ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyšiel vojta z dediny, zo Svätého Ďura,
zúrodejná ho valom obkolesí búra
rozvíchorovírivým dažďoprchošprihom,
jagobleskorauchavým rázzarázomihom.
Vočiperná šmárava zrak mu noční nocou,
strmolomná povetra zvaliť ho chce mocou.
Blesky zhora hadiac sa mlunožihalivé
na dol ronom šibajú po šírej sa nive,
ktorou cestu Jánošík do domu si bára,
bár i hrozba nesmierna kolo neho hára.
Zem sa trasúc osikou stene pod tou hrozbou,
zunodunie neba zvod tisícpražnou vozbou.
Predsa stúpa Jánošík, čo pri každom kroku
v rozčesnutom zeme by prepadal sa boku.
Hlavonicky, na čelo kalpak zatisnutý
idúc, prie sa víchornej do úporu zruty.
Keby v búri — zúrňave nebola len hmota,
v daždiprchostriekave nebola len slota —
to by ľahko preniesol taký silaj — maho,
niet priam sily — priemahy, čo by premohla ho.
Ale v lone búre tej duchovia sa boria,
hmotovedným vojtovi mahom dušu moria.
Tak to búra — hŕmava zo Sinai hromí^[147]
ľudosvetu hriešnemu všahdy vo svedomí.
Dobre, komu ešte sa lásky Božej hrozba
odtiaľ hlási, spasí ho od tej hrozby prosba.
Ale komu prestal Boh hroziť v zúrnej búri,
na toho sa svevôľa duchov odtiaľ hurí.
Mihol každým svevole tisíckrát ho ničí,
márne duša — bezboha v nebo hlavu týči.
Brutný hrom a hovädný na muža sa zroní,
biednie strachom párajúc dušu, ducha honí.
I tak stúpa Jánošík, čo pri každom kroku
v rozčesnutom zeme by prepadal sa boku.
Lež vtom zrazu, čo im je všade tule spraty,
vynoria sa zo zeme duchy, špaty, škraty.
Škraty piadipikulské, špaty opiruké,
s kozobriadkou šedicou po pás, bruchoruké,
černosrstné kornútky, nôžky všetkým pravé
kopýtka sú, ratičky ako capom ľavé.
Hávedne sa zo zeme vreskom povynoria
idúcemu vojtovi domov — na priekoria.
Na ramená, na väzy, na chrbát a hlavu
vylepia sa vo hmýrnom tu mu stisku davu.
Davom, škretom pomedzi nohy sa mu pletú,
do rozkroku hatliac sa rožkami ho hnetú.
Skáču, depsia sa po ňom, degvia ho a tištia,
pod nohami potkany, myši, tchory pištia —
a zas voly na hlave, kravy, býky bučia,
kone hržia, po drieku ovce, kozy bľačia,
husy gádžu, kačice kášu, kotkodáčia
sliepky, kvoky kvokajú a kurence čiapu —
všetky zvery domáce na domára ziapu.
V podpazušnom náručí šesť mu detí breští:
„Naňa, tata, papu daj!“ — Každé s plačom vreští.
Takým chórom domov ho škraty sprevádzajú,
takú špaty muziku po ceste mu hrajú
ohlušujúc chudáka, takže surmu neba
prehúrila táto mu domorobná trieba.
Predsa stúpa Jánošík, bár za každým krokom
dolet musí s pekelným domaraja sokom.
Domotúžbu jeho tá hrúza neprenaví,
vie, že sa jej na prahu domabytnom zbaví.
V domabytu materskej lásky svetlolože,
vie, že jej vzdych jediný všetko toto zmôže.
Preto držným útrapom onú ťarchu znáša,
preto mužným úporom domov pod ňou kráča.
Prejde, dôjde ku cieľu, lebo proti vôli
samonebnojedinej peklo nevydolí.
A veď — keby na jednom skusu zloduch pristal —
ale jedným tiská ho, už mu tretí chystal.
Víchrobúrochmárava by vtom zrazu ryhne,
mlunovyhňozásobou celou na zem šprihne.
Zúrnej hrúzy náronom zem sa rozútrobí,
duchy jagoplamenné z prsú rozvyhrobí.
Ohne zhora i zdola v oheň jeden zrinú,
prespôsobia na rajhrad celú vôkolinu.
Akoby kto vysoko priestor oparkanil,
do plamennej ohrady kraj svoj rozpriestranil.
Ako prvých rodičov niekdy cherubínmi
vyrajhradil Hospodin, ohnimečotnými
stratený raj oplotiac — tak tu naopaky
patvarený vidia raj Jánošíka zraky.
Posmech je to satanský, ktorým chce mu zhudiť
vyžiadaný domaraj, ku sebe ho zlúdiť.
Nebo modroplamené nad rajom sa kloní,
slnce — oko satana — jasom doňho sloní.
A v tom raji stromovia suché, dudlobútle,
hnilé na ňom ovocie črvavosmrduté,
zem je popol a trosky a zrunt domorumný,
vôstie žito a zrno piesok zubochrumný.
Z prameňov vrie hnojnica, hlusnokochlým žblnom
do štyr tečie svetostrán v toku pucholunnom.
A v tom raji domáce zverstvo, chudorina
kožikostiglbavá, šmatlavorebrina.
Voly, kravy a kone, pripúštiaky, býky^[148]
lezúc sem-tam od hladu vydávajú ryky.
Každé by si občiahol dlaňou po slabine,
lebo brucho prischlo mu ku chrbtovej spine.
Do pol bokov odraté kozy, capy lysí,
brada len z nich každému choviastolná visí.
Ovce birky, bakeše, murgy a kornuty,
rohonosný baran tu, tam skop rohošutý,
vlnoplešné, vyškudlé, všetko škapoškratné
hrží, ryčí a bľačí kopytné i ratné,
leda vlečúc od hladu koráby tie kostné —
všetko pľaští na muža oči divozlostné.
Husy, kačky v potokoch hnojných gádžu, kášu,
ohniživé vlasy má rezina v nich pašu.
S ovislými krielami sliepky lazia krokom,
čiapom cípnu kurence, svine dochnú hrochom.
Mačky, myši, potkany, kuny, kúšky, tchory,
pán pes, domár poctivý — vojta po nádvorí,
všetko sa to žimorne hrnie ku človeku
v ryku, buku, rehote, bľaku, pisku, šteku.
Každé pána človeka svojou rečou víta,
plestiac, brešiac na neho potravu si pýta.
Čudom stojí Jánošík, hlad mu dušu hudí,
domáciny patvarstvo domavôľu skudí,
domaraja opakosť hľadaného kole
zjavom oči a slabí spružnosť domavôle.
A vtom hlas kýs: „To ti je gazdovstvo, to je česť,
opatríš to, alebo keď nie — dáš mu sa zjesť,
boharoveň duchvedom musí tomu zverstvu
zrieť sa dať, čo klonkuje domababoverstvu.
Darmo pôjdeš do domu, bár i budeš doma,
nevyjdeš viac odtiaľto z toho savedoma.
Lebo kto sa za krížom pekla neodriekol,
ale užil jeho moc — v ňom je na vek vekov.“
Hrúzou strnie Jánošík, ale spriečiac vzdory
odoháňa paskalné patvarenstva mory,
obklopivšie valom ho zádavným a hnusom,
vopáchnuvšie do neho, lajniac smradným trusom.
„To ti je — vraj — dobrota, masť a rozum zeme
h…o pánu svetu — my doma si ho zjeme.“^[149]
I vtom háveď medveďov, vlkov, líšok lupom
vyroniac sa zožerie všetko šmahým chrupom.
Medzitým on odíduc uchýliť sa mieni
za strom jakýs, ktorý tam vo sloni sa tieni.
Ide, lebo ktosi ho práve taže volá.
Príde — nájde ženštinu — Reksa stará, holá.
„Ach — vraj — vitaj Adamko, ja som Eva tvoja,^[150]
budeže nám nažívať spolu hoľa, hoja!
Budeš hrušku? Naže, na! To je z toho stromu,
a to strom je života — komu sa chce, tomu.
Tuto nenie zákazu, tu si pánom domu.“
Na to mu tá ohyda hrušku, kosmatinu,
vtisne do rúk; hniletnú táto tekutinu
v ruke vydá rozpukom a puch nosotuchý,
za tým jadrá: ploštice, vši, blchy a muchy.
„Vidíš ho — vraj — Adame, to ti je úžitok
domaspolnej náživy, budeš ho mať zbytok,
keď ti všetko znebude, čo je doma treba
a keď pôjdeš z dom na dom prosiť kúštek chleba.
I keď budeš bohatým s tým budeš nažívať,
nikdy na tom prírode nebude ti zbývať.
Lebo sám si prírode budeš toho stromom —
vidíš, k čomu príde to človek ida domom
do pekla či do neba, to je všetko jedno:
vieš to, čo zješ; čo teba zje, to ti nevedno.
Cup, cup, hrušky zo stromu, hrušky ako pušky,
domarodná perepúť z každej deti-dušky.“
Vraviac takto — potrasie života strom bútly,
a tu patvar detidej z neho sa zošutrí.
Detí háveď zosype pádelne sa z neho
ako hydu záľaha hmýrna domového.
Škrienošvŕlovrieskavým pádom dolu cupnú,
ako laktipikúli na nožičky stúpnu.
Virgať, drugať, harašiť, kotrmelne šantiť
stane to a chudáka Jánošíka tantiť.
Rozokála, hrintošia, grláča a škudy,
kyltavci a kylavci, pľuhé bruchodudy,
poroňť nepodarená, diablom porantaná,^[151]
špatokratné podmeky, prošte, rodu hana.
Chór podmekov

„Domoslava, hoja hej!“ — Reksa nahá jasá
škeriac ústa štvoroklé, rukami si pliasa.
„Moje milé robiatka na života strome,
vy ste vzácne poklesy Božie v každom dome.
To je radosť domáca! Budeže ti ona
kvitnúť pekne, Jánošík, z manželkinho lona.
Varuj, chovaj, opatruj, tak sa doma sluší,
koľko ich — vraj — vychováš, toľko máš i duší.
Varuj, chovaj, opatruj, tak sa — vraj — dom zdobí,
ale keď ho vychováš, bláznom si ťa zrobí.
Varuj, chovaj, opatruj, keď ich Pán Boh dáva,
vychovaných predsa len napospol čert bráva.
Domaslavy to radosť! Budeže ti ona
kvitnúť pekne, Jánošík, z manželkinho lona.
Nekaľabník domársky, čože domov sa drieš,
keď čo lepšie vo svete nášho Pána je vieš.
Zostaň s nami, bude nám v pekle ako v raji,
proti nebu za krížom peklo ťa len háji.
Ináč na šibenicu súci veru chlap si,
eš ja s tvojmi čuntami budem hádzať za psy.“^[153]
Na to vojta odpovie: „Hejže, sveta blude,
čiže striga — veštica božicou da bude?
Jak r.. Šalamúnova mudraňa tys taká —^[154]
keď svet celý užila — potom na dom fáka.
Ale povedz, Reksa, mi z pravdy či posmechu
nastavil mi pekelník túto strašiviechu?
Ak mi pravda od teba bude vyslovená —
máš ma; čo čert nezmohol, zmôže striga — žena.“
Na to striga: „Tak si môj, už či pravdu rečiem,
alebo nie, obako predsa len ťa zvlečiem.
Bo či vieš, čo pravda je? Striga, stará žena,
pravdy klamnej pravdivosť je v nej vyslovená.
Mladokrásy a lásky pravda vyjde na ňu,
na tú svetom zdlabanú starú korybaňu.
Preto samá sa na mne pravda ľudská skúsi,
že je klam a na pravdu moju vyjsť len musí.
Moja pravda posmech je, klamnej pravdy pravda,
tak to verným zo stromu toho pán môj zavdá.
Nepravdu-li hovorím, klam je pravda moja,
jestli pravdu — teda je pravdou pravda dvoja.
A tak samú pravdu mám, už či pravdu rečiem,
alebo nie — obako predsa len ťa zvlečiem.“
Na to vojta odpovie: „Vravíš pravdu, či nie,
mať ma, špatná stariga, obako ťa minie.
Lebo vravíš nepravdu, bár i pravdus riekla:
taká pravda-nepravda je to šťastie z pekla.
Mladokrásy a lásky keď si pravdu mala,
teda pravda pravdy ťa sama oklamala.
Z pravdy tej máš nepravdu, čo máš, z toho vravíš,
i tak pravdu hovoriac — nepravdu len javíš.
Nepravda tá posmechom sama seba naží,
sama svojimi strelami na seba len vraží.
I to činí z nepravdy: teda pravda tvoja
klam je práve z nepravdy — nepravda to dvoja.
Zjedz si sama ovocie také z toho stromu —
nezapriečiš ty, ni pán tvoj, mi cestu k domu.“
Na to striga na vojtu gebrou chrákne, siakne,
svojacínec vyondiať čupom dolu kvakne:
„Tu — vraj — pravda, chalane domársky, ti táto,
myseľ, srdce, robota — vše ti vyjde na to,
domáceho života voňavý to je kvet
tomu, komu enóno krome domu je svet.“
Hnusom vojta utečie, ona žmenidlaňou
chrýlne naňho mokercu: „Buď — vraj — doma stanou,^[155]
domadrndoš prostiansky — to ti voda svätá,
tak ťa krstím vo meno domaboha Skräta.“
Vtom sa drnda premení na kobylu, škapu,
ktorú skräti — pikuli honiac sem-tam sápu.
Ona beží dubasom, až sa v oheň lúči
obzorným čo vôkolom vekomučne skučí.
Tak je v pekle poriadok, na svojeť sa srší
čo raz to vek, na dobrom keď sa nevyvŕší.

Ide ďalej Jánošík — a tu lúčom oka
satanovho krajiny vojde do vidoka.
V maloliku krajina jedna sa mu stvári,
jak v nej čeľaď bohovská pánov hospodári
vládnuc právom večitým, mocou bohmolednou
nad rodačou vojtovou, nad Slovačou biednou.
Páni sedia na trónoch ohnižavých radom,
kási hlava nad nimi hnevným škúli hľadom,
s lakťorovným nosiskom, s gambou jak jelito,
v tisíckudlej parochni hľadí pánovito.
A tí páni zavše sa z trónov svojich zdvihnú,
na tú hlavu šabľami s krikom hnevným švihnú,
rúbajúc tu do nosa ako do pňa títo,
druhí zasa do gamby, kričiac rozsrdito.
„Či tak držíš prísahu?“ Vtom mu jeden číta:
„Quod si vero nos“ — na to „Nonum“ z Tripartita.^[156]
Potom držia diétu, nové práva skujú,
hlavou tou ich pečatiac, ktorú pohlavkujú.
Rozošlú to po krajne „pro misera plebe“,
je to „contribuente“, vraj, a na potrebe,^[157]
na čase už aby raz mala s nami hody,
peklorajskej prišla už doma do slobody.
Rozídu sa hajdúsi, úradníci, drábi.
Tu sa háveď poddanstva tmolná doťarabí.
Bolaže to hostina, aká len tam býva,
kde sa komu o vlasti bez vlastnosti sníva.
Ako v pekle: mozole jedli a pot pili
robotniče, ohryzky tejto predhodili.^[158]
Žralo to tam a pilo, liferantom bol žid^[159]
svetobežný, hostinským Nemec — kozmopolit.
Napospasy jazyky údle v latinčine,^[160]
zavárané v nemčine, s chrenom v maďarčine,
jedli z detí slovenských; potom vstanúc hrali,
pri cigánskej muzike čardáš tancovali,
jednostrunnou muzikou „tót nem ember“ hudú:^[161]
To sa z pekla priatelia slovenského ľudu!
A vtom z vlasov parochne tej sa hady stanú
tristotisíc ohnivé, strávia háveď planú.
A to zrýkne nad spustou v reči peklodivej —
taký je cieľ Slovače domarodoživej;
ani v pekle trhu niet pre ňu, má ju darmo
každý, komu páči sa založiť jej jarmo.
Domarobská dobrota inšie nezaslúži,
kto má práva žalúdok svinský — nech mu plúži.
Darmo pôjdeš do domu, bár i budeš doma,
nevyjdeš viac odtiaľto z toho savedoma.
Proti krížu za krížom peklo ťa len háji,
lepšie v pekle pravdivom, než-li v klamnom raji.
Na to rauchne hromami obzor pekla celý,
z oka — slnca — satana vyronia sa strely,
hlavu onú rozčrepiac tristotisíc hadov
stavia v mihu horičou peklosírosmradou.^[162]
Tak je v pekle poriadok — na svojeť sa srší
čo raz to vek, na dobrom keď sa nevyvŕši.
Vtom sa zatma učiní na nebeskej jastre,
valom žúžoľočiernym svetloďas sa zastre;
a z tej valnej čierňavy jedna iskra mihne,
do okolnej žáhavy peklorajskej šprihne.
Na tej iskry šprihnutie hradbou ohnivalou
všetkých múk, rán, útrapov, strázni, bôľov, žiaľov,
všetkých plačov, horestí, úpení a vztekov,
čo ich bolo na svete v ľudstve od vek vekov,
čo ich bude vo stvorstve vedocitnobytnom,
v tomto žimribiednictve vekonenásytnom —
jeden číry, jediný vzdych sa premkne, vymkne,
do dusného vojtovi vekočujstva vnikne.
Jakby zenit a nadír premkol ražňom jedným —^[163]
pretasilo tak ho to citom vsesavedným.
Oh, to ten cit svetobôľ, v ňom sa vše vie človek,
že čo by tu za ľudí konal, trpel koľvek,
všetko vyjde na márnosť, na hriech, na potupu!
Že tak nikda nevyjde ľudstvo z peklolupu!
Odkopnutý všemocnou nohou Stvoriteľa
sirota svet nevoľná, ale sebevoľná,
od vek vekov nesmierom hľadá roditeľa,
bežiac bytu dolinou, z hviezd na hviezdy skáče,
volá, kričí „Otec môj, kdes mi?“ — sadne, plače.
Nedovolal — vráti sa ku hre s vrstovníkmi
a v hre musia čo len dva už byť protivníkmi.
Od vek vekov nesmierom hľadá roditeľa,
v otca-syna-bratovi tuto nepriateľa
svojho všahdy vidí si, tomu neuverí,
radšej so satanskými pankharty sa mieri.
Preto vrždou úpornou telo brata moriac
duchu moci násily satanskej sa koriac,
otca-syna-bratovmu po smrti sa rúha
ešte duchu a telom svojím všetko spľuhá.
Preto tak mu odpustu na vek vekov nieto,
preto nikda nemá tu domaslavy leto.
To je ten bôľ svetobôľ, ktorý v Getsemane^[164]
krvopotom zalieval teba, brat môj, Pane!
Ktorým vôkol siroty tejto bohaspustu
cítils celú nesmiernu a tmu biedy hustú.
Ach, ja za môj národ ho v tomto ľudosvete
dvojno cítim zakaždým, keď ma rozopnete:
Tu, že svet sa sirobou svojou ešte chlúbi,
tu, že rod môj sirota táto špince, hubí,
otca-bratský národ môj, jehož otca-syna
bratoláska jediná s pravým božstvom spína!
Ale verím na teba, večný brat môj, Pane,
že nám s tebou víťazstvo s milosťou sa stane.
Kebych na to neveril, dávno bych bol zrúhal
proti duchu svätému, telom ten svet spľuhal.
Z tej mi viery slaha vrie, bratokrvný prameň,
ktorý hasí pekelný v trápnom srdci plameň.
Ale v Jánošíkovom toť ho nezaháša,
jeden číry svetobôľ celé rozpretáša —
lebo kto je za krížom v pekle, kto ho spasí?
Každý v srdci bôlemih večná dlä mu časí.
Jakby zenit a nadír premkol ražňom jedným,
pretášalo tak ho to citom všesävedným.
Oh, to ten cit, svetobôľ, keď na srdce boľne
celé živostvorenstvo padá bolespolné!
Všetko s nami spolu lká, všetko všebolestí,
z nedospásy večitej vždy si spásu viesti!
Ach, a ona neide! I čo bola sama^[165]
za tri roky na svete — veď jej muka známa!
Málo sa ich trpiacou spásou spasiť dáva,
Boha umučeného len sám Boh uznáva.
Preto Božím bolestiam tak sa zlý svet rúha,
preto hriechy smrtnými ducha svojho pľúha.
Preto Božie Telo si a krv večne hudí,
i tak duchom satanským po nesmieru blúdi.
A kto vraví, že cíti s Bohom tým tie bôle,
vinujú ho z blázonstva toho nepredole.
A tá svetská sirota nechce Božie Telo,
len to, ktoré pod jarmom rabstva zmozolelo,
len to, ktoré v ohave hrobnej všahdy delo.
Ó, tyrani, ó, moci, ó, kniežatstvá, tróny,
spod vás ten vzdych vymkol sa nesmierovšestonný!
Aj sa bude vymkýňať, dokiaľ nebude sám
jediný ten, ktorý je v sláve Otcovej Pán.
Hejže, verím na teba, večný brat môj, Pane,
že nám s tebou víťazstvo i milosť sa stane.
Kebych na to neveril, dávno bych bol zrúhal
proti duchu svätému — človečenstvo spľuhal.
Z tej mi viery slaha vrie, rajosviežny prameň,
ktorý hasí pekelný v mojom srdci plameň.
Ale — v Jánošíkovom čiže ho zahasí,
lebo on je za krížom v pekle; kto ho spasí?
Trnie, tŕpne Jánošík, do seba sa hrždí,
národy mu koleso pod tou ťarchou vrždí.
Ticho hrúzy roznemie, ľahnúc v okolnosti,
takže v ňom sám počuješ seba vo večnosti,
každý čuch, ňuch, tuch i duch vo svedome hnutý,
bo mu hlasný odozvuk dá zvod nebodutý.
Ticho nemie — čím to viac, tým vo väčšie bôle
čujní v srdci nemota — tým to väčšmi kole.
Hah, tá smrti nemota! To v nej počuť bude
hriešnikovi, jak muka z večných diaľ mu ide.
Trnie, tŕpne Jánošík, hnevným zuboškripom
kúsi kliatbu vyhrmí v slove hlasochripom.
Potom prse rozomknúc hlasnie: „Všetko márne,
dom, svet, cnosť, vlasť, kaj, čaj, čin, všetko nepodarné,
aj tá láska jarmo len smrti neoddarné.“
Na to razom zamĺkne, mlčiaci len čuje,
čo sa mu tam národy na koleso snuje.
Ticho nemie — čím to viac, tým to väčšie bôle
zavíjajú srdce mu z domarodnej dole.
Vzdychne do tej nemoty: „Matiláska svätá,
či aj ty si vo vzdychu onom večne jatá?
Pomoc mi z tej úzkosti, vynes ma z nej tronom
jedným večným, lebo tu buď mi sama skonom.“
Ticho hrúzy nemejúc leží v okolnosti,
takže v ňom sám počuješ seba do večnosti,
každý čuch, ňuch, duch i tuch vo svedome hnutý
jemu hlasný odozvuk dá zvod nebodutý.
A tu, do tej nemoty, na ten vzdych biednikov,
z vôkol hradby ohnivej posmech jeden vznikol,
posmech samý, večitý z Boha jediného
a z človeka, tohoto nedostvora jeho,
z jeho viery, nádeje, lásky, cnosti šiaľov,
z hriechu prirodzeného, z kajúcnosti žiaľov,
a z otrockej slobody, z rozvolného rabstva,
zo zverského detinstva, z detinského chlapstva,
z dvarázdetskej staroby, jednomnohoženstva,
z nábožnosti bezbožnej, z očí zaslepenstva,
smrtnej nesmrteľnosti, z pravdivosti lživej,
z radosebeklamnosti, zo lže opravdivej,
zo zákonnej lúpeže, z neprávosti práva,
z nekonného zákona, z nemravného mrava.
Zo všetkých tých protimluv, v nichže vnuk ten hriecha
a syn smrti od zeme do neba sa viecha,
posmech samý, večitý, premkne sa a vymkne
do dušného vojtovi vekočujstva vnikne;
jakby zenit a nadír premkol ražňom jedným,
pretasilo tak ho to citom všesävedným.
Ticho hrúzy nemejúc leží vo vôkole,
a čím to viac, tým väčšmi posmech muža kole.
Trnie, tŕpne Jánošík, do seba sa hrždí,
národy mu koleso posmechom tým vrždí.
Nemôže, len vzdychnúť zas: „Matiláska svätá,
či aj ty si v posmechu tomto večnom jatá?
Pomoc mi z tej nedole, vynes ma z nej tronom
jedným, lebo posledným buď mi tuto stonom!“
Na ten vzdych sa vyroní z ohnivalnej hradby
iskropryská šmárava smiechov páľných, jakby
tisíc hámrov udrelo bolo na ňu trepných,
pryskli, šprihli v blikotách šíre očislepných.
Dažďom padnú na vojtu, zbojnícku mu spália
nátvaru a prúdami po zemi sa valia,
zrynúc do štyr hnojníc-riek, ktoré tadiaľ tečú,
hriechov ľudských smradľavú hanbu sebou vlečú.
Na to pod ním zamumle: „Za krížom niet rady
v pekle viacej nikomu; nemá tuto vlády
žiadna žena, iba smrť, a jej dcéra muka,
nevytrhne odtiaľ ťa viacej žiadna ruka.
Sám tak peklo zakrážil na kríži čo zomrel
a nás z kože ostatnej ešte ľudskej zodrel.
Lepšie bolo pred krížom niekedy ľuďom hrešiť —
aspoň mohli budúcou výbavou sa tešiť.
Ale ten svet za krížom — lebo nemá hriecha,
lebo keď má, teda len peklo jeho techa,
i tak mojím vedomcom je len strašiviecha.
Biedny Spas-Boh je to, čo len cnosť večnú spasí,
a hriech časný večnosťou mrzkou započasí.
Čo by bolo úfnosti zlému ešte z ľudí
obrátiť sa do neba, keď si peklo zhudí,
to vše v Bohu zúfania takom prepaskudí.
Vidíš, takú peklo má pravdu z Boha-spasa,
ktorú chrám ti do domu tvojho večne hlása;
bár i pôjdeš do domu, bárs i budeš doma,
nevyjdeš viac odtiaľto z toho sävedoma.
Proti krížu za krížom peklo sa len háji,
lepšie v pekle pravdivom než-li v klamnom raji.“
Zopne mysli Jánošík siloduchoprostne,
cez pekelné všetky tie premkne srdce ostne,
napnúc strunu ostatnú, ktorú samu ešte
nepreštikli zloducha ohnivé v ňom kliešte.
„Nie som ešte súdený!“ — zrýkne na satana —
„Musím doma dočakať toho súdu Pána,
ktorý prešiel cez peklo domov do Betány^[166]
samoprvý, z domu šiel v neboslávostány.
To mi slovom zapravdíš, keď na to „hej“ zustíš,
to mi skutkom zodverníš, keď ma domov pustíš.
To je majster nad teba, ktorý to vie zvečniť,
čomu sa ty naveky časne nechceš priečniť.
Vieš, čo je to, satane? To ti tvoja veda
zo samého vedomstva svojho vyznať nedá.
Ja ti poviem, čo je to, keď mi „áno“ zustíš,
to ty vyznáš, jestli ma domov neprepustíš.
To je majster nad teba, ktorý sčasniť to vie,
čo sa tvojou večnosťou samozvané zovie.
Hádaj, čo to, satane? Zješ ho, neuhádneš,
všahdy za ním hladomrieš, nikda nevyhladneš.
Ja ti poviem, keď mi ty najprv pravdu povieš,
akým menom bez mena svojho sám sa zovieš;
keď mi povieš, čo bys bol, kebys nebol nikda,
čo bys vedel z nevedy a videl z nevida?
Čo by bolo nesmierstvo, kebv nebolo ho?
Čo by, keby nebolo, bolo nič ničoho?
Čo by, keby z ničoho toho to nič bolo?
Okrúhly-li štvorohran — štvorhrané-li kolo?
Čo by bola nepravda, keby pravdou bola?
Čo by celý celok bol, keby bol len spola?
Keby všetko nebolo, či by bolo jedno?
Keby jedno len bolo, s čím by bolo čriedno?
Čo je niečo čo je nie, a nie keď je — čo je?
Čo je jedno jediné, keď je samotroje?
Odpovedz mi, satane! Keď nie, podosvedčíš,
že mi darmo cez peklo cestu domov priečiš.
Mlčíš? — Teda z nemoty tvojej to mi hlasnie,
teda to my z temnoty tvojej vedy jasnie,
čo ja verím z neteba, ale z toho, komu
nemohol si cez peklo spriečiť cestu k domu.
Veríš, nie tak ako ja; to ti tvoja veda
zo samého svedomstva tvojho vyznať nedá.
Tvoja viera vo tvojej vede sa len trasie,
moja veda vo viere, z viery vierou jasie.
Vystúp z cesty! Galiba, kolomuta stará,
idem domov z tohoto ledačipatvara!“
Tu sa oba vyriekli; satan do človeka,
lež aj človek do diabla, niet im viacej prieka.
Jeden samodruhého má sa s druhým každý:
taký slovnej na svete býva koniec vraždy.
Prvší predsa ustúpil satan; bo tej viery
článok všahdy bol, bude vyše jeho miery.
Ale nenie vojtovi ešte po obide —
keď aj vyšiel z deviatej, do desiatej príde!