ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Tatry kosore,
v šírom krajozore
opretý o skalu stojí
po vystálom všetkom boji,
už viacej nebrojí.
V jasnom ducha svojeho vedomu
má to, že zadal svoj život tomu,
čo mu z citov lásky detinskej,
čo mu zo sĺz lásky materskej
v mysli ako diamant skryštálelo,
celovekou vôľou ustálelo —
ten úmysel jeden,
len ten, lebo žiaden —
zmieriť otcov slávnych hnevné stíny,
zbaviť národ krutej od cudziny.
Sám je so sebou,
nad ním šírovýša svetlonivá,
odtiaľ oko sveta sa mu díva
tichou velebou.
Sám na seba celý sa ponáša,
zloduch sa mu viacej neohláša.
Čo si tak zaumil, tak zavolil,
treba, aby si to sám vydolil
vlastnej svojej dole posebou.
Ach, keby mu z toho neboliku
povedal ktos’:

„To je, Jánošíku!
To je, tak je, pravda je to,
iného si Boha nieto,
niet inej ducha postavy,
niet inej duše výbavy.
Nieto inej slávy, krásy,
časnej, večnej zlahy, spásy.
Daj sa tomu a daj sa v tom
celým súčasným životom,
nes to bohoľudské jarmo,
nebude ti to nadarmo,
ani tým, za ktorých konáš,
či sa tešíš a či stonáš.
Nevyjde ti dobré nazmar,
zdar sa teraz, lebo nezdar.
Len ho zasej, dosť má času
do požitného zísť klasu.
Čas sa z veku nepodeje,
z neho, doňho sám sa leje.
Letom svojím sám dužeje,
svetlom neba kryštáleje,
človekodušou citneje,
duchčlovekom osobneje.
Nes to bohoľudské jarmo,
nebude ti to nadarmo,
ani tým, za ktorých konáš,
či sa tešíš a či stonáš.
Tu sme všetci, čo sme boli
po tej bohoľudskej vôli.
Bo tu je ten, jehož vôľa
je života všeho doľa.
Bo tu je ten, čo dokonal,
za všech časy vše prestonal,
tu sú, tu sme v jednom duchu
vo vševidoklidoruchu,
vo vševidostehniruchu.“

Ach, len mlčí ríša svetlonivá,
nikto sa mu odtiaľ neozýva.
Ticho luní sa nebeské svetlo
po nesmieru stvorenstva rozteklô.
Nebeských sfér plesohudba zdajná
sluchu tomu je nečujne tajná.
Okobrány sveta tie dve zavri,
ušibrány sveta tie dve zatkni;
a to môžeš v cite sebevednom
štyrmi prsty zrobiť v mihu jednom;
už ti nesmier, čo tak ducha hluší,
ako hrobu temná noc začuší.
A tá noc je sama, tej sme deti,
v nej nám slnce ako lampa svieti,
ktorú ktosi tam pre naše hračky
zavesil a detinské ruvačky.
Hrajte sa, vraj, deti, dnes na svete,
okrem toho do zajtra pomriete,
hrajte mušky, keď vám je dnes leto,
bytu pre vás inakšieho nieto.
Keď vám stojí za to takto býti,
môžete tak, ako chcete žíti.
Hej, tak túžna duša Jánošíka
svojho Boha hrúzou sa dotýka.

Sám je so sebou
v rodolásky cite nezdolenom,
v úmysle tom ducha uvolenom,
pod tichou neba svetlovelebou.
Sám na seba duchom sa ponáša,
zloduch sa mu viacej neohláša;
ale mysli jeho v duši mu utkveli,
ako piesok na dne rieky skameneli
a ako škrupuly nezbytné
zostali mu na život pocitné.
Ach, komu zloduch len raz zaznachorí,
má stotisíc razy na priekorí.
Nieto pravdy inšej v súčasnosti,
len tá: „Dosť ti je na mojej milosti!“
A to láska večná, nezdolená,
z výše neba v srdci zakotvená,
vedie nás krajom zloducha priepasti
vierodejnosťou do nebeskej vlasti.

Sám je so sebou,
a predsa nechce byť len pre seba,
v národe drepie, čiaha do neba
svojej povinnosti potrebou.
Ach, keby sa ktos’ z neba mu ohlásil,
keby duch neba pred ním sa vostasil
a povedal mu slovo slávy večné
na čas i na vek istosvätorečné —
veru by slúchol, veru by sa koril,
či by sa živil a či by sa moril,
bo by mal sväté vo svedomí ducha —
za čo? načo je? — a koho poslúcha.
Ale nikto sa mu neohlási,
veru nik sa pred ním nevostasí.
Sám je tedy so sebou, ohlási sa Bohu,
svojej dole na postať vostúpi si nohu,
slovočlovek vysloví sa na vekospolitbu
s božstvom večným a vykoná mu túto modlitbu:

Verím v teba, Bože,
lebo som ťa v zloduchu zneznal,
lebo ťa zloduch vo mne zaznal,
verím v teba, lebo viem, že to je nik a nič,
a preto práve, že si ty on a všetko,
že kraj teba, kraj všeho teba — je nik a nič.
Viem a znám nikoho a nič,
tak ako zneduch — zloduch
zneznáva ťa a zaznáva večne,
i ako si v tom savedomu zneznania — zaznania
večnevoľne zaskonalým stehnie,
tak to ja viem a znám nikoho a nič,
preto verím v teba, Bože,
že si ty on a všetko vo všetkom.
Zneduch — zloduch neverí,
veriť nemôže nikdy,
veriť nechce najmenej nikdy,
preto ja verím,
lebo tak zneducha — zloducha viem a znám,
i ja tak verím,
lebo ja som zodduch teba, tvoj.
Ten som, to verím, lebo tak chcem,
lebo ty Bohduch si on a všetek všetko,
a tak živovrieš, mrazivieč mnou,
tvojím odduchom — a ten som ja.
Ja som ja — a ty si kto?
To nech sa zneduch — zloduch táže,
ktorému nikdy nedáš odpoveď na to,
lebo v zaskonalosti zneznania, zaznania teba,
sám sa vedomom svojím zahlušil, zabil i zabyl.
Ja sa netážem, lebo verím ťa,
lebo viem, znám zneducha — zloducha,
a viem, znám, že to je nik a nič,
preto verím ťa, že si ty on a všetek vo všetkom.
Duch si, to verím, sám v sebe živoduch, živodej,
verím to, lebo viem, že ťa zneduch — zloduch znedušil
v prerode, tvojej žene,
v človeku rodnom, tvojom synovi,
ktorých si od veku zoddušil
a v ktorých si sa naveky zadušil
i všahdy každým okamžením zadušievaš.
Aby boli v jednote tvojho svätosvetoducha
teraz i na veky,
ako bolo od vekov,
oni všetci tak ako ty — všetko.
Nech ťa znedušil,
to on vie, svojím zneduchom
proti všemu odduchu tvojmu,
vie to a inšie nič, lebo neverí ťa.
Ale ja ťa verím, lebo tak zneducha viem,
a ja som odduch tvoj,
čo satan zneduch byť nemôže, nechce.
A to verím, lebo zneduchom tým viem,
že ty Boh, ten on sám jeden vše vo všetkom,
duch si v odduchu tvojom,
a tento odduch jest každý,
prvší i posledný od vekov na veky,
jediný a tebou jednorodný,
a v prujšosti i poslednosti,
a tak v časnosti tejto naveky
jednorodený.
V oddušnosti duch tvoj s tebou v sebe živý,
v tebe sebou, v sebe tebou živodejný,
v ktorom sa zneduch znedušil,
ktorý teba ale
cez toho večného zneducha, zloducha,
cez lono prerody matky bolestnej
krvou živou bolesti,
krvou lásky odduchom duchu-voľnej,
nesmiernej, nepremoženej,
zneducha-zloducha niktošiacej, ničiacej,
cez neprestajnú, priedušnú živomru,
teba, reku, verím zdušil.
Ale ty si on bol sám, všetko vo všetkom,
v každom odduchu tvojom, ty, on, ja,
v duchu tvojom, v tebe
večnebytný, slávorodný, slávobystý —
my, vy, oni všetci
slávorodní, večnebytní, slávobystí.
A to je Ježiš Kristus, Spasiteľ môj,
syn tvoj, brat môj, ja, on, ty, tvoj.
Verím ho ako tebe verím,
lebo to viem zneduchom-zloduchom,
ktorého on vo mne niktoší a ničí,
niktoší a ničí, abych bol ja on,
vo tvojom svätosvetoduchu
človekduch a duchčlovek
v pravoživosvätovôlidejnej jednote.
Preto verím, že tvoja preroda
je mi matka cirkev povšechná, kresťanská,
je moja, tvoja i všetkých ich duchoroda.
To verím, áno, verím a to je moja spása,
kto neverí, nech zneduchom vie,
ak inšie nechce
nech zahynie.

- - -

Kde si mi, Boh môj!?
Zneduch — zloduch mi všepoveduje,
že ťa na nebi, na zemi nieto,
na nebi len krútitočivrat, vraj,
len gápolhybný, bezvedomonudný,
opacha, bohapustá prázodenná
a prázdnosebná, tebaprázdna,
len zákonom akýmsi pretknutá,
na ňomžto onen krútitočivrat
oháňajúc sa hynie, hynúc hnutím,
bez cieľa, bez čelovekovidu,
bez osobenstva sebavedocitu,
by v kliatbe večnej zatratenia,
ktorou tú prírodu preráža duch
odvečne a každým okamihom.
Viem, znám to, že je tak zneduchom tým,
a tak verím, vriem, mriem tebou duchom
v tom odduchu mojom duchomejúc
ako človek — syn tvoj — ja i ty, on.
Verím, že si nebo mne odstúpil
i zem celú v tvojom tom odduchu,
abych tebou — duchom ja vierožil
tu a v nekonečnosti nesmiernej.
Ty odstupuješ, odostíhaš sa
človeku, aby bol voliduch tvoj,
slobodne bol tvojím synom voľným.
Do zásvetia, do zamyslia všeho,
kde nikto — len ty sám seba dostíhaš,
tam ustupuješ odduchu tvojmu,
človeku to mne jednokaždému.
A keď si najďalej, vtedys mi tak blízko
ako mojim prsiam dych a mysli
je blízko mysleniam a slovo ústam.
A keď si najbližej, vtedys ďaleko,
že vekovečnosťou kebych zmnožil nesmier
čísel nekonečných radom všelikých,
tak síce, že bych číslom umnoženia
každým stvorenstvo a svetov tolikosť:
kládol, potom súčet vyšlý so súčtom
všepočtu krát množil do nesmieru.
A nech by to každým razom vykonať
mohol za menšinu, za menšinu mižnú,
to všetko porátať, pretiecť, preletieť,
že bych miholetným hnutím každým
mihom preletel tú večnosť a nesmier.
Nedostihnem ťa ešte predsa ja,
ó tak si ďaleko odo mňa,
človeka — preto, by slobodný bol
tým odduchom tvojím duchomejúc,
v stvorenstve tomto bych ako ty tak bol.
Vzývam tedy ťa a slovom týmto
modlitby dejem a dušiem tebou
v sebe a slovnejúci slávnejem,
bo vyslovením každoráznym tak
všetkého ťa všetkým dočahujem.
Kde si mi, Boh môj?!
Ja som tuná dnes a to mi vek môj.
A včera — čo som bol, čo zajtra budem?
A načo práve dnes a to len dnes?
Táž sa, zneduchu ty — ja v odduchu
duchom Božím verím a vriem i viem,
i tak chcem a dejem, žijem a mriem.

- - -

Ó, zmiluj sa Bože, zmiluj sa nad nami,
nad rodičmi, deťmi, bratmi a sestrami.
Keď si nás dal na svet, dajže, čo nám treba,
všetko, čo nám treba, nadovšetko seba.
Miluj, Bože, miluj, veď ťa milujeme,
na tom svete šírom nič lepšie nevieme.
A by sme vedeli, veru neveríme,
nik nám duše naše z teba nevyníme,
ani ten satanáš, čo svet vyňal z teba
a namiesto neho trôňa sa do neba.
Od toho nás zlého, panebože, varuj,
v tele zdravom zdravú všahdy myseľ daruj.
Daj nám seba užiť, syna tvojho dožiť
a pod ducha tvojho telo naše zložiť.
Pochovaj nás, Bože, pod trón svojej slávy,
anjelskej uveď nás tadiaľ do súbavy,
pochovaj na veky s hriechy nás našimi,
potom ozdob v sláve cnosťni nás večnými.

- - -

Za tou treťou horou svitá šťastie zorou,^[72]
keby sa ja k nemu dneska dostať mohol!
Zajtrajšie mi ráno svitne alebo nie,
možno za tej noci život mi utonie.
Utonie do noci, z ktorej viac nevstanem,
moje milé šťastie viacej nedostanem.
Prešiel by tie hory, ale sú vysoké,
prešiel by tie doly, ale sú hlboké.
A čo by aj hory, a čo aj doliny,
ale var neprejdem húšťavy, lesiny.
A čo by lesiny, ale pod nohami
rôšťa, ihlia, sihlia všade zavadzia mi.
Valašku naostrím, silou sa prerúbam,
nevyhnem sa žiadnym na svete priehubám.
Rúbam, neprerúbam, do smrti ustanem,
moje milé šťastie nikda nedostanem.
Keď ho nedostanem, dostanú ho naši,
ktorí budú po mne rúbavať, rubači.
Aspoň som ukázal, kade treba rúbať,
mojim rubom všetci môžu sa vychlúbať.
Budú ma spomínať, hejže nám rúbača,
bola to robota — chásna, teraz naša.
Keby on to nebol taký šuhaj býval,
nikomu by sa tu priechod nebol sníval.
Ani priechod, ani ľudské bytovisko,
vysoko mu padne, kto si rúbe nízko.

- - -

Daj sa nám, daj, Bystu Bohu,
maj sa nám, maj, bisťu svete,
nech nám našom na prielohu
naše vlastné žitie kvetie;
maj sa, maj, rodný kraj,
zjav sa našim krajom raj.

- - -

Naše žitko pod horami
v milom Tatier našich lone,
zabili ho podkovami
cudzie, cudzovaté kone.
Maj sa, maj, rodný kraj,
každý si ho mužne háj!

- - -

Dopustils’ to, dobrý Bože,
dobre, že nás ešte stalo;
dobrá vec sebe pomôže,
bársi nás je dobrých málo;
daj sa, daj, Bože, háj,
slovenský náš rodný kraj!

- - -

Hnutia horám našim, hnutia,
nech zadunia koniplachom,
nech sa na potvory zrútia
vetra silou, hrúzy strachom;
maj sa, maj, rodný kraj,
borba, morba si ho háj!

- - -

Dajže, Bože, do počiatku,
čo nám je ku koncu treba,
milej zhody a poriadku
a slobody ako chleba;
potom — haj — rodný kraj,
svitne svetom i náš raj!

- - -

Bystu Bohu naša sláva,
bisťu svete, milá Sloveň,
tu sme, my sme, svoje práva,
buďme sebe verná roveň,
hajže, haj, rodný kraj,
zor sa nám v ňom slávy raj!