ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri vyhaslej vatre v čírom žiali sedela,
materská jej láska sĺz prameňom zovrela.
V lone syna mŕtveho hlavu mileného,
plačúc plačom materským nad bezduším jeho.
Ponad hory tiché ráno krásne plávalo,
zôkol-vôkol tvorstvo jarným citom jasalo,
šír-diaľ, níž-výš osvetou život novou kriesal,
v sláve nebies opony májový deň plesal.
Z odkrytého Živy jarodojnej záhrudia
saje svetlo-mlieko vtáctvo, zverstvo i ľudia,
na modlitby raňajšie zvonohlasy zovú
nábožný ľud pred prácou ku Božiemu slovu.
Všade novonatie vľúdny zájom života,
čo deň milý, trebárs čo deň je len trampota,
tak ho žive cítime s jeho každým ránom,
ako večné vzkriesenie pod nebeským stánom.
Ale Jánošíka také ráno nevzkriesi,
z verajov sa vymkli veku jeho závesy,
stánok duše zvalený trúchlym tichom leží,
ťarchou sveta na lono matke svojej ťaží.
A tá matka plače, plačom celá zovrela,
ach, čože by inšie biedna mater vedela!
Z matiek našich vyviera sĺz tých drahý prameň,
tá voda a krv Božia hasia pekla plameň.
Padajú tie slzy na tvár syna morútnu,
žiaľnej lásky ruka objíma hruď mohutnú.
Či ho už viac nevzkriesi? Ktovie? Človek živý
nechápe len zmyslom tej lásky Božie divy.
Pod návalom ducha zlého v onú hodinu
Jánošík už tenul v úmorivom záhynu.
Bo čo ťa tak umorí, ako ducha sila,
keď sa dvoma na teba svety zavalila?
Jeden tlačí zhora, druhý tisne odspodu
krehkú živobytu teleseň a prírodu.
Kam sa duša podieva v takom vekoprase?
Ako lienka myšlienka tenie v duchostase.
Ale to je život jej, že tam predsa je ona,
bo duch v nej, ona v ňom, nikdá sa viac neskoná.
Vytisnutá z telesne muža Jánošíka
zupie v duchu priepastnom, nikam nemá znika.
Sama si je oko, celá v šírom rozzore,
v oku tom cit samý v celom sveta priestore
a v tom oku vtisnutý satan ako ražeň
svetokolným priemerom vonkoncom je vražen.
Trnie nevoľnica, by na špendlíku lienka,
a predsa je voľná, preds je vždy myšlienka.
Znevolí sa oproti zloduchu, nechce ho,
trnie radšej bôľami ako vôľou jeho.
Zapáli sa zloduch na ňu hnevom ukrutným,
ale oheň hnevu zamknúc zmyslom urputným
z duševidu vymkne sa, pred ňou sa postaví
osobenstvom svejasným od päty do hlavy.
Premení hnev na zápal citosvetlej šaľby,
v duševidu lákavé tvorí svetomaľby.
Duša Jánošíkova vidí v smrti stínu
našich otcov nešťastných celú si rodinu,
nekonečným radom stáli tône zmarené,
šťúple, bledé, smutné, špatné, vekoskvárené,
hmyzoplzné cudzinstva veľkými krivdami,
sčervavené svojimi väčšími vinami.
Ošklivizeň sa z nich hnusom v city norila,
hniletná ohudnosť z nich sa v dušu borila,
úpenlivý, jednaký tupo ston za stonom
hlesol z nich, by ďalekým z popodzemným zvonom.
Z dávnovekých časov od nemapäti sveta,
v tri tisícich rokoch bylosť jejich podetá
videla sa pred oči nešťastnému synu.^[70]
V duchovidnom všeliku za jednu menšimu
od Henetov, Homéra i ljurským trojhranom,
ku rodovšakovakým dávnym Italianom,
idúc kroz Holvatov až tam, kde Armonika
v oceáne šírom s Venetmi jej zaniká.
Odtiaľ na Vindolikov a na Vindobonu
k plesu pridunajskému a ku Balatonu,
s galským zurným návalom na Staropamrona,
dolu Istrom do jeho v Černomori skona,
odtiaľ hore Dneprom, Donom a Berezinou,
s Čudo-Sarmatami k bytom Nurov, Budinov,
odtiaľ zas na Poľanov k Tatro-Fatro-Matre,
ku sgíňov-legíňov dávno zašlej chátre.
Potom hľadiac z výšin stohrbého Karpata
marí od východu Anta, Srba, Chorváta,
tône otcov spriahnuté s tôňami Attily,
jehož ruky Európu starú pohrobili,
háveď hunsko-slávska, či tisíc miest požrela,
od Dona, Jeniseja za Rýn ľudstvo zotrela.
Potom zasa na západ, polabskej rodiny
krutou krivdou Germanstva omarené stíny,
tône mojmírovské, Sloveň svoju rodinnú,
nemecko-madarskej zrady obeť nevinnú,
tône zvonimírovské, lazárovské, bledné,
přemyslovské a huso-žižkovské tmoledné —
všetko sa to v duši Jánošíkovej tmolí,
tisícimi citov ostňami morí, bolí.
A po strane zloducha olympická sláva,^[71]
gréckych bohov a bohýň jasná krásobava,
herojov, heroín radoslávna spolitosť,
bohoľudosvojná všeslastenská zožitosť.
Tam je človek ako Boh, niet viacej človeka,
toho delí naveky odtiaľ Léthe rieka.
Zeus má voľný hárem, v ňom Európu najradšej,
sultánkou je Juno, nažiarli naňho viacej,
voľné je tam smilnenie, úživok nemarí,
bo sa s každým zámenne chtíčom všahdy pári.
Za anchiza vezme koho chce Afrodita,
párisovská ľúba všetkým spolu prekvitá,
nájde však Omfalu Herkules i Hebu,
Dafnu svoju Apollo všade jasnolebú.
Homér spieva novú, krajšiu Iliadu,
Odyseu v krajšom tiež miloslovoladu.
Alexander, Achilles, vekomladí Gréci,
obožení baženci ľudosveta všetci,
všetka ľúbež sveta helénskeho spanilá,
seberadovôľa každá herská, šľachtilá —
to je lýry jeho spev, ľúby ako Psycha,
v Erosovom náručí miloľúbe dýcha.
Ako sa Narcis túžne sebaľúby objíma,
zláhovdýchnou hruďou sveblahotu oddýma.
Slovoblesky tragici za ním drámy činia,
v ktorých niet viac osudu ani previnenia,
lebo grécka hrozná sudba, Moira bývala,
to bol satan, teraz jejich duší pochvala,
Bohom, ľuďom povoľný s Palladou sa žení,
dávnu sudbu na šuďbu a na zdanie mení.
V helénskeho sláve tejto vekoživota
jásonuje duchov europejských holota,
pokrestených pohanov, čo si tutobylosť
od satana žobrali ako večnú milosť;
čo sa Kristovému tu vysmievali krížu,
tam pachotné gréckym psychám rozkroky lížu.
Duša Jánošíkova vidocitom slávu
túto vnára do seba, túto krásobavu,
vôňavizeň sa mu ňuchom v city linula,
vilnivá lahodnosť dušu jeho šinula,
radostivý, jednaký živo ples za plesom
jasohlasnel stamade šumným vetronesom.
Medzi dvoma týma svetovidy rozvoľa,
medzi dvoma týma vidocity rozdoľa;
umie, dumie duša tá — rozumie, zvedomie,
volí doľu národnú, vôľou tou zduchovnie,
odvolí sa satana — dovolí sa seba,
inú cestu zamyslí vojsť do slávy neba.
Na otcovské stíny smelé zraky obráti.
Ha, čo vidí? Vidí po tej ceste ich státi.
Ten mu zástoj priekazný! Lež láska ho šinie
práve ku tej postati, k nešťastnej rodine.
Kto satana vyprel, zapre seba slobodou,
zakráži si svojeť činoľúbou svojrodou.
Lež na to vôlemženie duše Jánošíka
obestranný svetovid tu i tam zaniká:
Ona svedosvidnie nado svojou mŕtvolou,
svedosvidnievajúc padá zemských do bôľov.
Zas by rada naspäť ísť, lež materské stony
a tých neboperlistých slzí láskorony —
prenikne ju a s tým vrúca láska k národu
tiahne ju ku zemi, ku časnému pôrodu.
Zumie, zdumie duša tá — zrozumie, zsvedomie,
volí doľu národnú — sčlovekoduchomie.
Do telesne svojej vôlemihom sa vroní,
vekosvetlo svoje časohmotou zatôni.
I tak zduchočlovečie — môj ty vidodive!
To je on, veru on je — Jánošík nažive.
Tak človek-duch stojí nad života rozhraním,
tak duch-človek stihne vekovôľou pred-za ním.