ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod tým krížom^[115]

Pod tým krížom, v kráži toho kríža
rodu slovenského nahý biednik,
nebozemskej radospásy sliednik,
vyslávosvetštený, zanocený,
obliekam sa do šiat, do chát mojich
svetodejeslavou vyvrhnutých
do podkrížia, do tej kráže kríža.
Videl som ju nahú nad priepasťou
svetodejeslavu samodejnú,
nad priepasťou bahna priedomného,
videl som ju — nevidím ju viacej;
Neznáčený láčnou božislasťou^[116]
ušiel som jej svetlu do temného
podkrížia tu, do tej kráže kríža.
Potiaľto len — a ďalej to nesmie,
svetoslávy svetlolunobitný
peraj tuto odrážať sa musí^[117]
na tej skale, na tých bôľoch Boha,^[118]
skamenelých diamantom tvrdým:
Bôle, slzy jeho skameneli,
pevninu by večnú mal duch jeden
i duch každý na tom svete márnom.
Oná myseľ, samoseba myseľ,
vekotečná, vekodejná, tvorivečná,
Mater duchov, divosamodejov,
ďasov, besov, anjelov i čertov,
okrielená tisíc krielami-zorami,
operená tisíc perami-svetami,
roztočená tisíc očami-slncami,
rozozvučná tisíc slovami-rečiami,
krásojasná tisíc farbami-svetlami,
oná myseľ bohomyseľ musovoľná,
predvekletým letom vyletela,
letiac kriela-zory rozvietila,
vetiac pierka-svety roztratila,
roztratené očmi-slncí prinietila,
prinietené slovocitom umietila,
umietené dúhou upovila,
oná myseľ, samoseba myseľ,
mater duchov, divosamodejov,
bohomyseľ volistvoridejná,
predvekletým letom vyletevšia,
letiac vo vek sadla na tú skalu,
oddýchnuc už raz si v odpočine.
Čas jej sedieť tu tej na pevnine,
do súdneho dňa tu bude sedieť,
aby svetodejeslava znala,
čo je ducha pevná skala,
čo má pevne konať, veriť, vedieť.
Pod tým krížom, v kráži toho kríža
priehrstí päť mŕtvosyrej zeme,
poliatej z päť krvoprúdov božích,
z päť rán smrti z toho Boha Syna,
tu ich beriem ku pohrebu sveta,
ku pohrebu svetodejeslavy.
Prvú priehrsť tebe, Babylone,
i všem deťom tvojej bahoslavy,^[119]
čo sa v Tigru, Frate zrkadlila.^[120]
Starej matky Ázie ty srdce,
z teba ono krvolunobitia,
ktorým bažil svet a božil seba
v nebosloni jasnomilovietnej,
rozkladajúc telo na pohovu,
na pohovu, božskú všeuživu,
po Ázie žilách rozrúľalo.^[121]
Víťaz, lebo otrok — všahdy predsa
sebevlastným svojstvom svet si zmanil.
Chudoby cnosť perzskej ty si zhriešnil,
svetlosvatoboha jej si vtemnil
do baženstva telokrvnej noci.
Nad Cýrovým rodom otrok-víťaz^[122]
kaľavnosti umovednej gréckej
dal si kalich svoj piť slastilejný:
Alexander za všetkých ho vypil,^[123]
posledný Grék — nebolo ich viacej.
Žil si, tyl si, dejals, samopašils,
úžasom, že samá dejevrava
nad skutkami tvojmi onemela.
I to, čo o tebe povravela,
posunky sú len jej užasnutia,
ktorými nám vraví, žes bol taký
i gréckemu slovu nevýslovný.
Priehrštie to syromŕtvej zeme
prvé sypem na hrob tvojej slávy
starosvetoslávny Babylone;
vysypal som — tak si pohrobený
pod tým krížom, v kráži toho kríža.
Priehrstie to druhé smrtnej zeme
na teba ho sypem, Jeruzalem!
Slávomiesto velikého Boha,
bytovisko jeho samosvojské,
za ktoré sa ľuďom učlovečil,
celý svet im darom upodnožiac,
aby len mal príbytok svoj u nich.
Nedostal ho nikde, len u teba,
Izraelu bohoľudozrode.
Spokojac sa s kútkom zaoltárnym
v chráme tvojom, v klonke tvojej slávy,
v kopčeku to tebou nanosenom,
nesmieru Pán, pred nímž nebo i zem
utečú by myšlienky, dve lienky,
pred všeduchom vekovšemyselným,
on, on sám on u teba tak býval,
on sa tešil, že si mu dal kútik
v chráme tvojom, v klonke tvojej slávy,
tvojej lásky ľudskej, bohoľúbej,
v obmedzí tom nesmierny sa tešil,
jak sa teší samo-svetlo v oku,
jak sa teší samo-duch ten v srdci,
jak sa teší sama-láska v decku.
A tak preto tešil sa Boh v tebe,
lebo chcel mať teba poslušného,
aspoň teba, toho jediného,
keď už všetko duchovstvo sa bolo
proti nemu v nesmieru tom zdvihlo
zdémoniac sa, zďasiac a zbesnejúc,
zviedlo proti nemu hrozný odpor,
odostatou jedno neboženstvie,
protistatou druhé zaboženstvie,
takže sám len ostal s jednosynom
v jednoduchu samotrojijeden.
Aspoň teba chcel mať jediného,
na tom svete predsa poslušného.
Preto, za to tebe, Izraelu,
on tak rád bol Bohom domabytným.
Ale ty si zunoval ho skoro,
na tretí deň už ti čo hosť smrdel.
Ba čo darmočinec márnorečný,
ktorý chce len dyškom — slovom vládnuť,
sprotivnel on bažimysli tvojej.
Zochabils ho, vyhostils ho, vyhnals,
ku démonom, k nepriateľom jeho
žalovať si išiel naňho lestne,
na posmech si vystavil ho všem tam.
Im si slúžil, im sa kolenkoval.
Prečo? Za čo? Za tú špatu, škratu,
babylonskej bahy rozkvárenej.^[124]
Komu slúžils, ten ťa brať i musel,
Assur-démon, Nabuchodonozor,^[125]
tým si slúžil, tí ťa ďasi vzali.
A keď prišiels naspäť do otčiny
zas Boh chcel byť s tebou domabytom;
poslal syna svojho s darmi všemi,
s darmi neba, poklesami všemi,
pojednať sa, prosiť za hospodu,
za domabyt všetko dať i konať.
A tys toho jediného jeho —
a veď tu je tonou na tom kríži.
Pod tým krížom, v kráži toho kríža
túto priehrsť zeme sypem na hrob,
zasypal som celý Jeruzalem,
pod tým krížom, v kráži toho kríža.
Tretiu priehrsť sypem na hrob slávy,
ktorej z očú prišlo od Všemysli,
od Všemysli, Samosebämysli,
na hrob gréckej krásosvetoslavy,
svetodejeslavy hviezdosejnej,
ktorú oná myseľ, Sebämyseľ,
nesmierom tým letiac svetlošírym,
od večnosti vyletevšia, letiac
na tú skalu Krista Boha-Syna,
letiac, slnciočiac uzračila,
uzračené očmi rozočila,
rozočenú jasom presvietila,
presvietenej svetlo skryštálila,
skryštálené ostosúzvučila,
ostosúzvučené vosrdcila
tomu géniovi človečenstva,
vosrdcené jemu vodušnila,
vodušnené zduchostelesnila,
zduchostelesnené rozlunila
jedným tokom krvoslastilejným,
jedným prúdom krásoslávodejným,
a ju na čas všečas oslávila
jedným živodejom rozverejným,
jedným svetom sebeslávodejným,
samosvetom gréckym nedostižným.
Svete grécky, samosebechválny,
tu mi jasieš stínom podtukrížnym.
Hviezdy, slncia — psychy a idey,
heroi a múzy — lýry, ódy,
eposy a drámy, komédie,
eklogy a gnómy, elégie,
slovo grécke slávovysošené,
slovo — telo, hriešne rozhrešené,
tu mi jasieš, ty prach olympický
bohov, bohýň, mužov a žien a pštír,
ľudobohov, ženomužov, stvorov
zveroľudských, ľudozverských, svetodivných,
ty prach, čo si svetom nedostižným
svetu-synu, Boha-sveta, decku
dnešnému to, ba i zajtrajšiemu,
tu mi jasieš svetlom podtukrížnym,
osvecujúc tôňu toho kríža
ako háveď svätojánskych mušiek,
(myšlienok to ako lienok-mušiek) —
leda svieti, leda osvecuje
na piaď, na prst nesmier svetonočný:
tak mi jasieš v tomto stínu kríža.
Na teba tú sypem priehrsť zeme,
na hrob grécka-sveta túto priehrsť.
Pochoval som tvoju jasoslavu,
pod tým krížom, v kráži toho kríža.
Štvrtú priehrsť tebe, staro-Ríme,
svet-mesto ty sedmohorostasné!
Sedem hôr tých bolo sedem hromov,
vekohromov sedem, sedem hnevov,
ktorými Boh svätý, spravodlivý,
zromil z neba rozbojných tých duchov,
čo ho chceli zhodiť z trónu jeho.
A tie hromy — hnevy vyblysnuté,
vyrazené z nadnesmiernej výše,
nesmierom tým roniac všeleteli,
doleteli, doronili k Tibru,^[126]
uderili na zem syromŕtvu,
sedem jaziev, sedem vredov puchlých,
sedem hôr tých, kopcov sveta-mesta
spôsobili miesto Ríma — sveta.
V každom kopci legióny duchov,
v každom duchu jedno božstvo Roma,^[127]
v každej Rome jedon človek božstvo,
v každom božstve jednodejné množstvo,
v celom svete, všade ako doma.
Ty si, Roma, vládla sebevládou,
ako vládne vláda samosebou;
bo tys bola ona sama vláda.
Čo svet iný vládol, vládol druhým:
Tam Grék onou mysľou sebamysľou
uzračený vládol slávoslávou,
Ormuzdom tam Peržan, Egypt Nílom,^[128]
Babylon tam svojou babou-bahou,
Izrael tam Bohom domabytným:
Ty si, Roma, vládla sebevládou
ako vládne vláda samosebou,
bo tys ona bola sama vláda.
Nik ťa neznal; daže oná myseľ
od večnosti vyletevšia, letiac
prezrela ťa na tých siedmich kopcoch.
Zanedbal ťa sám Boh svetovietny,
zapomenul hnevov svojich šľaky,
hromov siedmich, v oných siedmich vŕškoch.
Neznala ťa svetodejeslava,
z Parnasu ťa svojho Klio grécka^[129]
nevidela, tvojich sedem kopcov,
prezrela ich, mravenísk by sedem,
dlho, dlho — do toho až času,
keď svoj čas už chcela tvoja vláda,
keď si sama pre seba ho vzala.
Tu tys vládla sebevláda — Roma,
zavládla si všetkým tým jak sebou.
Tu si samú svetodejeslavu
za pačesy schvatla slncovlasé
dvanástistoprstou vekorukou,
zapriahlas ju, Pegasa by sestru,^[130]
do triumfálneho voza svojho,
vozila sa po nebi a zemi.
Tu si sama démonov a bohov
s národami jejich ľúbodeťmi
tuto jala, najala tam k službe,
zareťaziac vo dvore ich svojom,
ako gazda — pastier stádo svoje.
Tu si na tú myseľ, Boho-myseľ,
od večnosti vzletevšiu letiacu,
ty, ty prvá zavolala: „Sadni!“
A tá myseľ na zvolanie ono,
na hlas vlastných svojich detí-duchov,
zapomnutých a prezrených detí,
na tú skalu Boha Syna sadla,
krielosložno sediac, rozdívala
ona pozorno sa, čudom ňátriac,
na ten div-dej svojich detí-duchov.
Ty, tys prvá zakričala Bohu,
zanedbavšiemu ťa Svetovítu:
„Pozri na mňa!“ — a on pozrel divom,
divom-čudom na tú sebevládu,
z diva-čuda toho zamyslený,
na Syna si svojejehoduchom
pozrel a, vraj: „Tu je koniec sveta,
ľudosveta, vládou zrumaného,
ktorá vŕšeňuje s mojou vládou.
Odomkne mi ešte zámku tela,
ktorou som to zamkol na všečasy,
vypustí ho, ako pastier stádo,
na tú pašu Sväto-Ducha nášho,
spasie nám ju, našu svetlonivu,
vytučí si na nej stádo-telo,
na hostinu svojej bahy-moci;
Človek-Boh, ten pastier stáda-tela
ľudosvet mi vezme svojou vládou.
Zničím ja ju? Áno. Nesmie viac byť
vlády samej, vlády samovlády,
človek-Boh byť nesmie nikto jeden
na tom svete, mojom ľudosvete —
milosť, láska, pravda, voľnosť moja,
Boh-človek sám ako každý jeden —
tys to, milý Mojetvojedušan,^[131]
syn môj, tys to, dnesvek splodil som ťa —
len to smie byť tebou časovečne.
Nech tým so mnou človek vŕšeňuje,
ten mi bude Boh a ja mu Otec,
mojetvojím duchom Synu milý!“
Tak ťa bolo len dosť vláda-Roma,
keď ťa bolo samému moc Bohu.
Ty si postavila kríž ten jemu.
Mocnejšieho nevládlas už viacej
na tom svete celom, ľudosvete
tebou prevládanom vykonati,
ako Boha-spásu takto pripnúť
na ten sťažeň zemelode tejto,^[132]
svetlomorom plávajúcej búrnym.
Vystavilas kríž ten Spasobohu.
Komus mohla nechať seba-vládu?
Nikomu, len tomu, ktorý dychom,
a to dychom samo-sväto-duchom
vládne jedným viacej, než ty vládou
všetkou vládlas na tom ľudosvete.
Ostatnou tou vôľou svojej vlády,
ktorou sama si sa znevládnila,
ešte predsa i tým zvíťazila.
Vystaviac kríž tento Spasobohu,
na svoj hrob ho sebes postavila,
aby ten kríž do všečasov tônil
tvojou vládou, ktorú len Boh zronil.
Túto priehrsť syromŕtvej zeme
sypem na hrob starosveta-Ríma,
pod tým krížom, v kráži toho kríža.
Piatu priehrsť sypem na hrob slávy
svetoslávy na Európy lone
od tohoto kríža až do mora,
mora vody, krve, ľudomora,
ktoré lunou všečasusiahnutia,
poslednou to lunou dejeslavy,
vyvrhne mŕtvolu Boha-sveta,
bohavšečloveka, samočloveka
bezbožného, samobožného.
Vyvrhne ju na breh pod tým krížom.
Pochová ju ruka pod tým krížom
ostatného domarodoslava,
Bohovera bohočlovečného,
pochová ju v púštosláví sveta,
v sloni jednej Bohosamoslávy,
pod tým krížom, v kráži toho kríža.
Tak je koniec všetkej histórie.
Do neba sa ide z Betánie.^[133]

- - -

Z vona kríža, z vona kráže jeho,^[134]
zovnútorné temnosti sú pekla,
opasok tam i valaška moja.
Ešte ma tým satan dosiaľ náči,
dosiaľ ešte, ale viac nie ďalej.
Nechcem ani stebla jeho moci.
Dosť si budem sebe sám tým Bohom,
pod ktorého krížom tieto hroby.
Tu vás nechám z vona kráže kríža,
oboviazky ducha priepastníka,
tu vás nechám, nech vás kto-to nájde,
nevedomý vračby zoderie vás.
Teba ako iný sprostý remeň,
teba ako inú sprostú baltu.
Tak vám treba, slúžte nevedomstvu,
keď vedomstvo v čerty každé ide,
ktoré bolo pred a za tým krížom.
Netreba vás mne viac, dosť si budem
od tohoto kríža až do domu,
dosť si budem sebe sám tým Bohom,
dosť i doma ním si budem bez vás;
cez peklá ním všetky prejdem domov,
cez temnosti, zovnútorné cesty.
Prídem domov, budem doma bez vás,
odžehnávam sa vás na vek vekov,
pre jeden čas krátky, domabytný,
časný, ale vekoblahodajný,
na veky dnes, na dnešok to večný,
odriekam sa vás tu pod tým krížom,
kde sa Boh-svet seba odriecť musí,
odkiaľ samo vypretý je satan,
a len odtiaľ — inde všade ho je.
Prídem domov, z domu potom ďalej…
Ďalej? A kam? Pôjdem, budem vidieť.
Dosť ma bude, dosť si budem bez vás,
a to budem, len čo bez vás budem.

- - -

Spod kríža vstane, domov prosto mieni,
nebude mu nič viacej cestu hatiť.
Čo by aj mohlo šíre v pomyslení?
Bo kto sa v hrúzach toľkých sveta zlieni,
nemôže svetom seba viacej stratiť —
sám seba nesie svetom svojím domov,
i v noci trafí cestou povedomou.
Vykročí z kráže, zasa nazad vstúpi,
uderí čelom tri ráz na podkrížia,
pokrižovavši hlavu, prse, údy,
vykročí z kráže krokom domov merným.
Tu vrazu hlusnú diaľne konidupy
a k nemu cestou prikrížnou sa blížia.
Pátravé páči okom nedozerným,
cez noci závoj nepreniknú zraky;
priložiac ucho na šar zemehrudý,
vybadá koní dupot množstvoraký.
„Dragúni Nemci sú to — vstanúc rečie —
po drabínaní poznám jejich kone.“
I vzniknú tuchy jakejs hneď mu trúdy:
„Čo vás — vraj — tadiaľ diabol na čo vlečie?
Či komu z našich da ste na pohone?^[135]
Či pľundrujete? Stíha da Uhor vás?
Zlodejný nesie sebou čeľaď tá čas —
za to ju počkám, buďsi sám ďas trebárs.“
Hej, na čos čakal, vojta, na tú chasu?
Zle ti to padlo, zle zas tvojmu času!
Pár skoky môhols vyhnúť vo stran cesty,
len zamereným prosto domov krokom
preč a preč, ako vystrelený kušou,
bol bys neniesol tvojej dole tresty,
zvíťazil bys bol domaslavnou tušou
nad zaostalým ešte jedným sokom.
Nebola by ťa z domaslavy zvliekla
premoženého tebou pomoc pekla.
Ale to býva dôpust takej dole —
života mať len tam, kde ho smrť kole.
Zblíži sa koní dupot množstvoraký,
dragúnov vidno už cez nočné mraky,
oružia štrngot a nemecká vrava
vedomu sluchu poznať ich už dáva.
Veru sú oni — dvadsať ich je vpredu,
obďalej dvadsať, medzi nimi v stredu
na voze ktosi sedí medzi zbrojom,
nevidno kto je noci pod závojom.
Až keď sa zblížia ku samému krížu
vytúži ktos ten hlasom srdca tížu.
„Slovany tamto, tadiaľ vedie chodník,
nebudem už viac s Ďurkom chodiť po nich.
Maj sa mi dobre, milý môj slobodník.
Darmo si za mňa v žalári sa trápil,
vrah-svet i pána tvojho dosalápil.“
Za krížom vojta stojac utúlený,
tým tronom reči známej postrelený,
vyskočiac: „Postoj, Nemče!“ — levom skríkne
a k vozu skokom — ľavou pána zmykne
a pravou šabľu vymknúc dragúnovi:
„Utekaj, Nemče, varuj!“ — hromom sloví —
„Uhria tu idú, hurá, uteč, varuj,
nedaruj, Uhor, Nemcovi nedaruj!“
Utekať začnú tamtí v koniplachu,
lež títo stoja staniem bezo strachu,
trebárs i niečo zarazení kvapom,
vidiac, že s jedným majú čin len s chlapom.
Na velislovo vodcu svojho skočia
a oboch jedným skiarom zaotočia.
Nestihli ujsť im — čo by vojta stihol,
to pán Socovský hrúznym divom kapal,
k úteku nepriam v zárazu sa schápal,
stalo sa všetko, čo by prútom švihol.
Obkolení sú pod tým samým krížom.
Tu dvaja ku nim skočia z koní šmihom,
odňati chcejúc toho zajatenca.
Nerúbne vojta, chce sa dorozumieť,
odhodí tohto, ako hafan štenca,
vo stranu jednu, toho tam zas v druhú.
Vidia to Nemci, hneď im začne šumieť,
že haravaru budú mať s ním tuhú
i skočia štyria; vojta mečom blýska
a Socovského ľavou k sebe tiská.
„Hej, varuj Nemče, nenablíž sa k rane,
bo čo sám nechcem ešte sa ti stane.
Čo chcete s týmto, dajte dobré slovo,
možnože s dobrým zídeme sa činom
a prekazíme tu zlé na nevinnom.“
„Ja slova nemám — povie na to Nemec —
ja nie som žiadny sprosták, tutozemec,
tohoto húfu som ja vojak, vúdca,
ja slovo mám len, to je oberstovo,
nad tým nie som ja, ani Boh môj sudca.
Nám dali tohto zaviezť, kde mu treba,
kde neuvidí viacej svetla neba.
To naša vec je, do toho čože máš,
kto vinu bráni, vinen sám je, či znáš?“
Korne Socovský na to odpovedá:
„Za vinu slúžnosť vašu nik vám nedá,
i pôjdem s vami, ale strpte málo,
ja s mužom týmto mám len dve-tri slová.
Ó, milý brat môj, konečne sa stalo,
čo by nečakal človek ani z pekla,
zlosť sa to vŕši na mne mordárova,
zlosť neukojná Sklabinského vzteklá.
Z odboja, zrady proti cisárovi
obvinil ma zloch lesťou neslýchanou,
vystavil na to šiestich svedkov — pánov,
v Turci to možno tomu kazárovi —
z toho ma vinil, že som Šuhajdovi,
vondy čo Nemcov pri Sučaniech pobil,
výšpehy nočné o cisárskych robil.
A ja ni z domu nepohnul sa vtedy,
krem toho teraz dosť i doma biedy.
Na dosvedčenia toľké posúdený,
dnes som už mal byť, brat môj, zastrelený.
Ale ma dobrý Pálfy omilostil,
na doživotné väzenstvie ma súdiac,
obidy jednej krátkej sic ma sprostil,
do nekonečnej druhej toť ma vnudiac.
Ó, drahý Ďurko, tvoj pán, tvoj brat verný,
putami štrngá potupnými, veru,
má že to pravda osud neuverný!
Má že to Pán Boh čudnú losov mieru!
Sklabinský na môj číhal všahdy statok —
má ho, i život môj, hľa, za odplatok.
Tak to zlosť pekla nevinu ti gniavi,
hejže ti Božej čudnovatej spravy!“
Vojak veliteľ
Dosť toho bolo, darmo tratiť reči,
môj boh i moja pravda v tomto meči.
Socovský
Maj sa mi dobre, Ďuríčko môj drahý.
Kde si sa tu vzal? Len var na potechu
moju ti ešte dal sem Pán Boh spechu?
Idem už, nechám ťa tu medzi vrahy
v otčine našej domarododávnej.
Žiaľ, že je pašou zberby preohavnej,
čo neuznáva cnosti ani hriechu!
Osträhom maj sa pred ňou všahdy,lebo^[136]
nič je tej ani peklo, ani nebo.
Zle sme my doma, Ďuríčko môj drahý,
sme my to doma v tigrov by pelechu,
medzi našimi a cudzími vrahy.
Poručen Bohu! radšej v berecinci,
niežeby takých šeliem vo zverinci.
Vojak veliteľ
Dosť bolo toho, darmo reči tratiť.
Či vlci ľuďom môžu ovce vrátiť?
Tým, čo má slabý, musí mocným platiť.
Socovský
A ja som tak bol verný cisárovi…
Vojak veliteľ
Vernému často bitku dajú psovi.
Darmo tu, darmo všetky tratiť reči,
dobre mu teraz, kto má kráľa v meči.
Zúrivý rozpak zovrel vo vojtovi,
vedno mu, že tu pletka konať slovy.
Vedno mu ale, že nič nevykoná
sám svojou silou proti toľkej sile,
a moci pekla práve tej sa chvíle
zodožehnával sväte až do skona.
Chce predsa zbaviť mocne Socovského,
padni čo padni — lebo ľudoslava
nikoho v Turci neznal, iba jeho.
V rozdoli ducha zahorí mu hlava:
Už na valašku zavolal by svoju,
ale mu srdce hrúzou osträh dáva,
zasa sa strebiť do rúk ducha zlého.
I oprie srdce proti mysli broju
a sily vlastné staví proti boju.
„Preč, preč, preč, Nemci!“ — skríkne húfu tomu,
akoby tri ráz búšil razom hromu.
„Väzňa vám nedám toho nevinného!“
„Ale ja som bol verný cisárovi“ —
úbohý strachom Socovský to sloví.
„Ver- či neverný, čo mne tebe z neho?^[137]
Tu si môj teraz, ani štyridsiati,
ani sto ťa z mojich rúk mi nevychváti.
Život i smrť mi s tebou, v jednej miloduši,
a čo sa na nás nebo s práškom skruší.
Preč, preč, preč, Nemci, ani tisíc čriedam
tohoto väzňa vašim nedám, nedám!“
„A ja som tak bol verný cisárovi.“
„Čo ti je po ňom, po tom… “^[138]
„Ale ja idem, nepechor sa, bratu,
veď sa len adaj do cisárskej sloni
dostanem kedys, nuž ma omilostí.“
„Hah, len sa úfaj, nik ťa nevyprostí
zo živohrobnej žalárovej tôni.
Na tisíc ideš smrtí trapiškratu,
umri tu — v jednej smrti máš len ratu.
Umri tu so mnou, pane môj a bratu!“

Zrehocú Nemci na toho sa blázna.
Veliteľ „Napred!“ — skríkne, skočia piati,
ale ich zráňa vojtu ruka rázna.
Jedno po druhom sa to váľa, miati.
Desiati skočia — tým sa takže stane.
„Kýže je diabol“ — hajtman hnevom splanie.
„Na šable!“ — skríkne — „zrúbajte tú psinu!
Na halabardy, skoľte toho šklára!“^[139]
Švihlo ich desať v jednu okamžinu,
bodlo ich desať — ale ruka pravá,
vojtova ruka v pekle zocelená,
bárs toť i zbrojou pekla nesilená,
samosilovne poodrádza šable
i halabardy, jak by drúkom hrable.
„Nerúbaj, Nemče, nekoľ!“ — vojta volá.
„Čím si je Slovan sebou, neodolá
v tom jemu Nemec; hurá, Nemci, hurá,
teraz i na vek proti vám tá spúra.“
„Darmo to kričíš proti Nemcom, bratu,
keď biješ, zabi takú trápiškratu,
iné mi nedá ani tebe ratu.“

Priskočí hajtman, strelí, nezastrelil,
ďalej sa s vojtom na boj neosmelil,
bojí sa padnúť — bár sa zúrne vzteká —
vie, že po ňom sa húf len rozuteká.
„Kýže je diabol?“ — divom Nemci kričia.
„To nenie s dobrým; či v tej ruke-šabli
proti nám jednej — dvadsiati sú diabli?“
Kľajú a s hanbou na kone sa vztýčia.
Podumal hajtman, na konišľap velí
a „napred“ zvolá — „niet ho živkom dostať,
musíme ho mať bárs i zabitého,
aj toho psa s ním, čo sa takto smelí.“
Tu ti je koniec, vojta, tvojej sile,
neodoláš už ďalej bez valašky;
tu ti je bohom len boh mihochvíle,
v mihu tom osud tu tvoj vekoťažký;
rozdoľ a rozvoľ, nech ťa neprekvapí,
ži — lebo umri pod konirozšľapy.
Rozvolil vojta — s mihom Socovského
pod svoju rozkroč stĺponohú schová.
„Ak ťa tu Boh, vraj, so mnou nezachová,
Boh nedaj, by ťa satan so mnou chránil.“
A na to hvizdne proti konivalu
a skríkne: „Lom, per, bi, dus ho, valaška!
Nech vedia Nemci, čo moja porážka.“
Blesky a strely na to vrazu šprihnú,
z dole a výši tresknú, seknú, chrupnú
druzglupotruskom na tú háveď spupnú;
konival urný Nemci nedostihnú
zadržať viacej, prevaliac oných dvoch
kone i ľudia padli cez kríž na zdoch.
Jánošík ostal s valaškou i pásom,
zdvihne sa celý; hľadí srdcetrasom,
lež duchom pevným na ten z pekla poval;
vtom čuje kohos temnosmrtným hlasom
„Jánošík“ volať. Socovský to volal,
úbohý zle sa pod obrancu schoval,
preboril mu kôň prsia ľudskocitné,
kôň-Nemec-drabant podkovokopytom,
už hlava jeho cnostná neosvitne
slobody rána zajtrajšieho svitom.
„Jánošík!“ — volá. — Tento šibom bôľa
ku nemu skočí, kľaknúc: „Hejže, doľa!
Takto mi zhynieš môj pán dobrotivý,
za tú-li smrť bols radoľudoživý?“
Odvetí na to pán mu smrtným hlasom:
„Smrť, lebo nesmrť — čo som bol, to ja som.
A ty? Čože tys? Jánošík si, zbojník,
živší a byvší obesiť bych ťa dal,
darmo bych predsa lepšieho si žiadal
človeka než tys — buď si čo si, kto si,
bár i sám diabol, ales človek hodný —
ešte ťa o to moja láska prosí,
nedaj mi panej mojej hladom zomrieť,
bo všetko mi vzal Sklabinský, ten zbojník —
chudera moja nemá ani trojník.^[140]
Hah, to ten zbojník! Ešte musí zovrieť,
keď ľadom smrti srdce už-už krehne,
proti tej zlosti človek — hah, ten zbojník —
na šibeni ty a ten kde dobehne
svojeho cieľa? V zemskom slavobytu —
a to je predsa žiadna tebe roveň —
tys človek a ten! Hah, na takých teba
a tvojej hroznej valašky len treba!
Len per, bi, dus, der ich, čo sa takí tu,
nespasne inak naša milá Sloveň.
Tak amen — zahrab pod tým krížom ma tu,
nech ma nevláčia sem-tam zbojné ruky —
daj za mňa omšu slúžiť jednu svätú,
a ty sa hotuj na pekelné muky —
a predsa tak si hodný, dobrý človek,
no keď si len to, buď si už čokoľvek.
Lež čože ty chceš medzi ľuďmi doma?
Pre teba hory, zbojnícke komory^[141]
sú, ale nie dom: spravodlivosť Božia
zhovievajúca, ale ostrehomá,
príde jej dôraz, príde na ťa skorý!
Dostihne ona iste v čas ťa skory.
A keď ja budem v hrobe ako doma
vozducha žravci teba rozkynožia. —
Lež načože hriech hriechom ešte vŕšiš?
Čože to peklom nevinný dom przníš?
Za takú hriešnosť doma niet výbudy,
niet ani v cirkvi, v pustovni, v kláštore,
nikde, prenikde — za tú po úmore
sú len tie večné, ťažké, Božie trestné súdy!
A predsa si tak hodný, dobrý človek,
no keď si len to, zostaň si čokoľvek.
Škoda ťa predsa tomu satanovi,
lež keď ti takto všetkým činom slúži,
nože ho na zlých potrestanie uži,
nech berie diabol čertov paromovi.
Z tvojeho čerta pošla moja neresť,
ale ja v Bohu spasenskú mám veresť,^[142]
ešte i diabol bodom týmto rohu
neškodil mi nič, strčil ma len k Bohu.
Hej, ale teba? No, buď si ktokoľvek,
bár i sám diabol — ales hodný človek!“
Tak — amen. Stíchol smrtnom vo chropotu.
Jánošík kľačí pri ňom v krvopotu,
čo mu ho ten súd na čelo vyronil —
raz, dva sa k ústam ešte jeho sklonil,
na treťom raze nečul viac ni dychu.
Zalkna si bolesť, vstane, poodhádže
Nemcov i kone z kríža toho kráže,
kríž prevalený horestanom zvýši.
Šabľami Nemcov v hrúzonočnej tíši
vykope jamu, mileného pána,
človeka, sudcu, dobrodincu, brata
zahrabe do nej — a vraj: „Dá Boh rána,
doma sa so mnou zajtra rozporáta!“
A potom domov diaľnym spechom ide.
Veď uvidíme ako a či príde…^[143]