ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V rozlety vietia sokoli, ^[94]
ale im nenie po vôli,
že orol, slávny vzduchu kráľ,
nížinou sveta letky bral.
Hej, nieže, nieže ta na dol,
veru, že tým svet zapadol,
čo sa ku svetu znížili,
kriela si biedou sťažili.
Prošte tam svetské číhajú,
na lety slávy šprihajú,
žaba sa môže podstreliť,
čerta si vrabce vytrieliť.
Z výše do níže rozvoľa,
z níže do výše má doľa,
len to, čo z výše rozvolím,
z níže do výše vydolím.
Šíra mi neba oslona,
mysli mi tam niet do skona,
hniezdo ma rodné ku zemi,
patora dušu tiahne mi.
Načo mi kriela, vetrilá,
načo mi zraky, kormilá,
srdce mi hrúzie v nížine,
vyniesť ho musím k výšine.
Keď ma tam dolu zastrelia,
sokoli sú mi priatelia,
k nebu mi mysle zvysočia,
hviezdami zraky rozočia.
Keď ma tam dolu zastrelia,
vetry mi, duchy priatelia,
kriela mi nebom rozdušia,
hviezdami večne pritušia.

- - -

Hej, nože teda ta nadol,
bársže svet nám i zapadol —
zdvihne ho slávo-cár-orol,
hejbože, orla sem na dol!

- - -

Na tom vŕšku pri laskárskom háji
rozchádzali sa ľudia, šuhaji,
rozchádzali, neplakali, rozmýšľali.
Tristo mužov, všetci jeden v jednom,
a ten jeden za stotisíc v prednom,
zdravali sa, rukovali, bohdávali.
Všetci koňmo, iba peší jedon
v hunke ako Považan — koledon,
lúčili sa do videnia, na bohdania.
Turiec — krásoň letnou slávou slonil,
jasoň Boží ku horám sa klonil
nad Slovany, nad dedinou matorinou.
Podumali, zamlčali spolu
rozhľadiac sa krajom hore, dolu,
zajastrili po vidieku, po krásoni.
Komus pekný šuhaj-vidiek, komu,
nemáš ešte pre mladuchu domu,
tak sa predsa pasomániš, dolomániš.
Stavajú mi šuhaji ho, bratia,
červenými dukátami platia
za to skália, za to drevia, za ten dom náš.
Bude hotov keď nie o rok, o dva,
potom trebárs o sto rokov sotva,
veď som večne s mámilenou staromladý.
Bude času, bude slávy, moci,
bude sobáš po Velikej noci,
haj, haj, dožije ten, kto dožije svadby.
Dospíte ju aj vy, bratia, ľudia,
keď vás hudci od východu zbudia,
bumodurkom od polnoci, bratia, ľudia.
Kedy budú našim budú časy,
hotuj Boží jasoň pre ne krásy,
krásy nové, jasy nové pre otčinu.
Povedz, jasoň, čo z nás dotiaľ bude
vo zábude noci, v zemi hrude,
hej, v noci tma, hej, v hrude mra, hejže, Bože.
Budete mi bratia jednobytní,
časovečne duchoľudocitní,
rozvoľa vám hore-dolu nebom, zemou.

- - -

Zdravali sa s vojtom tak svojím, rukovali,
na svidenia, zídenia spolu bohdávali.
Hej, rozluka, rozruka, tieseň verných duší,
ako v tebe budúcnosť často človek tuší!
Ach, keď sa tak lúčime, tak nám je, že zrieme
seba v myslividome, že sa nezídeme.
Nie viac, nie viac — ostatný toto raz je nynie,
nesvid z očividomia spolného nám kynie.
Duch sa premknúc v záčasie srdce hrúzi v čase.
Vo prítomí svedomia sliednym citom drúzi
a s bytomím budomia v okamihu združí.
Zdravali sa na rozchod a v rozlučnom žiali
v tiesni duší priateľských zrazu zamlčali.
Jeden cit ich pretýknuť nemo ústa tríme,
z hlbín srdca tukne hlas: viac sa nevidíme.
Sediac mlčky na koňoch mermo vopred zreli,
jak by hľadia na čosi, a nič nevideli.
Do vnútra im zvrátené stáli stĺpkom zraky,
vnútri sa im zamihli vidmy ako mraky.
Mĺknu ľudia i kone pod záľahou tuchy,
laskársky háj zamĺkol, napínajúc sluchy,
vetry kriela šumivé zložiac — sadli tíše
na kvet i klas klátivý z voľnej ducha ríše.
Stíchli vtáčky štebotné, škovran rozkrielený
zastal mlčky v povetrí ako privtelený.
Celý Turiec zamĺkol, prejatý tou tuchou,
sponad hory zrel jasoň tvárou svetločuchou.
Do tej tíše zahučí zrazu od Trenčína
zemetrasná, rozhlušná delohrmavina.
Bumohurným dunotom zdola, zhora lunie,
v čujných duší hlbinách hlučným valom túnie.
Rozlunili vežné sa srdcia, nemožno ich držať:
„Hurrah, razom vysurmia, hurrah — kone hržať,
šable tasiť šuhaji, tí tam, tí tu páliť,
duchom blízkym ďalekej bitky tak sa šialiť.
Hurrah, vojta, to naši — a vrah hurrah, hurrá,
ta sa, ta sa za našich, lom, per, bi, dus, vzpura,
tadiaľ ide krvavej haravary búra,
hurá, vojta, za našeť, proti vrahom zúrä.“
A vtom zrazu do surmy patvarnej tej harcu,
do hurania halasu, do harmy tej šmarcu,
tristolevím vyrykom šelma kási zručí,
že sa Turiec na šír, diaľ, hor, dol porozhlučí.
Pôda ako bibačka zachvela sa strachom,
zastenajúc útrobnou ťarchou — v behu plachom
schytia kone rajtárov, rozdivené vachom,
rozharujú nezdržným šíre rozharachom.
Po úvaloch, mohylách, po priekopách, grapách,
po palúkach, po žitách, cvalom v divotrapách,
rozpálajúc rajtárov, štrngot šabieľ, kriky,
prekot, zábeh a záraz a stav rôznoliký.
Ten tam viacej nestane, i s koňom sa zabil,
ten tam darmo viecha sa, ten sa vyťarabil
dochrámaný spod koňa, ten tam v hluši beží,
ten tam cvalným dubasom do bezdychu beží.
Jánošík sám ostane, s hrúzou na div zäví.
Vtom nad hájom laskárskym iný sa mu zjaví.
Od Trenčína veslujúc orol mladý letel,
za ním vrabcov hávedných čvirikáva meteľ.
Ako nad háj doletí, vyroní sa z lesa
čudo-sova ozorná, oči by kolesá
čiernožlté a zobák by hák šibeničný,
kriela jak stroj vetrilá má vetrom lyničný.
Urno zurno zvysočí v ústret orlovi sa,
tento, letom oddialnym, chudák, už naví sa.
Avšak vzopne spanilý let svoj do výšavy
strojac zhora na vraha náron do zádavy.
Ale sova úskočná, sponiže hor očiac,
pred náronom orlovým na bok poodskočiac,
pod orla sa dostihne, na neho sa rútiac,
potom dva ráz, tri ráz s ním v zápase sa skrútiac,
vpazúri ho celého, zobák — hák mu vbočí
do pŕs — on mre — na západ ona zmizne z očí,
a on padnúc pred vojtom smrtným, žiaľnym skonom
vykrváca si pred ním herskú dušu stonom.
Dúbnie, dumie Jánošík a na tej div zäví,
potom vzdychnúc — „mať moja, Matka Božia“ — vraví:
„Neodoznám neba sa pre pekelné znachy,
čo som prešiel vedomím, pred tým nemám strachy,
ale viery nesmiera záľahu mi robí,
celok vôle svedomej láme mi a drobí.
Dej sa vôľa, ktorá chce a vie najlepšie to,
čo je zlému naprotiv, neodstúpim preto,
lebo neviem lepšie ja, čo vy lepšie viete
prísne moci nebeské, čiňte jak ho chcete.
Rodnou láskou prebijem ja sa k samoslave,
bárs i vražnej prepadnem svetskej rozohave.“
A on dumie zádivom, valne mysli točí,
na valašku podopren nicky nocí očí.
Až banda sa zviechavšia z rozporážky desnej
zhromadí sa kol neho v kolorote tesnej.
Prihovára k nemu sa, na stalô sa táže,
avšak nevypáči ho z myslí jeho kráže.
Čudujúc sa, čo hľadí na mŕtveho vtáka,
on hneď čosi pohomre, nieka, hneď zas taká.
Vtom sa zblíži Surovec, pritknúc sa mu rečie:
„Kam sa podel vojta náš, kam ho môra vlečie?
Či ho výkrik pekla ten ohlušil tak cele,
že mu niet už prítomia seba v tomto tele?
Čo by nebo sprašťalo všechným treskorykom,
ešte by sme obstáli s vojtom Jánošíkom!“
„To máš pravdu, bratina, nad kým nebo spraští
musí dostáť osudu svojho bornej zášti.
Bárs by hviezdy spadali, neraní ho dneska,
keď má zajtra zahynúť, ani jedna trieska.
Ale zajtra hodina keď mu odozvoní,
v najistejšej bezpeči brok ho, chlapa, zroní!“
Tak to reknúc Jánošík, mysli čierne mraky
rozoženie úmyslom, rozvôkoliac zraky
na spolníkov zajastrí, na ich tvárach číta,
že sa o ten hrúzozjav každý nemo pýta.
Zarazené zloznakom vidí jejich duše,
v čudoďasnej chabnúce duchy vo predtuše.
Preto slová prívety domýšľave zbiera,
samým sebou pôsobnosť jejich podopiera.
Myš, či žaba, či zajac — bojku straší znachom,
lebo kuvik vrieskavý v ledasrdci plachom.
Nechže — háveď biedna to, ledač smelá sproste,
ktorej visí odvaha na zajačom chvoste.
Duše jejich zakliate sú v tých tvoroch slabých,
myších tam, tu zajačích, kuvičích a žabích.
To je drúbež stridžia tá, čo ju strigy pasú
na pekelné hostiny čertom ku pospasu.
To sú duše lapené v sieťach satanáša,
ktoré z Božej slobody on sám povystráša,
keď sa väčšmi tohoto ľudosveta boja,
nežli Boha, ktorého mocou všetci stoja;
keď sa ducha slobody múdri jejich boja
väčšmi nežli hlúposti, ktorou seba koja;
keď sa cnosti pravdivej svätúškovia boja
väčšmi nežli hriešnosti, ktorú tak si svoja.
Keď sa smrtnej zámeny živí väčšmi boja
nežli zlého života, zatratenstva zdroja.
Keď sa číri biednici väčšmi smrti boja
nežli žitia biedneho, rabstva, hanby hnoja.
Keď sa ľudia všemoci Božej väčšmi boja
nežli jeho nesmiernou láskou duše koja.
Keď sa ľudia satana viac že Boha boja,
vtedy, svete, po čertiech ide duša tvoja.
Od Adama doteraz čert viac duší vsačil
strachom, nežli podvodom vedoumným znáčil.
Ľudská bázeň, čertova strážeň, mrcha kázeň,
verí, vie a priepastnie v bohopustú prázdeň.
Ten lev starý zaryčal na nás, bratia, rykom
vzteku svojho posledným, podlý grobian znikom
tak nás chcejúc odstrašiť Božej od voľnosti,
by sme našeť nechali jeho sveta zlosti.
Tak to zryčí zavše svet na Slavenstvo naše,
chcejúco sa vymaniť z jeho samopaše.
Beda, jestli rykom tým odstrašiť sa dáme,
to nám našich úmyslov slavostroje zláme.
Tak to beda bývalo našim otcom všehda,
tak to bude potomkom našim — beda, beda!
Teda vedzte rovesní mužia tohto veku,
nič si z toho nerobiť sveta ryku, vzteku.
Hrúzou moci ryčí svet, na nás vražne supí,
umy, vtipy a vedy na nás ostrí, tupí.
Z výšin slávy kričí svet, na nás hádžuc strely,
ktoré do hláv pokory slovanskej sa vpreli.
Nechže ryčí diabol, svet, diabolí a supí,
bojte sa ho, bojkovia, čo ste tací hlúpi.
Z ryku toho nevyjde len myš, zajac, žaba,
a toho sa nebojí len ten, kto je baba.
A tak duchy zopnite proti pekla zášti,
neminie nás osud náš, bárs aj nebo spraští.
Ale v našom osude spása našich leží,
avšak osud nech s našou pevnou vôľou beží!“
Odvetí mu Surovec: „Nechže zrutným rykom
spraští vesmír, kto sa báť bude s Jánošíkom?
Ale, vojta, tu je smrť, naše operadlo
malé, ale nezbytné; trinásť našich padlo,
a to takou náhodou, že sa mŕtvi stydia,
ešte hnevné mrzuty v tvárach im sa vidia.
Tisíc bohov hrmených pralo zlocha škratu,
čo nám túto vytrielil pletku, šarapatu.
Takto skváriť šuhajov, či to nenie strada,
trinásťtisíc do toho židovského smrada!“
Dočím takto Surovec šmára bohy, hromy
na náhodu nehodnú, sám na ruku chromý,
živí mŕtvych donesú, položia ich radom,
sklonia na nich pozory hnevne smutným hľadom.
Tento s väzom zlomeným, tamten s rozdrúzganou
od konského kopyta hlavou, onen ranou
prerazený cez prse v strašnom konidupu,
iný sem-tam vláčený vo strmeňa stupu.
Tamten šabľou preklaný svojho kamaráta,
lebo svojou, ako ich tlupná sozáhata
druha k druhu zrazila, sprečiac v rozohonu
zvalila ich na prekot v stermohlavom ronu.
Jazdošíkni kuruci bárs aj oni boli,
lež to nespomohlo im v tejto súrnej žmoli,
ktorú zloboh vyvražil na nich pekla znachom,
kone jejich rozjašiac nezadržným vachom.
Lebo kto si vyvolil samosvojnú cestu
medzi nebom a peklom, do toho má trestu
právo večný pokútnik, vraziac z nenazdaja
naňho, chytro zbaví ho svezdajného raja.
Vpravo nebo zamknuté nič mu nechce zjaviť,
vľavo ducha priepasť naň všade musí zäviť.
V bohaľudskom obmedzí kto si nezadostí
vystupujúc z koľaje bohavoľnej cnosti,
musí hynúť v bezmedzí priepastného ducha,
ktorý jeho živobyt dôpustami krúcha.
Živí mŕtvych donesúc zložili ich radom,
klopiac na nich pozory hnevne smutným hľadom.
Trinásty z nich ostatným dychom ešte dýchol:
„Zdrav buď rod, ľud, vojta môj!“ — reknúc na vek stíchol.
Pochovali šuhajov bez motyky, grace,
vyryli im šabľami hrob na chlapa stáce.
Vychránili rukami jamu dlhošíru,
vynosili kalpakmi zem z nej chladnosyrú,
položili šuhajov do hlbokej jamy:
„Trinásť, Pán Boh buď pri nás, a tam večne s vami!
Boliže ste boli, šuhaji, sokoli,
lietali, vietali ste sem-tam po vôli.
Už ste odlietali, zronila vás mora
v samom lete voľnom z vysoka, z jastora.
Že vám šíro, voľno v otčine, vraj, bude,
takto je vám úzko, hejže, v zemi hrude.
Trinásť, pán Boh pri nás, milosť Božia s vami,
škoda šuhajov tých, škoda to tej jamy.
Do tej jamy, zeme, do tej hrudy syrej,
lepšie to v otčine voľnomilej, šírej.
Ale lepšie v hrobe ako v tej porobe,
otčina, rodina, za vás mrieme obe.
Trinásť, pán Boh pri nás, pokoj Boží s vami,
krajšie by vám bolo proti vrahom s nami.
Delá nám zahrmia, šable nám zazvonia,
guľné strely chlapcov v dymokúre zronia.
Budeže to pohreb, hejže, bratia milí,
keby ste ho boli s nami len dožili.
Predsa ste len padli za to, čo ste chceli,
za otčinu milú — bárs i nie pri cieli.
Za milú otčinu, bárs i v nehodinu,
ako, kedy, tedy; večná sláva zhynu!
Trinásť, Pán Boh pri nás, večná sláva s vami,
keď vás i svet zaznal, veď ste Bohu známi.
Nech si tam urobí s vami ako chce sám,
bolo nám tuto s ním, bude nám ešte tam.“
Pohrabujúc spievali, pochovali bratov,
zaplakali šuhaji nad dôpustnou stratou.
Potom s vojtom zdravali sa a bohdávali,
na svidenia, zídenia spolu rukovali.
Potom šírou rozlukou rozlietli sa v kraje
a Jánošík v matorné išiel domaraje.