Grófka Mária Betlenová

Zmrákalo sa už nad krajinou, keď sa tmavým lesom z rozličných strán k Muráňu náhlili vojaci. Jedna časť tiahla k Muránskej Lehôtke dolu od Bystrého, iná smerovala Dlholúckou dolinou k dedine, tretia časť, v ktorej bol aj veliteľ Fiľakova, išla Lichardovou dolinou k Muránke.

Vojaci prichádzali tak obozretne, že ich nik z okolia nezbadal.

„Ako sa voláš?“ pýta sa vojvoda vojaka, stojaceho pred ním, zastaviac sa v doline, zvanej Muránka.

„Mikuláš od Ďuroviech, veľkomožný pán.“

„Poznáš dobre Muráň?“

„Všetky jeho kúty a uhly. Na jednej strane leží pracháreň, blízko nej žalár, tam váha, v prostriedku hradu studňa, tam zas palác s kaplnkou a vežou, na druhej strane strážna veža, na skale Turecká hlava…“

„Veľkú cigánku poznáš?“

„Na tom mieste som dlhý čas spával. Leží celkom na západe, k jej múrom sa možno priblížiť iba jedným chodníčkom. Okolo zívajú priepasti a prepadliny.“

„Ako si sa dostal do väzenia na Fiľakove?“

„Prosím pekne, keď som bol na jarmoku v Rimavskej Sobote, ručnica sama od seba spustila a zabila jednu ženu.“

Pán ho premeral prísnym pohľadom a prepustil ho.

„Hore, chlapci!“ rozkázal Vešelíni, keď sa celkom zotmelo. „Mikuláš vás odprevadí.“

Podľa rozkazu vojaci mali odísť s Mikulášom pod Krivý vrch, tam sa skryť, potom vyjsť dolinou od Huty pri Podmuráni do lesa pod samým hradom. Časť z nich pôjde pod západné skaliny hradu a tam, poniže Tureckej hlavy, budú v húštine čakať na ďalšie rozkazy.

Niekoľko sto ozbrojených vojakov sa v najväčšej tichosti sťahovalo pod Krivý vrch.

K pánovi pribehol Streloš a vravel, že mu jedna žena z Dlhej Lúky prezradila, že sa v Podmuráni skrývajú ozbrojenci. Vojaci na čele s Vešelínim sa práve predierali k riečke Muránke a korytom potoka, oráčinami a cez lúky sa blížili k dedine.

„Doparoma!“ zahrešil Vešelíni. „Pôjdem do dediny. Zavolaj Hnevoša!“

Traja ozbrojení muži sa vtiahli do Podmuráňa, prechádzajúc s veľkou obozretnosťou poza chalupy. Sedliaci boli pohrúžení v hlbokom spánku, iba niekoľko mladých ľudí sedelo na laviciach na ponôcke pri svojich dievčinách a milých.

„Čo tu hľadáte v noci?“ kričali parobci.

„Hľadáme našich vojakov z hradu. Neviete, kde by boli na hospode?“

„Hej, sto hrmenov! To nie je s kostolným riadom, vyzerajú ako labanci,“ zahrmel jeden z nich, keď si jazdcov dobre poprezeral.

Vešelíniho muži nečakali. Vyhodili sa do sediel a rýchlo sa usilovali dostať sa z dediny.

Celá dedina bola na nohách. Každý pochytil, čo mal: kyjak, sekeru, pušku. Zo všetkých strán sa ozývalo volanie: „Zbojníci, labanci, nepriateľ! Bi! Zabi!“

Keď kone zadupotali na moste, obstúpil ich húf sedliakov; v tme a za neustávajúceho kriku: „Bi ho! Zabi ho!“ ledva sa vymotali z klbka, sekajúc napravo-naľavo šabľami, kým sa pomocou tmy neocitli v blízkom lese.

„Beštia sedliacka! Jeden mi plášť prestrelil,“ hrešil Vešelíni, keď zastali pod zámockým vrchom.

„Toho som na večnosť spasil. Nebude ten viac halušky hrýzť,“ vystatoval sa Streloš. „Bol to sedliak. Nijakého kuruca som v dedine nezbadal, i keď som oči akokoľvek napínal.“

„Ani ja som nijakého kuruca nevidel,“ prisvedčil Hnevoš.

Po dlhšej ceste dorazili k čakajúcim vojakom. Vybrali z nich skupinu najsmelších chlapov a pustili sa cestou hore.

Blížila sa polnoc, no znamenie, ktorým malo byť svetlo zapálené na západnom múre, nebolo vidieť. Jeden z chlapov sa priplazil k múru a rukou skúšal, či nevisí dolu rebrík.

„Kto tam?“ zakričala stráž z jednej bašty.

Muži sa prikrčili k zemi a tŕpli, čo bude ďalej. Keď sa nič nestalo, čakali v tme na svojho veliteľa. Začali pochybovať, či sa podujatie vydarí.

Ani veliteľ nevedel, čo robiť. Čas plynul a on ešte vždy nerozhodný, čo ďalej. Priplazil sa pod novovybudovanú baštu a priložil ucho k múru. Čo to? Šuchot, akoby sa niekto blížil.

Pre istotu položil ruku na rukoväť šable.

Šuchot bol čoraz zreteľnejší, pred vojvodom sa spustil Kádaš.

„Ticho!“

Ukázal na prvý štebeľ rebríka. Vešelíni prvý naň položil nohu a už sa štveral hore po povrazovom rebríku, za ním ďalší, celý rad tieňov sa posúval pomaly, jeden po druhom, hustou tmou po múre hore.

Prvý vstúpil do otvoreného obloka Vešelíni.

„Oj, potešenie moje!“ pošepky, ale v prudkom pohnutí citov objal ženu, ktorá ho čakala, a pobozkal ju na čelo.

Keď už boli v izbe všetci, zazneli posledné rozkazy. Hradná stráž sa ani nespamätala, sčasti bola odzbrojená, sčasti porúbaná. Vojaci žiadali kľúče od brány. Odpovedali im, že ich stráži grófka Illéšházyová.

Veľmi sa naľakala, keď Vešelíniho vojaci otvorili dvere a vtrhli do jej izby. Oznámili jej, že celý hrad je v moci pána Fiľakovského hradu a nech ráči vydať kľúče od brány.

„Pozri ju, ježibabu,“ rehotali sa vojaci starej žene, stojacej s desom v očiach vedľa grófky a haliacej svoju nahotu do nočnej košele.

„Dajte jej pokoj! Nevidíte, aká je vystrašená!“ zahriakol vojakov Mikuláš. „Naspäť!“

„Môj pán, veliteľ na Fiľakove, prosí o kľúče od hradu!“

Trasúca sa žena, zmätená nečakaným vývinom udalostí, odovzdala kľúče.

Brána sa s rachotom otvorila a do hradu sa vrútil zvyšok Vešelíniho vojakov.

Na prosbu grófky Márie dostala celá posádka hradu milosť a kto sa nestaval na odpor, prijali ho pod ochranu veliteľa.

„Dobre ste sa držali, vojaci! Zajtra bude odmena,“ ďakoval im Vešelíni a ponáhľal sa k svojej novej veliteľke.