ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mysli, ľudské mysli, kdeže ste sa vzali,^[197]
či vás jedna mater a či koľké mali.
Toľko sa vás tára v podnebí tom šírom,
ako by sa nebo rozísť malo hmýrom.
Toľko sa vás tára, dumí, tlmí, rumí,
že nad vami Boh sám už len leda čumí.
Keby ste vy boli jednej matky deti,
bolo by nám tuná ako na závetí,
ako na závetí, keď sa doma býva,
keď strán domu ide búra víchorivá.
Tuli-to, včuli-to, všetko v izbe spolu,
nech si búra-zúra chodí hore-dolu.
Otec Boh je doma, myseľ matku stráži,
patoru, matom, má ju, sám ju blaží.
Tuli — včuli jedno, myslia spolu vedno,
trímajú sa duchom, čuchom nerozčriedno.
Nech tam búra chodí, nech si nebom brodí,
tomu domabytu nikda nepoškodí.
Otec Boh je doma, patoru si stráži,
darmo zôkol-vôkol búra-zúra vraží.
Vykukne len oknom, povie búrke čosi,
za prepáčenie ho tá hneď pekne prosí.
Ide krajom sveta nesvorný svet strašiť,
jednomyslibytných doma nesmie plašiť.
Ale mysli ľudské — nenie to tak s vami,
tam vás nebo náči, tuto peklo mámi,
lebo nie ste vy to jednej matky deti —
každé to len vietom-svetom vo slep letí.
Nazdáva sa každé, že už je hneď hviezda,
keď sa prvým letkom pustí z toho hniezda.
Každé to len vietom-svetom svojím nieti,
slynie, márnie, hynie, minie sa v rozvetí,
vo rozvetí búrnom ducha roztopacha,
márne sa v ňom vietom-svetom svojím vácha.
Rozvaší, rozplaší, rozpľasne sa ruchom,
o nebo sa búši, padne dolu ňuchom.
Na zem dolu padne, skape ako lienka,
do mora tam pľasne, zmizne ako tienka.
Hejže, nie ste vy to jednej matky deti,
preto každé vietom-svetom svojím letí.
Mysli, ľudské mysli, koľkože vás ja znám!
Čože s vami robiť, kamže vás podieť mám?
Heno duje vietor toho sveta vieta,
tam vás, nebožiatok, plno sem-tam lieta.
Vyjdem na prapole vo svet z dobrej vôle,
či tu blízko domu a či v cudzej škole.
Vyjdem ja so sakom, nalapám vás brakom,
donesiem vás domov, prídem s plným vakom.
Vysypem vás, mysli, matke do nádoby,
na tie hračky deťom, lebo na ozdoby.
Vyjdem potom na breh sveta-vieta mora,
ďaleko to nenie od môjmilých dvora.
Tam vás, nebožiatok, plno ako mušlí,
z ktorých duše-tienky do zábudy ušli.
Do zábudy mora, tam len tenú, tenú,
až do súdneho dňa na dno netotenú.
Nazbieram tých mušlí prázdnych ako myslí,
zanesiem ich domov, otec ich tu sčísli.
Dá ich deťom svojim na rozpomen milý,
že aj vo vás duše — nebožiatka žili.
A či na rozpomen a či na líbačky,
a či z dlhej chvíle na detinské hračky.
A tam jedna stojí vieta-sveta hora,
ďaleko to nenie od môjmilých dvora.
A v tej hore bane — keď ja budem hútať,
pôjdem kopať do nich, tam vás budem kutať.
Tam vás, nebožiatok, plno skamenelo
odjakživa, čo duch morí ľudské telo.
Tam ste ako slzy, ako túžby, vzdychy,
ako maky — znaky, ako smiechy, snichy,
kovom rozotkvelé, slovom rozoskvelé,
sem-tam rozkúsené, predsa samocelé.
Ako zlato, striebro, ako drahokamy
vynesiem vás na svet Boží z temnej jamy.
Nakutám vás plno, nahútam vás voľno,
bude nám to doma všetkým deťom spolno.
Otec Boh a matka myseľ nám ich žičia,
nech sa, vraj, len pritom deti nerozkričia,
a nech nešantujú, nech sa nepobijú,
ale nech si pritom spolu pekne žijú.

- - -

Kedy bolo, tedy bolo, raz bolo za Boha-Praboha,^[198]
bola po celom svete šírom veliká hladomra,
po celej zemi, aj v Egypte samom,
kde predsa len všahdy zrna-chleba bývalo,
nikde, prenikde úrody Božej nebolo;
dosť ľudia orali, siali, žali, mlátili,
ale nikdy sa z toho nepožili
na život, na sýtosť, na neodomru to nikdy neužili.
Jediac hladoveli, hladovejúc mreli,
akoby nikda nič neboli jedli,
akoby nikda neboli žili.
Bolo to, kedy bolo, bolo to raz dlho, dlho,
za tritisíc rokov ako jeden,
za pradávnych časov ako dneska,
a to dneska za tritisíc rokov.
Nebolo za ten celý čas úrody Božej,
lebo nebolo zrna Božieho.
Pri tom svete, pri tej zemi bol jeden dom,
druhého domu nikde inde nebolo,
vo svete šírom číra tulač, cudzina.
A v tom dome býval gazda jeden,
a to vo vlastnom, jednosamovlastnom byte svojom.
Gazda ten mal jediného syna
a čeľade služobnej nadostač.
A len on bol bohatý na zbožie,
ktoré sa seje na úrodu-prírodu,
na chlieb samý života samého,
na nehladomru, neodomru.
I prosil syn Otca,
prosil ho prosbou detinskej milosti,
ako u rodičov našich prosia deti
za chudobných, za bedárov, za žobrákov.
Lebo deti sú prvšie milosrdné.
Prosil, aby dal im svojho zbožia.
I povolil Otec tejto prosbe.
I vyšiel syn do sveta s domácou čeľaďou,
s vozmi zrnom-zbožím naloženými.
Sial on, siali oni.
Posiali chotár sveta celý
od kraja do kraja, každý hon i záhon.
Zasejúc povedali sveta ľuďom:
„Zabráňte si toto zrno-zbožie.“^[199]
Zabránili niektorí, nechali tak druhí.
Kto zabránil, tomu zišlo, nesial a žal.
Kto nezabránil, vtáci nebeskí prišli, vyzobali.
A tí vtáci, boli to zakliati vtáci,
zakliate v nich ľudské boli mysli
márnoprostovidovedobohoduchovietne,
samosebesvojechutivoľnoletné,
svetom vietom lietajúce, vietajúce,
zrno-zbožia hladom hľadajúce.
Hlúpemu svetu ľudosvetu tak treba,
keď si nechce pred tými vtákmi jarabákmi
zabrániť zrnom-zbožím zasiatu roľu neba.

- - -

Nebolo to milé tomu gazdovi,
že toľko zbožia vyšlo na márno.
Ale bolo predsa mu to milé,
že sa našli, ktorí osoh vzali,
zabránivše zbožie zasiato.
I poslal čeľaď svoju všetku,
aby role zabránené zahájili od sveta.
A čeľaď jeho učinila tak.
I nemohli ani ľudia, sveta-ľudia,
ani vtáci vietom-svetom lietajúci,
uškodiť nemohli žitku-zbožiu,
pretože hájni hájili, strážni strážili.
I povedal syn Otcovi svojmu:
„Čo sa bude robiť s tými blázny-chudáky,
ktorí dali vyzobať si zrno?
Dobre by bolo stromov im nasadiť,
v zemi jadro vtáci nenájdu,
a keď vyrastie a ovocie prinesie,
uvidia ľudia, okúsia, že je to dobré,
a prestane jejich hladomra.
Máme my pri našom dome záhradu,
a v tej záhrade plno stromov rozličných,
a na tých stromoch ovocia plno
na neodomru obživujúceho:
Dovoľ mi jadrá z každého vyňať,
a s tým do sveta, do cudzovieta,
do ľudosveta vyjsť a nazasádzať.“
Odpovie Otec synovi svojmu jedinému:
„Syn môj milý, čo tak svetu žičíš,
tomu svetu, nedovietu, neznabohu,
koľko tisíc rokov sa on blázni
od ovocia, ktoré zjedol v raji
zo stromu toho vedenia.
Pre jedenie to vyšiel na biedenie,
na šaľobu sebavietnu, neznabožskú —
ťažko ho je z toho vystrábiť.
Zrno, lebo jadro, čo mu zíde,
ani jedno viac mu neosoží,
bo to si nezabráni, toto neohradí.
Ale vezmi zo záhrady našej
jadierko-zrnko horčičné.
Zasaď ho v tom svete, nedoviete, cudzoviete,
strom vyrastie, ovocie donesie.
Ak ho budú jesť ľudia, vyzdravejú,
z vedenia-šialenia sa vyzdravejú,
z nedoviety, z nedôvery sa vystrábia.
Vyzdravelých potom do záhrady
tuto našej pripustiť ich môžme
na úživu našej ovociny,
na veko-úživu, nehladomru, neodomru
spolnú s nami aj s čeliadkou našou.“
Zasadil syn jadierko-zrnko horčičné
v onom svete, ľudosvete, cudzoviete.
Vyrástol strom, ovocím obrodil,
prevyšerastom rozvetvil sa,
prehojnou obrodou rozžičil sa.
Prišli vtáci jarabáci, zobať nechceli,
ale vo vetvách jeho sa hniezdili,
vo vetviach, ako vo vietvach, vietach,
piskom, viskom štebotom, jaskotom,
skočkom, kročkom, párkom, hárkom,
sedom hniezdom, blahom výľahom,
mladikrmizobkom, čiričarihopkom
si tak-tak, ako vták, tak inak lahodili.
Prišli svine, žaluď hľadali
ňuchom, hrochom, rýľom, brýľom,
pľaskom, mľaskom, grúľom, chrúľom,
šúľom, fúľom i s pastierom truľom,
kvikom, cvikom, tujš, tujš, len tak zvykom,
žaluď nenájduc, za červom podrývali strom.
Prišli ľudia-otroci, z neho rúbali
na palivo, na stavivo, na ohrevu.
Prišli ľudia-páni, slobodníci,
ovocie z neho okusovali,
ale že bolo horké, vypľúvali.
Prišli, ktorí mali prísť, okúsili,
okúsené ovocie užili,
horko užité sladko zažili.
Potom v záhrade gazdovej sa blažili,
ba v dome jeho jedinom na svete,
so synom jeho a milou jeho čeliadkou,
ako rodní domáci spolu stolili.
A tí vtáci len hniezdia, kedy čo vyhniezdia?
A tie svine len ryjú, kedy dopodryjú?
A tí otroci len rúbu, kedy zotnú?
A tí slobodníci len okusujú, kedy zakúsia?
A tí, čo užili ovocie, všezažívajú,
a do tej záhrady prežívajú,
a v dome gazdovom prebývajú.

- - -

Svätovidovedoduchom Boh Syn sa sčlovečil,^[200]
ostatný raz na to „dobre“ Boh Otec dosvedčil.
Na ten vidom vedom Boh Duch tak sa zaduchoval,
že sa pred všetkými duchy do holuba schoval.
Z vieta-neba sám zo seba do seba sa vdušil,
vo spôsobe-to-holube nesmierom sa rušil.
Kriela-nebá z vieta-seba vovieto-si-sobil,
z osobenstvia všedobenstvia tak sa vospôsobil.
„Keď On-človek, ja-čokoľvek budem po tej miere,
zviera-holub človeko-ľub budem ľudskej viere.“
Vietom-svetom letel-zreteľ-holub ku Jordánu,
k úverestu svätokrestu priľúbil sa Pánu.
A to v ten čas z neba ten hlas: „To je Syn môj milý,
v ňom sa mysli-mi-všemysli dobre zaľúbili.
Kto chce myslieť, najprv mysieť bude jeho slúchať,
ináč bude v neodbude musy pekla rúchať.“
Kto to videl, počul, zvedel, ten zná toho vtáka,
to je ten vták nado vtáky, čo vše-jedno taká.
A ja ho znám, a ja ho mám, tu, tu mi hrkúta,
na priedomí, vo svedomí dušu, ducha núta.
Zobte vtáci jarabáci zrno-zbožia tu, tam,
na hrkúty na tie núty ja len hútam, hútam.

- - -

Samoknižník, Jánošík na šarkane stoja,^[201]
po rozhádke skončenej do slnca púť stroja:
„No, tak tedy ad praxin, hijó!“ — Šarkan ale
medzi tmou a osvetou sveta stojí stále,
rozkrielené vetrilá nehnúc ani ruchom,
ani slovom nedá sa pohnúť, ani štuchom.
Iba chvostom pracuje jaksi čosi v túni,
ktorá búrnou mrákavou pod nimi sa luní.
V rozhovore výšavnom oba pozabudli,
čo sa to tam v priepasti bez-osvetnej kudlí.
Samoknižník šarkana báda len ak báda,
ale darmo; zlyhala tu mu vedy vláda.
„Kýže je čert? Nátury zákon neoklame,
veď viem, že to nechybne vyrátané máme.
Či to jakýs influxus nový, nevedený?
Či to večnej podstaty jakés nové zmeny?“
Zamyslí sa do regúl, zavíja si ducha,
zamoce sa ako tá do pavučín mucha,
nepomysliac, že keď sa spredku zasačkuje,
od zadku mu živizeň mora vysmokuje.
Prostovedný Jánošík ale, prirodzene,
na to nazad pozerá, čo ho vopred ženie.
Vidí, že chvost šarkanov ako na jakore
do seba sa zvíjajúc — dvíha čosi hore.
Vytiahne ho ku drieku na zubore prietkom
cez prse von na chrbát, kde je život striedkom.
Pozná čerta Jánošík: „Ach — vraj — chudák Rarách,
akože si pochodil vo vedeckých parách.
Pane doktor, semže, sem, tu je niečo na um,
to je dobrá prílika na tvoj prírodoskum!“^[202]
Zomknú čerta z udice — mŕtvy, mŕtvy, veru,
na životnej útrobe cez-ceznú má dieru.
Na palubu vytrúc ho živohybnej lodi
čudné zraky pán doktor po ňom sem-tam hodí.
Samoknižnik
Curiosum exemplar opise to, veru,
nemám síce vedeckú ešte na to mieru,
ale analogicky poznávam to čajsi,
lebo musí náležať do istej len klasy.
Hlava, hrdlo, dve ruky, driek a hnáty, nohy,
nulla genitalia — a čo tie dva rohy?
Tu zas konské kopyto! Ľudská noha tuto,
to je homo simius, ita recte puto.
Ale veď ho rozpitvem — rezák pitovníka
do života i tam, kde viac niet žitia, vniká.
Jánošík
Pane doktor, to je čert, len sa utajuje,
pre mňa, lebo pre teba kúsi zradu kuje.
Samoknižník
Čo to táraš, prošťane, mŕtvola že živá?
Iba, veru, ak sa ti po židovský sníva.
Jánošík
Mŕtvola nie, ale čert, zloduch, môriživok,
ktorému smrť večitý seba nepozbyvok.
Samoknižník
Čože tá mi mrcina niečo-da že zrobí?
Jánošík
Mrcina nie, ale čert, čo sa z mrchy dobí.
Samoknižník
Netárajže, proštane, na to vidomočia
také fíťmy blúznivé sa ti v hlave točia.
Jánošík
Ale ja viem, že je on, ja ho osobne znám.
Samoknižník
Ani tys nie osoba, ty si sprostý len chám.
Ja som doktor štýr fakúlt, čože ma to škriepiš?
V titmetatme poverskej v očividom sliepiš.
Čert je filozofovi princíp negácie,
poetovi slovolik na dekorácie,^[203]
rétorovi trópus len na prerorácie,
juristovi pleticha vhodná pre štácie,
medikovi symptoma, treba prergancie,
bobo teológovi pre strach sprostácie.
Jánošík
A čo by ho nebolo, predsa hoden je byť,
keď sa takto v osvete mysli vašej vie skryť.
Dobre to je osobne poznať diabla toho,
aspoň zvýši malichér ľudských človek mnoho.
A kto majstra zloducha živkom osobne zná,
aspoň svojou osobou proti nemu sa má.
Kto nie, ten i patvarskej mysli jeho smrady
trímať bude za sväté vedoducha rady.
Zauškovať satan ho, ako prošťu, bude —
človek mnie, že musí tak v prirodzenom pude,
preto ducha nestavia proti tomu duchu,
ale skväcnúc do tela slúži bohu-bruchu.
Lepšia známosť osobná s diablom, ako s vami,
lebo keď vás majstruje a mňa keď len mámi,
jemu skorej odolám ako vašim pletkám,
dokiaľ cez ne ku pravde nejakej sa pretkám.
Samoknižník
No, len toľko netrkoc, pomáhaj mi radšej
pri tej pitve; po ceste zmúdrieš tuto kratšej.
Dlhá cesta pravidiel príkladmi sa kráti;
čo kto skutkom vykoná — za tisíc slov platí.
Jánošík
Pýtaj, pitvaj, vyspytuj, múdrys veru zochu -^[204]
život skúmať z neživa, ducha z tela zdochu.
Samoknižník
Veď ho, vari, za živa nebudem len párať!
Vo zbytku len života môžem nožom starať.
O ducha mi neide — nemá zdĺžky, šírky.
A čo je duch? To sú len v čuvách, žilách špirky,
šťavy, pary z vantecha, kde sa život varí,
husté dolu sadá sa, redšie v mozgu snári.
Jánošík
To je ľudosvetovar! Sám čert sa vás duriť
musí, že ho zvaríte, nechce vám už kúriť,
miesto seba posiela kuchárky vám, strigy,
pekné ženy — hriešnice, k tomu hriešne knihy,
ktorými sa v kuchyni onej vatriť musí,
dokiaľ mäso všetko sa v hrncoch neudusí.
Potom je to záprava civilizácie!
Blázni! Čert vám podkúril, veru, čert vás i zje!
Samoknižník
To mi márne odvrávaš — ja viem, čo je veda,
ale o tom sprostému hovoriť je bieda.
Tomu len vid od zadku po židovsky čítať,
odpredku sa rozumu nikdy nechce pýtať.
Jánošík
A vám veda sprostriedku vyčíta sa deva —^[205]
sám si riekol, že sa tým všetko zakončieva.
Samoknižník
Tak je, ďalej nikto to nedovedie vedou.
Jánošík
Tak sa teda cesty dve jednou končia biedou.
Lenže div má zábavu aspoň keď sa díva,
ale vede z únavy večnej sa len zíva.

Samoknižník medzitým čerta rúče pitvá,
chrupká rezák po kostiach, ostrý ako britva.
Kostnú prseň vyvaliac, ako víko zdvihom,
z divu kape, prenáčen vedy prenestihom,
lebo z prsne odkrytej k divu toho vzniku,
vynorí sa šarkaník — rovný v maloliku.
Na ňom čierny pikulík, ako palec malý,
na tri rohy klobúčik, fráček — ukázalý
samoknižník v patvare, akoby mu z oka
vypadol bol, celý on — spredku, zadku, z boka.
Vôkol samoknižníka letkom sa otočí,
potom sa piaď od nosa zastane mu v oči,
hľadiac naňho na úzrak okom vračboštúrnym,
malý podmek — a predsa vraví hlasom hurným:
„Ja som teba idea, odprevečná v niku,
vytváraná vo tvojom umohlineníku.
Už sa hanbím za teba, ty črep nasmradený
svojacínci myšlienok, márnych ako peny.
Sestry, bratia, idey v rozduchovej ríši,
ktorými sa matka tá vidoslava pýši,
už ma hanbia pre teba, celý chórom lajú,
hroziac, že ma ako tys — za doktora dajú
medzi ľudí, ktorýchs ty osprostáčil smradom,
že, vraj, ako učený — zomrieť musíš hladom.
Lebo slušno, kto vraj tak vedu márnotratí,
namúdrený, nech mu tam hvizdákmi svet platí.
By ma tedy mocenstva oné nezakliali
do doktorstva takého, čo sa takto šiali,
preto beriem z teba sa preč, preč do vidín a —
a ty zostaň, čo si bol, gergezenská sviňa.“^[206]
A vtom hore ku hviezdam v roznesmier sa zdvihne,
jak punkt matematický v roznesmieru zmizne.
Rozzavústy okáli samoknižník za ním —
predsa chce byť dôsledným, nazve zjav ten — zdaním.
Samoknižník
A to je, vraj, v osvete ako čierna badka
v oku ľudskom, ktorá svet celý vidný zatká.
Tak sa to hľa dojemy v ľudskej mysli tienia!
Tak sa to aj myšlienky ako hviezdy lienia.
Svety sú a z lienených nájdeme len látku,
ktorá veru nestojí ani na oblátku.
Jánošík
To som ešte nevedel, že čert pravdu tára,
keď ho ako mŕtvolu rozum ľudský pára.
Samoknižník
Hej, to veru príde svet operáciami
na šľak toho všetkého, čo ho teraz mámi.
Jánošík
Iba čertu nikdy nie — toho párať bude,
predsa v pevnom — že ho niet — pozaprieči blude.
Samoknižník
Ty máš fixnú ideu, polbláznas už veru.
Jánošík
A ty z tvojej idey máš len v mozgu dieru,
veď ti práve utiekla kamsi do nesmieru.
Lepší v hlave pevný klin ako diera prázdna,
neprenikne aspoň ma na svojho nik blázna.
Samoknižník
Už je darmo hlúpemu o múdrosti vravieť —
odi vulgus profanum — háveď je len háveď!^[207]
Jánošík
Ach tak! To je čierna tiež v oku tvojom badka,
to je tvojho rozumu deravého zátka.

Samoknižník medzitým v prseň čerta páči,
ale zase tu divom div sa nevynáči.
Ani srdca, ani pľúc — prázdnosť sama pustá,
mlčí, dumá, na muža čudom zäviac ústa.
Jánošík
Tak ti treba — idea tvoja bola v prázdnom,
ináč by ti nemiestno bolo tým byť bláznom.
Slušne tvoja idea musí bývať v nikom,
keď tys niktoš takýto ničí vo všelikom.
Samoknižník
No toť prvší exemplár úkazu je toho —
keď je jeden, nájde sa ešte takých mnoho.
Jánošík
Pravda, lebo jedinosť za ničku vám stojí,
ak ju ten váš jediný rozum nerozbrojí.
Kebys ty bol jediný — neveril bych, že si,
lež v tej hŕbe i tvoja jedinka sa miesi.
Samoknižník
Šťastná hlúposť! Na rováš svoj si býva hrubá,
do strún hudby vedeckej sekerou vždy rúba.
Jánošík
Kto chce, nech si tancuje po tej hudbe vztekle,
pre nás je to škrípanie zubov a plač v pekle.

Na to doktor čertovi brucho rozparuje,
tisíc smradov z otvoru do nosa mu vzduje.
V otvorenej potroche prázdno, pusto ale,
darmo hľadá pitovník dnuká bágne, biale.
Namiesto nich ohnivý červík vo kotúči
šinúc, vinúc hýbe sa škrkom, vrkom skučí.
Samoknižník
Toto v telách ústrojných niekedy sa stáva —
jedna, druhá vnútorná čiastka zánet máva.
Lenže tu je zvláštneho čosi ešte pri tom,
úkaz posiaľ neznámy v známom rozmanitom.
Jánošík
A čo by sa sám seba v bruchu našiel čertu —
ešte by sa odvolal svoju na expertu.
A čo by mu tisíc ráz divom rozum zastal,
všakdyby sa vedeckým nerozumom chvastal.
Samoknižník
Čo bys miesto hlavy tej oslovu mal hlavu,
prirodzene, híkal bys pre mňa na zábavu.
Nebolo by žiadneho divu, prirodzenô,
len že bys mal „exemplár zvláštny“ — dané meno.
Jánošík
Keby tvoja frajerka kozou da sa stala,
ako by sa príroda tvoja k tomu mala?
Divu by ti nebolo, sám bys divy robil,
bezpochyby na capa by sas prepodobil!
Samoknižník
Deos, bár bol bujakom, i tak zostal bohom,^[208]
prirodzeným i vtedy predsa pichal rohom.
Lebo ľúbosť prírody je kvet samý sterý,
pre ktorý sú bohovia, ľudia vlastne zvery.
Ba i sám duch zmýšľaný, vašich kňazov chlúba,
z ľúbosti sa obrátil kedys na holuba.
Jánošík
To je pravda pre toho, ktorý zversvet ľúbil,
keď ho rozum samodej niže zverstva zhubil.
So zvermi bol na púšti, ale horšie zvery
boli tí, čo dali mu prebiť v rukách diery.
On to z lásky trpením zemou, peklom brodil,
aby ľudí od zverstva vášho vyslobodil.
Proti tomu vaša je láska len svrab tela,
súloživá nákaza, pašma peklovrelá,
večne nanič, keďby sa drhnúť nemusela.
Samoknižník
To je pravda, i tak je celkom prirodzene,
od tej paše človeka nikto neodžene.
Čo by bohov stotisíc odohnať ho chcelo —
prídu — a hľa, sami to vezmú na sa telo.
Prirodzene, lebo to telo sa im ľúbi,
zo samej že ľúbosti tak sa rado hubí.
Jánošík
I tak aspoň bude ti ľúbenie to divom?
Samoknižník
Prirodzenosť, nezbytná v každom tele živom.
Jánošík
I tak aspoň bude ti div ten prirodzený?
Samoknižník
Nedbám, keď vec dopravdím akými bár meny.

Na to hlavu otvorí doktor; tu div iný —
miesto mozgu nájde tam samé pavučiny.
Múdrou hlavou pokrútiac: „Toto je, vraj, sprava,
ale to tak niekedy mozog vysycháva.
Prirodzene, keď nieto srdca, pľúc ni bialov,
ani mozgu nebude, rozumu ni šiaľov.
A hľa — týmto príkladom istí sa to práve,
že kde nieto v bruchu nič — nieto ani v hlave.
Že duch je nič, bo nemá výšky, zdĺžky, šírky,
že sú to len subtílne v čuvoch, žilách špirky,
šťavy, pary z vantecha, kde sa život varí,
husté dolu sadá sa, redšie v mozgu snári.
Tu je dôkaz; vidomná skúška nikam nedá,
tak sa to i neriadom potvrdzuje veda!“
Jánošík
Ale to sú nie mozgy, to sú pavučiny,
akože to môže byť — sám si predmet iný.
Samoknižník
Ba — to inšie nesmie byť pre určitosť veci,
čo je, tým len o svojom bytu každá svedčí.
Z určitosti tejto kto kročí na vlas mimo,
bude taký vo svete, ako si ty, klimo.^[209]
V očisklopných driemotách bude klimať, nickať,
drž mu sviecu pred oči, nosom do nej tyckať.
A keď ho aj zobudíš, všahdy vidieť bude
len to, čo sa vo snárskom videlo mu blude.
Povie, jak tys povedal, na opicu takú,
že je čert, bo neverí sám si svojmu zraku.
Lebo pravda — oblokom len v tej kukať môže
každý, ktorej v dome je človek svojskej kože.
To je veci určitosť; to je mozog; iná
vec byť v hlave nemôže, bárs je pavučina.
Jánošík
Čo je blázna určitosť? Múdrosť a či hlúposť?
Čiže z mena — blaženosť, ako z kúpy — skúposť?
Ak je hlúposť, teda ty blázon určitý si;
ak je múdrosť — i tak len blázon z teba visí,
ktorý múdrosť určuje len tak, že jej nemá,
ako klimo, ktorému vo škole sa driema.
Zdá sa, že keď on hlavou svojou poklimkáva,
že to slovo múdrosti každé dopoznáva —
a vtom školskí furtáci tvár mu zmaľovali,
lež on, že to múdrosti tvár, sa doma chváli.
I tak myslím — pravdivá veda tým sa zdobí,
z nedobláznov konečne istých bláznov robí,
aby bola určitosť: komu nespomáha
pravda k pravde, nechže si šiaľom z pravdy blahá!
Samoknižník
Veru, braček, ako je mnohá často pravda,
nečudo, že šialenstvom sama ľudí navdá.
Tak tu šibe človeka, tak ho kára, kázni,
že mu lepšie, keď sa z nej na odtuchu zblázni.
Najistejší bláznovstva človečenstva podiel:
ktovie z pravdy nenie-li svojský jeho to cieľ?
Aspoň vedľa náuky kresťanskej sa stalo,
že to také bláznovstvo spásu svetu dalo.
Jánošík
Lebo múdrosť pravdivá sama v onej chvíli
bola tá, čo sa na nej všetci vybláznili.
Samoknižník
Prečo dávno, prečo nie teraz, ako treba?
Prečo v jednom? Aké to troškárenie neba!
Jánošík
Taká os je najlepšia, aké je aj kolo.
Tak Boh múdrel v človeku ako možno bolo.
Nie tak v Bohu človek ten — z nadmožnosti vôle
sám si oči vedomia svojho, blázon, kole.
I tak, veru, pravdivá múdrosť tým sa zdobí,
z nedobláznov konečne istých bláznov zrobí —
ale ich aj vylieči, že si bláznivosti
diabol potom vo sviniach gergezenských dostí.
A čo bolo vtedy raz, to je všahdy dneska,
prešiel svetu cez rozum Boh — a tadiaľ stezka.
To len mohol jediný, lebo všetko množstvo
odjakživa cez rozum nechce pustiť božstvo.
Lebo krížom tadiaľ prejsť — a nezošaliť sa,
to je Syna Božieho sláva jedinica.
Samoknižník
A ktože to dokáže, že sa nezošialil?
Jánošík
Všetci múdri, jak tys nie, ktorých duchom zdalil,
všetci blázni, ako tys, ktorých ohňom spálil,
všetci slabší na svete, ktorých dychom stálil,
všetci chudí na svete, ktorých slovom talil,
všetci obri na zemi, ktorých prstom zmalil,
všetky hory na svete, ktoré mysľou zvalil.
Samoknižník
To je slovo na laktor, práve na šesť ramien,
ale ktože na to ti povie múdry — amen?
Jánošík
By sme boli na zemi — rieklo by nám skália;
keď sme medzi hviezdami — nech ho hviezdy chvália.

Samoknižník (sa trochu zarazí)
Ach, ach, to je frapantné! Lež či tomu veriť?
Jánošík
Budeš — ak vieš čertovi do matere pieriť.
Samoknižník
Máte sa vy s tým čertom! Každý pokles nohy
chudákovi strkáte na jeho len rohy.
On je pravý baránok, čo vám hriechy sníma,
nech on je nie, vo viere Boh vás neutríma.
Jánošík
Uti docet figura, z úst sa svojich súdiš,
pitveš čerta z nevedy, vedou jeho blúdiš.
Tak sa svedčí diablovi — vždy sa Bohu rúha,
preto také figúry z dreva svojho strúha.
Keď sa Bohu za chrbtom ponášať chce v sláve,
musí hriechov mrákotu na svojej niesť hlave.
Samoknižník
Kú má teda zásluhu v tom Syn a kú slávu?
Jánošík
Tú, že diabla priviedol k pekelnému stavu,
zamedzil a vylúčil z roznesmieru svetla,
do ktorého moc jeho tak sa dlho plietla.
Samoknižník
Prečo — hrešiac — lámete z jeho plota koly?
Jánošík
To sa trafí, zvlášť idúc vedľa vašej školy.
Ale i to zíde sa tadiaľ poprechádzať,
aspoň máme potom čím do vás, bláznov, hádzať!
Samoknižník
Nech sa s tebou háda čert — už som veru znuval;
dobreže nás ani duch tuto nepočúval.
Jánošík
Ja sa s čertom osobne znám a hádam vskutku;
toť mi teba nastavil, vtipu svojho lútku,
ktorú takto zosnoval z toľkých niták, pleták;
predsa je len i v lútke remeselný všeták!
Ale skorej prekonám jeho, než tú lútku —
i tak lepšie prenechať, kde niet ducha — pútku.

A vtom, čo tak vraveli, doktor pavučiny
umným prstom rozondie sem-tam na maniny.
Tu sa pavúk veliký ako orech vlašský
vynorí z nich s pružnými dlhošestmolazky.
V okamžení otočí šmahom tristorakým
hrozigáňa šarkana pradonitivlakým.
Ako muchu velikú pavúk ledabyľa
obosnuje vláseniem, len čo mihnúť chvíľa.
Celý ten driek ohromný, kriela rozopachy,
hlavu, hrivu zakryje do vláknitej pláchy.
Samoknižník
Ale čo to za inštinkt? Ako rozvinuje
sa to systematicky, ako pekne snuje!
Jánošík
A veď — to vám systéma, keď vec zaviniete
tak, že v samom pohybe viac sa nepohnete!
Samoknižník
Daj mi, kde stať — a aj ti nesmier zdvihnem kolom.
Jánošík
Už tam stojíš! Vieš, čo je tvojej vedy pólom?
Koncom drieku vyvážiš vesmier, mikrokozmus —
aký rozum vo vede, taký v svete rozmus.
Samoknižník
To je pravda jediná, všetkých umov zhoda.
Jánošík
Škoda len, že vytečie — ako z koša voda.

A vtom, čo tak vraveli — šarkan obsnovaný
začne tonúť do níže. Doktor, hrúzou hnaný,
hodiac vedy nástroje, uzdy do rúk chápe,
výkrikníkmi umnými na šarkana ziape.
Ale darmo; vetrilá jeho jaksi pľasnú,
žily, sily ohnivé po nich čosi hasnú.
V drieku jeho zadunie ston jak v zemetrasu,
z tlamy jeho vyroní ryk sa k nebojasu.
Šibne chvostom dohora: hviezdy k bohoraju,
trasúc sa jak libačky pred ním utekajú.
Všetka sláva neba sa razom rozkynoží,
nezostane ničoho z nej — len jasoň boží.
Šibne chvostom ozruta na dol, na zem syrú,
na ten kopec mravenčí toho ľudohmýru.
Tam sa zapne zuborom, by sám seba strímal,
keď mu pavúk zlodušný driek tak pozavíjal.
Ale darmo — tonúť len musí dolu, dolu,
Samoknižník, Jánošík tonú na ňom spolu.
Darmo do rúk vedeckých onen uzdy chápe,
darmo naňho umnými výkrikníkmi ziape —
lebo pavúk zlodušný po svojej sa niti
prvší na zem zusnujúc, tu sa zeme chytí.
Tiahne za ňou šarkana k zemi dolu, dolu,
so zbojníkom vedúcha-duchozbojca spolu.

„Dolu s touto príťažou!“ — Samoknižník rečie,
rozpitvanú mŕtvolu satanovu vlečie
na kraj, dolu šmarí ju; táto zmizne v túni,
kde sa duší mrákava bezosvetná luní.
Ale divu — červík ten sa rozdlženitil,^[210]
predkom sa nôh doktora tuto hore chytil,
zadkom ostal v mŕtvole; táto letiac dolu
s duchozbojcom zbojníka k zemi tiahne spolu.
Kričiac bôľom pán doktor, nohy odpantuje;
ale červík na ruky sa mu obosnuje
a z rúk na driek, okolo pása potom svinom,
ako Laokoónovi niekdy takým činom.^[211]
Ryčí bôľom pekelným, predsa, vraj, niet divu,
že mám takú letoru ľahko zápalčivú.
Veru — antilogizmus tu má pravdy zhodu —
proti ohňu lepšieho nemáš nič — jak vodu!
Jánošík
To je oheň pekelný — proti tomu vody
nieto, iba materskej slza-láskorody.
Samoknižník
Nerozumiem, čo vravíš — či to adaj skúška,
keď sa na liek prepáli materina dúška?
Jánošík
Čo by pekla nebolo, ni muk jeho večných,
večne bude oboje v ľuďoch duchu priečnych.
Ale červík doktora kam-diaľ obosnúva,
celé telo pekelným páľom cez-ceznúva.
Ryčí bôľom ukrutným, predsa mysľou dolí,
kde je ten duch, ktorého toto, vraj, nebolí?
A vtom červík ovinie Jánošíka spolu
s duchozbojcom zbojníka, držiac v jednom kolu,
rýchlym letom šarkana všetci letia dolu.
Letia — zmizne nad nimi nebojasosláva,
zaklopí sa nad nimi čierna rozmrákava,
nevidia nič, len oviň červa ohnipalný,
nečujú nič, len zahluš ronu vetrovalný.
Bolo by ich sfúklo to v priepasť ako byle,
keď sa orkán rozroní v horobornej sile —
ale pavúk zlodušný, čo šarkana zavil
ku telu — ich ozruty pevne prisústavil.
Ale červík ohnivý, čo ich peklom štípal,
na šarkana ovinom svojím oboch pripal.
Z jednej noci do druhej letia dolu, dolu,
z jednej tmavej do tmavšej, doktor, zbojník spolu.
Preronia sa podnebnou nocou v okamihu,
podnadzemnou dolujú: na zem ako kryhu
škrupinovú šarkana telo ronom trepne,
táto pod tým úderom šmahom sa rozčrepne.
Vletia dolu do zeme, do priepastnej noci.
Koniec. Nevybavia ich odtiaľ žiadne moci.
Koniec Jánošíkovi z toho svetolomu,
nikdy viacej nevyjde, nevidí viac domu.
Nad Slovanmi na vŕšku do pekla sa vtasil.
Práve hlásnik slovanský jedenástu hlásil.
Už dnes domov nepríde, bár dnes vek mu doma:
tak sa mu vek zadnešnil jeho sävedoma.

- - -