ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Banda sama zostala v divu pohrúžená,
čo to s vojtom veliká stala sa za zmena.
Čudným okom pozerá, lež nesmie hovoriť,
naučená vojtovi svojmu sa pokoriť.
Neskrotená svevôľa sama v sebe čuší,
dobrovôle prázdna súc, zlou sa cudzou kruší.
I peklo má poriadok: panskejšieho pána,
keď sa mu dáš na svete nieto nad satana.
Tak panoval Jánošík dosiaľ nad svojimi —
čo chce, to aj vyvedie: dobré či zlé s nimi.
Tak sú sveta synovia lepší vo svojom zlom,
než-li deti svetla sú v tom, čo chcejú, dobrom.
Čo by Kristus vyviedol tu hneď veku z rána,
keby ho tak slúchali, jako svoji satana!
To by bol deň večnosti, to by sa len žilo,
na obed už v nebeskom kráľovstve stolilo.
Ale takto, ako je, to zlá nedôvera,
túži, čaká, odkladá všahdy do večera,
márne žila celý deň a večer umiera.
Stojí banda odivom zmeny vynáčená,
táznym zrakom pýta sa — len čo to znamená?
Len to majú vedomé, že čo vojta zrobí,
všetko musí dobré byť, aj im že sa zdobí.
Väčšia sila lež ľudská k nemu ich pripína,
v tom je ich moc v čom nad nich ich samých výšina.
Pozor jeho zajastrí na všetkých meravý,
potom hlasom zvýšeným takto k nim prevraví:
„Koľko vás je, všetci ste ako jeden moji,
nič nás v tomto živote viacej nerozdvojí,
iba graca, motyka, hák a šibenica,
o tom potom, to lósu nášho tajomnica.
Kto je nie môj, nech povie, nedám mu za vinu,
teraz každý vôľu má svoju za príčinu.“
Povie, mlčí — čakajúc, či da niekto hlesne,
ale žiaden — všetci len mlčiac hľadia desne.
„Kto je nie môj?“ — Táže sa Jánošík poznovu.
„Všetci, všetci sme tvoji!“ — Zhlučie v jednom slovu.
„Kto je nie môj, odpadne ako list zo stromu,
pod osudu ťažkého upadne pohromu.
Ja som teraz osud váš, bezo mňa ste vy nič,
ani sedľač, ani pán, ani len tá zbojnič.
Kto sa proti tomuto len pomyslom zháči,
beda tomu, toho svet naiste dosáči.
Keď ste moji, či viete, kto mi vás takých dal:
Čert mi vás dal a ja som od neho vás prijal.
Ale za dar za seba, čert nič darmo nedá,
za jediný pozdravok hospodou si sedá.
Keď mňa dostal, i vás mal; on za hlavu berie
najradšej vždy človeka, potom srdce žerie.
A ja vaša hlava som; vo mne ste stratení
všetci na vek, alebo sebe ste vrátení.
Z čerta som sa dozvedel, že je číry groldún,
bedár, niktoš daromný, babkolovný koldún.
Ja som jeho premajstril, chlapci, nebojte sa,
márne vrzgy sú všetky čertove kolesá.
Jednu slzu mi dal Boh, len kvapku jedinú,
tou som všetku zahasil pekla horúčinu.
Jednu iskru mi dal Boh, tou som ho ja pálil,
takže sa mi z rozumu zo samého šialil.
Ja som čerta premohol, práve idem z boja,
a teraz je života moc i vôľa moja.
Odňal som mu i seba, i vás všetkých, bratia,
blázon trúbi do neba — tak mu hvizdom platia!
Medzi nebom a peklom teraz na hranici
postavujem vás, bratia, nie ste viac zbojníci.
Vstúpiť slávy do kraja, o to mne — vám beží,
ukážem vám na kom to a na čom záleží.“
Vtom hotový, ktorý sám zniesol z Tatier hlavy
úrobok svoj, do zeme kríž kolmo postaví.
„Znáte vy, čí je to kríž?“
„Známe“ — všetci rieknu,
kým si hnutím nezdolným všetci pred ním kľäknú.
Či sa modlia, či kaja, čo cítia, čo vravia,
to ja neviem, len všetci hľadiac ústa zävia.
Premknula ich nesmierna toho znaku sila,
akoby ich z nich samých bola vynáčila.
Ticho stojí chrámové, z jasnonebasklonu
hlasnie ľudí svedomím pustým láska v stonu
božia oným výrokom, na tom pekla kraji:
„Amen, vravím ti, že dnes budeš so mnou v raji.“
Vstali preonačení — ach, veď na človeka
niekdy len zadýchne cnosť — a hriech uteká.
Čímže skorej keď ide sila pravdy z muža,
ktorému v zlom i dobrom ako Bohu slúžia.
Medzi nebom a peklom odmen ustavičný,
srdce ľudské je tuná priemen obatyčný.
Dneska tonie v priepastnom hrúzou ešte Sitne —
slovom jedným milosti v nebi sa ocitne.
A ten, ktorý mihnutím svety tvorí, ničí,
pre tú srdca priemennosť tento svet nám žičí,
aby každý, kto verí, svetom tým sa moril,
na večnú dokonalosť všakým dňom sa novil.
Potom vezme Jánošík všeslovo do pästi,
začne svety točiť ním, vypravujúc vesti
od zeme až do pekla, cez peklo do neba,
ako ľuďom božím tu rozprávať je treba,
ako všetci proroci, bájnici, bálovia,
dávnej matky nebeskej, tej mysli synovia
rozprávali, rozprávkou pravdu, skutky dejúc,
čistým slovokalichom svetlo božie lejúc.
Ale nie tak ako sa ľuďom svetským viestí —
pravda šaľbou sa deje, svetlom sa len lestí.
O človeku, o Bohu, o Bohočloveku,
o satanskom rozdore, protibohoprieku,
o národiech na svete, jejich rodoslave,
jejich bohožitnosti, mrave, sprave, stave.
O slovanskom slavenstve, jeho zneslaveniu
a cudzinskou pelešou smutnom zohaveniu,
o zakliatenstve Tatier, jejich vybaveniu —
vraví, vestí Jánošík, slovom svety točí,
jednou rečiac hodinou život vekoročí;
a to vraví, čo skúsil, z osobna mu v reči
slovo jedno za druhé činom ducha svedčí.
Potom z rečí zo všetkých vysloví im seba —
toto teraz musíme, bo to jedno treba
nám i našim potomkom — a to sme na to my
v jednom ducha úmyslu a v jednom svedomí.
To nás z pekla vybaví, nebo nám nabude,
s tým len obstojíme tam na tom hroznom súde.
Na to sme my — bo vieme, kde je žriedlo pekla,
z nehož neresť národná táto sa roztiekla.
A tí naši úbohí — nevedia, sliepňäjú,
cudzou krivdou z nevedna, z necitna krpnejú.
Veď my to im povieme, naším činom bude
vedno jedno len toto skoro v našom ľude.
To je toto — počujte — vtušte, vdušte si to
a na to sa zabožte duchom zanovito.
Povie im to, vysloví jasne, dušne, sväte;
čuli všetci, začuli v živej myslistate.
A čo je to, tážeš sa, vieš a neuhádneš,
kroč len, Slovák — a na ňom všade na nos spadneš,
ak ho nemáš v srdečnej vôli a účinu,
odrodený slovanskej matky Tatry synu.
To je naša národná verných synov tajna,
ktorú sudby zakrýva ruka tatrohájna.
A kedy ju odkryje — to len Bohu vedno,
ale čo je súdené bude len to jedno.
Jedno slovo, jeden on, jedna sláva pravá,
v jedno spolu jediná verovedovekosláva.
Medzi nebom a peklom pod krížom bývalí
na to slovo zločinci strašne prisahali.
Kto si dobrý, Sloven si, sebou sám verestuj
za to slovo a činom v národe ho zvestuj.
Prvším činom čo sa dáš na to, hneď uhádneš
tajnu onej prísahy a viac neodpadneš.
A tí, ktorí odpadli, tajnu neuhádli,
čo nám dali tu i tam, to nám len ukradli.
Po prísahe Jánošík povie: „O tri letá
tu sa všetci zídeme z toho nášho sveta.
Keď to každý učiní tak, jak chcem a velím,
v jednom rúchu pohneme oným svetom celým.
Ak nie, tedy padneme — i to za to stojí,
komu byť viac nemožno, zahyň v peknom boji.
Choďte teda s tým slovom, vdušte ho do ľudí
každý svojich, skúsite, čo to heslo zbudí,
heslo naše — Už ide Jánošík — toho mám
(to len ja viem) — z osobna len ja takú moc sám!“