ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po nečase svadbili, dobre urobili,
veky človek zažije v dobre kratochvíli.
Právo má žiaľ, lež má ho takže radosť veru,
hodný človek na obe kladie duše mieru.
Po našský tak — veselím pohreb sa končieva,
našim srdciam často smrť sama ožičnieva.
Minulo sa po svadbe času z Božej vôle,
matka deti vyúča v tej manželskej škole.
A to škola posledná — kto v tej nezmúdreje,
hlupstvom život na celý samým ochureje.
A tá matka teší sa z toho detí páru,
rada mu je, od Boha posledného daru.
Viacej čakať nemá čo, tuto cieľ jej štestia,
jej tusveta túžby sa do štyr kútov zmestia.
Len tu i tu príde jej jakás temná tušba,
skruší srdce materské neodbytná súžba.
Ale verí v Boha si, že ju to preminie,
preto dobrým sa teší — a tým zlým nehynie.
A Jánošík — nový ten ducha svojho náčin
plní srdcom, robotník, verný manžel a syn.
V hlbi duše zamkýna blesky sävedomia,
zamedzujúc slobodu hrádzou svojedomia.
Prajné šťastie objíma ako svoju ženu
a cnosť ľúbi domácu ako mater ctenú.
Líha, vstáva s modlitbou, s anjelmi sa bratá,
susedi mu Slovanci, on sa s každým svatá.
Lecikedy v rozprávke z tajnej duše sloví,
jedno slovo povie im o Jánošíkovi.
A hneď za to slovo ich mal a držal všetkých,
starých, mladých, daže i chlapcov radopletkých.
Dobre mu je, veru mu tak je ako nikdá,
lepšie dobro na svete Boh kajúchovi dá.
A Jánošík — svedomie že v domášnom riade,
lepšie mu je, lež kedy bolo dobre všade.
Rozpomienky na prešlosť hlboko mu tenú,
vrchom prúdu života slasti sa mu ženú.
Jeho dávny opasok na polici prašnie,
žena mu je pod pásom, tým rozčule vašnie.
To mu novosť radosti, tak mu ten cit svedčil,
ako by sa teraz len sám bol učlovečil.
A tá jeho valaška na kline zvisáči,
domášneho neba i pekla sa onačí,
lebo zašli blisty jej hrdzou ako studom,
ako pláchou svedomia nad predošlým bludom.
Dobre mu je, veru mu tak je ako nikdá,
lepšie dobro na svete Boh kajúchovi dá.
A predsa sa zamyslí tu i tu po práci
mlčky sediac pri okne do sveta von páči.
Na proťajšku vpravo grúň, na ňom Zniev je starý,
jehož smutné šediny oslzujú chmáry.
Vľavo priestraň vidiečna krajom Turcom hore
obkoleným horami všade na obzore
a v priestrani tej vidieť dediny skupené,
by kurence pod klonkou neba učupené.
Tým vidiekom Jánošík roznášava zraky
zapálené plameňom tajnej túžby čáky.
„Čože, koho vyzeráš, mužíček môj milý,
veď tebe svet steny tie štyri zahradili.
Všade inde na tebe vo svete tom siela,
neušiel by, bársi bys orlové mal kriela.
Len doma si bezpečný, anjel náš tu žije,
slovom Božím žehnanú lásku našu kryje.
A preto Boh zaviazal oči tomu svetu:
Jánošíka hľadajú svetom — a on je tu.
Hej, dobre mi, že mi ho nikto mať nemôže,
len ja sama, ktorej ho dal si, milý Bože.
Nevyzeraj do sveta, nevyčkáš nič z neho,
tebe doma kvetom svet, len z teba samého.“
A Jánošík lahodnie i lahodí vzájmo,
lež v lahodách predsa tých čosi drží tajmo.
Hejže, jesú tajomstvá, ktoré nesmie nik znať,
ani sama dôvera, tvoja žena, ni mať,
len tí, ktorým zjavil to duch a ktorých k tomu
povolal sám do sveta z lahôd milých domu.
Lebo ženy často sú i verné Dalily —^[78]
zjav im ducha tajomstvo, prestrihnú ti sily.
Vyzeráva Jánošík oknom do vidieka
zadetého šíre diaľ do snehu obleka.
Za ním pokoj domáci, šťastia majeť lažnie,
za ním pilnosť poriadkom, práca láskou snažnie,
za ním milosť dvoch duší, čo nad jeho hriechy
vzniesli ho a majú s ním život jednotechý.
Predsa hľadí pred seba, oknom vyzeráva
túžnym zrakom do sveta hneď jak ráno vstáva.
Na posteli k modlitbe vzdychnúc, keď sa brieži,
skočí a hneď k obloku pomodliť sa beží.
Akoby tú modlitbu vysielal do svetla,
že by svetom letela, k Bohu skôr dolietla;
akoby tú modlitbu nemal Boh za milo,
keď by sa mu slovo jej v dome len tratilo.
Mamka sedí pod pecou, hlavou na to krúti,
nevie, čo si myslieť má, len sa ticho rmúti.
Nazdala sa, úbohá, že je koniec všemu,
keď sa jej syn pritúlil k bytu domášnemu.
„Nevyzeraj do sveta, syn môj premilený!
Tebe zahradili svet štyri domu steny.
Tebe pokoj domáci za dva svety stojí,
svetom nemáš nikoho, doma sme len svoji.
Pod klonkou ťa materskej lásky mojej skrýva
anjel boží, tu bezpeč tvoja odpočíva.
Nevyzeraj do sveta, nevyčkáš nič z neho,
tebe doma kvetom svet, len z teba samého.“
A Jánošík lahodnie i lahodí vzájmo,
lež v lahodách predsa tých čosi drží tajmo.
Lebo jesú tajomstvá ducha na tom svete,
čo ich ani len sebe samým nepoviete,
nie to duši materskej. „Čo mne, tebe, žena,
hodina mi neprišla ešte uložená!“
Nie to duši materskej, ktorej kvet by zvädol,
jestli by naň hrúzy mráz z ducha toho padol.
A to láska k národu len tým duchom bytnie,
bárs i z rodolásky prv sama v sebe citnie.
Zo zárodu rodinnej lásky sa vyhniezdia,
keď sa mysli jej svetom, nebom rozohviezdia.
V Betánii domácej ešte dneska čuší,^[79]
zajtra na Golgote už telo svoje kruší.
Koho ten duch zachytil, doma neposedí,
keď aj doma litvári, predsa svetom sliedi.
Tak to prešlo do jara, z jara do — po Jáne
v práci, kríži, modlitbe na slovianskej strane.
Prechorela stará mať, v mysli utrápená,
v ťarche dvojej života prechorela žena.
Dúľom padol dobytok rožný, motolice
vymámili ovečky z celej okolice.
Prenieslo sa to s Bohom, prestali choroby,
nakúpilo statku sa z peňažnej zásoby.
Ďakovalo sa Bohu za to navštívenie,
uznala sa moc jeho divom pre živenie.
Duše milou útechou zdravia osvieželi,
telá novej zdravoty silou oduželi.
Verných srdcí v kalichu nápoj lásky sladne,
zdravkajú si domáci z neho spoluradne.
Oralo sa, sialo sa, zbývalo sa sebe,
panstvu, krajne, susedom pomohlo v potrebe.
Z Veľkej noci do Ducha, do svätého Jána
orba, sejba i kosba stala odbývaná.
Prežilo sa to s Bohom, spolu prekonalo,
hejže, dobre keby to na tom jednom stálo!
Ale v ľudosvete to skúsené a známo,
že nepríde nešťastie nikda jedno samo.
Dneska príde, odíde, akoby na oznam,
že zajtra ich príde päť uhospodiť sa k nám.
Varuj, Bože, dosť je nám na tom svete biednom
moci tvojej na okus, časov už na jednom.
Bolo večer v sobotu, dva týždne po Jáne,
letné práce utíchli po slovianskej strane.
Ako z úľov z tých domov ľudia vysedali,
pot si celotýždňovej práce ochládzali,
odpočinkom nedele zajtrajšej blažejúc,
v ústrety jej svedomím pokojným svätejúc.
Porozpínali sa im srdcia v odpočine,
svätvečerná odtucha kráča po dedine.
Z priedomia si na priedom ľudia priviecajú,
na posiedky, besiedky sem-tam prechádzajú.
Láskajú sa materia v lone s detičkami,
mladé, staré, zároveň s vnuky a s vnučkami.
Smižní chlapci dubasia jazdou na paliciach,
lokeš hrajú dievčence prašných po uliciach.
Devy piesne vohľadné tíško si spievajú,
oblečené sviatočne milencov čakajú.
Fujarujúc paholci zakreskajú plesom,
potom idú na obnoc húfnym koňmonesom.
Svätvečer sa podieva nočnej do záľahy,
dedinci sa pozdravom lúčia na nocľahy.
Nádedinčie hovorné nemým tichom pustne,
hviezdotkaný noci vál čiernou zátmou hustne.
Z domov tiché modlitby a spev nočný hlasnie,
potom spánku lahodou milou všetko zasnie.
Tíško v oku nebeskom hviezdy si mihajú,
ten div ľudských v tom tele duší vystíhajú.
Ale nevystihnú tieň, ten ho len prestíha,
ktorý bedliac v nesmiere tu s dušami líha.
U Vrátňanských, na dolnom konci na priedomí,
ženy svätvečerili, gazdu v neprítomí,
ktorý práve odišiel dneska do Sklabine
k dobrým ľuďom, po žene svojej ku rodine.
O havránkoch sa vybral, poručiac dom Bohu,
ale — zlý znak — na prahu potkol sa na nohu.
Poodíduc — čosi sa vrátil domov zasa,
čudne matka starostná hlavou popotriasa.
„Nechoď, syn môj, vraj, veru zle sa ti povodí.“
„Hja, veď mamka — kto s Bohom, tomu zlé neškodí.
A keď na mňa prišlo by, veď má na koho prísť,
voľnej všahdy dobrote všade nutná zlovisť.“
Odišiel on — a ženy samy s tou čeliadkou,
svätvečernou skončili sobotu besiedkou.
Potom išlo na nocľah všetko, len gazdiná,
ktorú kási predtušná starosť poomína,
poprechádza nádvorie, všade poopátra,
v stajňach, v kôlňach, v komorách i kde čuší vatra
pod popolom v kuchyni, pozre do komína,
všetko v dobrom poriadku — predsa ju omína.
Čože je to za omen? Ach, to v srdci oko^[80]
svitnie temným, budúcim, blízko, lež hlboko.
Tenká plácha načistosť vidnu mu zakrýva,
cez pláchu mu budúcnosť prítomná sa vrýva,
vrýva bodom preostrým ťažkého dôpustu,
cez tú pláchu tušenia tenkú, ale hustú.
Vševedúci Bože náš, otče všeprítomia,
varuj duše na lone tvojho vševidomia,
ináč vo dvoj hynieme, nešťastím i strachom,
ktorý z diale do duší mocným strieľa znachom.
Daj nám vedieť, že všetko, všetko sa nám stane,
len jedno nie, a to je tvá nemilosť, pane!
Ukojila modlitbou starká srdce, omen,
pred trón Boží prednesúc všetkých svätých spomeň.
Prežehnala do diale syna, dcéru zblízka,
i to dieťa v živote, čo sa na svet tiská,
akoby tu, bohvie sám, aké nebo bolo,
prežehnala celý dom, stavy na okolo,
čeľaď, statok i pole i ľudosvet celý,
ešte seba — tak potom usne na posteli.
Daj vám Pán Boh premilý dobrú noc, dobrú noc,
dobrým dušiam dobré sny, verným istú pomoc!
V tom nesmiere snosveta len on nezasnúva,
kolot nebies tam, tuto dychot duší čúva.
Len čo sladké prvosnie duše opojilo
(ach, sen horkej smrti brat sladký je!) — tu snilo
matke sa, že červený vyletel komínom
kohút a kikiríknuc, kriel svojich rozpinom
zakryl celý dom, stavy súce pri ňom všetky,
potom zmizol do seba, pustil perie v letky
do podnebia vysoko, na pustom smetisku
zniesol seba samého čiernom vo vajčisku.
Starkú sen ten predesí, dobýva sa zo sna,
ale drží omara kás’ ju hrozonosná.
Napokon sa zobudí, hah, čo vidí, slyší
v tmavonočnej mrákote, v prvosnejnej tíši?
Ohňa žiaru a praskot. — „Ó, Ježiš, Mária,
vstávaj, Hanka, horíme!“ — Beží na nádvoria,
krikom vzbudí čeliadku: „Horíme, horíme!“
Potom vbehnúc do izby z klina krížik sníme,
modlitebnú z kasničky knižku a periny,
a s tým beží na priedom, kričiac do dediny:
„Horí, horí, ratujte!“ — I hlásnik sa vzbudí,
rozbehne sa dedinou, revúc volá ľudí.
Hanka, hrúzou pretknutá, s ťarchou maternosti:
Jaj, Bože môj, Ďuro môj, kdes mi?“ Skričiac dostí
si vziať opas s valaškou muža svojho a s tým
vyjde ledva na priedom, potom vzdychom častým
božekajúc ku krížu, s plačom ide k tomu,
čo tam na sto krokov stál od Holešov domu.
Tam i matka zložila oné zhaby práve,
lejúc slzy prehorké po tej rosnej tráve.
Potom zasa vráti sa niečo oratovať,
ale žiara ohňa sa nedá premocovať.
Letia ľudia z dediny, ratu v rukách ten, iný
do kúru a plameňa vrhnúť smelo sa mieňa,
kupy, háky, drevane, spružne na to i dlane.
„Rata, rata, dajte ju“ — rúbu, trhajú, lejú;
beží praskom, žížnym jaskom
v pálnom vachu po tom dachu
plameň žerný a kúr čierny,
páľom dávi do výšavy,
kužle ryhá z rozpáľavy,
iskry mihá z rozžáhavy,
šmahom trávi všetky stavy.
Rozdurí sa v žernej žúri,
vetry, čo navôkol stáli
a len sa mu čudovali,
nezmyselník ten opáli,
ducha jejich, víchor, vzbúri.
Tento do neho sa vroní,
schytí draka, s chvatom skloní,
z rovnej výše do kolesa,
do rozduju, do roznesa.
Rozblkom sa dolu zhora
rozsapolí tá potvora,
hlavou, chvostom, zrutným rostom,
tenkým švihom, bleskomihom
vniká v kúty, do zákruty,
všetko berie, všetko žerie
neodolne, izbu, kôlne,
humno, stáje a maštale
prehltne a poprežiera;
dvermi vpáli do sypárne,
všetko zmarí neodolne,
darmo sa mu rata vzpiera,
všetko, všetko je už márne.
I tie lipy, čerstvé lipy,
čerstvosť nebeská nespasí,
darmo vlaha tá z nich kypí,
darmo bôľom, hnevom sipí,
i tie lipy, pekné lipy
ten oheň — drak zožral na pospasy.
Horelo to, zhorelo to do knotu, do gruntu
nezostalo, hŕba len popolného zruntu,
s dymiacimi oharky v horičnom rozsmradu
a tie múry izbové v osmahlom záčadu.
Ledvaže sa čeliadka s pár volmi spasila,
všetek statok ostatný žerava strávila.
Nemohli nič vykonať ľudia, ratovníci
v takej žúri ohnivej, ktorá v chumelici
dymokúrožáhavej rozosurdila sa
v pálošibných krutilách tuto, tamto zasa.
Zúril oheň akoby peklom rozvzteklený,
hltal všetko do seba žúrou rozpeklený.
Jedni zadia s úžasom od tej pekla hrúzy,
kto bol smelší — do živlu žeravého drúzi,
ale darmo — spätkovať v okamžení musil,
jestli nechcel nárokom, aby sa zadusil.
Do dediny bežali naspäť zasa druhí,
bojac sa, že zahodí šupku víchor tuhý —
lež tam bolo závetrie, akoby ten oheň
bol sa zažral úmyslom na dom len tej jeden.
Stáli ľudia v úžase, v obzor osvietený
desným hľadom viecajúc; statok vypustený
do praskotu plameňa, do ľudského kriku,
srdcetrasné orazy mieša svojho ryku.
Zalamujúc rukami matka chodí, teká,
kričí, volá na pomoc Boha i človeka,
všetko darmo; nebolo možnej raty, spásy,
ľudstvo Turca celého ten oheň nezhasí.
Čo horelo, zhorelo do knôtu a gruntu.
Stoja ľudia okolo pahrebného zruntu.
Prestal vietor. Valí sa smudočmudný voľne
z požehnaných brván dym stajní, humna, kôlne,
potom izby, sypárne a líp opálených,
stĺpkom ide do výše v kotúčoch valených.
Či už Bohu na obeť, čiže na žalobu
na osudu zemského toľme vražnú zlobu.
A vtom, čo tak utíchli oheň, statok, ľudia
(títo tichou myšlienkou, ale strašnou, súdia
o tom celom nešťastí, že to s dobrým nenie,
lebo nech len je s dobrým, keď je i súženie),
vraz v tom tichu počujú plač novorodenca
hlasný, odtiaľ spod kríža Božieho mučenca.
Čo to? Ach, tu na pamäť matke príde dcéra —
práve čo si myslela o nej ešte včera,
odrádzajúc syna si z cesty do Sklabine,
majúc ťažkú predtuchu toho na príčine.
Zvolá matky na pomoc, idú, nájdu Hanku
pod krížom tam v pôrodnej ťarchy, mdloby spánku.
A v jej lone synáčka v chladnom dychu zory,
ktorá práve očila spoza Lysca hory.^[81]
„Vítaj, dieťa bolesti, Janíčko môj milý,
ach, na svet ťa nešťastia hrúzy vysotili.
Ó, môj kvietok radostný, Božej zory dieťa
svätodennej, polievam slzami srdca ťa.
Ó, Jano môj, Ďuro môj, oboch vás mám v jednom
kvete z neba, zo zeme na tom svete biednom.
Ach, božemôj, v nešťastí tomto dals tú techu,
ty na kríži, tu ho máš, prvého po hriechu.
Ty si nemal kde skloniť svoju božskú hlavu,
ó, zmiluj sa nad nami v tejto núdze davu.“
Vraví starká, zo seba driapuc chatky, šatky,
do nich vnučka zakrúca. Ženy kolo matky
rodičky tam omdlenej, starostne sa majú
a spôsobom skúseným k životu kriesia ju.
Potom kúpeľ zohriali pri požehnej vatre.
Slnce práve vzchodilo na proťajšej Fatre,
osvecujúc rodenca, nesúc svetlookom
do nesmieru chýr o ňom nebi po širokom.
Osvietilo kúravu i požehov spústu,
zrakom hľadiac velebným zemskú na dôpustu.
Ó, nebeský jasoni, svedok Božích zrení,
ako sa ti táto zem v tvojom oku mení!
Priemen žiaľov, radostí časných doňho trônia,
ty ho nesieš lúčami v zánebia záslonia.
Ó, zanes ho, zanes ho pred tvár Božej slávy,
odtiaľ ideš osláviť naše drahé hlavy,
hlavy drahé otcovi nášmu nebeskému,
zo všetkého nado vše buď len chvála jemu.
Prichýlili Slovianci pohorelcov bytom,
prítulu im ponúknuc všetci spolným citom.
Ach, tá svätá nedeľa, krásoletné údnia,
zakalila sa v jejich slzách do poludnia.
Odpoludnia k večeru, keď sa vrátiť muž mal,
lebo zajtra robota, tú by neobmeškal,
vyzerajú, či skoro Ďurko milý príde,
hej, už do včerajšieho bytu si nevníde.
Aspoň ale nájde si milých pri živote,
nájde svojho rodenca — radosť v tej trampote.
„Len by prišiel, čože to, že tak sa neskorí,
či sa mu var stalo dač, a čiže je chorý?“
Vyzerala úbohá teskliac matka, synu,
ide ďalej naproti, až tam za dedinu.
Vyzerala. Uzrela — štyria chlapi nesú
v plachte veľkej kohosi a s ním len tak lezú.
Premkne matku predtucha, chvatom v ústret beží,
hej, pre Boha živého! Syn jej v plachte leží
dorúbaný, zabitý. „Jaj, čože sa stalo,
dobrí ľudia? Nešťastie toto kde sa vzalo?“
„To je hrozný účinok Sklabinského pána,
na Vrátňanskom spáchal ho, zlosyn, dneska zrána.
Tu sme vám ho doniesli, kdeže tuná váš dom,
aby sme ho, chudáka, brata, zložili v ňom?“
Stĺpkom oči do neba zdvihnúc matka zhíkne,
hrúzou ruky zalomiac prenikavo skríkne.
Stála — živý bôľa stĺp, razom skamenelý
od hlavy až do päty, neruchomý, celý.
I tie prúdy pramenné v očiach skameneli,
pod zrenicou v kropajach tvrdých zaperleli.
I bôľ v srdci skamenel, i hlas na jazyku
stvrdol, v ostrom by ražen v poslednom výkriku.
Ďalej chlapi niesli ho, Ďurka zabitého,
prejdú popri požehoch smutných domu jeho.
V prvšom dome zložili, poručiac ho Bohu,
obrátili návratnú na to domov nohu.
Tak sa končí nedeľa vo Slovaniech milých,
s tou preživou vstupuje do brán vekobylých.
Ó, zanes ju, zanes ju pred tvár Božej slávy,
odtiaľ vráť sa zase k nám, osláv naše hlavy,
hlavy drahé otcovi nášmu nebeskému,
zo všetkého nado vše buď len chvála jemu.

- - -