ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Krásňanskom zámku hlučná hostina,
hodujú páni mnohí z Trenčína,
hodujú a pijú víno jak vodu —
ide Jánošík, ver, budú mať škodu.
Či vieš, Krásňanský, dávno je tomu,
čo sme tak boli vo tvojom domu,
práve dnes je deväť rokov, sa stalo,
ako na svete sa stáva málo.
Ale tak treba, tak sa mi páči,
tak sme len páni tejto sedľači,
lebo všetku panskú našu dobrotu
čas vynesie u nej len na smiechotu.
A ten Jánoš, ten, nazdal sa, bohvie,
že keď bol vojak, že už niečo je,
aleže podsvietil tým Terchovanom —
už sa viac nechlapia proti zemanom.
Ale syn jeho že je, vraj, zbojník,
a že má bandu, on že náčalník!
A čo všetko ľudia o ňom tárajú,
to už ani kury nepozobajú.
„Hej, nieže, nie tak, braček Gbelanský,
nebolo od vás to, ver, po pansky,
stalo sa to zle, zle a vy ste vina,
ešte príde na vás pomsty hodina.
A to hrozná vec, že to pre takých
všetci trpíme pánov ledákych,
v očiach poddaného takí sme všetci
a to je a bude pád našej veci.
Keď sme si vlci, čože môžme mať,
keď svoje ovce budeme trhať,
blízko nám je Nemec, pastierov pošle,
a čo bude potom, či to z nás kto vie?“
„Už si ty len strachoš, pane Podleský,
vypánil by si veru po pesky:
krivda či nekrivda, len si má vôľa
a s tou či háj, či jaj — panská je doľa!“
„Kto je nie s nami, ten je proti nám,
nech si zostane domaseda sám,
nech nám tu nerobí daromne kázne,
to sedliakom môže, tým načim bázne!“
„Ale Podleský preto je taký,
že otec jeho rád mal sedliačky
a sedliacka jeho i mater bola,
a krv nie je voda, tá z neho volá!“
Skríkne Podleský, šabľu vytasí,
ženie na toho, veru ho spasí,
ale iní ho koja, čankajú
a všetci na smiech to obracajú.
Pokánili sa trenčianski páni,
šable pri bokoch, poháre v dlani,
nič nebude z toho na panskom hodu,
nieto tu barancov, nezmútia vodu.
Nestalo sa nič; hodujú na noc,
v zámku drabantov ozbrojených moc;
bezpeční sú páni, jak orly vzduchu,
proti takej moci niet ani ruchu.
Nestalo sa nič; hodujú na noc,
i proti takej moci jesto moc:
a to je len srdce matkinho syna,
beda vám tam v zámku, páni z Trenčína!
Do hodu harmy zrazu vnikne krik —
„hej, páni, páni, ide Jánošík!“
Ako na zárazu všetci tam zblednú,
poháre im štrnk-blnk z ruky vypadnú.
Na palote sa dveraj otvorí,
muž sa, chlapina, pánom spozorí,
kráča do paloty čo kazár prísne,
všetci zrú na neho, srdce im stisne.
K pevnej, vysokej jeho postave
svedčný mu odev od päty k hlave,
nohy ako valy sa červenejú,
driek, prse čo skaly sa zelenejú.
Klobúk okrúhly, pero orličie,
ohlavok partiou zlátenoličie,
na bedrách opasok stužuje sily,
čo vnútri muža sa valom prúdili.
Zbroja žiadneho, jednu valašku,
to mu je na do- i na — odrážku,
hej, lež vo valaške, čo tam raráši,
to nikto nevie — len on a naši.
Hej, páni, páni prišla hodina,
veď Jánošovho poznáte syna,
budeme sa rátať, prv sa napime,
no, veď ešte zajtra len uvidíme.
Vidia, že je sám — páni sa vzchopia,
na sluhov skričia, chlapa obklopia,
rúbať, strieľať začnú ako do kláta —
darmo — Jánošíka tým nezavrátia.
Blysne valaška, všetci ležali,
ako keď jedle víchor povalí.
„Majte rozum, páni, smrti vám hodina,
napime sa radšej tu spolu vína!“
Ale pánom sa ver piť nechcelo,
lebo im strašne čosi šupelo;
teda sa napili, ktorým chutilo,
pili a spievali dokiaľ zorilo.
„Pane Podleský, choď preč slobodne,
aspoň slovom si držal sa hodne;
i to stojí niečo, bárs skutku nieto,
lepšís predsa jeden jak šelmy tieto.“
Stojí strašný súd; veď ich súdili,
celý jeden deň hrozne mučili,
na druhý deň všetkých tam povešali,
kde oných trinástich kosti ležali.
Kto mohol zdolať? Všetko kuruci,
odvážni, zbojní, chlapci jak buci,
zbledol nad tým činom Trenčín, Orava,
v krajine sa o tom všade rozpráva.
Tak to na svete vina hriech rodí
a syn s materou tou deti plodí:
pochválen Syn Boží i matka jeho,
zbav nás, ó, Bože náš, od všeho zlého.