ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad Terchovou na vŕšku tam ich trinásť visí,
veru nikto na svete viacej ich neskriesi.
Dolu Váhom dediny trasú sa i smútia,
zákon i meč ich ťaží, niet proti tým hnutia.
Ešte k tomu posvätné hlasy od oltára,
zeme, neba i pekla hrúza ich omára.
Čušia duše pod krivdou, bo je ťažká veľmi,
čušia, lebo pekelné robia halas šelmy.
Tiché vzdychy v dedinách nik len Pán Boh čuje,
ale jeho dobrota zlosť ľudskú neznuje.
Od Terchovej k Varínu ľudí v putách vedú,
ktorým hrúzu po tvárach smrť rozliala bledú.
Odbojníci to sú tí, čo proti násile
v zúfalstve sa opreli vonehdajšej chvíle.
Ženy s plačom za nimi, zalamujúc ruky,
s deťmi, synmi, dcérami a malými vnuky.
Okrikujú drabanti húf horekujúci,
hrozia, bodú kopijami teremtetujúci.
Je to tam by súdny deň, že plačom dolina
vrie celá tá z Terchovej dolu do Varína.
Jánošíka šikujú spolu tam, chudáka,
že pre vinu otcovu musí za vojaka.
Ide plačúc po boku Marka, matka jeho,
hej, nenazdala sa tá nešťastia toľkého.
Ozerá sa Jánošík nazad na otčizeň,
kde žil krátko v pohodlí, dožil toľkú trýzeň.
Kto vypovie, čo vrelo v tomto srdci mladom,
rozhryznutom na prahu života tým hadom!
Ozerá sa, ozerá, tu zas matku teší,
zas povie čosi sebe, zavše jaksi hreší.
Ešte, ešte sa ozre, jeho zraky letia,
tam, kde vetrom kývaní šibenci sa hnietia.
„Hej, otec môj, otec môj, načo si ma splodil,
ale si mi na svete, ale si pochodil!“
Rieknuc, na zem sa vrhne, akoby ho vboril,
tisnúc sa jej — do prsú akoby sa vnoril.
Za otčenáš to bolo — a to plakal vtedy,
už viac nikda nebude, to je naposledy.
Všetky svojej ľudskosti deti tam budúce
pochoval a vieš, čo to? To slzy horúce.
Beda svetu od toho, ktorý to urobí,
bo nič nemá preň viacej, len cit pomsty, zloby.
Nazdali sa drabanti, že naveky stíchol,
preto jeden kopijou do chrbta ho pichol.
Ale vstane Jánošík a toho drabanta
šľahom jedným zahodí na lakeť do blata.
Smejú sa i čudujú všetci kopijníci.
Jánošík sa pritúli k materinmu líci,
len pár slov jej do ucha šepne, len slov málo,
a ukáže na oné na vŕšku vešalo,
a vráti matku domov, ešte sa raz obzre
a zem, nebo i peklo jedným chcením požre.
Kto chceš, teraz uhádni nášho Jánošíka,
a keď to môžeš, poznaj zločinu zbojníka.