ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďurina, Ďurina, moja drahá syna,^[63]
ach, keď ťa len už mám, moja sokolina!
Ale si mi hodný, Ďuro môj premilý,
vari ťa tie víly samé vykŕmili.
Ale si mi šuhaj, či som ťa ja mala,
ach, keď ťa už len mám, chvála Bohu, chvála!
Celý otec z teba, ako bys mu z oka
vypadol — lenže — ach! Dajžebože zroka.
Lenže on, ach, ten tvoj otec len — ale ty,
chudák ten môj Jano, ach, mne to nestety!
Ako keby sa to bolo stalo včera —
s každým dňom nový bôľ v srdci mi zoviera,
a keď v noci usnem, s ním sa mi vždy sníva,
duša moja v nebi s ním v každom sne býva.
V nebi — vieš Ďuríčko, môj syn drahý, zlatý,
kde je dobrý Pán Boh a s ním všetci svätí.
Vieš, ako som sa to s tebou modlievala,
keď som ťa na rukách týchto varovala?
Ach, môj anjel drahý, čos ty bol za dieťa,
ako ranná zora, ako z ruže kvieťa.
Ako ťa mi všetky ženy závideli,
a tys mi bol taký živý, žravý, smelý.
Hej, moja smelota! Ďuro ďurovatý,
bucko môj, načože? Ach, tá biedna mati.
A ten páter, čos mu tak sa dobre učil,
neviem, lež var dávno už Bohu poručil.
Potom v tej Terchovej, ach, čiže nám bolo,
ako si sa mi mal v gazdovstve okolo.
A na čo to vyšlo, prebože môj z neba,
no keď len mám teba, už mi viac netreba.
Čo som už pre teba, synak môj, vystála,
keby si to vedel, čo sa naplakala,
po horách, po dolách čo ťa nahľadala!
No keď ťa už len mám, môja tubiróža,
veď som ja ti mať a — veľká milosť Božia.
Veď nám Boh dá ešte, čo nám bude treba,
dobré srdce a kus poctivého chleba.
Budeme si bývať niekde v diaľnom tichu,
kde o nás nebude chýru ani slychu.
Lebo medzi ľuďmi, Bože, tej nezdole!
Ale veď tatranské široko sú hole.
Teraz v Turci bývam v Slovianech, otčizeň
moju vlastnú druhým dala panská prízeň.
Ale tí pomreli, len chlap jeden zostal,
ktorý mňa, úbohú, kdesi videl, poznal,
robil si svedomia, že na našom sedí
a dedička svetom bez prítuly biedi.
Vzal ma k sebe — skoro potom zomrel na to,
nezostala po ňom len sirota táto,
čo s ňou teraz bývam — dievča ako ruža,
čaká na hodného, ak dostane, muža,
čo by sa priženil, vzal gazdovstvo na sä,
ale takého niet tu v dedinskej chase.
Ach, syn môj, kebys ty — keby to mohlo byť,
boložeby nám hej, bolo by spolu žiť.
Ale ktovie, keď ťa nikto už vidieť rád
nemôže na svete — len tá úbohá mať.
Poručenobohu — aspoň keď ťa len mám,
nech čokoľvek bude, nedbám, veru nedbám.
Ach, ktože by ma, kto, potešil na svete,
spýtam sa vás, ľudia, čo na to poviete?
Či to hriech materi — milovať si syna,
ktorý — hej, ach tak, tak — vina že ti, vina.
Keby tej nebolo, či by sa nám žilo
tu na svete tomto, ako v raji milo.
Čože by mi ľudia na to povedali,
čudným okom na mňa by len pozerali,
že to, hľa, tá matka, čo, hľa, toho mala,
ach, do zeme radšej by sa zahrabala.
Keby ťa len mohla od srdca odlúčiť,
chcela by sa smrtným žiaľom ešte mučiť.
Ale to nemôžem, Ďuríčko môj zlatý,
ľutujže ma, ľutuj, tvoju vernú mati.
Poručenobohu - aspoň keď ťa len mám,
nech čokoľvek bude, nedbám, veru nedbám.

Hore Fatrou turianskou šla, tak hovorila
matka svojmu synovi, žena rodomilá.
Nedivte sa jej ľudia, veď matka na svete,
je hádka, čo ju zjete a neuhádnete.
Všetko svet preznachorí, ale nie materstvo,
to je, bude večité jeho staroverstvo.
Ide horou Jánošík citodumným krokom,
hrúziac zmysly do zeme nickyhľadným okom.
Vedie matku za ruku — a či jeho ona —
v takom veci spôsobe nech nám povie, kto zná.
Myslí, dumá nesmiernosť, svedom, citom žihá,
tisícbleskné spomeny na dušu si mihá.
Materského detinstva prívetu láskavú
pije, smädom lejúc ju na vnútrobu žhavú.
V mysli zabudúcnieva, vôľou sa človečí,
vidí sa ľudieť s ľuďmi a žiť ako svedčí.
Blysnú pred ním nádeje, ako svity zorné,
milotúžby ho prejmú a city pokorné.
V domácnosti vidí sa, v rodine, v robote,
vo všetkej tej našského života milote.
Slúžiť Bohu i ľuďom, za čo? Za to jedno,
čo je verno len ľuďom, ale Bohu vedno,
Bohu, ktorý sám slúžil za mzdu človečenstva,
by mu neporočil svet jeho sveboženstva.
Už by sklonil Jánošík sa k úmyslu tomu,
keby sa mal prichýliť: kde do svojho domu.
Pripadne mu terchovská otčizeň i bydlo,
ale hneď mu prekole srdce pomsty šidlo.
Zas mu zaškrie a stŕpne, zasa sa mu vzdorí,
zasa viďmám nádejným teší sa a korí.
Zas len tíško počúva, čo mater láskuje
k nemu hlasom srdečným, ako milôstkuje.
Zavše pozre na tú tvár anjelskoulibnú,
na postavu radosťou skvetlú, mladohybnú.
Zavše ruku jej bielu k srdcu si pritisne
a hneď vzdychne a žiaľom hlava mu odvisne.
Pane Bože, pomáhaj ľuďom vo sveboji,
ak nám ty nespomôžeš, nik nás neukojí.
Zrazu povie Jánošík: „Počúvnem ťa, mati,
ešte sa mi, ešte sa s tebou všetko vráti.
Tak si verím a tak chcem — tu máš, mater, syna,
urob so mnou, ako chceš, len tebe som vina.“
Keď už tak syn materi srdce si vyjadrí,
došli práve na sokor tej turianskej Fatry.
Tam sa zroní šťastlivá matka na kolená,
oči v nebo slzavé, krížom sa znamená,
vznesie ruky k výšinám vekovečnej slávy,
tichým, vrúcnym modlením čosi s Bohom vraví.
Plačúc sladký radožiaľ, blažie radocitom,
achká hrúzou a v srdci výska slastispytom.
Pane Bože, materské srdce sám ty len znáš,
preto ti je najmilšia modlitba — otčenáš.
Zdravas tedy Mária, večná milostena,
medzi všemi žehnaná panna, matka, žena.