ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve bol rok, keď vyšiel Vrátňanský z áreštu —^[84]
včera vytrieskali mu časť ostatnú trestu.
Všetko šuhaj preniesol, čo len znáša väzeň,
potupného verejnú trestu kázeň, krážeň.
V putách drevo rúbaval pre stoličných pánov,
robotoval z pokuty, zametal pred bránou.
A čo toho bolo viac ešte, všetkým slúžil,
jak ho mohol kto užiť, tak ho každý užil.
Bo kto hŕka putami, tomu niet šanoby,
za milodar musí brať i slovo hanoby.
Otrok v putách, česť mu to, keď mu rozkazujú,
a zlé (panské) práva psov lúdia, ale ľudí psujú.
Ide domov Vrátňanský, v ruke mu valaška
a na bedrách opasok, v duši myseľ ťažká.
Špie mu krivda na srdci, ktorú práve prestál,
ktorou právomocný svet z nepráva ho trestal,
nevinného vinníka kajúcej z nezrady,
z nepríčiny schvatli ho dlhé ruky vlády.
Myslí, čo tým vybudnul a s Bohom sa ráta,
koľká mu to je na čas i na vek odplata.
Či tým ada vybavil jedno kliatby číslo,
ktorej množstvo nesčetné nad národom zvislo?
Spokojí sa, trebárs mu vyšiel súčet malý,
pri sebe má velikých svedkov dobrej chvály —
opasok i valašku. Čo sa málo zdarí,
peklo svetom víťazne premocil v žalári.
Kto je ten muž, ktorý tak omužil sa smele,
pekla noci okovať na svojom dal tele?
Nestálo ho, len slovo dať, by ten svet zmožil,
ale ani slovo len za to nezúbožil.
Zúbožil len seba sám mlčným utrpením,
bažnosť pekla odbožil jedným vôlemžením,
vôlemžením synovstva, matke poslušného,
bárs len matka chcela to, povoľa je jeho.
Pravý mocnár to veru, čo dengľavej láske
dá sa zmocniť nad sebou v pomsty rozpotázke.
To je ten muž, ktorý tak slávne sa omužil,
preto sám vie najlepšie, komu tým poslúžil.
Ide hore Martinom, stúpa okročne si,
akoby mal na nohách ešte pút ovesy.
To je privyk života k rabstvu i v národe —
bárs ho v putách nevidíš, poznáš ho po chode!
Ľudia stanúc hľadeli, by mu prišlo z očí,
ale každý akosi od káranca bočí.
Ani tichý — bodajzdrav — sa mu neodvetí,
plazia naňho jazyky skotačivé deti.
— A to galgan, áreštant, právom ohudený,
medzi ľudí sa vracia, večne odlúdený.
Koho zákon poznačil, u Boha len milosť,
medzi ľuďmi nezbudne hanby svojej bylosť.
Tak sa ľudia, hriešnici, na tú svätosť priamia,
že svoj obraz škvarami hriechov ešte zrámia.
Prejde hore Martinom. Za Jahodníkami
stretne Slovian vojta ho, človek v Turci známy.
Všade znajú Kašubu — je to vojta chýrny,
radúch, mudroň a k tomu gazda polešírny.
Harko, karhaj a dobrík, poriadnik jak treba,
selko, zemšťan zažitý, ale hodný neba,
pri modlitbe a práci, veselosti ducha,
žičnej sprave a mrave každý rád ho slúcha.
Proti pánom stoličným úctivo je smelý,
lepších prosí, na planých hádže vtipu strely.
Tí mu kvôli urobia, čo by nerobili,
títo štítia sa zlého, by sa nepŕlili.
I to pritom osoží medzi tými pány,
nejeden je u neho „nižepodpísaný“.
Umobystrý Kašuba dobre to zná užiť,
nie tak sebe, lež obci, aby mohol slúžiť.
Tak sa svetom premotal pomedzi vše stisky,
hada kŕmiac s holubom z jednej mysli — misky.
Kašuba
Sálus, kmotre, ešte nám zbýva na pospasy,
čo nám dojesť nedali tí panskí mamľasi.
Zajtra svätá nedeľa, musíme dovŕšiť
krstenie to, že bude diabol, čert sa sršiť.
Už som to i domácim tvojim rozpovedal,
veď ja tvojmu majetku ubudnúť som nedal.
Neborké tie ženičky, neznali čo počať,
musel som sám do ruky všetko gazdovstvo vziať.
Nagazdoval že som ti — bodaj, že ťa, bodaj,
my sa doma znojíme — a on ti lahodaj
vysedáva v chládku si, štrngá ostrohami,
starú paniu si hladiť dá lieskovicami,
prelajhári tak leto, jeseň, zimu i jar
a všetkých nás oklame — môjže ti on figliar!
Počkaj, veď i ja môžem do toho prísť chládku,
budeš u mňa, ako ja teraz, na tom riadku.
Ale, brat môj, naozaj, menom Boha syna,
jeho matky bolestnej — povedz, v čom si vina?
Vrátňanský
Z vysoka sa spytuješ na príhodu nízku,
z ďaleka máš otázku na odpoveď blízku.
V čom som vina? V tomto nie, v čom ma odsúdili,
moja vina ušla už každej časnej chvíli,
do večnosti zájdená čaká na súd Boží
potom, keď smrť — pokuta do hrobu ma zloží.
Kašuba
Aká diera, taký klin; aká viera, taký čin!
Takú vieru i ja mám, nech ju sám Boh spasí,
dobre, že bol človekom; vie, jak sa nám časí.
Vrátňanský
Čože teda sa tážeš na tú moju vinu?
Či ma tvojím vedomím súdy Božie minú?
Kašuba
Nie to, ale pre obec vina je tá neresť,
ktorou kape susedov pospolitá sveresť.
Vina nesie nešťastia, skúsené to, koma,
čertvie, kde sa nabehá — a kotí sa doma.
Oheň, vodu, hromohrad, dúl, mor, šle a šľaky
na nevinných pre vinných lieča zlého ľaky.
A so svetským vinníkom zle sa ľudia cítia,
nie tak, že sa človeka, ale viny štítia.
Bárs i všetci hriešni sme, Bohu hriešni — sme tu,
ale vinným nechce byť nikto tomu svetu.
Vrátňanský
Vieš ty, kmotre, čo je to: „Nesúďte pred časom!“
Teda počkaj do roka, zvieš aká vina som.
Keď ma potom odsúdiš, budeš taký človek
na tom svete poriadny, ako ktorýkoľvek.
Ale času do toho buď len dobrý, koma,
keď nie v nebi, buďmeže spolu aspoň doma!
Kašuba
Dobre, koma, nechže nám spolu tu sa časí,
Boh sám to vie, koho z nás naveky tam spasí.
Ale, braček, taktože — ja som majster na svet,
akého v tom okolí nikde mudráka niet.
Bo tak myslím, keď ja tu vyjdem s tými pány,
že sa môžem prekradnúť i cez pekla strany,
Bože odpusť, a predsa by sa neopálil,
ani na piaď od neba dušou neoddialil.
Preto dokiaľ to skúsiš, budem ja ti radiť,
naučím ťa v svete žiť, o svet nezavadiť.
A dobre tak bude nám spolu, milý koma,
hadov vo svet púšťajúc, holuby sme doma.
Vrátňanský
Dlhopyskí bociani plazných žerú hadov,
právomoci krielatej nevypĺzneš radou.
Berie jastrab holubov i spod strešnej skrýše,
darmo svetu cnosť kryješ do domácej tíše.
Nad bocianov je šuhaj, je i nad jastraby
orol-sila; keď nenie inak voľno — zabi!
Kašuba
Ty si ako Jánošík, ktorý, že vraj, ide
so stotisíc kurucmi, všetkých mocných zbije.
Že on nenie zbojník, vraj, ako leciktorý,
ale kazár, čo sveta pravokrivdy morí.
Veď to aj tys rozprával o ňom na posiedkach,
lež ja veru nedržím nič o takých pletkách.
Ale prišiel vonehdá známy náš, ten slepý,
po dedinách roznáša také o tom klepy,
že už celá znáčená pospolitosť naša
čaká na Jánošíka, by na Mesiáša.
Ba že mnohí s kurucmi už sú sprisahaní,
a že držia niektorí s nimi, vraj, i páni.
To by bol svet naopak, to by diabla čert bral:
jeden taký jak druhý, jednak by nás len žral.
Lež ja veru nedržím nič o takých pletkách —
chlieb sa je a reči sa vravia na posiedkach.
Vrátňanský
Dobre veru, kmotre, máš, pre teba to nenie —
každý mlyn len tak melie, jak ho voda ženie.
Kašuba
Ktože zdolá tej moci, ktorá ide z Viedne,
rákóczovských priateľov veci stoja biedne.
Páni v horných stoliciach s cisárom sú všetci,
od onódskej mäsiarne o Uhriech ni reči.
Vrátňanský
Nemci, Uhria, čert, diabol — z oboch nám je hroma,
múdrys svetu, ale ti rozum chýba doma,
veď ti ho tí dodajú, že ti v hlave svitne,
zvieš, ako to tancujú „štajer a dojč“ v Sitne.
Kašuba
Za takého sprostáka nemajže ma, kmotre,
viem ja, čo sa s cudzinou do našinstva votre.
Lepší neriad so svojským, nežli s cudzím správa,
ten je nemoc, zlieči sa; táto smrť je žravá,
tu máš právo k poriadku, tu ni k sebe práva.
Napravený doma hriech domácou je cnosťou,
lež cnosť, prišla z cudziny, u nás pyšnie zlosťou.
Ale, kmotre, kto u nás napraví zlo naše,
keď byť dobrí nevieme, leda z roztopaše,
a nie z pravdy zákonnej, z obecnosti práva,
i keď ten hriech domáci nikto neuznáva;
a kto by ho uznával, zabijú ho právom,
čože možno vykonať s takým riadom, stavom?
Iba seba zachovať sebe, dušu Bohu,
škrabkať rožky čertovi, nepodkladať nohu;
premotať sa tým svetom pomedzi vše stisky,
hada kŕmiť s holubom z jednej mysli — misky.
Či je kuruc, či labanc, Uhor, lebo Nemec,
vyprázdni ti vo dvore každý uhol, chlievec;
k tomu ešte nabije sa ťa do vystania,
pán či sedliak, jedno to, v tom niet rozoznania.
S takými-da budem ja za dobro sa boriť,
to by čertom značilo za nebo sa koriť.
Tak nech činí Jánošík, čo chce vybojovať
nebo peklom a peklo peklom zasa znovať.
Takú pomoc ja nechcem nikda pre Slovákov:
hoc ti vajcia znesie drak, vyliahne len drakov.
Vrátňanský
A keď čerti vzali nám všetko, múdry koma,
čože nám je z ničoho všetkým spolu doma?
Či by zato nestálo to zas čertom odňať,
keď ich získaš barancom, kocúra im zoťať?
Ty sa môžeš prekradnúť i cez pekla strany,
a to môžeš urobiť bezo škváry, rany:
Načo ti tá spôsobnosť? Hriech máš ju neužiť,
sebe, svojim i Bohu takou neposlúžiť.
Choď a vynes to dobré naše hoc aj z pekla,
sám Boh tam bol, keď jeho krv za dobré tiekla.
Kašuba
Práve zato, že on bol, na tom dušu bavím,
ja som človek — za Bohom lepšie nepopravím.
Vrátňanský
Dobre veru, kmotre, máš — pre teba to nenie,
každý mlyn len tak melie, jak ho voda ženie.

Vtom sa zblíži po ceste páter jezuita
voľným krokom od Koštian, breviár si číta.
„Pochválen buď Pán Kristus, dobrorečte Bohu!“ —
reknúc pri nich zastaví na párslovie nohu.
„Na veky vekov amen“ — oni odvet dajú,
zložiac dolu klobúky krížom sa žehnajú.
Jánošíkov učiteľ a spovedník jeho,
sobášiteľ, vedomec tajomstva celého.
S kňazskou milou velebou hľadí na dvoch ľudí,
z ktorých jeden po dobrom, druhý po zlom blúdi,
oba ale za dobré: dajže, Bože, hlavy,
ktorá obom spôsob vie pravdoducha spravy!
Klopí oči Vrátňanský, citom srdce kruší,
smelo hľadí Kašuba v samosvojnej duši.
Toho svätosť úradu v osobenstve stíha,
tento na ňu, by peniaz v nebi platný číha.
Ten tam seba neúfa vo svätoprítomí,
tento spravodlivo si trúfa vo svedomí.
Tamten z nízka na milosť pozerá vysokú,
tento, by ju zdvihoval znízka, spod svekroku.
Kňaz — vedomec na oboch znal, čím hľadí zrakom,
vnútorného človeka stíha činov šľakom.
A v kom tvárnosť dostáva Kristus, ten hneď z tvári
pozná ducha skrytého v hustom tela šlári.
Že sú jeho obaja spovedanci k tomu,
pod pečaťou svätosti má ich vo vedomu.
Lebo keď Boh všetko vie, kňaz nech všetko skúsi,
čo pod ťarchou vedomia Božieho sa dusí.
Ináč viery nebude na Bohačloveka,
dušovstvo sa v nesmiere ducha rozuteká.
Zopakujú vedenej zhovorky mu reči —
pevne čaká Kašuba, že jemu prisvedčí.

Páter
Sláva Bohu samému! Ten sa jemu ľúbi,
kto v tom, čo má za dobro, seba sám nesúdi.
Jedna pravda — mnohý súd, jedna viera — mnohý blud,
jeden cieľ a mnohá púť, jedno telo — mnohý úd,
jeden duch a mnohý ruch, jeden ruch a mnohý čuch,
jedna večnosť — mnohý rok, jeden život — mnohý krok,
jeden Boh a mnohý zoch, všetci svätí — mnohý zloch.
Robíte jak veríte, lež nie z pravej miery,
veríte jak robíte, lež nie z pravej viery,
oba v jedno dujete, lež nie z pravej diery.
Vinovatí ste oba, ale ste to Bohu,
vykonajte, čo ste si vzali za úlohu.
Čo sa lepšie vidí vám, to si sami spravte,
keď ste sveta synovia, svetom že sa strávte.
Veď deň dielo ukáže, oheň ho sprobuje,
čo má zhorieť, to zhorí; čo nie, to už tu je.
Jeden tak a druhý tak, vinní ste obaja,
lež cez oheň prejdete do spasenia kraja.
Vtom sa strhne krik a lom od Martina mesta,
stĺpom prachu skúri sa k Jahodníkom cesta.
V meste bijú na zvony a kričia: „Kuruci!“
Letia z mesta na koňoch páni i hajdúsi.
Bez kalpakov tamtotí a bez dolománov,
mentiek, šabieľ a pásov, zlatých pasománov.
Títo aj bez nohavíc, boso, nesedlano,
v onedbalom obleku pre horúce ráno.
Letia, kričia: „Kuruci, kuruci už tu sú!“
Ženú kone do cvalu, letia do zádusu.
A za nimi dubasom od Košút húf letí
koňmo dvesto kurucov, vrahopašných detí.
Kýže parom dohodil ich tak znenazdania,
ktože to vie — tak bolo vtedy svetu stania.
Dneska všetko bezpečno, zajtra už na ruby,
všetko vyšlo prívalom ľudskej skazy, zhuby.
Rákoczovskí, cisárski, strany dve sú v krajne,
každá stojí za svojich zjavne, lebo tajne —
ako ktorá vrchuje kde alebo padá,
zjavne kráča násilie, tajne kľuje zrada.
Striedalo sa oboje vtedy v našej vlasti,
vo stoliciach a v obciach, ba i v domiech sčasti,
dneska títo mocnária, tí sa zväčša v putách,
zajtra tí tu vzali vrch, tí tam väzia v kútach.
Pán i mešťan, i sedliak, rodičovia, deti
na opálke dejstvia sa miešali jak smeti.
Medzi týma stranama tretia hospodári,
čo sa hneď tej, hneď onej nadržiavať tvári,
lež ni s jednou nedrží, drží len so sebou,
zámenne sa priatelí, vraží za potrebou.
A čo za potreba to? Bieda, hlad či hábež,
černiľudskej hávede nenásytná hrábež?
Nie, veď majú peňazí viac lež obe strany,
nie, veď tu tam trímajú s bohatými pány.
Nerabujú z potreby — bijú, derú z trestu
nepriateľov. Kto sa tí, čo im priečia cestu?
Rákóczovci? Cisárski? Hneď tí, hneď zas títo
oboch bijú, s obojmi držia zjavne, skryto.
Čože je to za čeľaď? Čo to za družinu?
Ani sem je, ani tam — či je za otčinu?
Za otčinu slovenskú, hej, hej, za tú stojí,
pod tým heslom s Rákóczim teraz drží v boji.
Lebo Nemci v otčine zle, zle šafárili,
pýchou, krivdou pokorných sebe zamarili?
Dosť ti skúsiť do roka, čo má za pazúry
táto krivda nemecká, budeš jej na zdury.
A čo by si jej nebol, nemáš viery, práva,
vždy ťa rečou falošnou vo zlom podchytáva.
Skúsili to Slováci, s Rákóczim toť držia,
kde sa Nemci ukážu, buchty od nich tŕžia.
Čože je to za čeľaď? Čo to za družinu?
Čože mieni vykonať sama za otčinu?
Čože môže vykonať? Kdeže je jej vojsko?
Kde jej práva, zákony? Kde jej bytné svojsko?
Kde sa vzala v krajine? Ktože je jej vúdcom?
Samopaší vari len samosvojným trucom?
To nik nevie povedať, nezjaví to ona,
kýmsi duchom tajomstva vraví vše a koná,
a to správne, rozhodne; hneď je tam, hneď je tu,
nesie pomoc dobrému, tresty zlému svetu.
Z hôr a dolín, zo zeme, ba z neba sa zjaví
všade, kde zlá právomoc úbožinu gniavi.
Kuructvom ju menujú v Uhriech všetci ľudia,
ktorí z mena slovného aj o veci súdia,
kuructvo či kuručág, bratstvo či baračág,
v Uhriech ľudu jednota oná zvala sa tak.
Slovák, Maďar i Rumun, čo kuruci boli,
všetci boli za jedno v bratstva toho vôli.
Všetci boli kuruci, iba jeden kompán,
trhali ho za vlasy, mykali ho sem-tam.
A ten kompán, kto to bol? Ten, čo priečil cestu
právomocnou svevoľou — neušiel ich trestu.
Všetci boli kuruci, jednakí neboli,
veď to vzíde všeličo na života poli.
Všetci boli kuruci, neboli jednací,
títo naši horniaci — to boli junáci,
akých viacej nebude, len keď z mŕtvych vstanú
spiaci naši duchovia slávy na obranu.
Znáš tú čeľaď, Slovene? Znáš-li tú družinu?
Ako myslíš, tak i zvieš; mysli za otčinu.
Cvalom bežia z Martina páni a hajdúsi,
kričiac: „Idú, už idú, už sú tu kuruci!“
A za nimi dubasom od Košút húf letí,
koňmo dvesto kurucov, smelých boja detí.
Ratujteže sa páni, tade, ta i tade,
v Kremnici sú cisárski, tam ujdete stráde.
Prosto cvalom po ceste tade, ta i tade
boli by im utiekli, lež kuruci všade.
Vyskočí sto kurucov s harášom hurhaja,
pánom cestu zastane od Jahodník hája.
A cez Martin doletí za nimi tých dvesto.
„Stoj, stoj!“ — spredu i zadu — „tu ti smrti miesto!“
Obklopili obklopom prazdesených pánov.
„Dolu z koňa!“ rozkáže vojta tých bujanov.
„Vy, turčianske ostudy, čo sa spoliehate
na cisára, že ľud svoj za háveď len máte!
Či to značí verným byť vo Viedni tam pánu,
by ste doma trápili čeľaď si poddanú?
Proti Rákoczimu ste v Turci rady, stavy,
pretože vám poklepal na svepanské hlavy.
Keď to cisár urobí, hneď ste proti nemu,
lebo niet vám cisára, Boha, niet vám snemu.
Koho slúchať budete, keď ste páni samí,
keď vám Boh nič a ľud váš ničibydlá, chámi?
Preto ste sa korili menu cisárskemu,
by ste mohli otročiť doma Sklabinskému?
Počkajže, ty Sklabinský, tvoj brat zdochol jak pes,
pod našimi šabľami aj ty zdochneš ho dnes!
Ta, preč s nimi, strán cesty ku smrtnému trestu,
nech tu krvou hriešnickou nezababria cestu!“
Zviazavše im na chrbát ruky už ich vedú
do Jahodník lesiny všetkých na smrť bledú.
Vtom sa ozve zo strany ozorný hlas: „Hoj, hoj,
kuruc — horniak, nože no, trochu ešte postoj!“
Plno ľudu tam bolo divom zbehnutého,
tí sa tešiac, tí desiac z činu násilného.
Vyhlásil to Vrátňanský, neďaleko stojac
s páterom a Kašubom, uľakaných kojac.
Šmihom skočia kuruci, všetkých tam obstúpia:
„Kto tu? Kto sa ozvať smie?“ — na nich sa osupia.
A vtom dvaja kuruci bližšie sa pritočia,
na pátera, Kašubu mermohľadom očia.
„Ahá, to je Kašuba, ty podošva panská,
podlízač a fatinkár pánov, špata manská.
S nimi pôjdeš zároveň, čo je, už ho zvieš raz,
panskú priazeň kupovať za obecný peniaz,
spolné sebe honobiť, obec klamať, šudiť,
nebudeš ho ty viacej v Slovaniech paskudiť!
A ty, páter, čo tu chceš? Ta s ním — jezuita,
horších čertov nebolo odkedy svet svitá.
Zakopali už Českú, Poľskú podkopali,
našu teraz Uhorskú podkopávať stali.
Všetko Bohu na slávu, akoby kto slávil
Boha voľne, keď si mu vôľu ty zadlávil.
Katolík či luterán, kalvín — samosvoji,
ten má kravu za rohy, ten chvost, ten ju dojí.
Samosvoji, nie Boží, ani ľudskí veru,
nevedia, len Kristovi v boku vyklať dieru
zmučivše ho, spolu sa o plášť jeho perú.
Všetci k sebe ťahajú, tí držia, tí driapu,
potom hnevne caparty jedni druhých šliapu.
Ľudu z toho toľko je, čo je z giat biednemu,
keď ho zošarpali z nich — motúz ostane mu.
Ta, preč s nimi všetkými, beda vám, vy žráči,
z trestu zaslúženého nik vás nevyráči!“
Šablolopnúc na chrbty všetkým už ich vedú
do Jahodník lesiny ďalej na smrť bledú.
Ozve sa zas ozorný zo strany hlas: „Hoj, hoj,
kuruc — horniak, nože no, trochu ešte postoj!“
Ale postáť nechceli, idú s nimi ďalej,
nieto hlasu, čo by ich z toho zrazil viacej…
„Ide, tu je Jánošík!“ Vrátňanský vyheslí.
„Ide, ide!“ — všetci to skríknuc diaľ sa niesli.
Vtom zahvízdol Vrátňanský tak, že zhíklo pole,
hora, háj i lesina, šíre na okole
zhíkli ľudia. Kuruci — „On to!“ — razom skríknu,
zastanú a všetci v tú stranu zrakom niknú.
Z húfu ľudu vyskočí Vrátňanský a — „Hoj, hoj,
kuruc — horniak, nože, vraj, trochu ešte postoj!“
Tristo krokov bol od nich, na desať k nim skočil,
do zástupu kurucov konného sa vtočil.
Ako matka, keď vletí do bludného roja,
zhŕknu včely radosťou, brnkoletky zdvoja,
obklopiac si kráľovnú šarom hlbošumným
letia ďalej pospolu za jej letom umným.
Tak, čo náhle Vrátňanský medzi tých sa vtočil,
na prázdneho nosáka smižný šuhaj skočil,
poznali ho kuruci, rozstúpia sa divom,
obklopia ho v radosti cite, hlase živom.
Mávne rukou Jánošík — začúchli hneď všetci,
jedným slovom, kývnutím povie im sto vecí
a ku horám bystrickým potom popokáže,
jedným toto, druhým to — pár slovmi rozkáže.
Potom sa hne — akoby vo chmáre duch letel,
za nímž darmopátravý ňátri ľudský zreteľ,
zmizne očiam divákov diaľnom vo vidieku
s húfom celým kuruckým v bystrom koníteku.
Kto sa vtedy z Martina a z Jahodník díval
na ten hrúzy kuruckej nenazdajný príval
od počiatku do konca, videl, čo sa stalo,
lež čo najviac vedieť mal o tom zvedel málo.
Videli to, že ten, čo na kurucov hvízdol,
s nimi ako v mrákote hore Turcom zmizol.
Zhŕkli všetci: „Beda mu, no veď mu tí dajú,
tak je to, keď do čerta ľudia sa búchajú.“
„Škoda chlapa — práve rok vyšiel zo stracinca,
dneska zasa po roku vyšiel z berecinca —
a toť voslep kurucom vletí do pazúrov,
nazdal sa, že bohviečo vykoná tou zdurou.
Už čo ti je, Považan, to ti dobrá sprostač,
lenže chyba potrebná rozumu jej dostač!“
Tak si ľudia vraveli o tom, čo tak hvízdol
na kurucov ako psov — vo psy s nimi zmizol.
Dvanásti len kuruci zostali na mieste,
kážu panským hajdúchom: „Pánov sem doveďte!“
Pánov k ľudu priviedli, potom všetkým spolu
jeden kuruc vyčíta túto kapitolu:
„Daromníci všetci ste, čert vás všetkých berie,
cudzina vás vo vašej vlasti bije, žerie —
a vy sa jej dáte žrať, žeriete sa sami,
vy ste predsa ohavné ničibydlá, chámi.
Vy ste súci ku fľašiam, ku frajerkám chlapi,
domáčinou smrdíte ako prkom capy.
Ale keď vás do boja slobody hlas volá,
tu ste krotký černiľud, háveď plazotmolá.
Preto vás tak páni drú, že sa im tak dáte,
bársčo môže lepšie byť všetci dobre znáte.
Dedičný ty otroku, vieš, kto chce byť voľným,
musí v dome kolným byť, na priedomí dolným —
bo ho z domu vykole každý čert i žaba,
na priedomí cudzinská opľuje ho baba.
Kuruc vám je zbojník len, tak vám vravia páni,
lebo to vy neviete, že vás kuruc bráni.
Do nás ako do vlkov huckajú vás oni,
sami ale vlci sú, ovce, vy boroni.
A vy, páni nehodní, viete, kto vás to tu
oslobodil istotnej smrti od klopotu?
Jánošík vás prepúšťa, ako tých vo Vrátnej
toť dva roky prepustil od smrti zatratnej.
Jeho rozkaz svätý nám i pre zlostných vinu,
on má s nami, nad nami moc každého činu.
Ale, páni, kajte sa, ináč vám je beda,
za pätami chodí vám všade mora bledá,
túto súru znikli ste, druhá nikam nedá!“
Tak to ľudia i páni všetci preslyšali,
divom na ten skutok a slovo všetci stáli.
Nezvedeli predsa nič, čo dej tomu dalo,
čo sa s oným Vrátňanským vtedy samým stalo.
Strach im oči zaslepil, nevideli vidiac,
rozišli sa, panstvo, ľud, bojac sa i stydiac.
Ani kmotor Kašuba o tom sa nenazdal,
Vrátňanského pozorom na hor, na dol hľadal.
Nevidiac ho nikde, vraj: „Blázom je môj koma,
keď ma do kuruckého vtasil do paroma,
on sám zmizol, to nenie po kmotrovsky, veru,
tak svet platí — z koláča mám za dobro dieru!“
Iba kňaz, ten vedomec, vedel, čo sa stalo,
pokojný bol vo všetkom, čo sa tam s ním dialo.
Mŕtvy svetu, nevedel viac sa smrti ľakať,
všetko prečkal na svete, jedno mohol čakať.
A keď Pán Boh všetko vie, kňaz nech všetko skúsi,
čo pod ťarchou vedomia Božieho sa dusí.

— — —