ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zakopali kríž, konali nábožnosť,^[75]
strojili potom hostinu na rozhost
až do polnoci — ostatnú večeru.
Mali ju, nie viac zbojnícky bújajúc,
ale čo čuli o tom si dumajúc,
užili toho ducha živnú vieru.
Lebo keď telo duch cele presiakne
vtedy životom i vzkriesením šmakne.
Jedli a pili v zádumnom svedomí,
ako sa jedno každému prítomí.
A na rozchodnú piesne zaspievali,
že hory, lesy plakali, plesali.
Žiale, radosti prúdom duší rinú,
a v slovohlasí slzavom sa vinú,
na krielach túžby v nesmier diaľny letia
tam do večného nebohviezdokvetia.
0 polnoci hlas — „Poďme!“ — rozíde sa.
„Zdrav buď, Jánošík!“ — dvestohlasie zvolá.
„Zbohom, Jánošík!“ — hlasie zhora, zdola
a všetci miznú jak duchy do lesa.
I z diale — „Zbohom! Zdrav buď! Dovidenia!“
ozve sa sto ráz z nočného dumenia.
Napokon ešte z diaľneho donesa
v tichu zamiera dozvena piesenia.
Samosám ostal vojta v nočnom tichu,
dlho podumal čosi — potom vzdychu
jedného razom dušu si vyroní,
pod nebom hviezdnym k modlitbe sa skloní.
A potom vstanúc, vdýchne sily nové
z neba, do nehož tisne sa svemocou
a duchom hlasnie okoličnou nocou
a vyrečie sa v osudnom tom slove:
„Tak už je koniec tomu, tu počiatok
z konca tohoto, tu nový poriadok.
Tak vôlemocný, ako sa mu páči,
snadno sa veru človek preonačí!
A to musí byť, za to žijem a mriem,
len to na svete jedno vo všetkom chcem.“
Zamlčí. Veľkých úmyslov kolesá
kolotajú v ňom jak neba telesá
vo svete tichom nesmiernych myslení
ďalekých vidov v zámennom lunení.
Seba je istý, preto mu isteje
všetka budúcnosť, všetky v nej nádeje.
Živoradostnou dušou zajásoní,
svedomím ducha sám seba zasloní.
Tak si je istý, že už temer zasa,
bár sa len práve teraz Bohu koril,
akoby slabosť všetku tô bol zmoril,
na toho Boha revnive ponáša.
Tak si je istý, že viac pokušenie
pre neho viacej na tom svete nenie,
že vyvoláva hrdo len na seba,
aby mu prišlo z pekla, lebo neba,
že by okúsil na ňom svoje sily,
čo sa mu teraz v duši rozprúdili.
Nazdal sa človek, že pekla pokusy
keď už premohol, s nebom obstáť musí.
Ale sa mýlil — bo ťažšieho nenie,
ako je práve božie pokušenie.
Ó, neuvoď nás nikda doňho, Bože,
bo proti tebe nik nám nepomôže.
Boh nepokúša nikdy, vraj, žiadneho,
verím, hej, verím — že nie poslušného,
ktorý Boha sám nikdy nepokúšal,
v pokusoch diabla slovom Božím čušal
a v ľudosvete hriešnom sa sä kušal.
Či ide pravdou, či sa bludom nudí,
v srdci úprimnom predsa Boha nosiac,
svoje pohriešky kajnou slzou rosiac,
tam k Bohu dôjde, tu k Bohu zablúdi:
Jednak ho prijme len za svojho syna,
keď jeho istá príde mu hodina.
Ale ten, kto sa nielen s Bohom zvadil,
lež i sám seba na trón jeho vsadil
a zabožil len seba do tusveta,
tomu sa deje Bohom božia veta;
toho pokúša sám ten Boh pravdivý,
blýskajúc pred ním všeho zmätku divy,
aby si to sám, keď vie, uzákonil
a potom zákon ten sebou vyplnil.
Bo proti Bohu je Boh len, byť musí,
kto sebe boží, nech sa Bohom skúsi.
Opri sa diablu, od teba utečie,
staň si nado svet, nuž ťa nezavlečie:
lež či sa oprieš, či sa vyhneš Bohu,
keď v ňom len staviaš prieku tvojho nohu?
A to v tom väčšmi ešte ducha marí,
keď nás pokúša Boh všerody dary.
Nieto pomoci, len v tom jednom synu,
ktorý za lúpež to si nepoložil,
byť bohorovným v svätom vôličinu,
aby nás všetkých nebohých zabožil,
vduchoživotnil v jednu nás rodinu.
Hej, Jánošíku, vo Vrátnej doline,
čože to blyslo v duše ti hlbine,
že keď si prišiel k sebe z ducha výše
a myseľ sklonil zas do srdca skrýše,
už si tam našiel kohos’ na hospode:
no veru beda je tvojej slobode!
Nájde tam krásnu Róžku Podleského
v oslave jasnej bytu panenského.
Nájde ju, hľadí — i len sa zahľadí
sám seba stratí z duše svojej vidu,
zažne sa slastnej lásky ohňom stydu,
mrzne i žiahne — oboje mu vnadí.
Chce sa spamätať, sám seba dostíha,
k duchu vedomia svojského sa dvíha,
sám seba vymknúť chce zo srdca skrýše,
rozpiera kriela svemysli do výše;
všetko nadarmo — v Róžkinom objatí
duch mu do srdca zavše sa len vráti;
darmo i darmo stihom ducha mučí,
sila-muž klesá v panenskom náručí.

Hviezdy, moje nebozrenia,
ach, Bože, to zaľúbenia,
odkiaľže mi, odkiaľ linieš,
ach, či koho v svete minieš?
Hviezdy neba tam sa lienia,
moje sladké zaľúbenia
svetlom Božím sa mi linie,
veru nikoho neminie.
Tôňa zeleň, jahôdočka,
pozreli sme si raz v očká,
nebolo nám viacej treba,
Bože, odpusť, tvojho neba.
Kvitne ruža na úbočí,
ach, či nám to prišlo z očí,
povedzže mi, moja milá,
azda si mi počarila?
Pri potôčku konvália —
nepočarila som ti ja —
počaril nám obom tretí,
nech mu večná sláva svieti.
Hviezdy, naše nebozrenia,
naše milé zaľúbenia,
nebo moje, ľúba moja:
„Ach, naveky tvoja, tvoja!“

Povoliť musí Jánošík sa citu,
čo sa mu vtrônil živkom do záhrudia;
usadil sa mu v najtajnejšom skrytu
myseľ obrazmi márnivými lúdiac.
Zastane, vzdychne, hľadí po okolí,
po ticholomnom vrátňanskom údolí.
Družba-mesiačik milo sa usmieva,
ľúbozraky mu do srdca zadieva.
Lesiny šepcú, tône sa v nich tmolia,
slávikov hlasom po úbočí skolia.
S odhalenou spí hruďou noc a tíše
vo sneniu lásky ľúbovonne dýše.
Všetko to čujnie, sladkým čuchom čuší
v Jánošíkovej zaľúbenej duši.
Všetko mu zdužiť jeho cit sa snaží,
seba i jeho citom sa tým blaží.
Nikto neverí, len ten, kto to skúsi,
že srdce ľudské keď láskou zakvitne
od ľubovône toho kvetu citnie,
tento celý svet, celý ním len nuší.
V rozhľade nočnom Jánošík ju všade
Róžku len vidí v milostnej vňade.
„Tuto mi bola, tadiaľto kráčala,
tuto predo mnou, hah, tuto kľačala.
Tuto mi srdce v slzách vyperlila,
za život otcov tuto ma prosila.
Ó, prosiť — duša mojeho spasenia,
dám ti celý svet za jedno pozrenia!
Ó, beda! Káž mi srdca môjho divé
tu pod tým stĺpom preniesť všetky muky,
za teba, čo dnes večne som na žive,
sám si poviažem na úmor svoj ruky.
Tadeto mi šla s otcom, tým chodníčkom,
stamade vďačným obzrela sa líčkom.
Pôjdem ja tadiaľ — a prečože by nie?
Veď je to cesta na Strečian dolinu,
v Turci si nájdem matku, domovinu,
dosť času tomu, to ma viac neminie.“
A ide tadiaľ, kam ho nesie túžba,
dolinou dolu idú všetci spolu
lälci a milci a mesiačik-družba,
hru vedúc v mysli jeho radotmolú.

- - -

Na Krasňanskom zámku hostina,
uhorská to s poľskou rodina
veselí sa, čo ju ten zbojník
domov pustil, vojta Jánošík.
Všetkým bolo spolu veselo,
ale sa to Róžke nechcelo:
ovisla jej čosi hlavička,
zoria, blednú, horia jej líčka.
Čože myslí, Róžka spanilá,
či koho-da márne ľúbila:
ale vieme, že niet šuhaja,
čo by bola mala ho rada.
Preberaj si, Róžka, preberaj,
na šuhajov panských pozeraj:
srdiečko ti jarná fiala,
milého si ešte nemala.
Nad fialkou pyšnie ružička,
čože teraz farbí ti líčka?
Líči maliar milý v srdienku,
už ti šuhaj v očku, v okienku.
Povedzte nám ľudia, mudráci,
kto na svete že sa jej páči?
Povedali by sme, nevieme,
vieme, ale zjaviť nesmieme.
Videlas to, nôcka, to netaj,
do uška mi čo vieš pošepkaj,
budem prosiť družbu-mesiačka,
nech sa ti viac nikdy nemračká.
A tá nôcka nesmie, nezjaví,
lebo by ju ľudia prekliali:
že smie ľúbiť Róžka zbojníka,
že mu srdce dala do znika.
Cit-cit, nôcka, ticho, nebože!
Ktože viacej Róžke spomôže?
Nepovedz to svetu, beda ti,
bo ti Pán Boh ťažko zaplatí

- - -

A tej noci slávna hostina —
uhorská to s poľskou rodina
veselí sa, čo ju ten zbojník
domov pustil, vojta Jánošík.
Zdravkajú si páni, takajú,
Jánošík a zbojník volajú;
divu, divu chlapa takého,
neslýchali sme mu rovného.
„Bratia Vengri, nech vás Boh živí,
u vás kresnú vzácne to divy,
u vás človek doma ako nik,
na Vengroch je dobrý aj zbojník.“
A Podleský na to: „Hej, páni,
ale veru je to zle s nami,
že zbojník nás učí ľudieti,
beda pánom, čo im čert svieti.“
Slovenského ľudu dobrotu,
v Poľsku, v Uhriech, doma to cnotu,
keby sme si tú vždy vážili,
neboli by sme to dožili.
Ale páni pravdu chválili
Jánošíkovu, čo skúsili:
a vraj ti to krása-chlapina,
že ti oči z teba vyníma.
Či sa naše panie doňho, vraj,
nezaľúbili? No? Ha — ha — háj!
Bolo by to, bájky, bajalky,
keby zviedol naše spanialky.
Tak im bolo spolu veselo,
ale Róžke sa to nechcelo;
išla sa prejsť v noci záhradou,
postretla sa v noci so zradou.
Zradu veľkú sama zradila,
zradusladu sama vnadila;
na šuhaja tíško volala,
za horou ho byť sa nazdala.
„Nôcka moja, nespíš v kríku,
ach, kdeže si, Jánošíku?
Tam za horou, tam za vodou
plače Róžka za slobodou.
Plačem za ňou, ach, nie za ňou,
ale za tou milou stráňou,
kde som raz len ho zočila,
kľačiac pred ním sa prosila.
Ach, nie za ňou, ale za ním,
darmo sa ja tomu bránim,
ľúbim, ľúbim ho, zbojníka,
prekliateho Jánošíka.
Keď ho kľajú, nech ho kľajú,
nech si myslia ako znajú,
krása-šuhaj, má nevôľa,
môjho srdca sladká doľa.
Spiže, nôcka, spiže v tichu,
ani slychu, ani snichu
o tom, že ho tak milujem,
že sama seba ľutujem.
Schovajže sa mi, mesiačku,
nevyzri spoza obláčku,
vyzradil bys ľúbosť moju,
zakliata bych nôcku tvoju.
Tíško, čuško v každom kríku,
ach, kde si mi, Jánošíku,
krása-šuhaj, má nevôľa,
môjho srdca sladká doľa.“

- - -

Ale nôcka s družbom-mesiačikom
Jánošíka skryla obláčikom:
V tôni stromov stojac v záhrade
čujnel, bujnel srdcu tej zrade.
Ida dolu nočnou dolinou,
počul, že sú v zámku hostinou,
chcel si v stráni trochu posedieť,
aj tak, len tak čosi vyzvedieť.
Hej, znám ja vás, milé výzvedy,
zaľúbené srdcia to vtedy
sňala nôcka s družbom-mesiačkom,
zakryla ich válom obláčkom.
Šustne kríček, tichá jelšina,
šepne Róžke šuhaj — kalina:
„Veď som ja tu, moja hrdlica,
neľakaj sa, moja perlica.“
Zhíkne, víkne anjel — dievčina,
keď pri nej stál hrozný chlapina;
bledne, vädne ruža-ľalia,
v náruč berie mdlobu dalija.
„Duše mojej ranné kvieťa,
nebojže sa, moje dieťa,
veď ja tvoja som muž-sila,
ľúb ma, ľúb ma, moja milá.
Ľúb ma, ľúb ma, ja ťa ľúbim,
čo chceš, moja, všetko sľúbim,
sľúbim, urobím ako chceš,
keď ma len ty ľúbiť budeš.
Nik to nevie, len ty a ja,
celý ten svet len my dvaja
a ten tretí Pán Boh všady,
nebojže sa, milá, zrady.“

- - -

Príde k sebe v rukách šuhaja,
veď ju sama krása ohája —
slavojasný divný nebokvet,
neublížil celý by ti svet.
Studom prezrie, roba nevinná,
z náručia sa jemu vyvíňa,
ale sa už viacej nebojí:
poodíde — zasa postojí.
Hnevká sa, že tak sa zradila,
rada by sa seba zbavila,
ujsť by rada, nevie ako — ta,
tam sa zasa v húšti zamotá.
A len ide preč, preč odchádza,
zrakosrdcom on ju sprevádza,
nevraví nič — vraví mu srdce,
z diale ku nej hlasne šepoce.
Ona ten hlas dobre počula,
preto krôčky len-len že hnula,
ešte krok, dva, potom zastala,
na milého šuškom volala.
Prišiel milý, podal jej rúčky,
nebolo im viacej rozlúčky:
jednoslovom v jednom rozcitu
hovorili si tam do svitu.
Hovorili čosi, kto to vie,
len do neba — a to nepovie:
nech sa nebo stane papierom,
nenapíšeš na ňom to perom.
Povie Róžka: „Tvoja naveky,
ale nemôžme byť s človeky:
kamže milý, kamže pôjdeme,
kdeže spolu bývať budeme?
Máš ty šuhaj hory, komory,
tam si pánom, tvoje to dvory.
Zaveďže ma cez ne vo svety,
kde nás nikto z našich nezvieti.
Ale milý, veď ja otca mám,
Akože ho, ako, tak nechám?
Urobí mi kvôli a s nami
pôjde odtiaľ vo svet neznámy.
Zlý je svet náš, lepšia cudzina
a s tebou mi všade rodina:
do Francie otec si žiada,
duchu svojmu pokoj tam hľadá.
Poviem ja to jeho dobrote,
nezatratí ma v tej tesknote,
pobrať sa nám spolu dovolí,
dobrý mi je ako dar boží.
Pri Varíne cesta, chodníčok,
tam ma dočkáš, milý Ďuríčok,
do Žiliny tadiaľ pôjdeme,
tam si doma zajtra budeme.“
Rúčky na rozlúčku si stisli,
pred svitom sa potom rozišli:
ona v zámok jasné paloty,
on do lesa zájde mrákoty…

- - -

Dolu Krásňanskou ide tichou stráňou,
pred seba idúc obzerá sa za ňou;
hej, či mu bolo, ako mu bolo
v srdci junáckom, v svete okolo!
Bolo mu v srdci ako nikdy nie,
bolo mu svetom ako sám nevie;
srdce mu v jednom myslividu tkvelo,
myslividenia zo srdca mu vrelo,
v obliku novom svet mu nový jasnel,
túžbami blaha láskavými hlasnel.
Veleduché mu za národ úmysly
v Róžkiných riasach jak tienky zavisli.
Náručia spružnosť jej ľaliového
zdvihla celý svet utvorený jeho.
Len na ňu myslí, len ju všade nátri
v dumení lesa, kadiaľ zrak zatáča,
pozorí sa mu v každom medzistromí,
jasie a krásie mu vo vševidomí,
uteká pred ním tam, tuto s ním kráča,
v pomyslu jednom stokrát sa prítomí.
Klopotné razy srdca v mužnej hrudi
do tichosvitu denného dunejú,
zháralé city plameňom lunejú
v očiach i tvári, darmo chladno ranné
dychom ich svojím hladí, krotí, studí.
Darmo sa rozum v pozačelí budí,
rozkrielený let mámivého zdania
zachytiť, staviť nadarmo sa nudí.
Hejže mi muža, čo toľko zamienil,
že v moci ducha sám seba zatienil,
národa svojho chcel byť spasiteľom,
cudziny vražnej hrozným ničiteľom —
už mi ho viac niet, vzala mi ho víla,
očkami dvoma zničila, spasila.
Ktože takého muža nám vystaví,
v ňom všetci žili, ktože ho vybaví?
Zmiluj sa, Bože, nad ním i nad nami,
keď si nás peklo mámiť už prestalo,
to čo sa v duši znova diať počalo,
márne je zdanie a nebom nás mámi.
Čože je isté na tom svete márnom,
lež sama márnosť v zjave mnohotvárnom?
Ale to majster, čo v márnosti zjavu
pritkýna duše bodom sebecitu,
v nádeji, viere, láske k vekobytu,
na sveta toho vedomú výbavu.
Blízko Varína stráňa jedľovlasá,
zastane tam si Jánošík v útuli,
dokiaľ sa slnce spoza hôr vyhúli,
na omašenú skalu opiera sa.
Na cestu hľadiac, ktorou Rožka pôjde,
zraky roznáša po kolajnej pôde,
dokiaľ len vidom sem-tam pozrieť dá sa.
„Pôjde i s otcom“ — to mu prse tesní,
na to pomýšľa tesklivé stretnutie,
vrazu mu vumie jakôs precitnutie
z neďalekého sluchu slovo v piesni:

„Ráno našlo ráno, zory jasnej oči
spoza hory kresnú, vietia po úbočí.
Dolina, rovina ku Varínu mestu —
nájdite mi, oči, šťastnú moju cestu.
Svitniže mi svitu, svetom novým k bytu,
osvieťže mi doľu môjho žitia skrytú.
Blesni slnce jasom po tom svete šírom,
donesže mi šťastia môjho z neba chýrom.
Nech si ho počujem, nech sa naň pripáčim,
načože šíreho, načože ťa načim.
Ráno, milé ráno, kedyže nám svitneš,
svete náš, národ náš, kedyže nám skvitneš?
Bude to deň jasný, ktože ho dožije,
nejedného syna matka zem pokryje.
A nechže pokryje, veď sme všetci svoji,
za to zajtra naše dneska zomrieť stojí.
Čo svetlo, to i deň, keď sa dnes podejem,
do Božieho svetla dušu si vylejem.
Jánošík, Jánošík, čo je muž, to je deň,
hej, už ideš, ideš, ty si on, ty si ten. (1855 v J. N.)^[76]
Okolo neho sa, šuhajci, okolo,
budeže nám bude, ako nám nebolo.
Keď aj nám nebude, ale bude našim,
veď je nás pre zajtra len pre našich načim.
Neminiem sa z domu na nebi, na zemi,
kde je mojich láska, tam bývať bude mi.
A všetci sú moji — zajtra, dnes i včera,
ktorých moja krv, reč žilami preberá.
Budem ja s nimi žiť poza tône hroba,
dva svety mi žiť, mrieť, dostanem ich oba.
V poza tôni hroba ešte jasnejší deň,
zíde mi večera, bude večný jeden.
Už ide Jánošík! — tu je on, tu je on,
zvoňže mi na ten deň, zvoňže mi slávy zvon.
Dolu po Považí, dolu po Pohroní,
keď i nie dnes — zajtra naisto vyzvoní!“

Zaniká v diali vážsvitozočistej
piesne onej hlas v tíši ozvenistej.
Srdcečlovek ju kýsi z bandy jeho,
čo sa na obnoc tam náhodne sklonil,
do umu vojtu ľúbozmámeného
dušetronivým hlasom tak vyzvonil.
Ozve sa to v ňom tristorazohlasne,
úmysly ducha zaspalé prebudí,
pod jeho dychom ľúbosť krásy spľasne,
dušu povinnosť trebná, chladná nudí.
Rozseba stane svojím sa svedomím,
zhliadne sa seba v útlych lásky putkách,
zomkne sa ducha predošlým prítomím,
v útrobe jeho hanbí sa a nudí,
že on, ten junas, čo chce svet vypáčiť,
dal sa panenskej citostočke znáčiť
a celý zvisol v riasnych jej výkrutkách.
Otčina, národ, novým sa mu krikom
osudu valne do útroby tisnú,
prísahy slova domižným prienikom,
v srdci a v mysli cez, na cez mu blysnú.
A v srdci srdcia sprisahaných bratov
pália ho kliatbou, strašia hrozbou svätou.
Nie, nie to spása suše mojej táto,
nie mi to obeť krvi mojej za to.
To je nič, leda kropaj krvi, čo mi
zaratila sa v oka môjho svetle,
trošku zavadí môjmu tam vidomí,
maľujúc mi čos na zrenici kvetle,
kvietky, obrázky, likohračky lásky,
číra teleseň, krásky, čačky, mľasky.
Za to sa nedám, hah, ja seba za to?
Nie mi to obeť krvi mojej táto.
Kde som sa podel a čo sa mi stalo,
čože ma to zas a mňa pokúšalo?
Ešte to pletkou takou? — Veď ma skúsil
svetmi celými satan, slávou všetkou
a nie mizernou ľúbostenky pletkou,
predsa mi vôli mojej vyhnúť musil.
Čo toto za moc, čo ma toť pokúša,
svetov mi slávu vkvieta v jednom kvietku,
jeho kališkom pije sa mi duša,
v úživku mižnom slasť nesmiernu túša,
na sveta skúšku predkladá mi pletku.
Čo je to za moc, čo pletkou pokúša?
Už si ty biednik predsa len, človeče,
jedno ťa pustí a druhé ťa vlečie.
Smiechota si zlým, smiech si dobrým duchom,
s hlavou i srdcom aj s tým tvojím bruchom.
A ja čože som? Ja som mnohočlovek
biednejší, lež ten jeden ktorýkoľvek.
Hah, kto si, kde si, ten jeden a mnohý
všečlovek samý, po vše dokonalý,
moje ti večné znejú dušechvály,
čis medzi ľuďmi a čis medzi bohy.
Ty si on veru, ty si jediný ten,
svetlo si, celovek a náš slávny deň.
Dajže mi ruku, brat môj drahý, svätý,
veď ma pomedzi duchov dobrých a zlých,
aby som nebol viac im na smiechotu
a s tebou prišiel na slávy istotu;
lebo len ten div u nich všetko platí,
len Bohočlovek slávu stojí u nich.
— A to vysloviac na spanie sa zloží,
i vtedy povieš, že je človek boží.
Spalo sa mu, spalo, veru sa mu snilo,
po nebi svietilo a po zemi tmilo.
Snilo sa mu o nej, ona sa mu snila,
o tej jeho milej, duša jeho milá.
Moježe ti spanie, môj snoradovide,
nepohneš sa za ním a za tebou príde.
Z tisíc jasných svetov, z tisíc krásnych kvetov,
príde, veru ide, akoby prilietol.
Hviezdami priletí, nebom jasným svieti,
v mysli jasom vieti, v srdci slasťou nieti.
Utekaj pred svetom — neujdeš zo sveta,
v zánebí zaspávaj, tam je, všade je tá.
To je tá, to je tá, čo ti je súdená,
veru ťa neminie, bude tvoja žena.
Snilo sa mu, snilo, že sa všade tmilo,
že len ona bola na svete svietilo.
Že len on a ona, dvaja, i to jedno
boli a nikoho viacej vidno, vedno.
Že sa Pán Boh nechal sám seba zo seba,
že odišiel preč, preč, zhasiac lampu neba.
Ona ako anjel najkrajší, jediná
ostala na svete pre ľudského syna.
Pre toho jedného, nikde pre iného,
bo nikoho viac niet, ona je samého.
Ona pani sveta, dokiaľ Boh nepríde,
sama za tým milým jedným samým ide.
Príde a miluje, berie do náručia,
po hraniciach panstva jej mrákoty hučia.
Nechže hučia, mračia, jej láska tam svieti,
v mysli jasom vieti, v srdci slasťou nieti.
Ale sa mu snilo, že tie tmy na vody
zmenili sa kalné, na kaly slobody.
Ona že sa zdvihla hore svetom letom
a jeho že vzali luny kalné zmätom.

Prebudí sa Jánošík. Dávno už deň slonil,
vrúcoľúbe rozdychy po krajine trónil.
Čerstvou zomkne silou sa, nehľadí k Varínu,
ale kadiaľ by prešiel hľadá cez húštinu.
Neobzri sa, šuhaju, veru sa vyočíš,
choď, choď skoro a nestoj, veru sa potočíš.
Skorej, skorej, šuhaju, minúta molotná
jedna bude ti potom bolesť doživotná.
Už-už kročil pred seba — vtom čosi zamaní,
vstane, zasa obzrie sa, pozrie v jednostraní;
veď ktože mu zabráni, pravda, keď nie si sám,
pozri teda šuhaju, kto to tam, čo to tam.
Pozrel, videl a hľadel, ach, beda, prebeda,
už sa mu to znevidieť nikda viacej nedá.
Neďaleko Varína rovinka, chodníček,
tam sa mu to zablyslo dvoje pekných líček.
Róžka s otcom na koči prišli ku rovinke,
zídu spolu a idú po kvetnej pešinke.
Ona ruža spanilá jablone vo tôni,
po trávniku vedú sa — úžitok pri vôni.
Otec skvie sa jarotou pekného staroňa,
pod šiestimi krížami hlavu leda kloňa.
Žije v drahom dieťati, krásou jeho mladne,
svätie jeho nevinou a dobrotou sladne.
Dcéra otcom umneje, duchom jeho dužie,
on je svet jej, ktorého skusom v mysli pružie.
Nikde v svete nebola, doma našla ten svet
a v svete tom vlastný svoj svet — a ten ako kvet,
čistý, neovoňaný, akoby nikto ho
nebol hoden úlisný motýľ sveta toho.
Nevie, čo je na svete, trebárs je kvet sveta,
rozkoš leje kalichom v srdce radovieta,
seje slasti tisíce úsmevom jediným,
trôňa bôle do srdca pohľadom nevinným.
Nevie, že je vladárka smrti a života —
kto jej očilúčami srdce si zamotá.
Zôkol-vôkol slúži jej všetko a len ona
sama voľnú svetlopúť nebom svojím koná.
V diamantovej ohrade krásy a neviny
dobro-zloduch nedôjde k nej len ten jediný,
ktorému je súdená; keď jej ten čas príde
sama tomu v ústrety, veru sama vyjde.
Prišla Róžke hodina, išla mu v ústrety,
po varínskom okolí krásou letí, vieti.
„Tamto by ma čakať mal, a ta mi ho nenie,
kdeže si mi, ty mojich očí potešenie?
Tamto stráňa, lesina, tadiaľto chodníček,
sľúbil si mi, veru mi splníš to, Juríček.
Prenikám ťa, ty stráňa, máš mi tam šuhaja,
pôjdem za ním, ba pôjdem i do tvojho hája.“
Vieti Róžka po stráni, vieti dolu, hore,
ach, nezbačí milého na šírom obzore.

Otec
Čože vietiš, dieťatko, čože, koho hľadáš,
povedz, moja zrenica, čo na svete žiadaš?
Dcéra
Povedala som ti dneska po modlení,
že sa mi môj milý, že sa mi ožení.
Nevedel si, otec, že ja ľúbim koho,
radil si mi, radil, i toho, i toho.
Nebol ani jeden, čo si mi ty radil,
ach, včerajší večer moju lásku zradil.
Toho mám, len toho, a ten sa mi žení,
kvitne mi, svitne mi v mojom potešení.
Mňa si berie milý, oddala som sa mu,
ak ma zaňho nedáš, kopaj dcére jamu.
Otec
Čože to za šuhaj, veď tam v onej stráni
nikde niet kaštieľa, nebývajú páni.
Odkiaľže ho čakáš, či ti príde z neba,
medzi pány hľadaj, koho tebe treba.
Dcéra
Ach, otec môj, otec, inakším je pánom
ten, koho ja ľúbim v srdci nezdolanom.
Panstva nikde nemá a všade panuje,
nikde domom nenie, všade len stranuje.
Zôkol-vôkol hory jeho sú komory,
tam si on ako kráľ ľudovládne dvorí.
A s ľuďmi nebýva — tí ho preklínajú,
čo ho živkom, lebo i len menom znajú.
Otec
Dieťa moje, dieťa, čudný to oddanec,
že ťa nezavedie do pekla na tanec.
Dcéra
Do neba, do pekla, kam sa mu len páči,
už ma nik z rúk jeho viacej nevyráči.
Otec
Dcéra moja, dcéra, hriešna láska tvoja,
v hrobe mať nebudem pre teba pokoja.
Dajže si, daj radiť, varujže sa zrady,
nezatracuj si svet s ledačinou mladý.
Dcéra
Šuhaj ledačina — vina, či nevina,
ani on, ani ja nie sme si príčina.
Nie sme si príčina, oba sme na vine,
že sa milujeme — už nás to neminie.

Jasný boží neboliku,
ach, kdeže si, Jánošíku?
Poďže skorej z onej stráni,
už ma nik viac neobráni.
Otče večný, tam na nebi,
otče dobrý, tu na zemi,
spaste, zbavte svoju robu,
položte ma len do hrobu.
Ale dokiaľ budem dýchať
nechcem o nikom viac slýchať;
ach, len o ňom, o môjmilom
Jánošíkovi spanilom.

- - -

V tom sa tam zo stráne Jánošík vynorí,
otcovi a dcére tu šuhaj sa spozorí.
Ach, nemohol odolať pôvabu toľkému,
čo sa krásou i hlasom jej linul ku nemu.
Denný jasoň vyberá z Róžky všetky krásy,
šuhajovi do očí všetky svetlom tasí.
Vánok vôňodýchavý hlasy mu donáša,
živkom rinúc v útrobu city mu rozpása.
Všetky moci svetloňské toho dňa sa sňali,
aby na dvoch srdciach vrch svojich slastí vzňali.
Darmo chcel on odletieť, bolo pozde, pozde —
z neba prišlo jaro ti, musíš spievať, drozde!
Dal sa tedy vyvábiť, ide voľnevoli,
ale myseľ včerajšia v duši mu zápolí.
Primkne si ju k úmyslu, s tým ide k milene,
rozlúčiť sa naveky s ňou už teraz mienä.
Ide lúkou kvetistou, v panskom je odeve,
postava mu jasneje v krásy milozjäve.
Letná surka belasá mužný driek mu halí,
tafatovej podšitky červeňou sa chváli.
Zlatou spinkou zapnutá na pleci mu pravom
rozvisá mu polená košeľným rukávom
a z rukáva vyniká silná tá pravica,
ktorej rázy cítila nejedna stolica.
V tej pravici valaška jeho svetostrašná,
ktorú panská skúsila mocnosť samopašná.
Ľavou rukou podníma surku šinom hore,
k srdcu tríma ľavicu, akoby v pokore.
Nohavice belásky s bielym pasomaňom,
čižmy čierne i klobúk, všetko slušne na ňom.
Takto ide ku Róžke a ku jej otcovi;
tento hľadí na neho v zádumnom bezsloví.
Ona splýva v úteše, hneď ruky rozníma,
hneď ich zasa ku hrudi belostnej prižíma.
Pierie, bledne, trasie sa radosťou i strachom,
obozrie sa okolím v rozpohľadu plachom,
či ju nikto nevidí, čo ide po ceste,
hneď chce kročiť v ústrety, hneď stojí na mieste.
Nemá rady v radosti, v žiali, hrúze strachu,
nemo úpie a vzdychá v citov valnom vachu.
Na otca zrie napokon a prúd sĺz vyroní,
úpenlivo zalkajúc k nohám sa mu skloní.
Objíma mu, kľačiaca, rodičné kolená,
okrápa ich slzami celá rozželená.
„Ach, to je on, to je ten, ach, otec-dobrota,
s tebou a s ním na svete mám len diel života.
Už je darmo, tatuš môj, inak nemožno mi,
darmo som sa bránila tomu po svedomí.
Zaľúbila som si ho, do smrti ho ľúbim,
ak nie s ním — sa toť s hrobom radšej veru snúbim.
Či ma to Boh potrestal, či čo stalo sa mi,
či ma zlý duch, lebo kto, aká mocnosť márni.
Nevinná som, otec môj, láska je na vine,
podstrelila ona ma v tej Vrátnej doline.
Urob so mnou, ako chceš, otcovsky urobíš,
lebo dáš ma za neho, lebo ma pohrobíš!“
Vtom sa zblíži Jánošík. Otec mermo páči,
dočím dcéra pri nohách mu v pokore kľačí,
ku objatým kolenám čelo pritískajúc,
v níži tejto pokory trvá, ticho lkajúc.
Otec
Dva ráz si mi daroval život, Jánošíku,
bys na tretí raz vrazil do srdca mi dýku.
Či ma na to nechala tvoja pomsta vražná,
aby si si urobil zo mňa pokon blázna?
Radšej by bol zahynul tvojej pomsty hnevom,
ako tvojej ľúbosti hynúť mám úsmevom.
Ale vidím, darmo je, teba, osudníku,
niet mi vo zlom i dobrom na tom svete zniku.
Život si mi daroval, vezmi srdce jeho,
vezmi dcéru jedinú otca nešťastného.
Nevymôžem ju viacej nijak už od teba,
vezmi si ju, tvoja je; mne už nič netreba,
iba graca, motyka, toho všade majú,
nesponosom kdekoľvek vďačne mi ho dajú.
Jánošík
Neznáš ty mňa, Podleský, bárs mudroň svetanský,
mieniš súdiť človeka a myslíš po pansky.
Pravda, že ja milujem tvoju hodnú dcéru,
kto by nemiloval ju bol by oplan veru.
Ale z toho nemôžme, ani ty, ani ja,
že tu lásku na nebi večná moc zavíja.
Pretni tieto úväzky, budeš mi muž-sila,
ktorá nebo v podnebí svojom zodnebila.
Ale ja ich pretínam, ja mám tú valašku,
mne len peklo a nebo nesmie klásť prekážku
ani dobrým, ani zlým, ja som syn „mávole“,
nechcem radosť života, keď je nie z oddole.
Maj si dcéru tvoju ty, ja mať budem seba,
bo ma svetu tomuto na svete len treba.
Maj sa dobre naveky, ty si pre seba sám,
ja sa za tých, čo boli, čo sú a budú dám.
Srdce tvoje pekný hrob, pochovaj tam dieťa,
ja hviezd činov nasypem slávnych naň by kvieťa.

Nie tak roní kamenec na útle kvetiny,
ako tieto slová sa na city deviny.
Prívalne sa zronili. Bôľ jej srdce stuží,
ale svojou prudkosťou mocou hore spruží.
Vstane roba úbohá, s ťarchou žialisveta
pozrie: strážeň svetla jej očima vykvetá.
Z očí v oči milému do srdca ju vnára,
krásomluvnou nemotou bolestne ho kára.
Potom tíško zaachká, jasnú hlávku skloní,
skľúčiac rúčky belostné vrelé slzy roní.
Trnie hrúzou milosti Jánošík chlapina,
upriam ducha sprúžený v nej sa mu prehýna.
Ach, kto by sa neskrušil milokrásy žiaľom,
už ľahké úsmevy jej nás značia šiaľom.
Nemo stoja dvaja tí a na seba patria,
rôznocitým útroby pachotom si jatria.
Kto nám povie, čo sa v ich dušiach prepudilo
za tú strasti menšinu, v nej sa to zvodilo?
Srdce lásky dejisko, láska vekoživá,
dejepisnosť vaša len v nebi opravdivá!
Na tej zemi nieto vám nikde dejoliku,
kto vás dal sem z neba sám píše vám kroniku.
Na otcovi rad vravieť; lež úžas ho tríma
nad tou rečou mladoňa; ťažko ju poníma,
trebárs prostoumná je; hneď hľadí na dcéru,
hneď na neho; hľadá mu v mysli svojej mieru,
vedľa ktorej ho súdiť; sám sa malým vidí
proti nemu a zbojca zákonník sa stydí.
Až konečne skrytého nájde si človeka
v mysli vlastnej hlboko — premýšľa, prerieka:
Otec
Neujdeš mi, Jánošík, už ťa duchom chápam
a zbojníka človekom neslýchaným lapám.
A tak predsa pravda to, čo som tušil dávno:
peklom svetu zahájils naše dobrô, javnô,
keď sa nebom nedalo; dobre — ales rátal,
že len v pekle zostane, čo satan popratal?
Nech ti bude: ináčej ja myslím a mienim,
zlo za dobro kupujem tak ako ho cením.
Nad mojím sa nebo len rozpína snažením.
V ňom mi duša stáleje jak svetlo v kryštále,
sebe svietim všade si, aj v sveta povale.
Ľudia majú dosť na tom, že ja sebe svietim,
načože bych sa pálil ešte s nimi tretím.
Lebo by ma zhasili, pretože ich pálim,
lebo by ma vysmiali, že sa pre nich šialim.
Komu sa duch zasvietil, chráň si svetlo, oheň,
ináč strechy podpáliš hlupcom a si škoden.
Nech sa ti to nepáči, lež páči sa mne tvoj duch,
keď nás naše spojuje svetlo mužov to dvúch,
užime sa na svete, vzájomne sa držiac,
sebakojným úživkom sveta sebe slúžiac.
Nechaj biede biedny svet a biednu otčinu —
do Francie poď so mnou, tam ťa za rodinu
prijmem, lebo tu necháš tvojej viny zvleky,
tam budeš so mnou pánom vo spolku s človeky.
Tam ti moje meno dám, tam sa mi narodíš
hodným synom, i seba, i nás vyslobodíš
z tejto vlasti prekliatej, čo viac zasľúbenia
nemá, leda večitú mizinu a škrenia.
Na tom poli nevzídu nikda viacej duchy,
to naveky zadlapal osud nemo-hluchý.
Požrela nás cudzina so všetkým už činom,
nikto toho národa viac nemôž byť synom.
Všetko samí pangharti, čo sa hanbiť budú
za svoj národ akoby za svetskú ostudu.
Všetko je het — nerastie tuto pre nás štestia
ni pre naše potomstvo, len číro nerestia.
I čo vznikne dobrého, v nezbači očunie,
v dobrej snahy nezdaru nevôľou odunie.
Ja to jasne predvidím, cítim puch ten hrobu,
čo sa už raz prežilo, nemá žiť spôsobu.
Ostňom kliatby Uhorská, Poľská je pretknutá,
tam hriech bude večitý a tuto pokuta.
Nieto Boha, čo by ich z kliatby tej vybavil,
a človek to nezdvihne, čo sám Boh zadlávil.
Vo Francii sa perlí život jasnostenský,
umný, dejný, kolebný, svojský, spoločenský.
Dejoslávne pobrežie spanilej Sekvány,
tam sa s ľuďmi obcuje jak so sveta pány.
A komu sa znevidí francúzsko pravidlo —
nedaleko Anglia, tam rozvole bydlo.
Poď ta so mnou, tam budeš len mňa hodným zaťom,
tak ti seba ponúkam i s mojím dieťaťom.
Jánošík
Bol som už tam, pane môj, i tam doma ľudia
ako u nás, spôsobom vlastným svojím blúdia.
Lenže spôsob tamojší hriechy vymaňuje,
u nás domorodnú cnosť cudzen zotročuje.
Sebe dobrí, sebe zlí — tam sú sami svoji,
u nás ni to, ni ono — leda snáď na zboji!
Tam je slovo krielaté — zlé i dobré činy
nesie svetlom a vešia ich na hviezdokliny.
U nás slovo — olovo, ten vták olovený
v nemom bahne osudu hrúži sa bezmenný.
Škoda nás tak, bo celý svet nám neosoží,
keď priepastná bezsebnosť takto nás kynoží.
Do priepasti tej som ja vstúpil na samé dno,
vyšiel na breh života, i viem, čo nás hodno.
Na tom brehu zastal som, okolo mňa stíny
otcov našich trúchlivé pre potomstva viny.
Na tom brehu zostanem, zadal som sa stínom,
pevným ducha úmyslom, lásky vôle činom.
Tam mi mŕtvi živejú, živí na vzkriesenie
umierajú, v obojich moje tam dušenie.
Medzi nebom a peklom úzkej na hranici,
doma, v rode, v národe, v otčinnej stolici,
tam je moje bydlisko, tam život stromie mi —
v mojich s môjmi za mojich, inde nie na zemi.
Odísť odtiaľ nemôžem, ani nechcem viacej,
do priepasti by sa len vrhol tej zeviacej.
A to nechcem, lebo viem, znám jej zuboškripy,
nesvedomia hladomru, hriechu hadoštipy.
Viem, čo duša v rodičoch i v deťoch zatráca,
proti tomu bráni len kríž, dom, láska, práca.
Ja v sedliackej chalupe — tým vybudnúť mienim
tento život do neba s mojím pokolením.
Duše otcov i detí našich tak len, verím,
v sebe časom na večnosť a jej slávu zmierim.
Pritom s tým chcem vykonať, čo je moje zvania,
na čo len ja vládu mám a právo konania,
neba tam sa trímajúc, peklo to cudziny
peklom zdoliť, satanské potrestať jej viny.
Tak to mienim, nezmením tú jednu všemienku —
anjel, človek či zbojník — som za tú myšlienku.
Rozlúčme sa, milá, nemôžme byť svoji,
medzi nami osud a svet morom stojí.
Pretriesť nepretrediem, previesť nemám lode,
spálil som si všetky, chodiac po slobode.
A teba tam duchy strežú za tým morom,
ľudia zavierajú železným závorom.
Duchov neprevedieš, ľudí neuprosíš,
závor neprelomíš, more neprebrodíš.
Láska naša plameň, v srdciach našich horí,
veru len zahasne v šírom sveta mori.
A keď nevyhasne, v perlu sa obráti,
na dne toho mora len tak sa zaratí.
Nikto ju nenájde, len pán vekotrúnu —
vezme ju do neba pre svoju korunu.
Milá
Čo raz Pán Boh spojil, človek nerozlúči,
nikde som na svete, len v tvojom náručí.
Moja duša s tvojou v jednom myslikvete,
v tvojom srdci som len a nikde na svete.
V jednom myslikvete, či je to pri raji
a či na priepastnom zatratenia kraji.
Keď ma necháš, milý, zle ti to vypadne,
polovička tvojho kvetu ti uvädne.
Sebou nosiť musíš všade uvädnutú —
a to ti bude len na veľkú pokutu.
Nemar svojho kvetu, čo do toho svetu,
nemáš nikde druhej, len jedna ti je tu.
Tu je ti, tu som ti spoza sveta-mora,
spoza stráže duchov, spod ľudí závora.
Previedla som duchov a na ľudí nedbám,
veď ja z nich nikoho, len otca môjho mám.
Železa-závora som sa len dotknula,
každá haspra na ňom sama sa skynula.
Cez osud som prešla, ten svet prebredla som
za tebou, ku tebe, môj milý, tvoja som.
Už nemôžem naspäť, nemám vesla, lode,
zahynula by som v mojej neslobode.
S tebou mi sloboda, tys môj osud i svet,
u teba, len s tebou, nikde s nikým ma niet.
Otec
Už je veru darmo, čo sa zmeniť nedá,
keď je sama tvoja, majže si ju teda.
Požehnanie moje otcovské vám dávam,
na Boha a na vás samých vás nechávam.

- - -

Do Žiliny šli. Pri Váhu zastali,
rozjarený syn Tatier luny valí,
prívaly z temien jejich rozmnožený
v rozpaši skáče zo Strečian doliny,
opilec bujný, celý zablatený,
na žitné polia, kvetisté lúčiny.
Na druhej strane kompa s prievozníkmi —
zárobok ich je prevážať pocestných,
za ktorý sto ráz životy nasadia —
ale to teraz v tých brehonezmestných
varujú lunách kompu príbojníkmi,
od nebezpeče pozorlive zadia.
A dolu Váhom i hore niet mosta
nikde tak blízko, aby dnes došli ta.
Pri Budatíne Nemci ho spálili,
keď sa vonehdá tuto s Uhry bili.
Čože tu robiť? Trudným hľadí okom
Podleský na Váh; dcéra nič nevidí,
len očí svetlo svojich, Jánošíka,
po jeho boku pochybeľ všeliká
na divohračku zábavnú sa klidí.
Jánošík trnie, ale lásky valom,
vo ktorom všetky zmysly jeho tenú,
v Róžkinom srdci teší sa udalom,
obdivom slastným zrie na svoju ženu,
jakej nevidel na tom svete šírom,
pochodil celý, nečul takej chýrom.
Nebeský anjel nemôž tak milovať,
jak jeho Róžka si ho zaľúbila,
osudom, svetom chcel jej srdce znovať,
ona mu bola v sebe zanebila.
Dobre mu teraz je v srdci jej drahom,
dušu napája budúcnosti blahom.
Božstvu novému tomuto sa korí
a z neho tisíc nových svetov tvorí.
Už si ju vidí v nevestinskej žiari,
v útuli tajnom lásky domačušnej,
tajomstva s farbou anjelskou na tvári
v šepote slasti jednocitnodušnej.
Tam si ju vidí, kde ju nikto iný,
iba Boh a duch a anjel nevinný —
i ten tú tajnosť drahú nocou valí,
prívetne klopiac oči, stojí v diali.
Už si ju vidí bedlivou gazdinkou,
rozmatorenú kvetnatou rodinkou —
mala byť paňou v bohatom kaštieli,
bude len ženou, matkou, lež milenou,
lebo jej láska len to vôli velí,
bude milená láskou nepremennou,
lebo za lásku svet svoj dala túto,
nebude toho, hej, nebude jej ľúto.
Tak si ju vidí, tak sa s ňou si páči
a s budúcnosti Bohom tak sa ráči.
A ona stojí tam pri jeho boku
a mohutného ramena sa tríma
s rozkošou v srdci a so srdcom v oku
ku belohrudi tajne ho prižíma.
A nevidí nič, omknutá tým blahom,
len lecikedy pozrie dolu Váhom.
Z tej strany Váhu kričia prievozníci,
aby počkali trochu pocestníci.
Najďalej jednu hodinku, lebo dve,
že naiste Váh rozbujný opadne.
Bárs Podleského tá molota mrzí,
darmo je, času predsa dočkať musí.
Voľ-nevoľ, chudák, ale si pomyslí,
že slzám lásky už ustúpil dneska,
preto sa poddá i tu, trudným okom
dumavo hľadiac po Váhu divokom;
hneď zasa zraky nesie po okolí,
nad ktorým vrúca zápalom vrcholí
krása letného juhu zlatobleská.
V mysli mu tanú kraja toho deje,
otčinných duchov dávnoveké kroky,
čo prechodili hôr okolných boky,
zámky tam — to ich kamenné stupäje.
Hlásnici nemí slávosurmy hlučnej
svedčia o cnosti i rozpaši zbučnej.
Hejže, to rodu tomuto nemeje!
Že z hrobov toľkých nič sa nevzkriesilo
pre to potomstvo nedejné, neslávne,
nič, čo by bolo radoživojavné,
nič, leda biednej poroby strašilo.
Vzdychne si vlastín Podleský výborný,
na vekomladú zaňátri prírodu,
tam duši hľadá trampotnej úhodu,
vmýšľajúc pohľad krajolikozorný.
„Pozrite, deti, na tú krásu kraja,
dobre vám, mladí, tešiť sa na svete,
dokiaľ vám mladosť život váš omája,
dokiaľ sa vrúcou láskou milujete.
Ach, mne to svetlo skoro už zapadne,
vesna mi s letom zvädla, jeseň chladne.
A po jeseni — plachta smrti biela
zakryje všetko, už mi moja hlava
beleje prvším snehom osychrelá,
v oku sa tmolia tienky hrobozäva.
Starostaroba, ťažká tvoja doba,
mladosti prešlej trapnás len štitroba!
Lež za to stojí — čo raz mladým tu byť,
z kalicha toho života okúsiť.
Hviezdy nebeské to sú svetlohrozná
pre toto víno, čo z nich čas vytláča,
kto sa ho napil, aspoň mamom pozná,
že ho nebeské slasti sebou náčia.
Stojí to za to, bo smrťou vytrezvie,
a potom večnosť lepším skúsením zvie.“
Do lona jarnej mladoživokrásy
tieto vytesklil staroň túžne hlasy.
Zamlčí. Potom prievozníkov volá,
vidiac, že Váh už skrotol predsa leda;
odprovazia tí z príbojného kola,
hne sa pod nimi kompa lunobredá
a — trebárs ťažko — proti valom dolá,
skúsený prievoz pochybiť sa nedá,
k prístanu prišli a pocestných vzali,
prežehnajúc sa brehom odháňali.
— Vo meno Božie — ach, ten kríž tej doby
položili ste sami si na hroby.
Lež čo to za hlas z onej strany spevný
nad dunot Váhu rozorval sa hnevný!
Žena akási na proťajšom brehu,
s batôžkom bielym na chrbte do mesta,
kadiaľ ju vedie popri riekobehu
prostokoľajná do Žiliny cesta.
Jánošíkovo srdce mater čuje,
jej hlasu citom živým prízvukuje.
Ona je, ona — už sa mu spozorí,
tvár mu akýmsi plameňom zahorí
a v srdci vzniknú rôzne divné city,
pomysel skresne v duchu rozmanitý.
„Predávajú kupci v tej Žiline — meste,
kúpime, kúpime tej mojej neveste.
Za desať toliarov, za štyri dukáty,
na hinteše, sukne, zápony, kabáty.
Kupuj, mamka, kupuj, neľutuj peňazí,
jedinú dcéru máš, nekúpiš dva razy.
Kúpim, veru kúpim, bodaj bych kúpila,
v čom by sa mi všahdy mužovi ľúbila.
Bodaj bych kúpila taký oblek pre ňu,
že by mala šťastie, vôľu každodennú.
Ach, ale takého tovaru nemajú,
nikde ho nekúpiš, darmo ho dávajú.
Darmo za bodajčo, za zdravas Máriu,
za dva otčenáše, jednu históriu.
Jednu históriu z tej rajskej záhrady —
neboj sa, bude ti dobre, šuhaj mladý!

Oblečže ju, Božia mati,
od tej hlavy až do päty,
oblečže nám tú mladuchu,
bude šťastná v takom rúchu.
Obliekaj ju do pokory,
tvojou nech si ona dvorí,
bude pekná v tvojom rúchu,
Božia mať, obleč mladuchu.
Svetlorúcho tvoje nebo,
večnej slávy ty velebo,
Panna-matka-svätá žena,
lásky božej milostena!“

- - -

Naprostred Váhu došli s kompou oni.
Tu — kde sa vezme, tam sa vezme — dolu
po vode letí v družnom lunomolu
drevisko zrutné a do kompy vroní.
Náhoda hrozná, lež by rozum mala,
(ach, Bože, tvoj prst hviezdy by prach točí)
záhubnou silou, ktorá sa prihnala,
kiarom sa sprieči, návalom sa vbočí
a spopod kompy dva člny vyrazí —
všetko sa z kompy do rieky preváži.
Jedno skríknutie,
jedno smrtihnutie,
neba preniknutie,
prenikne jajknutie
v zámorivom, v zádušnom záchvatu.
„Sem sa, sem sa, duchy, ľudia, na ratu!“
Ach, nikoho, nikoho niet v tej núdzi,
a kto by bol, tam na suchu
viazne v duchu, niet mu ruchu,
trnie, hynie a morí sa od hrúzy.
Ale tu je Jánošík, tamto matka jeho,
dva to divy Božej vôle,
bude, bude z tej nedole,
syna rukou matky, srdcom zas čosi divného.
Spriami sa Jánošík nad luny Váhu,
nie sebe, lež milým na ratu drahú.
Voda, či náhoda
toho sudboroda
morí, nepokorí,
borí, neumorí.
Rozpne ramená, silou svojou švihne,
vo smrti žriedle živosť sa mu množí,
staroňa — otca, len čo okom mihne,
zas toho tamto, dvoch, troch šiestich ľudí
zo smrti žriedla šmahom vyslobodí,
na suchobrehu bezpečne vyloží.
A kde je Róžka, mocný Spasiteli?
Hah, čo nemals ju prvšiu na zreteli!
Zrenicu tvoju, duše tvojej svetlo!
Hej, beda tebe, hej, už ti ho zmietlo
všetko nešťastie, lebo druhého niet,
čo by ti vzalo jedno šťastie tvoj svet.
Róžka, kde Róžka, kde je Róžka moja —
hrúzobolestne do nebies podvoja

skríkne, a zrakom mykne
hore, dolu, lunovalom,
hnevným, smrtným Váhu kalom.
Nikde nič sa nespozorí
brehom dolu, kde podmolu
od žilinského prievozu
kiarom dolu k Budatínu
Váh tam priepastnú kotlinu
a zákrutné pleso tvorí —
brehom dolu oči,
behom ráznym skočí,
ňátri, patrí, dušu jatrí,
nikde, nikde nič nezňatrí.
Tam sa mu vidí, tam čosi tenie,
vroní sa do lún, ta ta sa ženie,
vhrúzi sa v priepastnú lunomolu,
dostane, lapí, nad valy vyniká,
na breh vynesie — ach, to ona nenie —
vyniesol, čo len mŕtvolu
úbohého jedného prievozníka.
Zúfa, zúri, nebo, zem preklína
a rozpačným hľadom zrak napína.
Nikde, nikde nič nezniká.
A Váh šomre, dunom homre,
sladkú korisť naspäť nedá,
škerí sa mu tvár škaredá,
že ju má tam v svojom žriele,
objíma ju lunovrele.
Hah, kto by ju neobjímal,
na tú krásu ten svet zdýmal,
už ju viacej naspäť nedá,
hej, beda ti šuhaj, beda!
Nikde Róžka ti nezniká,
bo je v náručí vodníka.
A Váh len šomre a dunom homre,
šuhajovi sa vysmieva,
lunoústa mu vyciera,
žriedlo smrti mu rozziera,
„poď, poď, poď, poď“ — to vyviera
a šuhaj myslí, pomyslí, že zomre…

Bo duša jeho tam je, Róžka tam je,
kde lunopriepasť závistivá zavie.
Tam je, ani on inde nesmie bývať,
v podnebí, v hrobe musí s ňou nažívať.
Už okom mykne do priepasti žriela,
najväčšou luna kde zákrutou vrela,
vôľa mu pevná viac sa nevynoriť
a sebevoľným zámorom sa zmoriť.
Už, už sa hodí, vtom matka zavolá
ku nemu idúc krížom lúky, poľa.
A k nemu príde a syna objíme,
nevole putá všetky z neho sníme.
„A kde je ona?“
„Kto to, syn môj milý?
Veď tvoje ruky všetkých vynosili!“
„Ach, nie, nie všetkých, jedna mi do žriela
tamto, tu kdesi, v lunách sa podela.
Jedna za všetkých, Bože dobrotivý,
čo to za hrúzy tvojej sú za divy.
Jedna za všetkých — mať moja milená,
to bola jedna môjho srdca žena,
stála za všetkých, stála viac ako svet,
bo takej ženy nikde na svete niet.
Len ty a ona, dcérou ti byť mala,
tebe mne život náhoda s ňou vzala.“
Mať
„Hoda — náhoda, Božia je sloboda,
čo nechce Pán Boh, nedonesie voda!
Ach, moja drahá, žiaľ ťa mi, žiaľ ťa mi,
živú či mŕtvu, Boh milý, daj ťa mi.
Moja si, moja, lebo synova si,
ó, Mati Božia, dajže v žiali spásy.“
Vtom čosi v pláni zablnboločkotá,
z kalnolunistej tône čosi skresne.
Ha, čo to? Jasná ramena belota
nad lunovalným kalom vody blesne.
Ľalia krásna z toho smrti žriela
na svetlo Božie na pomih vyčnela.
Zanikla zasa. Jánošík to zočí,
náramným vrhom do zákruty skočí.
Dostane v náruč Róžku svoju milú
hlboko v tôni: nahor sa vymáha.
Lež beda — ktosi-čosi tam v krutilu
začne ho točiť a dolu ho tiaha.
Objalo ho to kolo pása, šije,
okolo nôh mu ruky pružne vije.
Nad to že divu smrtnej radohrúzy
Róžka ho takže tisne k svojej hrudi,
okolo hrdla ovíja ramená,
caluje ústa ľúbou dychosladou,
šepce mu: „Poď, poď, ja som tvoja žena,
nechcem iného ani tam, ani tu,
všade sme svoji v lásky večnom nitu,
na zemi, v nebi, i pod vodochladou,
nebude iná, nesmie ťa objímať,
raz všade ťa mám, všahdy chcem ťa trímať!“
Beda ti, šuhaj, veta je po tebe,
už ty nevyjdeš viacej na podnebia;
voľne sa spúšťa umom do bezsebia,
rozcitu záchvat svedomie mu strebe.
Už sa nevzpiera, čožeby sa vzpieral?
V náručí s Róžkou čo by nezamieral?
Lež vtom prenikne pod lún tých povaly
zhora materskej lásky krik zúfalý:
„Mária, Matka Božia, ratuj ho mi!“
Jánošíka to divom osvedomí.
Pustia ho všetky tie podvodné moci,
zdvihne sa, znikne z lunohrobu noci,
nad vodu spláva s milenkou v náručí,
vyjde, klesá s ňou na brežnom palúčí,
zúnava smrtná ku zemi ho stiahne,
v objatí s Róžkou na trávnik poľahne.
Spolu si ležia. On len v ťažkej mdlobe,
ach, ale ona v umrelej nesobe.
Spolu si ležia — ženích a mladucha,
lampa nebeská na ich posteľ svieti,
s podnebím posteľ je to kvetorúcha
v rôznofarebnom trávnikovom kvietí.
To mladušienok pekný, ale smutný,
sudby to úsmev milý, lež ukrutný.
Vzkriesila matka zasa Jánošíka,
ach, jeho Róžku nikto viac nevzkriesi —
príde jej otec, žiaľ, smrť ho preniká,
dosť mu je, hlavu sirobnú ovesí,
vzdychne a padne ťažkým boľa ronom,
a kto tak vzdychne, vzdychol smrti skonom.
Otca i dcéru matka krížom svätým
uprežehnáva, umodlí sa za nich,
uplače všetka, ulaská objatím
a z nezábudiek, z dietok slnca poľných,
uvije vienok a ním ku pohrebu
hlávku ovenčí dcére jasnolebú.
Kytku na hrudia, ľalijno-červenú,
z ružičiek poľných zatyknúť tiež hľadí,
a či pre syna a či smrť nezmennú
touto nevestu kvetokrásou vnadí.
Ale to krásy je právo v úmoru
niesť musí za ňou kvetradosť pokoru.
Jánošík stojí, stál, či tonul, letel,
ktože to povie v hroznej ducha nude,
stĺpkom upiera na mŕtvoly zreteľ
a čosi myslí to o Božom súde.
Lež kto tu vina? Sám sa dá za vinu —
do smrti už má kajania príčinu.
Stojí a hľadí na Róžku milenú,
matkinou rukou krásu okrásenú,
matkinou slzou nevestu skropenú —
dubnie a dumie, hľadiac v nemom žiali
a svetlom očí vlastných srdce páli.
Nechže mu zhorí — tak si myslí sebe —
veď jeho Róžka večne zaslúžila,
aby jej taká fakľa na pohrebe
zápalom vernej lásky zasvietila.
Stojí len, hľadí. Ona leží v tráve
pomedzi kvietím, s venčekom na hlave
polonadvihlej trávnatou hlavnicou,
kytku na hrudi, pravicu s ľavicou
na prsiach krížom, jak obyčaj mala
za živa, keď reč srdcom dokladala.
A v pravici tej kvietok — nezábudka,
na prste zlatá leskne sa obrúčka —
od neho tá je — dal jej na vohľade,
keď sa s ňou zišiel prvší raz v záhrade.
Tie šaty biele, slušne pritiahnuté,
i trebárs kalnou vodou zapláknuté,
riasnitých údov dokonalosť javia,
panenstva tajnosť nedotknutú havia.
Úbohý život trochu je vypnutý —
nešťastný to tam Váh je vodormutý.
Hah — ty, ty Váhu, Tatier divý synu,
počkaj, veď ty mať budeš z toho činu!
Bo život, ten viac toho neporodí
muža, čo teba, otrok, oslobodí.
Jánošík hľadí, hľadom srdce páli,
dubneje, dumie v nevýslovnom žiali.
Duch jeho badá, tuchom mu to vnáša,
že mu tu viacej zhynulo, než deva,
dievča-teleseň, čo inšie nerobí,
lež to, že ten svet pretančí, prespieva,
preradosmieši, prefrajerčí, zdobí,
a keď ju prechuť, vek, lebo svet skáša,
potom už hriechom ústa rozozieva.
On to pocítil, že mu s Róžkou zhasol
slávočinosvet jeden zvláštny, veľký,
v ktorom sa videl v poručí priateľky,
a anjelom anjel, ako hviezdy pásol.
Tak sa mu snilo. Čo mal znamenať sen,
naopak mu to strašne ten zjavil deň.
A preto hľadí, hľadom srdce páli,
hrúži sa, tenie v nevýslovnom žiali.
Lampa nebeská k horám sa klonila,
na tvár Róžkinu jasne slonila.
Ach, či je krásna, jasný boží kvete,
v klnky milostnej tej svetloprívete.
Ľalie, ruže jesto vše na tvári,
ač nebo toto smrť už trochu šlári.
Oči, ach, oči modrotemnojasné,
už sú zavreté: mihalnice riasne,
ako tajomstva týchto nebies kľúčne
zamknuli rozkoš jejich vekolúčne.
Už sa nahľadí. Nestačia mu zraky,
všetky ich vydal na tieto pohľady,
a večerňajšie už padajú mraky,
dať si musí len už nejakej rady.
Miláčkov oddať musí čiernej zemi,
darmo je darmo, ten je súd nad všemi,
bárs ako krásne skvitli z toho lona,
životosvetla jedna všech záclona.
Kdeže hrob nájde pre nich? Tu pri Váhu
bezpeče nieto, dnes-zajtra vymolí
Váh toto miesto a po lúčnom poli
lunokoľajnú urobí si dráhu.
Kto ideš cestou dolu do Žiliny
z váhošumivej Strečnianskej doliny,
uvidíš blízo strán cesty kapličku
Márie Panny, múranú, maličkú.
Tam vykopal hrob pre otca i Róžku
Jánošík smutný — milenú nebožku.
Bola noc temná. Nebo zachmárené
a vidomočie nočné zašlárené,
ledvaže temným priesvitom žmúrilo,
jakby zo smútku bolo sa nurilo.
Družba-mesiačik, neborák, pochodil,
hej, zle vypadli tie námluvy jeho,
od žiaľu kamsi po zánebí brodil,
zochabil nôcku na zraka čierneho.
Meravo zrak ten nad okolím zvisnul,
len lecikedy mižným ohňom blysnul,
zahomrajúci hnevom a či smútkom
nad tohodenným krutej smrti skutkom.
Ticho je všade — len Váhu šumenia
do noci toho mieša sa dumenia.
Ľutuje asnáď účinku strašného?
Či čo hovoria lunohuky jeho?
Nikde človiečka, všetko sa utiahlo
už bolo k svojim a spánkom uľahlo.
Ach, spite s Pánom Bohom pri svojeti,
ešte vám zajtra nový deň zasvieti.
Nie ale týmto, čo svojím krasili
životom každý deň, ktorý prežili.
V posteli hrobu zaležia, zaležia,
sily raňajšie už ich neosviežia,
do lona večnej noci sa zložili.
Ó, noci, noci hrobu strašna tmavá,
hej, ktože moci tejto dal ti práva?
Nikde človiečka, podnebia hrob sirý,
vše ticho, len Váh lunolokom víri,
len z dedín vôkol tu, tam spev hlásnika,
z túrní žilinských vyk desný kuvika
leckedy tichom noci tej preniká.
Tak bolo, keď hrob Jánošík tam kopal,
na tmoloríše brány čierne klopal.
Klop, klop, otvorte bránu vekovesú,
dnes my nesieme, zajtra nás ponesú.
Otvorili mu dokorán tú bránu,
hrob je hotový: do rozzävu jeho
zabliká mihot blesku nebeského.
Zhlboka vzdychne Jánošík a v stranu
cesty odíde tam, kde s miláčkami
ostala matka, strážiac modlitbami.
Ó, kto ho videl, zbojníka, v tú dobu,
ako prenášal miláčkov do hrobu.
Otca preniesol, preniesol i dcéru,
ten, kto ho videl, odpustil mu veru.
Boh len a matka, len tí naň vietili,
preto mu oba všetko odpustili.
Prešlo za polnoc; do hrobu ich vložia
vo meno Božie, pokropia slzami,
otčenáš, zdravas, srdca modlitbami,
na odpočinok večný ich sprevodia.
Kde si, mesiačik, zasvieť do tej jamy,
ešte raz, ešte daj mi vidieť milú,
dokiaľ hrudy tie tvár drahú, spanilú,
záľahou nemou navždy zakynožia.
Družba-mesiačik ďalej to nezniesol,
fakle nebeské všetky si zanietil,
chmáravu nočnú na šír — diaľ rozčesol
a žialisvetlom do hrobu zasvietil.
Tam leží dcéra s otcom vedľa, spolu,
matka so synom hľadia na nich dolu,
hľadia — či hľadia? Kto slova výkladu
jazykom ľudským dá tomu pohľadu?
Boh môj a Pán môj, v tebe je výklad ten,
zvieme to, keď nás vzkriesiš v posledný deň.
Zasýpajú hrob potom syn s materou,
pochovávajú otca s jeho dcérou,
viac veru sĺz tam na milých vyliali,
nežli tej prsti na nich nasypali.
Sypú, dosypú až ku hlavám drahým.
Na belohrudí Róžkinom sa černie
prstina sypká z milencovej ruky.
Hej, či že každým úsypkom zaternie,
srdce pohrúži do nesmiernej muky!
Sypú, dosypú, mesiačik neblahým
ešte zajasnie svetlom, napnúc zraky.
Jánošík pozrie, a pozrie ešte raz
na milú tvár tú, na ten lik všetkých krás,
zalkajúc sypne. Mesiačik za mraky
skryje sa, fakle v oblakoch zahasí,
amen i amen už vám cnosti krásy,
na svete tomto viac vás neuzrieme,
dobre nám predsa, že po vás zomrieme.
Amen i amen, sypú, dosypali,
mať a syn dcéru, otca pochovali.
Chovaj — pochovaj sa láska — matora,
chovaj — pochovaj sa láska — patora.
Naša si, božia — keď ťa v hrob položia,
v srdci ťa večnom všemoci zabožia.
Amen i amen, tu nad hrobom stáli,
ponadeň ruky v láske si podali:
„A teraz, matka, môj rod a rodina,
tu zasa máte sami svojho syna.“
Kto ideš cestou dolu do Žiliny
z váhošumivej Strečnianskej doliny,
uvidíš blízko strán cesty kapličku
Márie Panny, múranú, maličkú.
Pomodli sa tam otčenáš i zdravas,
lebo tam, tomu sic je dávny už čas,
lež divy lásky začasia nemajú,
divživom večným v čase tom vstávajú,
lebo tam, reku, pána slovenského,
pochoval kuruc pána posledného,
kuruc ostatný s dcérou milovanou.
Všemu je koniec na tom sveta kraju,
kuruci boli — niet ich, a viac pánov
nebolo takých, ako bol Podleský,
nech mu je pokoj tam slávonebeský.

- - -