Zlatý fond > Diela > Z vysokých javorov lístočky padajú


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Z vysokých javorov lístočky padajú

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Ina Chalupková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 193 čitateľov


 

2.


Zahučali zimné vetry Hanke pod oblôček,
vyskočili horké slzy z jej nebových očiek,
divé vetry lipku smutnú ukrutne kývajú,
Hanke žiale, kruté žiale srdce rozžierajú.
Snehy zimné, snehy biele zemičku prikryli,
už jej líčka kalinové tie žiale zbielili.
„Oj, nehádž sa, ty srdiečko, srdiečko ukrutné,
oj, neroni horké slzy, očko moje smutné!
Veď už príde skoro jaro, príde môj brat krásny —
on srdiečko uspokojí, on očko vyjasní! —
To srdiečko aj s tým očkom tlač tajného tušia,
že vraj brata tí psohlavci krvaví zahlušia.
Nezahlušia, nezahlušia — má ostrú šabličku!
On sa vráti v krásnej jari potešiť sestričku!“
Zima sa už dokončieva, vetry sa skrotili,
lež v Hankinom srdci žiale sťa more búrili. —
Už sa biele snehy topia pred teplým slniečkom
a Hankine očká plačú ťažko za Janíčkom.
A vychádza za dedinku, na vŕšok zelený,
skade skákal, skade letel Janík rozpálený —
lež nevidí klobúčiky chlapcom červenasté,
oj, nevidí iba chmáry a vrchy belasté.
Snehy zmizli — kvety kvitnú po horách, po lúkach,
lež sa Hanka vždy len trápi v rozdráždených mukách.
Chodí Hanka pod javorom, vtom kukučka kuká,
dobre sa to jej srdiečko v kusy nerozpuká.
Hľadí hore na ten javor — Bože, už sa pučí. —
„Príďže skoro, drahý braček, bo ma žiaľ umučí!“
Večer tmavý pod javorom rozžialená fiká: —
na javore zelenuškom kuvik zakuviká.
„To srdiečko rozmrvené dač tajného tuší,
že koníček brata môjho donesie bez duši —
oj, donesie sivko brata, brata mileného
ku sestričke zarmútenej, krásneho bystrého!“
A za zory z javoríka haluz odlomila
a z tých listov zelenuškých krásny veniec vila. —
Oj, keď venček už uvila, na vŕšok bežala
a po tmavých šírych dolách brata vyzerala.
Nad dolinou lastovičky zmorené lietajú,
hore letia, v krásne kraje smutne štebetajú,
a dolinou šírou, tmavou chlapci hore letia,
až sa im tak tie šabličky vyštrbené svietia.
Medzi nimi čierny vozík, pri ňom sivko beží,
v tom vozíku v sto zástavách šuhaj mŕtvy leží.
Hlávočka mu rozsekaná šabľami na štvoro
a srdiečko rozstrelené guľou na šestoro.
Oj, sestrička ku nim beží sťa ľahká hrdlička:
„Kdeže ste mi ta nechali drahého Janíčka?
Oj, Bože môj premilený, čože to veziete?
Oj, čože tak nad tým vozom smútočným plačete?“
„Už sme z vlasti tých ukrutných Turkov rozprášili,
lež nám vodcu hrdinského Tatári zabili,
vodcu nášho — tvojho brata, Janíčka bystrého,
čo nám k sláve presekala cestu ruka jeho!“
Vietor sťa hrom jasný hučí a búrka hurtuje,
ten zub žiaľu Aničkino srdce rozhryzuje.
Vše vykríkne, vše sa schytí, vše na trávu padá,
ak by bola uštipnutá od čertovho hada. —
Líčka blednú — očká hasnú — ústičká sinejú,
tie jej rúčky útle chladnú — nôžky meravejú.
Z tých hromových ťažkých chmárov zahučia prívaly
a z Hankiných očiek potok slzičiek sa valí.
Príval stíchol, len je nebo mrakmi zakalené,
slzy vyšli, len jej očko zostalo zmútené:
„Nemám očká, nemám srdce, ni brata milého,
čože mi je z toho sveta pustého, šíreho?!
Už som sama ako jedľa na vrchovci skaly,
čo ju hromy roztrieskali, vetry dodrúzgali!“
Tešili ju bratia drahí, nádejou tešili —
lež na nebi mračnom nikdy hviezdy nesvietili. —

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.