Matora

Plače vdova, plače opustená,
s mužom, synom navždy rozlúčená,
hej, nešťastná na tom svete žena
     veru si pochodila!
Kvitla lipka, ale už nekvitne,
bol deň pekný, ale viac nesvitne,
prepadli sa oba v čiernom Sitne,
     ach, nešťastná hodina!
Kto ťa videl z rána tvojej krásy,
rozkoš milá mládeneckej chasy,
ten sa božil, že na večné časy
     šťastie tvoje zakvitlo.
A teraz, hľa, tak sa všetko mení,
ideš domov v čírom rozželení,
do dediny, hej, do pustej sieni,
     hej, do lona zármutku.
Ale predsa ešte zbohom je to,
že máš aspoň kde skryť žiale tieto,
bo väčšieho žiaľu nad ten nieto,
     kto ho má na vyhnanstve.
Ešte naši v našom nám vždy žijú,
trebárs dávno v zemi truchle hnijú
a trebárs nás lósy kruté bijú,
     potešíme sa spolu.
Neďaleko našich hrobov chrámy,
duchy otcov, matiek našich s nami,
v jednom Bohu všahdy sme si známi
     za živa i po smrti.
Prenesie to srdce tú obidu,
ešte naše žitká pekne vzídu,
ešte naši milí domov prídu,
     ešte všetko sa stane.
Ide, ide Marka do dediny,
na terchovské pozerá výšiny,
obzerá sa naspäť do krajiny —
     tam muž, tu syn stratený.
„Hešu, hešu!, krkavci, havrany,
zbohom, zbohom!, synak môj úfaný,
Matka Božia, hľaď na moje rany,
     na žiaľ, na bolesť moju!
Jano, Jano, stĺp môj drahý, zlatý,
medzi nebom zemou sa mi kláti,
ó, zmiluj sa, zmiluj Bože svätý,
     ach, čože si ja počnem?
Matka Božia, zaceľ moje rany,
zbohom, zbohom, synak môj úfaný,
hešu, hešu! krkavci, havrany,
     heš, od muža mojeho!“

Ide, ide Marka cez dedinu,
panskí ľudia tam ju v ústret minú,
príde ona pred svoju chyžinu —
     hej, beda jej, nezdoľa.
Krásňanského ľudia tam už stáli,
do domu jej viacej vojsť nedali,
od domu ju kruto preč zahnali,
     preč, preč, hneď von z dediny.
Ide ona do Slovian k rodine,
lež komu raz nešťastie na vine,
veru ani v šťastí ho neminie,
     tak to býva na svete.
Vo Slovaniech jedno jej pomrelo,
iné sa zas kam len mohlo, smelo,
pred kurucmi šíre rozletelo
     na všetky strany sveta.
Ešte na to vojna mor doniesla
a dedina celá žahom klesla
a otčizeň všetka do rúk prešla,
     do rúk cudzích, neprajných.
Štyri cesty, štyri strany sveta
chodí jedny štyri smutné letá,
chodí druhé štyri jedna len tá
     vdova pomedzi ľudí.
Len to jedno všahdy pripomína,
nech vie o tom všeliká rodina,
nech o tom vie i celá otčina,
     matku jednu a jej syna.
Ale i syn poznať sa skoro dal,
v otčine strach mrcha pánov hlodal,
po dedinách národ všade volal:
     „Hej, už ide Jánošík!“