové próby,
že neprevinil zo zloby,
ale že len pána bránil,
keď ho Sklabinský pán ranil.
Lež preto, že pána stupil,
svébrany medze prestúpil —
v putách do roka v árešte
bude sedieť, k tomu dve ste,
každý štvrťrok po päťdesiat
dá sa mu tu palíc vyťať!

Predvolali súdenca hore do paloty,
vypočuť už konečný výrok tej pravoty.
„Poďakuj sa za ten súd, veru milostivý,
spod vešala sa vraciaš — mŕtvy, a, hľa, živý!“
„Neďakujem za ten súd — milosť vaša mi trest,
keď ste si ma upiekli, mohli ste ma aj zjesť!“
Tak to súdu slávnemu Vrátňanský odvetí,
odvrátiac sa s hajdúchy ide samotretí.
Štrngali mu čenčiare na nohách, na rukách,
cengali mu po klenbe múrov v odozvukách.
Do žalára ho vedú. Ešte dnes päťdesiat
na dereši mu dajú pred stoličným vyťať.
Trpže ľudské, keď Božie telo vytrpelo,
lepšie keď zje duša ho, ako dušu telo.
Lebo tu je nepravda všetko telo práva,
ktoré pravdu jak Telo Božie nejedáva.
Hore Turcom, vidiekom,
šíre, diale Slovenskom,
modlite sa, ľudia,
súdy tvoje, ó, Bože, nech nás len tie súdia.
Súdiť nemá Slovákov, kto je syn len práva,
len ten, kto je z Boha syn, kto sa ním uznáva.

- - -