Grófka Mária Betlenová

V izbe starého séčiovského kaštieľa sedela Eva a jej manžel, vedľa nich Mária. Vešelíni s listom v ruke a s pohľadom, ktorý neveštil nič dobré, stál pri nich.

„Nech sa trasú spráchnivené stĺpy nemeckého trónu! Nebudem viac slúžiť tomu dvoru, urobím koniec čachrom a odstúpim od nich. Čo všetko mi vyčítajú, ešte aj udelené grófstvo! Čože by bolo s Viedňou, keby nie táto pravica! Či by kuruci neboli vtrhli do Bratislavy a nedržali celú hornú časť krajiny? Oj, zato, že som Muráňom a svojím rozmyslom zahatal cestu rákóciovcom, neprestajne na mňa striehnu? Ako ma nenávidia, ako mi závidia tí ministri, v lyžičke vody by ma utopili. Ale sa načakáte! Udrie hodina, keď budem ináč spievať!“

„Tu, pozrite, také reči!“ ukázal prstom, na miesto v liste, keď sa trocha nadýchol. „Už sa mi dolamujú aj na nádvorníctvo. Huckajú proti mne veľmožov, nemôžu sa dočkať chvíle, aby ma videli zničeného. To sa, prisámbohu, nikdy nestane!“ Mrštil tvár a zúril dlho, jeho hnev rástol ako morské vlny.

„Je to neslýchaná zlosť a závisť,“ priložila do ohňa svoje polienko jeho žena Mária.

„Nič inšie, len že sa boja,“ vzal si slovo Illéšházy. „Bojazlivosťou dvora rastú intrigy a strach nimi lomcuje. Boja sa, že si vystúpil na najvyšší stupeň a že sa môžeš stať nebezpečným vláde. Si mocný a všetci čakajú na tvoj pokyn. Taký duch, ako si ty, vždy padá do podozrenia. A aby slabšej strane neudrela neskoro hodina, používa potom najpodlejšie skutky a výmysly, aby sa oslobodila od takého človeka.“

„Švagrovi neostáva nič iné, len aby sa pridružil k druhej strane“ ozvala sa Eva, „lebo jednotlivec sám presile neodolá.“

„Tak je! Ináč už nebude, ani nemôže byť,“ prisviedčal nádvorník. „Vidím, že hnev, závisť a strach vlády môžu skántriť jednotlivca. Keď ale prejdem na druhú stranu aj s týmto svojím hradom, aj Sedmohradčania, už teraz od cisára mocnejší, mne nielen svoje ruky ponúknu, ale spoločne s nimi odoláme aj najväčšej sile. A ak sa spojím ešte s našimi, s Lippaiom, Nádašdym, Telekym, Frangepanom, Zrínskym a s inými, haha, a keď prejdem k rákóciovcom, čože bude s Nemcami!“

„Slová môjho srdca!“ rozžiarila sa Illéšházyho tvár. „To bude najrozumnejšia vec, ktorú švagor urobí. Tak vznikne v krajine jeden celok a ak sa ešte pripútame k Turkom, s ktorými možno uzatvoriť mnohoročný mier, potom sa cisár v Uhorsku ani nepohne.“

„Nič lepšie sme nemohli vymyslieť,“ pokračoval o chvíľu Vešelíni, keď chvíľu rozmýšľal. Zdvihol pravicu a slávnostne predniesol tieto slová: „Prisahám, že neurobím ináč! Nechcem ďalej predstierať to, čo dávno nejestvuje.“

„Dokonané je dielo!“ obrátil sa k Illéšházymu, kývol hlavou a odišli spolu k tajomníkovi Naďovi.