ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po obede poberal som sa po boku hostiteľa svojho z dediny. Cesta, vlastne chodník viedol nás úložitým bokom, pokrytým rozkvitnutou ďatelinou. Bok prechádzal voľne v mohutný vrch, tvoriac akoby prvý stupeň na jeho podstavci. Nad poľom ďateliny zelenala sa hora. Klobúky sme držali v ruke, tvár sme si nestačili utierať. Slnko oprelo sa nám do chrbta; hrialo celou silou. Nohy ochabovali, často bolo treba postáť a vydýchnuť si. Nielen vydýchnuť, dobre padlo obzrieť sa i na prekonanú cestu. Chodníkom kráča dlhý rad žien, pekne vyobliekaných, akoby šli do chrámu. Medzi ženy vplietli sa i deti, väčšie-menšie, koľko ich len v Topoľanoch máš. Bezprostredne za nami vliekol sa ,slávny úrad‘, medzi ním a ženami medzera, ako to úcta k úradu vyžaduje. Veru divný to obraz: ten chodník akoby bol živý. Divná miešanina tvárí. Tam červená, plná, usmievavá — tam zvraštená s tenkými perami a ostrou bradou. No každá bez rozdielu je zhovorčivá. Nesú v rukách šechtár, do ktorého sa dojeva; deti zas krčahy, vykrášlené tulipánmi od výmyslu sveta. Zdá sa ti, že celé Topoľany kráčajú za svojím richtárom do dákej inej krajiny, ako Izraelskí za svojím Mojžišom. Notáriuš, idúci hneď za nami, nesie pod pazuchou zošity: obecné lajstre. Za remencom klobúka má zastrčenú ceruzku; zastrúhal ju iste tešlicou,^[3] je dohruba zastrúhaná — k tomu hrubá, silná, celkom taká, akou tesári po brvnách trahujú. Nuž hľa, v jeho rukách obyčajná by sa hneď a hneď zlomila.

Len keby to slnce nepražilo! I príroda je ako zahluchlá. Nič sa nehýbe, všetko mlčí. Ďatelina schúlila svoje listy a zakryla pred lúčmi svoju sýtu zeleň, vystaviac im šedivé ruby. Zdalo sa mi, že šaty vážia na mne centy, v čižmách že mám olovo. Nohy sa mi podlamovali.

„Si už ustal — povedal som ti.“

„Nie, nie,“ zahriakol som krstného otca. „Neustal som, ani neustanem.“

„Poznať to na tebe: ledva sa vlečieš. Zhoď ten kaput — daj ho sem!“

Musel som kepeň zložiť; krstný otec mi ho odňal a podhodil mladému boženíkovi, ktorý ho zložil do chumáča a pritisol pod pazuchu. Bolo mi hneď voľnejšie.

„Najtiaž nám dôjsť do chládku: tam bude snadnejšie. Už len musíš pretrpieť, keď si chcel ísť, musíš ustať.“

„Pôjdem, čo kolenačky. Salaš vidieť — to tak ľahko nevidím.“

„Čo jest na tom vidieť? Búda ako búda, v nej valasi, kotly, nádoby, ovce, psi — to je všetko. Škoda preto sa ustávať — a to dve hodiny!“

„Vy chodievate často na salaš?“

„Ja musím. Každý týždeň aspoň raz. Musím na salaš dozerať. Ach, moc ustávania, a to nič po nič. Iba čo Pán Boh odplatí. Moc mám na hlave: či sú ovce všetky, koľko soli zvýšilo, či sú košiare preložené, či bača má dobrý mincier,^[4] či dobre váži, či sú oštiepky dobré, či sa hora šanuje, či sa smrečky nezotínajú — človek má plnú hlavu starosti. A ak by len jeden týždeň nebol, už by bolo zle.“

„Preto nemáte už čo vidieť na ňom, že tak často ta chodíte. Ale ja — ja som ešte nikdy nebol na salaši.“

„No, veď uvidíš, ako je tam — uvidíš.“

Krstný otec kráčal pokojne ďalej. Mne nedal salaš pokoja. Chcel som sa všetko dozvedieť za horúca. Mnoho otázok sa mi núkalo; nevedel som, ktorou počať. Najlepšie od kraja!

„Čie sú to ovce na salaši?“

„Čie?“ podivil sa on. „Obecné. Každý gazda ich má päť, šesť, desať, dvadsať — ako ktorý sa vládze.“

„To sú nie obecné — patria gazdom.“

„Trochu gazdom, trochu nie. Kým sú doma, v ovčiarni — sú gazdove. Robí si s nimi, čo chce. Ak mu daktorá vyhynie, to je jeho škoda. Keď ich dá na salaš, v deň Žofie — už nie sú jeho, ale obecné. Ak by daktorá zhynula, že by ju vlk potrhal, alebo ak by sa zabehla, obec nahradí škodu gazdovi. Keby sa vyzvedelo, že som ja nedozeral, ako svedčí, ťahali by mňa.“

„Hm, to je pre gazdu dobre. Osoh z oviec má čistý, a škodu má obec.“

„A akú? Tá obec sme my, gazdovia. Toho roku ja dám náhrady šesť grajciarov, a na rok, možno, mne dajú stonásobne, ak mi ovca vyhynie. Mňa tie tri groše nezabijú, a tomu, čo škoduje, veru dobre padne náhrada. A obec má i osoh zo salaša. Trus zostane jej.“

„A vy ho zo salaša zvážate?“ zasmial som sa.

„Nie, máme tam lúky; tie sa vykošarujú,^[5] na rok bude tam tráva po pás.“

„A kto tam vedie všetko, keď ste vy nie tam?“

„Na to sme si vyvolili baču. To je veľmi hodný človek a dobrý gazda.“

„A upasie tam toľko oviec? Koľko ich je?“

„Vyše sedemsto. Ale bača sedí len doma, v kolibe. Za ovcami chodia valasi. Jest ich osem.“

„Čo im platí?“

„Majú dobrú plácu. Každý dostane na týždeň po štyri oštiepky. Oštiepok stojí obyčajne štyridsať grajciarov.“

„No, to je nie moc: jeden zlatý šesťdesiat grajciarov na týždeň.“

„Dosť mu je to. Od Žofie do Michala je devätnásť týždňov, to je…“

„Vyše tridsať zlatých,“ doložil som ja.

„No, to je pekný groš. K tomu si prirátaj chovu, obuv tiež na celé leto, krem toho podelia sa s peniazmi, čo pri rozsadzi na Michala vyberú. A ešte každý, kto len príde, zavďačí sa im čím-tým. Hanbil bych sa s prázdnou rukou ísť na salaš. Tu tabaku, tu švábky, múky — nazbiera sa to.“

„To by ja tiež bol vďačne valachom!“

Vskutku, začal som závidieť ten bezstarostný život tým ľuďom. Krstný otec sa mi tiež usmial, akoby chcel povedať, že veru ani on by neuskočil, keby ho ta prijali. No chcel som predsa vynájsť dáky háčik, aby krstného otca trochu pohneval.

„Kto tým valachom platí, obec?“

„Bača.“

„Tak?“ podivil som sa a usmial, že ho už mám. „Prečo on, keď sú to nie jeho ovce? To by mala obec, to je nespravodlivosť.“

„Keby mal bača krivdu, nenašli by sme nikdy nikoho: a každý rok i traja sa nám núkajú, nemá ten krivdy. My sa s ním zjednáme, koľko dá syra od ovce — on sľúbil šestnásť funtov,^[6] toľko sa dáva od nepamäti sveta. Čo mu vyše toho zostane, to je jeho: hoden je, aby z toho i valachov platil. Dakedy obíde dobre, ak má dobrý rok, mnoho zarobí.“

„A keď je zlý rok, že mu ani tých šestnásť funtov nedôjde?“

„Keď nevyraduje,^[7] zvolám obec, nech rozsúdi, aké bolo na baču leto. Ak boli zlé časy a bača nebol v dačom vina, tí, čo syra na svoje ovce dostali, nahradia tým, na ktorých nedošlo. Bačovi nedáme škodovať. Ono sa i málo trafí, aby bača nevyradoval.“

Nemohol som krstného otca tu polapiť. Ale mal som ešte jednu dobrú otázku.

„To je veľmi pekná obyčaj,“ pochválil som ho, aby som mu tým ľahšie pristúpil. „Bača nemá žiadnej krivdy. Koľko má oviec, toľko ráz po šestnásť funtov syra oddá gazdom. Jemu je jedno, či ten gazda má dostať viac, či menej, a či dostane toľko, koľko mu príde. Ale krivdu majú gazdovia medzi sebou. Šestnásť funtov syra brať, či je ovca zlá, či dobrá: to je nespravodlivé. Byvši vami, vyhnal by na salaš miesto dvadsať dobrých štyridsať planých oviec, a dostal by som dva razy toľko syra.“

Krstný otec sa mi srdečne zasmial.

„To by si zle pochodil, lebo by si nedostal na štyridsať oviec syra, ale na menej. Valachom, od paše a všetky dávky musel by si od tých zlých tak platiť ako od dobrých, od každej hlavy. Preto žiaden gazda nechce mať mnoho zlých oviec, ale málo a dobrých, aby čím viac osohu ťahal a čím menej platil. Dneska ideme na salaš, aby sme premerali, koľko gazdom príde syra. Lebo syr nedávame od hlavy, ale podľa mlieka. Daktorý gazda má tridsať oviec, a syra mu príde len na päťadvadsať. Iný na päťadvadsať dostane syra od tridsiatich. My sa nedáme klamať.“

Ťažko sa tu hádať. Títo ľudia si vedeli zo salaša vytvoriť plané ovce. Prostriedok na pohľad jednoduchý, ale veľmi vtipný. Osoh ťahať dľa množstva mlieka, dávky platiť dľa hláv. No ešte sa dali nájsť i medzery.

„Medzi sebou ste nie ukrivdení, to je pravda. Len by rád vedieť, ako vynájdete ten merťuk,^[8] ktorý zodpovedá tým šestnástim funtom syra. A či to už máte takú ovcu, čo práve toľko mlieka dáva? Ak merťuk sami robíte, to je ťažká vec. Ak je merťuk menší, bačovi sa ukrivdí, lebo musí syra dávať nie na sedemsto, ale i na sedemstopäťdesiať oviec. Kdeže vezme tie ovce, čo mu nadskočilo?“

„Merťuk sa každý rok robí iný. Pôdoj rozmeriavame a zvieme, koľko príde na jednu ovcu.“

„Tak musíte mať sedemsto malých nádob. Kým ho rozmeriavate, polovica sa vám ho porozlieva, a merťuk bude zas len nepravý.“

„Máme na salaši nádoby. Odmeria sa, koľko je mlieka holieb, a na papieri sa rozhodí, koľko príde na ovcu.“

Ešte som mal steblo, na ktorom som sa chcel zachytiť.

„Povedzte mi, prečo dnes idete merať? Mohli ste ich merať, kým ešte boli doma. Načo sa má celá dedina ustávať?“

„V máji býva paša najlepšia. Po Jáne začína planieť a ovce začnú mlieko tratiť. Teraz po Petre-Pavle je paša tak stredná: neukrivdí sa ani jednému. Daktorá ovca bola by v máji dobre dojila, a teraz by sekla razom: bača by mal škodu i gazdovia — takto je najspravodlivejšie pre všetkých. A to je už taká obyčaj u nás.“

Ako všetko, ani salaš nie je bez chyby. Toto je jeho najslabšia stránka. Bačovi je jedno, čo kedy sa ovce merajú, on platí od hláv; ale gazdom je predsa nie jedno, lebo ovce nedoja vždy rovnako. A nedostávajú syra od hláv.

„A kedy ste ustálili ten merťuk na tých šestnásť funtov syra?“

„Včera sme tam boli. Mám ho pri sebe.“

Ukázal mi malú drevenú nádobku, ktorú sebou niesol.

„Keby mal bača rozum, mohol včera zo desať oviec ukradomky podojiť: merťuk by mu bol vyšiel menší a vy by ste boli oklamaní.“

„To by bola len jemu škoda; sám by si z kapsy vyháňal. Od každej tejto nádobky musí zaplatiť šestnásť funtov syra; čím menšia nádobka, tým viac ráz by platil. To je práve tak, akoby si pri kupovaní súkna siahu skrátil.“

Dal som sa teda dolapiť v matematike; ja, skončiac piatu triedu s piatimi eminentes! A to komu — krstnému otcovi, čo krížikmi ráta!

„A keby bača dnes podojil ovce?“

„Nuž tak by nás oklamal — ale od rána sú tam dvaja hájnici, tí sú sprisahaní, budú naň dozerať i na valachov.“

„No, to máte múdre zariadené. Váš salaš — na tom chyby skoro niet!“

„Keď niet, nuž niet: veď uvidíš.“