ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas sa míňal, slnce sa sklonilo k západu. Na dedinku vysoké vrchy hodili svoje tône. Poľana je ešte pod slncom, ale tône stromov rastú. Čas utekal.

Boženíci začali sa zberať.

„Ale dočkajte, kým sa odvarí,“ zdržiaval ich bača.

Nedali sa.

„Bude večer, potme ťažko horou chodiť,“ odpovedal krstný otec.

Bača prikývol hlavou.

Mne bolo do plaču. Bačovi som závidel. Tá voľnosť, široká, neobmedzená nikým. O nej som sníval od malička až dodnes — hľadal som ju, darmo. Dnes som ju našiel, a už ju mám nechať!

Nehýbal som sa zo svojho kútka.

„Čo nejdeš, si ustatý? Neboj sa, pôjdeme pomaly, len sa zober.“

„Ja nejdem,“ odpovedal som mu vzdorovite.

Považoval som ho za svojho úhlavného nepriateľa, ktorý mi chce vyrvať, čo mi je najdrahšie — voľnosť, a zaviesť ma zase do toho starého kalu.

„A tu zostaneš? Tu nemôžeš zostať. Poď, ponesieme ťa.“

„Nejdem.“

„Otec by sa ti nahneval.“

Pokrčil som plecami.

Krstný otec si nevedel rady. Obzrel sa po boženíkoch, dľa starej obyčaje, akoby od nich čakal porady. ,Slávny úrad‘ mlčal.

„Nespáčilo sa ti u mňa dačo? Povedz; ako ti uhovieme, keď mlčíš?“

„Všetko sa mi páčilo — všetko. Ale nechajte ma tu!“

„Chceš tu nocovať?“

„Chcem.“

„Prechladneš; zima ti kosti poláme. Celý život budeš banovať: slúchni!“

Zaťal som sa a neodpovedal. Spod čela som sa díval, čo urobí krstný otec. Žmurkol okom na silného notáriuša, a už som bol v objatí železných ramien. Vzal ma na ruky ako malé dieťa a vyniesol ma pred kolibu.

„Ja nejdem, pusťte ma!“ a zavirgal som nohami, pravda, len vo vzduchu.

Notáriušovi som ležal na rukách, nohy som mu mal pod pazuchou. Ťažko sa bolo pohnúť. No vymotal som si ruky a zachytil sa nimi, čoho som sa mohol. Najpríhodnejšie boli jeho dlhé, husté vlasy.

„Bodaj ťa, aby ťa!“ zašomral notáriuš a postavil ma na pažiť. „Zapustilo sa mi ako netopier do vlasov. Ja sa mu nedám kvákať.“

Neobzerajúc sa oňho, skočil som ku kolibe. Chytil som baču za rukáv.

„Nedajte ma, prosím vás, nedajte ma!“

„Ale nechajte ho, keď tak chce,“ ozval sa bača.

Jeho tvár, zdá sa mi, zjemnela. Akýsi divný výraz postrehol som na nej, ako keď otec hladí svoje dieťa.

„Nuž nechže sa mu stane po vôli,“ odpovedal krstný otec. Znelo mi to ako trpká výčitka. „Spod mojej strechy utečie na salaš, taká hanba!“ Cítil sa urazeným. „Ja ti tiež mám dať čo jesť.“

„To len taká vôľa ho nadišla,“ očíšťal ma bača „Nechže skúsi, ako je i tu.“

Krstný otec sa utíšil. Bačovi naložil, ako ma má na noc uložiť a poprikrývať. Vlastnú halenu mi nechal. Nepovediac ani dobrú noc, roztrpčený odišiel.

Vrátil som sa uradovaný do koliby a sadol si na zem. Bača ľahol na svoju lavičku a odfukoval. Ten mäkký výraz sa mu z tváre stratil. Hľadel na povalu k jednému bodu. O mňa sa neozrel. O čom mohol ten obor rozmýšľať — iste o veľkých veciach! Vytiahol spod krovu lajster, do ktorého popoludní zapisovali, ktorý gazda koľko dostane syra. Čítal, rátal, prehrebal a zas vložil lajster na predošlé miesto.

„Kedy prídu ovce?“ spýtal som sa ho po dlhej chvíli.

Bača hľadel do povaly, neodpovedal.

„Budete skoro dojiť?“

Ticho. Ani čo by ma nebol videl a počul. Bolo mi smutno, otupno. Kde je krstný otec, snáď už doma? A krstná mať čo povie? Načo som tu zostal, čo tu mám? Tichosť, púšť.

Vyšiel som z koliby.

„Kde ideš? Seď, do hory nechoď, zablúdiš.“

Takým hlasom ani otec nehovoril ku mne. Bol taký tvrdý ako z ocele. Obzrel som sa: tvár taká prísna. Bál som sa ho.

„Idem len na poľanu pozrieť,“ odpovedal som mu pokorne.

Slnce už bolo za horami. Dolina zahalila sa tmou. Vrcholce okolitých vrchov zastreli sa purpurovým závojom. Horou sa niesol tajomný, posvätný šumot, akoby si jedle čosi šeptali. Pod nohami cítil som chlad. Padla rosa. Nik ju nevidel, skadiaľ prišla, len keď bola tu. Tu i tu zatiahol studený vetrík poľanou a pohrával si šosmi môjho kepeňa. Cítil som zimu.

Pred kolibou vzplal oheň; červeným svetlom ožiaril poľanu i postavy pri kolibe. Bol to bača a traja valasi. Nad plameňom visel kotál. Podišiel som k ohňu a striasol som sa, keď ma obišla teplota. Valasi podkladali suché raždie, bača sedel na prahu koliby a díval sa do ohňa.

„Čo tak pozde odvárate?“ pýtal som sa valacha.

„Oneskorili sme sa. My sme boli v hore dreva hotoviť a svet bol tu dlho.“

„Indy sa odvára včaššie?“

„Za vidna.“

Valach sa nepúšťal veľmi do reči. Druhého som sa čosi opýtal; ten neodpovedal ani toľko. Čosi nám ťažilo, nebolo nám voľno.

Žinčica sa začala variť. Hustý vrch zobrali do putery, na urdu. V kotle ponechali samý spodok, psiarku.^[17] Bača miešal v putere veľkou varechou. Obišla nás vôňa.

„Budeš žinčice?“ opýtal sa bača.

„Ak mi dáte.“

Podali mi črpák, fúkol som na ňu. Bača nevľúdne pozrel na mňa.

„Nedúchaj na žinčicu,“ pošepol mi valach. „Ovce nám prischnú.“

Srkal som ju opatrne — nechutila mi. Nie preto, že nebola dobrá, ale že sa nedala na dúštek vypiť. Trochu som sa i okúňal. Ani jeden nedrží so mnou; všetci čakajú, kým urda vychladne, len ja…

Ani čo by sa boli zhovorili! Žinčica bola v komore, ovce boli už v strunge. Valasi šli dojiť, i bača. Šiel som k honelníkovi.

„Prečo ste tak neskoro prišli?“

„Bol výmer — museli sme čakať, kým ľudia poodchodia.“

Dojenie bolo zdĺhavé, nič zaujímavého v ňom. I honelník bol zamyslenejší, málo hovoril. Ovce zapreli do košiara a vošli do koliby. Mňa veľmi ani nevolali. Valasi už pri strunge nehľadeli na mňa prívetive. Ani jeden sa ma neopýtal, čo tu hľadám — no z tváre každého tá otázka mi kynula. Ba keď som do koliby vstúpil, veselý hovor prestal. Pre mňa prestali hovoriť; preto, že som cudzí. Možno, že i preto utíchli, lebo o mne hovorili.

Nevidel som jednej prívetivej tváre. I honelník sa ma stránil. Ostatne, mal inej práce dosť. Umýval nádoby, riadil kolibu. Valach zasa poprával pahrebu, v ktorej sa piekli zemiaky. Iný ukladal drevo pred kolibou a opieral o stenu, aby zajtra na slnci obschlo. Bača mal prácu so zapekačkou. Jediný ja sedel som bez roboty. Čo robia u krstného otca? Ako by sa tam pekne večer minul! A tu ticho, smutno!

Pôdoj sa skľagal,^[18] valasi obsadli puteru, robili oštiepky. Bože, zas len to isté, koľko ráz to už musím vidieť!

„Nie ti je tu clivo?“ pýtal som sa ukradomky honelníka, keď popri mne prešiel.

On pozrel na mňa udivene. Nepochopil, čo sa ho pýtam. Hľadím za ním, ide po vodu.

„Chlapče, neuvládzeš dve gelety,“^[19] volal za ním bača. „Dosť ti je jednej!“

„Oj, unesiem!“ a veselo vykročil z koliby do tmavej noci.

Pozrel som von. Strach ma obišiel, ako keď sa človek večer cíti v chráme. Divil som sa, že ten chlapec opovážil sa sám nohu z koliby vytiahnuť. Skočil som i ja za ním.

„Kde ideš?“ zavolal bača.

„Za ním.“

„No, dobre, len sa neboj.“

Vonku tma, mesiac ukrytý za mračnami. Nevedel som, kde je honelník. Stúpiť som sa neopovážil; nevidel som na krok pred seba.

„Chlapče, chlapče!“ volal som za ním.

Čosi šuchlo, za rukáv ma chytil honelník. Podal mi geletu a brali sme sa k prameňu. Viedol ma neznámym chodníkom ako slepca. Šli sme húštinou, zas rúbaniskom a zas húštinou. Každý ker ukrýval duchov, ktorých som mienil pred sebou vidieť. Honelník ani jedného nevidel; jemu to boli pne, borievky, smrečky.

Prišli sme k studničke; gelety sme podložili pod žliebok. Naslúchali sme žblnkotu vody, padajúcej v nádobu. Divne sa to v tom tichu vynímalo. Chcel som hovoriť — ústa sa hýbali, slovo nechcelo z jazyka.

Gelety zobral honelník a mňa pustil prázdneho popredku. Niekoľko krokov kráčal za mnou. Ja by bol poblúdil, ale honelník mi vravel, kadiaľ ísť.

Kráčali sme húštinou. Kroky naše tupo odznievali ako v krypte. Všetky mátohy, o ktorých som kedy počul, zišli mi na um. Tichosť velebná — iba! Zastali sme.

„Počuješ, počuješ?“ šepol som mu trasúcim sa hlasom.

„Čo?“ opýtal sa tiež ticho.

V jeho hlase bolo badať záchvev strachu.

„Čo to húka, hlas akoby spod zeme vychádzal. Teraz — počul si?“

„To sova húka,“ odpovedal triezvym hlasom honelník.

„Nie, nie. Pekne počujem: uhú, uhú.“

„To je sova, len poďme.“

Pilne som sa obzeral na všetky strany. Pritom robil som dlhé kroky. Len skôr do koliby — len skôr! Čosi ma chytilo za kabát — nechce ma pustiť. Trhám sa mu — drží ma. Trhnem kabátom — kabát pukol; pustilo ma. Len skôr — len skôr! Hľa, čosi šuchlo! Uteč — uteč!

„Čo utekáš, nebež,“ počul som z diaľky honelníkov hlas.

Počul som, ale neslúchol. I ten hlas mi znel otupne, bol som preľaknutý. Zavrel som oči, aby dačo nevidel, a hmatajúc pred sebou rukami, dral som sa húštinou na poľanu. Vydýchol som si. Húština bola za mnou, zablyslo sa mi svetlo z koliby. Čo to? Pod nohou cítim čosi mäkkého…

„Á…á…á!“

Výkrik môj desne sa niesol poľanou. Ozvena ho po celej hore rozniesla. Zvonce v košiari sa ozvali, pes zabrechal. Padol som na zem, nohy sa mi do toho predmetu zamotali.

O chvíľu ozvalo sa nado mnou niekoľko hlasov; brechot psov miešal sa do hlasu valachov. Dvaja valasi chytili ma medzi seba a viac mŕtveho než živého doviedli, vlastne doniesli do koliby.

„No, veru, mal si sa čoho zľaknúť! Kožuštek; nič, len kožuštek.“

Valasi sa zasmiali, mne tiež pohrával úsmev osinelými perami. Vedel som, že to bol len žart. Ktorýsi valach pohodil kožuch, a nie darmo. Nad zdareným fígľom sa chutne smiali a prívetivejšie hľadeli na mňa. Preto som sa nehneval, ba bol som rád. Valasi tešili sa, že aspoň môžu ma postrašiť. Začali rozprávať príhody zo svojho života.

„To bolo just tak,“ začal bača, „ako vtedy a vtedy stalo sa mne tam a tam…“

Radosť ho bolo počúvať. Čo bolo smiešneho, to označil tónom — ťažko sa mu bolo nesmiať.

Ako skončil, začali za ním valasi.

„Keď som bol tam a tam, stalo sa mi to a to…“

Okrial som medzi nimi; každé slovo som hltal. Moji profesori nemali nikdy tak vďačného poslucháča. Rozprávka trvala i pri večeri. Ako mi chutila tá večera! Z pahreby zemiaky a kapusta. Kapustu sám bača varil — v kyslej žinčici. Bola kyslá a presolená. Samotná by sa nedala jesť — s neslanými zemiakmi bola dobrá. Musím spomenúť, že sa jedlo len z jednej misky ako v rodine. Kapusta mizla, až strach na to pomyslieť. Lyžice boli drevené — bolo ich deväť, toľko, koľko obyčajne jedákov. Na mňa lyžica už neprišla. Musel som s honelníkom jednou lyžicou jesť.

Po večeri jeden z valachov zapískal nám na píšťale. Piesne, som pred rokmi ktoré počul v topolianskom poli, zjavili sa znovu ako staré známe. Bolo nám veselo.

Čo zažiadali, všetko som vykonal. Skočil som i ,na palec‘, naučili ma ,ako morka chodí‘, i ,ako sa klepe kosa‘ — zaplatil som poriadne vstupné. Tešili sa všetci, že sa mohli už raz poriadne zabaviť. Keď sme si ľahli, musel som si ľahnúť medzi nich na najlepšie miesto. Na ohnisko priložilo sa niekoľko polien, ohník nás príjemne ohrieval. Dverce boli zapreté a o chvíľu bolo v kolibe teplo. Zavládol sen, všade chrápanie. Ja, ustatý lopotením, zaspal som, akoby ma bol do vody hodil.

Bol jasný deň, keď som sa prebudil. Len bača bol v kolibe, valasi boli pri ovciach a v hore pri hotovení dreva. Našiel som sa na lavici bačovej. Musel som im zavadzať, preto ma preložili. Bača, vidiac, že som sa prebudil, usmial sa mi vľúdne, otcovsky. Ja som sa mu chcel tiež usmiať; tvár sa mi skrivila. Bolo mi zima. Zub na zub mi nedopadúval. Bol som pritom mokrý, akoby ma bol vodou oblial.

„Ako si spal?“

„Dobre.“

„Počul si hrmavicu?“

„Nie veru.“

„No, dobre, že si tak spal. Bol by si sa bál. Bola veľká búrka. Valachov na zemi podliala voda. Teba nie?“

„Som trochu mokrý.“

„Vyložili sme ťa na lavicu. Ale šťastie, že nás búrka prebudila. Bol by si zhorel. Pozri, aký ti je kaput.“

Úbohý plášť! Jeden šos nadtrhnutý, držal sa len uzučkým pásom na kapute. Vyzeral celkom ako polostrov, ktorý môže more každú chvíľu od pevniny odlúčiť. Kde sa mu to stalo? Aha, večer, keď som pred mátohou prchal. A vprostred chrbta zas vypálený ostrov, asi toľký ako obe Ameriky spolu.

Stal som si k vatre a zohrieval skrehlé údy. Zima tým väčšmi ma sekala. V ušiach mi hučalo, hlava mi bola ako cent. Ledva som sa držal na nohách, triasli sa podo mnou.

„Chlapče, ty si prestydol. Vidíš, ako je na salaši.“

Po obede poslali ma do Topolian. Valach šiel so mnou, miestami ma musel niesť. Bolo mi čosi lepšie. Krstní rodičia ma prijali s otvoreným náručím, krstná mať zaplakala nado mnou. Uložila ma do postele, ukryla perinami a častovala lipovým kvetom.

Druhé ráno bol som ako ryba. Nič ma nebolelo, ale ma domov nepustili. Až prišiel sám môj otec pre mňa. Prosil som krstných rodičov, aby ma nezjavili, kde som to nocoval: a tí dodržali slovo. Keď som sa vrátil domov, mať držala prehliadku nad mojím zdravím a šatstvom — to robila po každej návšteve v Topoľanoch — i objavila na tmavom plášti veľkú žltú záplatu. To bol ten ostrov, ktorý krstná mať vlastnoručne bola zaplátala. O týždeň kedysi vyšiel najavo i polostrov. No mať už nepovedala nič.

Ten plášť dosiaľ mám; i vezmem ho vše sebou, keď idem do Topolian. Rád chodievam na salaš, kde ma vítajú ako starého známeho. Chudák bača — prestala mu kukučka kukať; dnes je bačom bývalý honelník. Keď mu pripomeniem, ako ma vtedy nemile prijali a trápili, odpovie mi mladý bača:

„Akí sú páni, takí budeme i my.“