ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri ohníku stojí
v šírom, čírom lese lesnatom,
čosi v mysli brojí,
v dumnom, umnom srdci rozňatom.
Na valašku podopretý,
točí, krúti v sebe svety.
Jeden tak a druhý inak,
ten materin synak,
ten slovenský, ten nešťastný,
svetoďasný, vôlistrastný
samojeden junák.
Tichá noc májová
zôkol, vôkol, tuho zaspala
obora sosnová,
v tichom lone jej zadriemala.
V šarinatých jej rukách
radodujné, jarobujné vetry usnuli,
jakby už sami seba boli zunuli
v gajdavých horohukách.
A tam z grúňa, z oných skál,
„uhuhú“ zakuviká,
a tam z dedín, spiacich diaľ,
počuť ho — kuvika.
Šumorinie do Váhu jarok údolinou,
lunodunie si v sebe každou výmolinou,
do Váhu tam diaľ šumotokého
pokorne zaniká
vďačný vnuk v náruč deda starého.
A tam z dedín radosnivých
brechot počuť psov bedlivých
a hviezdokvetnou, jaroletnou noci tíšinou
zneje slovo z úst hlásivých:
Chváľ každý duch Hospodina
i Ježiša, jeho syna,
dobrotu Ducha Svätého....
Idúc ide svetozornou nebeskou výšinou.

- - -

Pri ohnisku stojí,
hrúzu v mysli brojí,
jednotí a dvojí,
búri, zasa kojí —
a čo? A koho?
Jedným duchom, jedným dychom človek sa prerodil,
myslí, cíti, chce, akoby národ svoj oslobodil.
Tu svet rozpieri,
tam ho zasa zmieri,
tu ho naví, stíha, morduje,
tam ho láska, chráni, šanuje —
a čo to? A koho to?
Viní ľudí, časy, veky a najväčšmi Boha,
na svete, vraj, všetko dobre sám urobiť moha —
a dal nám prísť do toho,
postavil nás do lósu tohoto!

- - -

Je to pravda, je to spravodlivosť!
Oba, i ja i môj národ celý!
Keby len ja, ale oba!
Kde nás je viac na tom svete šírom?
Koho by tak chcel mať ako seba?
A so mnou jednorečný národ môj!
Oba sme nič — dlávi kolo svet nás,
chrobač by územnú, prachoplaznú!
Odtiaľto mi prvšie zvreli vredy!
Odtiaľto zámarný osud mi vdýchol
jedom neresti a zničil kvetnicu
mojej mladosti, útechami skvetlú!
Na tento dych s hanbou otec mi skonal
a matka žobráčkou mi ostala.
Po tejto tlamy bych mojich rodzencov,
ak mal by ich kedy, vyhádzal ja?
Ja tým sa dať? Lebo svojeť? Nikdá!
Sto ráz skapem radšej, ako raz tak byť.
Kde sa vzalas ty, sudbo neprajná,
dôpusta rys, neznáma, odporná!
Nedal ťa Boh, hanbí sa za teba,
a diabla znám - ten tak nepletkári,
len vo svojom vždy jest veleslávny!
Čože si? Čia si? Kamže výhon tvoj,
čo s biednicou si počneme s tebou?
A či stojí za to s tebou sa kániť?
A nevyriecť radšej: „Sama zdochni
i s tými, jichžto tak moríš mizerne!“
Neznáma smrť a skap nečuchný,
by výpar od mláčneho bahniska,
tebe sluší, to je tvoja pravda.
I tých, ktorí sa ti moriť dajú tak.
A ja? Zadlávim ja teba skapom jedným,
ni neznajúc o tom, že tos ty tam,
budem synom sudby svetoslávnej.
A môj otec, môj rod, bratia moji,
a to materinské drahé srdce,
čeliadka tá milá, našeť rodná!
Čo s tým? Kde dám si krv moju vlastnú?
Kváriť, mariť ju dám onej hávedi,
či tej ohyzdnej sudbe — dôpuste?
Každý Slovák taký, jak otec môj,
každá Slovenka tak by mať moja,
brat, sestra tam — to všetko ponáša
sa na mňa, patrím tam na samého mňa,
by zrkadlohlaťou obostúpený.
Tam oddobiznu mám duše svojej.
Zvukohra tam strún srdca je môjho
rozdrunknutých reči slovami,
by krve pulzom odpovedným mojej.
Svetovstva nesmier, byt vekostatný,
prečiahavosť nadostvorenská.
To som ja tam, to mňa, mňa sa týka,
a kvapky jednej nákaza špatná
krv všetku mi kazí a búri ju.
Hah, diable, majster, šepletný znachor,
človek Bohom je, vraj, i človeku!
Prečože sám samým ho nespravíš?
Prečože ja bohom ho nestvorím?
A predsa ho chcem mať, ako ja som,
bo stydno mi, clivo, bo hudno mi
s čírym samým biednym človekom byť.
Keď božstvovať mám, nech bude s bohy.
A bez ľudí ni božstvovať nechcem.
A tá roveň, prvšie spolubožstvie,
národ je môj, mojeť to najprvšia.
Sám rozbožím dovoľne sa s ľuďmi.
Svetovstva nesmier, byt vekostatný,
prečiahavosť nadostvorenská,
by jednomižným mysle pohnutím,
odtiaľto až do zásvetia tamtom,
kde zájdených duchov vekostaty
zo zahraničia večnobytnosti
myslimzením každým storočia hnú.
A sem, do záhrudia tu tej časnoty
rinú ako vzdychnútky nádejí —
to všetko nech si je tak, ako je.
Ale mne čas, vek a všebyt, všesvet
teraz tu jest s týmito svojskými.
To chcem, ináče chcieť neviem, nechcem,
nemám-li mať to tu a byť s nimi tak,
nechcem ničieho nič dnes aj zajtra.
Majster znachor, povedz, čo tu treba.
Učiň ho sám, alebo i so mnou,
remek satanstva dáš znachorský mi,
potom budem tvojím na vekvekov!

(Hlas)

Nehoda, nehoda, môjho mi národa,
veru nás je tomu zlému svetu škoda.
Nevôľa, nevôľa môjho ti mi ľudu,
ktože vídal kedy takého osudu?
Medzi dvoma ohni lipa sama stojí,
škoda peknej lipy, veru celá zhorí.
Beží jeleň, beží z laskárskeho hája,
za ním, proti nemu bežia vlci dvaja.
Škoda ťa, jelenko, už sa nevybeháš,
darmo sa na svoje nožiny spoliehaš.
Jeden ťa dohoní, druhý ťa predstaví,
vlkolačná zbojnič sveta ťa pozbaví.
Keruj behom, keruj, spanilý horalín,
do fatrianskych dolín, do dolinných dialín.
Do hôr nedobehneš, ostaň v tej dedine,
lepšie sa dať ľudom ako tej vlčine…

- - -

Od uhorskej strany šaragom sa valia,
berú nám šuhajcov, dediny nám pália.
Idú s nimi Turci, psohlavci Tatári —
beda ľuďom, kde sa voda s ohňom pári.
Hybaj, Slovák, hybaj na Nemca bojovať,
nebude mu Uhor už viacej sluhovať.
Chlapov nám pobrali, len ženy nechali,
a tieto nám Turci — svine pošpintali,
a čo boli krajšie, vzali za Turkyne,
tam sa bašov psovských úbohé robkyne.
A keď ich, beťahy, od nás odpratali,
šľaky, šle a mory všade nám nechali,
vymreli nám celé dediny a mestá,
kadiaľ sem-tam viedla ich nešťastná cesta.
Nedaj pútom, nedaj, zem naša slovenská,
kadiaľ ide lúpež uhorsko-turecká.
Keď odišli jedni, druhí zasa idú,
hejže ti, Slovene, toho psieho hydu!
A to sú žoldnieri, Nemci kuracníci,
ako šváby lezú do dier po stolici.
Hybaj, Slovák, hybaj, slúžiť cisárovi,
bude ti poriadok v krajne lepší, nový.
Prišli už na holoť, tu sa nám sedľačia,
vravia, že sa to im naše kraje páčia.
A keď sa sedľačia, čo by sa naštili,^[65]
po slovensky aspoň s nami roveň žili.
Ale sa nás cudzia, pyšno na nás hudia,
akoby sme ani neboli tí ľudia.
Ako statok svoj nás šafujú, šacujú,
v obciach nám flandrujú, pľundrujú, šimfujú.
Vandrovať, švandrovať, handrkovať, švábiť
a na ľudí našich posmechom sa škľabiť,
to je handel jejich, to je ich remeslo,
bodaj vás zlé všetko, aby vás odnieslo!
Hej, posmechy máme, lebo máme škodu,
nižej brehom stojíš a kalíš mu vodu.
Spomáhajte ľudia! Sami si spomocte!
Veď sú potopení ako muchy v octe.
Už ani necítia viacej, čo ich bolí,
už nič viacej nechcú zo samej nevoli.
A keď novým kvetom kraje naše skvitnú,
zajtra-dnes to pôjde v priepasť nenásytnú.
Nieto nám slniečka, niet nám krása jarnia —
prídu Nemci, Uhria, všetko zas pomárnia.
Nie tebe tvoje to žitko sa zelenie,
príde ten, lebo ten, všetko ti poberie.
Jaro, jaro je nám — a z jara veselia,
bude leto či nie — budú nepriatelia.
Ako hrach pri ceste, záhrada bezplotná,
tak sa zeleneje bieda naša psotná.
Nie to nám sa štedrá tá ruka otviera,
na mozole naše vrah zuby vyciera.
Nedaj našeť, majeť, nedaj sa cudzine,
veď to nepristane tej našej otčine!
Spomáhajte, ľudia, kto ako môžete,
valaška na mocných, na falošných siete!
Niet pomoci z ľudí, nikto ich nebudí,
i dedina zhorí, aj spáčov očmudí.

- - -

Hory naše, hory, voľnosti komory,
neohájili ste naše domy, dvory.
Doly naše, doly, slobody podmoly,
neodolali ste nevoľnosti doli.
Vrchy naše, vrchy, kliatba na vás prší,
Svätoplukov osud sa to na vás vŕši.
Skaly naše, skaly, vrazi tu výskali,
čože ste sa na nich neporozkáľali?
Darmo Slovenija tebe Tatrohlavy,
darmo Fatroramien, Matronožnej stavy!^[66]
A predsa to tebe bolo dané k tomu,
abys mala pevnú hájeň svojho domu.
Zapierili sa ti môry do záhrudia,
cudzinskí holomci kruto ťa paskudia
a tie tvoje deti, to sú leda nory,
číre, neozgabné, dobrotinské stvory.
Deťom na stôl mrvu, psom chleb na smetisko,
bodaj skapal taký každý dobrotisko.
Slavenija milá, všetko si stratila.
Prečože to, prečo, čože si zhrešila?
Kýže ťa Boh zaklial takou kliatbou strašnou,
nevinná si, samá — a tak si nešťastnou!
Tmoly otcov našich v horách tých blúdite,
nad nešťastím detí srdce si krušíte.
Ó, kde ste, ó, kde ste, zjavte sa synovi,
čo už krvou čiahol v obor váš stínový.
Vyvračím vás krvou mojou z tej zámary,
to krv vašich srdiec a to moje čary.
Na kraji som sveta, svetom vyhodený,
rukou nebo chytám, peklom podnožený.
Zhodil som zo seba na svet sveta vinu,
ducha morí vášeň zánovného zhynu.
Keď ma nebo nechce, zaplatím sa peklu,
a predsa bolesť mám v duši túto vzteklú.
Bolí ma môj národ, vy, otcovia jeho,
zaslúžil lebo nie sám si toľko zlého.
Čo bych číry zbojník v ňom bol tisícrazí,
ešte bych lepší bol ako jeho vrazi.
Tak mu je zle, že v ňom svojský nehne zločin
a chce proti vrahom jeho byť dobročin.
Na to vyšla vaša, otcovia, rodina,
recte, či to vaša a či to jej vina?
Vyvračím vás krvou mojou z tej zámary,
to krv vašich srdiec a to moje čary.
Jednou kvapkou som sa zadal satanovi —
vám sa všetkou zadávam,
všetkým spolu a každému dedovi.
Sem, valaška, sem,
tieto žily preťať chcem!
Tu vás prerezávam
srdca môjho žleby,
riňte do tej pahreby
krvolunné prúdy môjho života.
Oheň a krv — dejstva jednota,
tej mi načim, v tej si vypáčim,
bezkrvné stíny otcov vyvračím.
A tá mi zo srdca kypí
a v ohni to sipí,
sip, sip, sipom vrav,
volaj, krič,
živokrevoznič,
z nemoty smutnej vybav
otcov smutné stíny,
len na dve menšiny
vybav, vyvrač, rozvrav.
Nech povedia, kto je vina,
čo tej neresti príčina,
nech povedia, kto ju odviní,
nech vyslovia, čo ju odčiní?
Keď je kliatba, kto ju odkľaje?
Keď je osud, čo tak nepraje?
Keď je vrah, prečo tak vraží?
Keď je kríž, prečo tak ťaží?
Keď je dobrota, prečo tá psota?
Keď je pravda, na čo taký súd?
Keď je Boh, načo taký ľud?
Teč, teč a kyp,
v ohni sip,
volaj, krič,
živokrevoznič,
kdekoľvek sú — či v zánebí treťom,
tu vo svete, lebo za svetom,
či tu blízko,
vysoko, nízko,
v oka zore,
v myslitvore
a či vo vzduchu,
vo svetloživoruchu
a či vo skalách,
tých času kryštálach,
vo vekotichom všesvetnom vševidu —
nech len prídu.
Volaj, krič,
živokrevoznič.
Nech len prídu, nech vykvitnú,
vykvitnú, ako precítnu,
nech precítnu v pamäť rodovietnu,
nech vykvitnú vo tvar dušebytnú,
nech zdušnejú vo stať krvecitnú,
nech scitnejú v mluvu rodovietnu
a nech povedia, nech povedia!
Prúdom zo srdca kyp,
v ohni sip,
volaj, krič,
živokrevoznič,
kyposipoklasom volaj tam, kde je byst,
kdekoľvek je, tam je, tu je, všade je,
kde sa v oheň života krv leje,
musia naši otcovia, musia oni prísť —
bo krv jej ich kričí
v mojom krvozniči,
to v nich vrie, to ich škrie,
že čo má žiť mrie a mrie;
to ich páli a mňa bolí,
že nežije, že to mrie
v nedoli,
v ohyzdnej cudzinskej nevôli.
Zjavte sa, zjavte!
A vravte!

Nato zaruchne podzemným hromom,
akoby zeme prsia kostnaté,
bôľom neresti všetky rozňaté,
rozčesli boli krušným sa rozlomom.
Potom zadunie, ako huk nevoli,
záľaha ktorých so sebou zápolí
v ťažkých putách večnej kliatby.
Nato vybĺkne plameň jagoligom,
rozjasí všetko zôkol-vôkol mihom,
prejasí stromy temné, že sa stali
rôznofarebné jagavé kryštály.
Čečinia zeleň zosmaragdila sa,
zo šarinatých halúz blýska krása,
kmene, konáre, pne zdiamanteli,
nevídanou sa nádherou zaskveli.
Pri zemi skromné kvety a rastliny
skrásneli ako perly a rubíny.
Ľúbezná krásot všelikých nádhera,
krása to krásot, čo oči vyberá.
A v plameni tom, z nehož táto sláva,
zjaví sa desná Rarova postava.
Zloduch velebou zjaví sa úžasnou
a prehovorí rečou dušetrasnou:
„Nevolaj, nevolaj, nikdá nevyvoláš,
nedolaj, nedolaj, viacej neodoláš.
Nevyvoláš duchov, len toho jedného,
jemuž si sa zadal, naveky si jeho.
Akého si ducha, takého vyvoláš
a akej si dole, len takou odoláš.
Ani sa nekrvav, darmo sa krvavíš,
všetkou krvou svojou kliatbu nevybavíš.
Nevybavíš kliatbu dávnych tvojich otcov,
veru — ani neba, ani pekla mocou.
Duchovia tých otcov za tretím sú svetom,
otcovstvujúc lepším tam si slávne deťom.
Odoznali sa vás ako tých podnekov,
čo si už i meno vziať dali človekov.
Ja teba jedného zo všetkých tvojich mám,
za celý ťa národ ten jedného nedám.
To je biedna háveď, prach na ceste tvojej,
ktorou ideš v jasnom svetle slávy mojej.
A čo moje, tvoje — to je po vše veky,
celý svet ti cesta a cieľ neďaleký.
Mňa nič do národa, mňa len do človeka —
keď z prameňa pijem, načo mi je rieka?
Duše ľudu biedne, špatné nevoľnice,
mne sa do náručia hádžu na tisíce.
Nechcem ich, s tou zberbou nič si neporadím,
tie mi šmahom dochnú, keď im len zasmradím.
Teba chcem jedného, s tebou viem, čo robiť,
s tebou môžem si čas, vek, Boha zadobiť.
Národy nech si má ten synak jedinný,
čo krv svoju vylial za ich sprosté viny.
Choďte, vraj, po svete a učte národy
krstiac ich, že tak, vraj, zniknú moje zvody.
Nech si má, nech si ich ako ovce háji,
biedny je to valach, čo vie pásť len v raji.
Môj je svet a svet dám za človeka-muža,
čo mu také ovce len na jatku slúžia.
Národa nebude nikdá slobodného,
dokiaľ bude svetom tento svet, celého.
To je večný otrok, ľud, pol, šklav, rab, holot,
tur, serv, bend, deut, dulo, grman, pôr a skolot.
Sám sa tak nazýva i sám je tým vpravde,
bol a bude na tom svete všahdy všade.
Jeden je jediný muž-človek len samý,
proti nemu sú nič všech národov chámy,
on je len slobodný a ja chcem len jeho,
ním len bytniem, dužiem do božstva mojeho.
Hávede národov nech si má ten synak,
čo slúžil, mrel za nich, keď nevedel inak.
Aký pán, taký krám; aký chrám, taký chám,
pán je otrok Boží — čože dá, ľudia, vám?
Majte si, majte sa s ním na všetky veky,
ja nebažím po vás, nie ste mi na prieky.
Viac mne je s jediným, tým, kto muž slobody,
ako vás i s vaším Bohom je, národy!“
A čo ty chceš, mužu, s tým tvojím národom?
Daromnejšieho niet pod nebeským zvodom.
Všahdy sa žaluje na storaké kríže —
a tyranov svojim ruky predsa líže.
Daj mu nôž do ruky, vykole si oči,
osloboď ho dneska, zajtra sa zotročí
a veď ho po hradskej — do bahna ti skočí.
To je ten kresťanský národ, čo z vedomu
bude slúžiť Bohu, svetu, ledakomu.
To slavianska háveď táto Slovač biedna,
všetkých kmeňov súpraž ostudná, šeredná.
V Slavianstve bol Sloven prvší slúžny kresťan,
zato jeho doľa, večná svojstva nestaň.
Sám si bude spätou a čírym oškelom,
najväčším samému sebe nepriateľom.
S cudzorečím smilniť duch jeho vždy bude,
svoju reč zanedbá v holotnej ostude.
Jeho predočníci daromníci budú,
akých v žiadnom ešte nebolo ich ľudu.
Spätná sláva jedna, jedna samá doľa,
národu toho je a bude nevôľa.
Ten synak jediný, viem, že ho vidí rád,
preto mu je len on sám verný kamarát.
Ale to kresťanstvo vyjde na posmechy,
celý svet nazve ho čudskými neplechy.
Segínov, legínov, jamborov mu meno
bude ako biľag hnusný vypálenô.
Sami si povedia, že pre tú dobrotu
všade Slováci, vraj, vyšli len na psotu,
na slaviansku príde čeľaď to velikú,
bo Sloven je Slavian všetok v maloliku.^[67]
Keď iné národy v Európe spanilej
budú pániť vedbe, ume ušľachtilej,
v horedržanosti spolného vzdelanstva,
v moci kráľovského voľného občanstva,
v surmoslávovoze svetodejepravy
pôjdu ako pánske človečenstva hlavy —
Slovan, nevoľného to dieťa pokoja,
pôjde na svoj úhor len za vozom hnoja!
To sa mužia, to sa, čo ma v srdci nosia,
nie takí ťarbáci, čo sa Bohu prosia!
To sa páni mužia, čo sa so mnou družia,
nie takí sprostáci, čo len Bohu slúžia!
Slúžia Bohu a čert svetský ich poberie,
jedia Telo Božie a čert ich požerie.
Národy v Európe iné ma oblečú,
preto ako svetlo moje sa roztečú.
Uvidí a skúsi, ktokoľvek dožije,
čo som ja v Európe z mojej histórie.
Ale Slavian, ten sa nechce posataniť,
nechže slúži teda, keď si nevie pániť.
Všetko Slavian Bohu dá i cisárovi,
oba nič nedajú jemu, bedárovi.
Slavian bude večne Syn Boží slúžobný,
nikomu neroveň, len sebe podobný
a podobný tomu, čo mňa, vraj, oblúpil,
a vraj, takú bedač, za krv svoju kúpil.
Keď ich kúpil, má ich, majú mu zač slúžiť,
o to sa nebude slobodný syn prúžiť.
Moji Nemci, Angli a moji Francúzi,
večnej mojej snahy spolníci a druzi,
dokážu to svetu slávne, že tá kúpa
kresťanských sprostinov je šaľoba hlúpa.
To sa moji mužia, to sa páni sveta,
len Slovan ostane vždy to Božie dieťa,
ktoré keby Božie otcovstvo stratilo,
valom by po čertiech sa da spanghartilo.
Preto nebude smieť, ako druhí vedia,
čo mu právom mojím tým na krku sedia
a špásom na pospas mozgy jeho jedia.
Tvoj národ slovenský, mužu Jánošíku,
vieš, akú národnú hotuje ti díku?^[68]
Ak sa nevylomíš z tých pleták materských,
ak nepôjdeš svetlom mojich myslí herských,
ak tie rodoľubé národovské titmy
nezahodíš ako márne, smiešne fiťmy
a na to snáď náuku života položíš,
bohomužstvo svoje tak špatne znebožíš.
Prídeš na hák ako zbojnícka odstuda,
na ktorý ťa páni slovenskí odsúdia.
A ľud ťa vo svojom hlupstve navždy zazná,
urobí si z teba bájku len a blázna,
ktorý pozabučky chodil len a zbíjal,
pri gajdách daromne vínko si popíjal,
s kamarátmi tančil, frajerčil a huľal
a v rozkošiach všetkých dušu svoju šúľal,
ktorý nazbíjané peniaze do dier skál
nadaromnicu len sem-tam poschovával,
slovom — urobí ťa takým, ako je sám,
nebudeš mu nič viac ako zbojnícky chám.
To ti bude sláva národná u chátry,
prachobahnoválska pomedzi tie Tatry.
Za tú slávu nedá hodný muž ni slinu,
niežeby krv vylial za takú sprostinu.
Tvoja matka vlastná, čo ťa očankala,
teba muža — ako švŕľa učuškala,
z národného svojstva, rodáckej hlupázne,
z otrockej kresťanskej viery, bohobázne —
sama ona teba vrahom tvojím zradí
zradou, ktorú ani sám čert neporadí.
Dosť ti je — chceš viacej? Na koleso času
budúceho rozopnem a dám ťa do pasu
žimornej biednosti tvojeho národu,
na tisíce ostná bôľov do rozbodu,
keď ti predvidomím hanbu tvojho ľudu,
v ktorom ústa biedy sa spomínať budú —
hroznejšieho pekla ti niet ani súdu.
Povedav zmizol. Pod návalom zloby
i v krvotoku Jánošík do mdloby
padne a noc ho nemá upovíja
do bezsebia, kde duša sa pomíja.
V neruchu smrtnom do videnia kľudu
z ľudosvetského márnivého bludu.
Ach, duša veľká, brata Jánošíka,
kde tvoje svetlo vzišlo, kde zaniká?
Stalo sa ti to, čo ti predviestenô,
ach, prežalostné rodu nášho meno.
Ó, duša veľká, žiješ medzi nami,
bársi celému svetu sme len chámi,
tak ťa myslíme, ako ťa môžeme,
ako nezná svet, ako len my vieme,
ty si tajomstvo našej národnosti,
nepoznajú ťa nikdy svetské zlosti,
zronili čo sa na nás, na nevinných,
zlámali stromy záhrad nám rodinných.
Na to potupne, keď nám všetko vzali,
smejú sa, že vraj, prečo sme si dali?
Vzali nám a nás tupia, že nemáme
ani len blyštek slávy v našom chráme —
zasa zo svojho, keď si čo vziať chceme,
surmujú, hrozia, že to, vraj, nesmieme.
Ó, duša veľká, brata Jánošíka,
tu tvoje svetlo vzišlo, nezaniká,
ty s nami nesieš naše biedy, strasti,
tys veliký muž našej skrytej vlasti.
Krv tvoja verná v žilách našich rulí,
bár i pred svetom tým zlostným sa chúli,
na časy lepšie do seba sa kryje,
prežila všetky zlé, dobré dožije.
Potom sa slávy životom rozprúdi
i duše otcov chladné k nám vybudí.
Ó, duša drahá, brata Jánošíka,
tu tvoje svetlo u nás nezaniká,
svet ho nevidí, len my ho vidíme,
od neho svetu viac neodsloníme.
Letí sveta sláva, nad nami si letí,
pod nebom Európy letia za ňou deti.
Po turáku, po dva, deti tie predáva —
čože to za fľandra taká matka — sláva.
A my máme dvoje alebo i troje,
jedno si nedáme za tie všetky tvoje.
Zvolajú tie deti, rady by spievali,
ale sa im mater od radosti šiali.
Naša matka plače, plačom deti chová,
hejže, budú z tých sĺz ešte slávy slová,
ktoré vás zahanbia, tam vy, slávy deti,
keď tá mater naša ponad vás preletí.
- - -