ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi Alpami a Baltom traja Nemci stoja,^[212]
proti Bohu trojjednému veľké ústa stroja.
Nastrunené lýry majú črevostrunami
z oných oviec, čo sa pasú bohoslovami.
Stoja, hrajú, zadrnkajú, veru spievať budú,
medzi Alpami a Baltom tma ich čuje ľudu.
Zalýrali, zaspievali, ozýval sa svet:
„Ó, bohovia gréckoslávni, už vás viacej niet!
Dokiaľ ste vy božstvovali nad tým svetom krásnym,
šťastné rody spravovali žezlom slávojasným,
pekné bysty, milovisty z krajov bájiny,
dokiaľ ste vy panovali, bol to svet iný!
Dokiaľ stála vaša chvála v živosladnej službe,
dokiaľ tvoje ovenčené v ľubosladitúžbe
v milovônikvetovienkach stáli modlíny,^[213]
ó, Amathusia Venus! — bol to svet iný!^[214]
V milokroji čarošatom pravda chodievala,
povšetvorstvom živoplň sa šírym roztiekala.
I to čulo, čo živočuť nikda nebude,
príroda mať spanilela v krásoprelude.
Umu-oku vo vidoku každom božstva šľaky
zračili sa vo tvar jasný, mnoholičnoraký.
Ó, Helios, čo si teraz? Guľa ohnivá,
bezdušina sebetočná, žížokresivá.
Ale vtedy po úbočiach tlupy oreádok,
čo strom, to v ňom prívetivá dryas, milý chládok.
Z urny najád roztoľúbych jarok romonil,
striebropenným šumotokom lásku šveholil.
Tamten vavrín ku pomoci vetve rozprestiera,
v kameni tom žiaľom nemie Tantalova dcéra.
Syringin tam nárek hlasie z onej trstiny,
Philomely žiale kvília z tejto hájiny.
Demetery hľadajúcej dcéru Persephonu
matiláska v potoku tom perlie v slzoronu.
Na tom vŕšku krásojasná Venus postála,
na milenca ľúbohlasom márne volala.
Nebešťania prišli k rodu Deukaliona,
ľudí, bohov, bohatierov sňala ľúbospona.
Letory syn pre Pyrrhinu dcéru pastierčil,
v ľúbotúžbe, v radoslužbe sa jej frajerčil.
Temný sopor, odtržisvet smutný netrpela
miloslužba vaša, srdcia všetky šťastne chcela,
lebo každá šťastná dula s vami spríbuznela.
Vtedy sväté nebolo nič, len čo krásne bylo,
nehanbil sa za to Boh sám, čo ho radostilo,
keď to cudne pierejúca chcela Kamoena,^[215]
keď tá milosť milostenou bola velená.
Vaše chrámy by paláce nádherou sa skveli,
vaše mená na Isthmuse hrami slávozneli.
Vôkol obetníkov, čo tam v jasolesku stáli,
peknoslušné, plnodušné tance kolovali.
Skráne vaše slávovenci sa tam zdobili,
korunami vônivlasé hlavy velbili.
Evoe tam Thyrsonoscov bodrých na záprahu
párdusovom známi toho radonosiblahu.
Satyri a fauni pred ním sa tam tackajú
a mänady vôkol neho pašmou virgajú.
Jejich tance vínu jeho chvály vystvárajú,
radohosta brnolíčka k pohárom ich majú.
K ležiacemu na úmoru vtedy škratný čuntovec
neprichádzal, ale vľúdny žitia fakľu bohovec
skloniac tíško, bozkom brával žitia posledný dych
z umorenca hynúceho ortov bledomrúcich.
V samom Háde, v rozohraní slastí tam, tu múk
držal vážky súdopravné smrtelnice vnuk.
V neúprosné Háda moci súcit dodieval
Trák ten, keď žiaľ plnodušný lýrou vylieval.
V elyzejských hájoch každý stín si našiel radosť,
ktorá v tomto živote mu bola srdca žiadosť.
Verný druh si každý našiel svoju družicu,
vozokerný vŕšenija svoju voznicu.^[216]
Linusova hudba peje piesne miloznáme,
Alcestu si obnarúča Admetovo ráme.
Priateľa si svojho pozná zas tam Orestes,
obľúbené svoje šípy zasa Philoktét.
Vyššie ceny mocnili tam toho zápasníka,
ktorý prácnou cnosti cestou v oslávenstvo vniká.
Veľkých činov slávodejci k nebi týčneli,
bohoslasťmi rovesníci bohov lažneli.
Pred mužnými peklolomci v tichom stáli rade
bohovia a korili sa samoľudskej vláde.
V olympickom blizniat svetle plavec kärmanil,^[217]
po lunivých morenivách púť si nezmanil.“

Krásny svete, kde si? Vráť sa spaky
milé kvetočasie prírody!
Ach, len v piesňach bájnych z teba znaky
v trudné duše lejú lahody.
Rozvymretá smúti krásoniva,
žiadno sa mi božstvo nemaní;
ach, toť z liku toho vrúcnoživa^[218]
stín len temný sem-tam sa čmaní.

Pod severu mrazokrehnou nohou
všetok ten kvet, ach, tak uvädnul!
Tak, hľa, zhynúť musel ten svet bohov,
aby jeden Boh tým zbohatnul!
Smútiac hľadám šírym hviezdosklonom,
nenachodím teba, Selena,^[219]
volám šumolesom, lunotónom,
ach, len prázdna znie mi ozvena!

Nevedomá slastí, ktoré dáva,
neslastená svojím slavenstviem,
nevidomá ducha, čo ju správa,
neblažená mojím blaženstviem,
nečujná cti svojeumelcovej —
zákon tiaže, to jej sloboda!
Mansky mu, by strojbe na pendlovej,
zodbožená slúži — príroda.

Ku pôrodu zajtrajšiemu dneska
hrob si sama sebe vybíja,
obratom sa luna márnoleská
vekostajným sem-tam prevíja;
do krajín ta zašli básnikových
bohovia tí, svet ich znetrebil,
ten, čo vyrástnuvší pestove ich,^[220]
vietom vlastným seba spodnebil.

Vrátili sa domov, všetky krásy,
veleby vše vzali sebou preč,
všetky farby, radoživohlasy;
ostala nám bezdušná len reč:
Na spásnu výš Pinda z časov mora^[221]
báseň ich len mohla vyšinúť;
to, čo má žiť v básni bez úmora,
zo života musí vyhynúť.

- - -

A ľud germánsko-kresťanský medzi Alpami a Baltom,
prenáčený velikánskych myšlienok tých dusným gvaltom,
v nemom udivení čuší pri pive a knedlíkoch,
viera jeho špie mu ako na pichľavých špendlíkoch.
Čože veriť? Komu veriť? Toto proroctvo je novô,
krajšie ako viery našej sprostej Božie slovo!
Či by to lož číra bola, čo tak ľudí blažilo,
občinu i domovinu svetom-vietom krásilo?^[222]
Veď len z toho máme slávu a česť človečenstva
a len z gréckej krásoslávy život osvietenstva!
Všetci múdri v Európe sú Grékov parobci,
vzdelanci my všetci sme len grécki pohrobci.
Humanita! To je matka bohov, ľudí jedna,
opravdivá Matka Božia, samobohmoledná,^[223]
bez nej nebosláva boha každého je biedna!
Či je jeden, či sú traja, či sú tisíci —
všetko jedno, jedno všetko v ľudskej umnici.
To sú číre mysliviety, to jest Vorstellungy,^[224]
napínavé vedoducha človeckého strungy.
A čím krásnie myslivieta, tým i pravdivie,
samej pravdy prostý zjav len zázrakodivie.
Zunuje sa neľudský Boh ľudosvetu tomu,
milší je, čo pri Semele netrebuje hromu.^[225]
Pravda síce, gréckym bohom svätosť nenáleží,
ale, vari, toľko svetu na tom nezáleží?!
Lebo kto je krásoslávny, nech len pekne hreší,
Boh, či človek má v tom pravdu, čo mu pekne svedčí,
konečne — i sama svätosť z toho sa len teší.
Pravda síce, že bohovia grécki planší boli
ako ľudia; lež to sluší bohovskej ich vôli;
i to práve za grécku len svedčí humanitu,
v božstve, v ľudstve, v obci, v dome krásorozmanitú.
A veď hriechy bohov sú len pekné mýtusy,
krásočistým umelcom sa to nič nehnusí.
Interesantné sú práve hriechy bohov, ľudí,
svätomravnosť jednotvárna len čas i vek nudí.
I sám Trojjediný Boh náš nenie zábavný,
musíme mu pridať zbor ten olymposlávny.
I sám Trojjediný stane sa tak mýtusom,
bárs i protiklasickým to bude nevkusom.
Ale bude aspoň celý mýtus dokonalý,
keď sa východ so západom zlúči vo spon stály.
To nám bude religia vo Vorstellungu,
paráda to bude pekná ducha na bitúngu.^[226]
Tak to bude oslávenie vedou pohanstva,
navrátenie gréckych bohov z toho vyhnanstva.
Tak to bude rozvedenie vedou kresťanstva,
absolútna solúcia všeho motanstva,
zásluha to zvrchovaná nášho Germanstva!“

- - -

A vtom človek z Východu, vo spôsobe statnej
narodenca Slováka, lenže svetu špatnej
tomu krásoslávnemu, drotár od Trenčína
vtokaní sa do toho nemcobohovína.
Barbar do nemeckého slávomyslimíra,
skláv ten, otrok, holoťan, hlupotuposť číra:
„Dajte hrnce drotovať! Keď nie hrnce, teda
mysli, srdcia, by vám ich nerozčrepla veda!“
Čo raz Pán Boh zatratil, urodzení páni,
z pekla vrátiť ani čert si to nezamaní.
Daj sa, svete, za bohov — pred človeka synom
zašli v peklo samotné, jakby peny zhynom!
Hanbili sa, to bolo, božej svätoslavy —
nemáte v tom rozumnej vravy ani spravy,
keď ich hanbu bohovskú ľuďom odkrývate
a ju za kvet prírody človečenskej máte.
Majteže si! Stotisíc bohov do matera
civilizácii tej, čo ma z viery zdiera,
všetkých bohov, i gréckych, i číkoľvek boli,
ktorých vaša osveta takto vzývať volí.
Ale keď vám taká je myseľ želieť za tým,
čo sa Pán Boh zatratil činom vôlisvätým —
teda vám ja poradím v tomto svetožiali,
ako by to s gréckymi bohy ste sa sňali.
Požičte si šarkana slovenského, páni,
ten vás všetkých zanesie k olympickej stáni,
či je v nebi, či v pekle, či kde na tom svete,
na šarkane zájdete kam len koľvek chcete.
Keď vám Slovan od vekov požičiaval kože,
za tú vašu osvetu i to vám dať môže.
Veď sa len už niekedy adaj porátame,
bárs váš toľký rováš už narezaný máme.
Choďte teda do gréckych tristotisíc bohov,
ja tu veru nepohnem ani jednou nohou.
Lebo kto tam zájde raz, viac sa nenavráti,
s bohy stratenými sa zneboží a stratí.
To len mohol Jánošík ta ísť a prísť domov,
černokňažník vybavil ho z tých sveta lomov.
A to preto, že človek jak on — v Krista veril,
do matera čertovi, ako treba, pieril.
A vy — černokňažníka nemáte, ni Krista,
a sám čert vám už je len smiešny fimfilista.
Nevyjdete odtiaľ mu, dokiaľ nedokáže
vám to, jak zle vymknúť je z kresťanskej sa kráže.
Neujdete odtiaľ mu, dokiaľ nedovtasí
vám to, že si so sebou nedá robiť špásy.
Nikomu, ver, čo by priam ako Goethe horil,^[227]
ktorý k svojmu obrazu Boha, čerta stvoril.
Ale choďte do gréckych tristotisíc bohov!
Slovan ver ta nepohne ani jednou nohou.

- - -