ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zabitý nebol, len veľmi dobitý.
V útrobe život hlboko ukrytý
údery smrtné neboli dočiahli,
len smrti bôľom úrazným naň ľahli.
I nie to sudba mu takto zahynúť,
výrok inakší vynesen je nad ním,
z návoja času jeho musí zvinúť
tkáň bytu toho útkom sa ostatným —
ešte moc nití je do toho útku,
ešte moc myslí do krajného skutku,
Tak smrti sudba jednej istej sama
je proti smrtiam všetkým štít, ochrana.
Tri dni, tri noci bez vedomia ležal,
žľabami život poprerážanými
v priestore sveta von zo seba bežal,
túrňami mrákot tenúc priepastnými —
lež jeho prameň prúdil sa pod štítom
sudby onakvej v prítomí ukrytom.
Tri dni, tri noci matka nad ním bdela,
v obebolestnej nežilá, nemrelá,
stŕpla bolesťmi už toľkoráznymi,
porazmi srdce skamenelo tými,
záľaha citov v vnútri zožulela:
neplače, nelká, rukama nelomí,
nevie, že žije; vie, že neumiera,
len duch materskej lásky z nej vyviera,
modlitby slovom v jedinom svedomí.
V pôlohu Hanka, lež inde príchylou.
„Kde je ten môj muž?“ — volá každou chvíľou.
Súsedi ale priateľskú lož vravia,
šanujúc krehké pôložnice zdravia.
Minuli tri dni, tri noci minuli,
života prúdy k sebe sa zrinuli.
Zo mdloby ťažkej Jánošík precitne,
tunebným svetlom v záčelí mu svitne.
Prezre. Mater mu prvšia vida zasa,
v ktorej mu svetlo jeho umu očnie,
na svete tomto márnom oskutočnie
a v srdci citov rozvinie sa riasa.
Roznesie zraky po cudzej chyžine,
veľmi diví sa domácej cudzine.
„Mať moja drahá, kdeže sme to doma?
A kde je Hanka, moja žena milá?“
Tu mater zhíkne, dosiaľ neruchomá,
v záľahe citov nemrelá, nežilá,
hlas syna kriesny zas ju osvedomil,
žialiradosvet zas jej uprítomil.
Vyrynú prúdom sa jej tvrdé stesky,
roztajúc v slzný potok perlolesklý.
Ach, Bože, odkiaľ potok ten vyviera,
že z neho život duch takto načiera?
„Tíško že, syn môj — rečie matka k nemu —
prúž si pomaly dušu proti tomu,
čo na nás prišiel, dôpustu ťažkému,
vzdychni si k Bohu, čos prišiel k vedomu,
lebo to vedieť a preniesť je možno
s tým len, u nehož všetko predpoložno.“
„Ó, mater moja, viac vedieť nemôžem,
len to, čo časne prenesiem, premôžem,
nad moje sebavedomie, skúsenie
na svete nieto pre mňa dopustenie.
Jedno mi časné, isté, je súdené,
v ňom mi je málo všetko dopustené.“
„Hanka je zdravá, syna ti doniesla,
z pôlohu zdravím očerstveným skriesla.
Matka i dieťa žijú ti na radosť,
vyplnila sa duše tvojej žiadosť.
Ďakujže Bohu, syn môj, všemocnému,
zo všeho vďačná buď len chvála jemu.
Domu nemáme — zo soboty v tú noc
k nedeli vzala nám ho tá Božia moc,
zhorelo všetko do knôtu, do gruntu,
zo všeho nášho je len hŕbka zruntu.
Nič sme nemohli z toho vyratovať,
sotvaže čeľaď mohla sa zachovať.
Kríž a modliacu knižku som schránila,
pás a valašku Hanka ti spasila.
Dva voly jedny ohňu znikli ratou,
tie sú u súsed’, týchto dobrých bratov.
Na mizinu sme vyšli, syn môj drahý,
achže, premárne naše práce, snahy.
I za to ďakuj Bohu všemocnému,
zo všeho verná buď len chvála jemu!“
Jánošík, zaprúc oči, myseľ tríma
v usvedomení, dumá vnútri seba,
dômyslom na tie prípadnosti vníma
a zmysel jejich rozumom vystrieba.
Lebo tu často tak je osud hlúpy,
že umu ostrosť najostrejšiu stupí.
Prečo a načo to, to sa nám stalo?
Kde sa to naše prenešťastie vzalo?
Tážeme tak sa neba, zeme, sveta,
v zánebí rozum, v zásvetí hľadáme,
hneď zasa v pekle, v hriechu ho badáme,
na toto, inšie a oné hádame,
odnikiaľ istá nepríde odveta.
Teda si odveť ako najlepšie chceš,
lebo len toto proti osudu zvieš.
Jánošík takže v takej duše hádke
myseľ opiera na tú vôľu pevnú,
a mimo seba pustiac sudbu hnevnú,
úvolu mysli svojej povie matke:
„Iste sa to Boh nado mnou zmilúva,
že ma toľkými trestami unúva.
Vďaka mu za to, že to, čo mi strojil,
všetko preniesť mi razom udôstojil.
Dajte mi vidieť radosť mojich očí,
ženu i syna, nech srdce osvežie,
žialiradosvet nech láskou onezie.“
I vtom s dieťaťom Hanka dnuká vkročí,
otcovi podá syna v povojníku,
v bôleúsmevnom otec očiniku
na neho hľadiac tiché slzy točí.
Hejže mu bolo, kajnému zbojníku,
na seba, muža hľadieť v povojníku!
Tu ono božstvie mužstvia upokoril,
čo mu ho satan pyšný nahovoril.
Lebo i sám Boh musel tak onudieť,
keď človečenstvom milým chcel oludieť.
A v pokore tej, kto prijíma dieťa,
predsa mu božstviem oči svietia, vieťa.
„Ja som mu otec, tomu rodostvoru,
tým citom človek dvojí sa v nesmieru,
tým slovom nesmier jednotí sa v mieru,
z toho na túto Boh si kladie voru.
Môjže ty milý radorododive,
len ty zostávaš v tejto zemižive,
keď už ostatné prestali nám všetky,
jakby nebytné nadumenské pletky!“
Keď sa mu srdce takto potešilo,
Jánošík vraví, čo sa prihodilo:
„Neznáte vy Sklabinského pána?“
„Nie, známe len nášho, Socovského,
lebo nieto na svete lepšieho.
A čože nás má byť do oplana?“
„Hejže, oplan Sklabinský je veru,
duše moje, Boh vás varuj znať ho,
a Boh z ľudskej pamäti vyhlaď ho.
A tú sobotu, blízo ku večeru,
dohoní ma náš pán pri Martine:
— Kamže ideš, Ďurko?“ — Do Sklabine,
veď viete tam k môjženy rodine.
— Dobre, Ďurko, zajtra Boh dá rána,
nájdem ťa tam a pôjdeme spolu
ta do zámku sklabinského pána.
— A načo to? — Ja chcem svoju hoľu
dostať naspäť, čo mi silovládne
odňal moju majeť, nech padne, čo padne.
— A načo ja? — Ty si chlap ako buk,
mládencom mi budeš a hajdúchom,
ak mi zrobí násilie svojich rúk,
bys ma bránil smelým tuchom-šuchom.
Lebo dobre viem o tvojej sile.
Vieš, ten so zbožím voz prevrhnutý,
ôsmi chlapom sotvaže len hnutý,
ty si zdvihol ako z kratochvíle.
Veď vari vieš, vlani na pastvine,
tadiaľ poľom popri tej tŕnine.
— Aha, reku, nuž a či to toľko?
— Ba, čože, vraj, môj milý byvolko!
Čida že nie! Kto to videl kedy
so zbožím voz ako vrece zdvihnúť,
nemohli sme to pomyslom stihnúť,
čo sme boli chlapi pri tom vtedy.
Ja som veru, poviem úprimne ti,
lebo to čert aj dobrým podsvieti,
hneď si na to zaumil do ducha,
že mi slúžiť musíš za hajdúcha.
Prinútiť som ťa chcel panským právom,
bo som vedel, že ty neprivolíš,
ale potom, po rozmyslu zdravom,
nechtiac krivdy nikda a nikomu,
dal som pokoj sám si pyku tomu.
— Dobre, pane, odslúžim sa za to.
Ale, prosím, či pravota táto
medzi vami nekončí sa súdom?
Či sa skončí vady vašej bludom?
— Pravdu bys mal, keby pravdy bolo
vo stolici tejto naokolo.
Ale všetku požrel tento tyran
sebevoľný, krutý Sklabinský pán.
Robí, čo chce s nami, rady, stavy
všetko musí vedľa jeho hlavy.
Urobil ma pred pár rokmi slúžnym,
nazdajúc sa, že ma s dušou, telom
každej krivdy bude mať priateľom
za tú milosť, navždy jemu dlžným.
Nie mu je dosť, že poddaných zdiera,
robotami neznesnými stiera —
jak povedá, že vraj vtedy dobre
je pánovi, keď poddaný žobre;
bo nech, vraj, má viacej trochu čosi,
hneď je hlaváň, grobian horenosý.
Dosť mu je mať, vraj, štyri grajciare,
a tie nech má pán v svojej almare.
I tak — ak sa niekto oneskorí,
že nepríde, čo len svit zazorí,
dá mu rezať zameškaných dní päť,
za pokutu musí sedliak zrábäť.
V piatok, sviatok, núti ľud ten smahoň,
v nedeliach mu chodiť musí na hon.
Nie mu je dosť, že poddaných nudí,
i zemianstvo krivdí, biedi, chudí.
Nebojí sa kráľa, ni cisára,
zákonom sa krajinským prekára,
v Turci sa ho ako čerta boja,
len potajme proti nemu broja.
Ale nikto nerozzäví ústa —
tak je hrozná turčianska dôpusta.
Paroma tak proti nej čo skážu,
keď sa trasú prekročiť jej krážu.
— A, pane môj, čože skážete vy?
— Aspoň ako treba mu vysolím,
nech vykydne na mňa svoje hnevy,
a nechže ma asnáď aj ubije,
actus majoris to potencie,
rozumieš to? — Áno. — Tu oholím
fúzy, bradu a do Viedne pôjdem,
cisárovi žalovať sa budem.
Pošle vojsko na toho zbojníka,
musí mu byť už raz kýho znika!
— A prečo to, a vy, a tak chcete,
veď bez hole jednej vyžijete!
Čo sa máte s oplanom tým kániť,
keď si môžte i bez toho pániť!
Práve zato, Ďurko, že som pánom,
nedovolím sebe byť oplanom,
ale nedovolím ani iným,
právom tým som za všetko povinným.
Nielo pravdy na tom sveta kraji,
keď ju právom právo neoháji.
Tak sme došli do mesta večierkom,
na koni on a ja vedľa peškom.
— Pane, reku, ja zostanem s vami,
nie som ešte tuto ľuďom známy,
do hajdúskych ma tu oblečte šiat,
by ste zajtra mohol ma sebou vziať.
Dokiaľ s vami moja noha stane,
celý svet vám neublíži, pane.
Sto ráz radšej seba mu zabiť dám,
nežli by raz mohol ublížiť vám.
Lenže, škoda, nemám valašky tu,
ale Boh dá inakšiu záštitu.
Lebo, pane, stojí za to pravdu
povedať tam, kde vše onemelo.
Ináče by nemú pravdu každú
prisvojiť si hlasné peklo smelo.
Preto proti hlasu pekla tomu
je len slovo pravdy slovom hromu.
V ohni pekla nieto väčšej muky
ako pravdy ohňohrmozvuky.
Ráno svitlo, do zámku sme prišli,
kde sa práve páni boli zišli
k poľovačke veľkej. Idú honci
zo všetkých strán, idú k zámku lovci.
Trubot rohov, dubot koní, rehot
kolo zámku stojí a psov brechot.
Svätodenia tichým nebojasom
ide surma hriešna rozhalasom.
Do paloty prvšej tam vojdeme,
obrazov tam plno je po stene.
Stojíme tam, na to sa dívame,
obraz je tam jak strom v jednom ráme
presadený hen zo Slavónie
do slovenskej až semka Sklabine.
— To je Pribyš, reku ja, tento pán.
Hej, vraj horší nežli svojský oplan!
Zas tam vidieť bolo maľbu inú,
jak Slováci dali si krajinu
za koňa to sivého Maďarom.
Vzal by tohto Pribyša, vraj, parom —
zo Slavonskej sa priodkundesil
a tuto, hľa, slovenskému ľudu
hlúpolhársku hanu a ostudu
na vidomsvet potupne vyvesil.
Tisíc hromov z jasna doňho pralo,
už je šaľo, už je dralo, žralo,
nie mu je dosť tu náš národ lúpiť,
ešte ho smie fabuliarstvom tupiť.
Tak povediac — pán môj ide k nemu
do paloty druhej, k veľmožnému.
Štrnk pohárov odtiaľ, vrava živá,
cinkot striebra, nádob sa ozýva.
Ako pán môj vošiel, všetko stíchne,
hovoril on vážne, ale prísne,
dokladal sa práva vyhraného,
i na prítomných sa odvolával
pánov, čo súdili v tej pravote.
Ale darmo všetko — po dobrote
s tvrdým veľmožom nič nevykázal.
— Von s ním! — Skríkne veľmož pobúrený.
— Čože? — Skríknuc pán môj rozzúrený,
počne sa láť, slôtať Sklabinskému,
od tyranov do tyranov jemu
nadávať — a zderhov, ukrutníkov,
Bože, konečne i do zbojníkov.
- A či sa, vraj, nehanbíte, páni,
otrokovať tejto divej sani?
Kto to slýchal, vídal také stavy
proti celej diete zdvihli hlavy
v Onóde tam ešte len toť vlani —
a teraz sa koria tej potvore,
potrimiskujúci jej vo dvore
turčianski tí smelí, slávni páni!
Cisárovi na to ste sa vzdali,
by ste právo i zákon krajinský,
by ste seba i ľud náš otčinský
vôli tohto kazára poddali?
Neviete, že uhorskí magnáši,
šľachta — brati jedným právom naši?
Rady, stavy, všetko roveň hlavy
vo stoličnej čine, riade spravy?
Čože bude z nás a z nášho ľudu,
keď necháte zúriť tú paskudu?
Hanba, neresť, hrozba na vás hrmí,
vás, pastierov, vlk ovcami kŕmi.
Vztek ohlušil Sklabinského pána,
iných zas tam spravodlivá hana.
Nik sa nehol z miesta, nik necekol,
veľmož len zo dva ráz v zúri hekol,
tak ich slovo pravdy ohromilo,
tak ich podlé duše ochromilo!
K otvoreným dverám pán môj kročí,
Sklabinský tu ošumie, ocitne,
ostrú šabľu razom z klina schytne,
tasí a za mojím pánom skočí.
Ale pán môj, jaknáhle to zočí,
šmihom umkne a za mňa si stane,
a ja proti veľmožovi: — Pane,
nie tak, reku, právo právo stíha
medzi pány, a kto ruku zdvíha
na osobu panskú, von je z práva,
proti sile sila je len sprava.
— Čože, škláre, ty smieš? — a vtom zatne
do hlavy mi, ale neudatne,
vyšmočenec smilný nemá sily
ani preťať chlapovi tie žily.
Ja mu vezmem šabľu ako decku,
zdrúgam na kusy ju pred ním všetku.
Potom sa obrátim s pánom nazad.
Ale sotvaže vstúpime do vrát
tu krik, lárma: — Lapaj, nepusť, zabi!
Mordári sú, zabiť pána chceli!
Môj pán zbledne, chudák, strachom slabý.
— Ďuríčko môj, ha, vraj, to sú honci
barónovi vo dvore a lovci,
beda nám je, už sme v pohybeli!
I tak bolo. Cestu nám zastali,
čo vo dvore na pánov čakali.
Zástup honcov s kyjmi, s valaškami,
medzi nimi strelcov dosť s flintami.
— Nie to, reku, pravda, ľudia moji,
Sklabinský pán môjho mi zabiť chcel,
vidíte, že mňa do hlavy ranil.
Ale darmo. Všetko kričí, brojí.
— Lapaj, nepusť, zabi! — jakby hrom vrel.
Tu, bych milého pána obránil,
— len sa za mnou, pane! — reknúc skočím
do hromady, sem-tam ju rozsotím,
potom pána pred seba si strhnem,
skokom cez dvor k bráne s ním sa vrhnem.
Ale bránu drábi zatvorili,
hneď ako krik boli porobili.
Skočím k bráne, drábov tam odsotiac,
otvorím ju, pána ňou vypustiac.
— Utekajte! — a ledva to zústiac,
zatvorím ju a v nej si v opreku
stanem, by času mal pán k úteku.
Ale dokiaľ otváral som bránu,
hlavu som mal všetku dorúbanú.
Ako do pňa ťali, bili všetci,
po chrbáte, po hlave, po pleci.
Ale predsa keď som si tak zastal,
nie že by sa adaj silou chvastal,
odrazil som nával húfu celý,
trebárs mi už sily len tak mdleli.
Pohodený kdes tam schytím kyjak.
— Nože, ľudia, nebláznite, reku,
sic vám rozumu dá ten zabijak,
nechajte mi pána na úteku.
Hanba vám to, vy otroci hlúpi,
biť sa za toho dať, kto vás lúpi!
— Ta ho zabi! — kričí pán z obloka —
sto zlatých dám, kto toho otroka
živkom prinesie mi, a bočiek šesť
vám dám vína vypiť, voly dva zjesť!
— Zabi! — Kričia a na mňa sa hrnú.
Ale darmo. Fungom kyjak zvíjam,
hrozbou sily tú háveď odbíjam,
tí sa divia, iní strachom trnú.
— Ký čert že je, vraj, veď vari nenie
Jánošík sám, že mu niet zmoženie?
A vtom strelí do mňa pán z obloka,
trafí guľa, vroní mi do boka.
Cez bok do vrát, nech ma ksebšie trafí,
ostatný raz sa môj Ďurko chlapí.
Za razom vraz — ktosi mi do stehna
strelí, druhý niekto tam z tých pánov;
tu ja dvojnou, ač nesmrtnou ranou,
k zemi sklesnem, na dlane spolähna.
Ale kriepim sa hneď zviechať hore,
mysliac, že tá háveď v onom dvore
ide sa hneď všetka na mňa zrútiť.
Ale, zdvihnúc oči, vidím ich stáť,
slyším šomrať ich a hlavou krútiť,
ba tu i tam začnú kričať a láť.
— Coky, pane, inam flintu namier,
človek nenie pes, vták a divý zver,
aby si tu ako do pňa strieľal
ubiť, áno, to je s ľudským činom,
ale strieľať, to je s tým zlosynom,
čo by ho tam Boh do pekla vtrieľal.
Z toho povstane krik, trma, vrma,
barón zbledne, z okna sa uchýli
a mňa dobrý Boh ešte posilí,
že von vyjdem bránou, kadiaľ strmá
vedie dolu cesta na podhradia.
Idem, bežím, čo mi nohy dadia.
Krvošľakým umknem ďalej behom
tam za vŕštek, tam pána zastihnem
čakať ma a číhať z diaľa špehom.
Na koňa sa ešte len ta zdvihnem,
zacválame ešte do Martina,
ale odtiaľ nikam ďalej. Mdloba
zastrela mi oči mrakom hroba.
Ako bolo ďalej, nespomína
moje svedomie si, až keď tuto
ocitnel som — hej, na kruto, ľúto.
Ale chvála Bohu i na radosť,
keď vás len mám, s tým mi nateraz dosť.
Bude všetko i zas to sa zbude,
tak to ide v tejto svetonude.

- - -

Sotvaže svojim Jánošík to zvestí,
ktosi do izby vojde panským krokom,
na raneného hľadí slzným okom;
prívetu potom ženám kývne hlavou,
na sedalisku pri chorom sa miesti.
A, vraj — „Ďuríčko, nech ťa Boh požehná,
ty si sa držal udatne ako nik,
tak sa nedrží ani ten Jánošík.
Ale sme mu len šľaka vytrieskali,
nechže už teraz paskudí, paskalí,
veď ho ja nájdem — už mám od stolice
listy a písma, čo mi sami dali,
tí, čo sa včera na Sklabini sňali,
rudilo sa im až od hanby líce.
Schválili pravdu a tú smelosť moju,
čudovali sa na tú silu tvoju.
— A, pane brate, vraj, vďační tomu sme,
len ho, tyrana, dnes ho slovom načať,
veď áno, musí zajtra skutkom zbľačať,
kedy-netedy predsa ho čert vezme.
Nebude ten viac s nami tu fačkovať,
budeme ho my zákonom sačkovať!
S písmami tými dnes do Viedne idem,
s pomocou vojska odtiaľ skoro prídem.“
„Už to netreba!“ vkročiac patvarista
do chyže riekne. „Skončené je právo,
dostalo sa už Sklabinskému zdravo,
zastrelili ho, toho čertubysta.
Na poľovačku vyšiel ráno dneska.
Ledvaže vošiel do hory a stráne,
tu ktosi z grúňa: — Hoj, Sklabinský pane,
už ide Jánošík! — skričí a vtrieska
z flinty mu gule dve či tri do brucha.
Zgegol, už ho viac nikto neposlúcha,
červ telo už má a čert jeho ducha!“
Zhíkne Socovský, matka, žena skríkne,
Jánošík deju divom v seba nikne,
šepce si: „Znám vás, moje hrozné duchy,
ešte i ta ste prišli na posluchy.“
„Hej, ten Jánošík“ — prerečie Socovský —
čiže to zbojník divný a bohovský.
Bič je to Boží na tých pánov zlostných,
ale netýka nikde sa on cnostných.
Na horách Bielych vonehda to heslo^[82]
šiestich tyranov o život prinieslo.
Jedno za druhým, všetkých v malej chvíli,
strelci šikovní takí zastrelili.
„Už ide Jánošík!“ — a kdeže býva on,
že takých honcov môže poslať na hon?
No ale, Ďurko, vieš, čo som ti dlžen,
i ako človek, i ako pán hodný —
od toho času z panštiny s’ slobodný.
A keď ozdravieš k prácam, vnove zdužen
z pomoci Boha, nájdeš všetky stavy
tak si poriadne, ako predtým boli,
i statok všetek, i žatvu na poli.
To ti ja dávam, tu máš na to správy
v písme odo mňa s pečaťou stoličnou,
tebe to patrí i tvojím potomným,
lebo nechcel som vďakou sa len líčnou
odvetiť, ale činom, bárs i skromným.“
Na to sa ženy k nohám pána sklonia,
ďakujú vrúcne, vďakou slzy ronia.
Na to Vrátňanský, zložiac ruky, povie:
„Môj pane, svojím dobrota vás zovie,
verte mi, vďačne som vaším poddaným,
lebo dobrote slúžiť je sloboda.
A že mi oná stala sa náhoda
v následku skutkom týmto požehnaným,
to zasa nie mne, lež vašej dobrote
pripisovať chcem v celom tom živote.
Dobre mi s vami bolo i bez toho,
sloboda mi tu neprilepší mnoho.
Ale ju príjmam vďačným srdcom za vás,
aby keď minie žitia vášho sa čas,
i keď sa miniem ja pozdej, lebo prv,
cnosť vašu panskú a ľudskú dobrotu
chovala v srdci večite moja krv
i v deťoch detných, čo drahú klenotu,
a mala túto milosť na pamiatku
pánovi a mne i za hrobom sladkú.“
Ráčili takto pán sa i poddaný.
Hneď na druhý deň úradník poslaný
s drevom a skálím, s vápnom i s murármi
a s obratnými z okolia tesármi.
Dokiaľ Vrátňanský u susedov zdravel,
za štyri týdne všetko mu vystaväl.
Do stavov nových nové požehnania,
zvozili z poľa statkom darovaným,
všade sa šťastie Vrátňanskému klania,
on si ho príjma srdcom sprobovaným.
V sobotu večer susedom ďakoval
a do domu sa svojho presťahoval.
Matka nesie kríž s modlitebnou knižkou,
Hanka synáčka, opasok s valaškou,
Ďurko kolísku. Tak do svojho bytu
vošli pokornej radosti v pocitu,
tak vykonali srdečnú modlitbu,
tak sa na ďalšiu oddali spolitbu.
Nádeja, láska i skúsená viera
s anjelom strážcom za nimi zaviera.

- - -