ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyšli sme pred kolibu. Čas už bol tu. Bača stal si ku krstnému otcovi a ako zvrchovaný pán oprel ruku o bedrá a díval sa pyšno na poľanu. Richtár i so ,slávnym úradom‘ vynímali sa pri ňom ako paholci. Keď vidíš tú vztýčenú hlavu, z ktorej visia dlhé vlasy, tie smelé oči, tú vysokú postavu, tú… všetko ti pripomína staré časy, keď ešte nebolo pánov ani sedliakov, vysokých ani nízkych, keď bol každý v svojom dome pánom. Snáď to prelud, možno že nás zmysly klamú — no bača nás na to upomína, bez toho, aby to tušil.

Akoby i víly boli ožili — taký hovor je na poľane. Ženy popustili si jazyky. Zrazu všetko utíchne, ,slávny úrad‘ i ženy hľadia jedným smerom; počuť vzdialenú miešaninu zvukov: zvonce i klepáre v najkrajšej disharmónii. Bača pohladil si dlhé vlasy, oko sa mu usmialo. O chvíľu vynoril sa z húštiny mladý valach, na pleciach zahodená huňa, v pravej ruke kyjak. Popri ňom vykračuje si valaský pes; tu i tu chňapne za dotieravou muchou. Za nimi kráčajú ovce. Akoby chceli už zovňajškom dokázať, že sa spoliehajú na svojich vodcov: sklonili hlavy k zemi a nasledujú ich slepo. Za prvým valachom ukázali sa po bokoch kŕdľa dvaja. Sprievod zavierajú ešte dvaja s jedným psom. S nimi kráča šuhaj ešte mladý, asi v mojom veku. Obďaleč za kŕdľom, akoby sa okúňali, vlečú sa obecní hájnici, ktorých vyslal slávny úrad, aby sa ovce poriadne napásli i aby sa dáka chyba nestala.

Pozrel som na hodinky; práve minulo tri. Nielen bača, i valasi majú spoľahlivé hodinky…

Sotva sa kŕdeľ octol na poľane, valach, čo šiel popredku, zahvízdal na palci. Ovce vbehli do jednej ohrady. Psi za nimi bežali, radostne štekajúc. Ohrada zaplnila sa ovcami. Ohrada bola z troch strán obohnatá plotom, zadná strana nebola zahradená. Tam stál spomenutý chlapec, aby ovce tohto východu nepoužili. Tá strana, obrátená k ženám, bola prikrytá chvojím, aby ani slnce príliš nepripekalo, ani dážď nepršal. V plote bolo osem otvorov, pri každom sedisko z prsti a plášťov, na ktorých pažiť smutne usychala. Tu si stali valasi ku každému otvoru. Notáriuš prešiel popred ženy, do radu posadené a prísne skúmal, či v nádobách, do ktorých sa malo dojiť, niet vody. I to sa vraj často stávalo; ba boli bezbožnice, čo v skleničke doniesli sebou mlieka. Čo ženy nenavymýšľajú! No toto sú všetko spravodlivé. Každá, pred ktorú notáriuš stane, vycedí šechtár do poslednej kvapky — pred jeho očima.

Tak bolo všetko hotové. Ženy posadali na pažiť. Krstný otec dal znamenie. Valasi chytili po ovci, vytiahli ju z ohrady a zavolali meno patričného gazdu. Deti boli na to, aby ovce od valachov prejímali a materiam oddali. Pred ohradou bol stisk, trma-vrma a krik ako v Sodome.^[12] Klbko, ktoré sa rozviť nemôže. Úradskí rozišli sa na všetky strany a dozerali na ženy, aby sa pri práci nerobili pletky a klamy. Ja som sa díval na všetko toto ako omámený. Najviac som sa trápil, ako tí valasi pri otvoroch poznajú každú ovcu. Pýtať som sa ho nemohol, ani jedného; boli zaujatí prácou. Aha, v ohrade je malý valach, ten mi bude môcť povedať. Šiel som k nemu.

„A ty si tiež valachom?“

Chlapec ma obzrel divne. Nevedel pochopiť, čo ja tu chcem.

„Tiež pasieš ovce?“ opýtal som sa ho.

„Pravdaže!“

„Taký malý, a už valachom!“

„Ja som nie valach — ja som honelník.“

„Veď je to všetko jedno.“

„Oj, nie — ja ešte nedojím, len ovce zaháňam do strungy.“

„A čo je to tá strunga?“

„No,“ zasmial sa chlapec. „Čo? Veď v nej stojíme.“

„Táto ohrada?“

„No, kde sa ovce doja.“

„Ale pasieš.“

„Ja len zavraciam. Pásť vedia len valasi.“

Tomu som sa musel zasmiať. O pasení hovoril, akoby to boli dáke čary.

„A kde sa naučíš pásť, či máte na to školu?“

Chlapec poznal, že sa mu vysmievam. Odvrátil sa. Zahvizdol na palci a ovce sa tým väčšmi tisli k východom pod ruky valachov.

„A je to ťažko ovce pásť?“

„No! To hockto nevie. Musí vedieť, kadiaľ sa poženú ovce; koľko máme zostať na jednom mieste a — všetko!“

„Neschodíte každý deň celú pašu?“

„Ó, nie. Včera sme pásli vo Viechach, dnes na Brežkovie doline — každý deň inde.“

„Prečo nie každý deň všade?“

„Keby sme celú pašu schodili, ovce by sa nenapásli. Najprv by len kvietky strhúvali, trávu by stlačili a iba by darmo tratili mlieko.“

„A kto vám rozkáže, kadiaľ pôjdete?“

„Salašník; ten, čo to popredku chodieva.“

Ten, čo popredku šiel, je teda salašník.

„A vy ho musíte slúchať?“

„Veď by nám ten dal!“

Chlapec hovoril s veľkou úctou o ňom. Poznať, že ho slúcha.

„A ten salašník musí to vedieť, kedy sa treba s ovcami vrátiť?“

„To už on vie. Keď vypasieme, nuž sa vrátime.“

Hľa, tu je celé tajomstvo! Ľahko im uhádnuť, koľko je hodín, k tomu netreba ani slnca, ani iných znakov. Salašník má podelenú pašu na rovné čiastky: za ten istý čas vypasie stádo ten istý kus paše. Žalúdok oviec mu je najlepším merťukom času. Pravda, na poludnie musia vypásať menší kus paše než predpoludním.

„Včera predpoludním ste práve toľký kus vypásli ako dnes?“

„Oj nie. Vo Viechach je paša horšia, ale väčší kus jej je. Brežkovie dolina je máločo väčšia od tejto poľany.“

Moja domnienka bola teda mylná. Dľa paše sa tiež neurčuje čas.

„A ako vie salašník, že sú už tri hodiny.“

„Pozrie na slnce a — všelijako.“

„A ty by si tiež uhádol?“

„To hockto nevie. Ale sa naučím.“

Záhada zostala záhadou.

„Čia je toto ovca?“

„Bačova.“

„Aha, bačova!“ pomyslel som si. „Bačovu musí poznať.“

„Richtárovu by si poznal?“

„Každú viem, čia je.“

„A táto?“

„To je Mrázikovie.“

„Dľa čoho si ju poznal?“

Chlapec chytil ovcu za hrdlo a ukázal mi jej pravé ucho. Bolo doň dva razy strihnuté.

„To je znak Mrázikovie.“

„Každý gazda má iný znak?“

„Každý.“

„Aký znak dáva richtár svojim ovciam?“

„Na ľavom uchu vystrihnutý zúbok a dve kolieska.“

Aby mi to hneď dokázal, chytil richtárovu ovcu, i bolo tak.

Bolo mi do smiechu. ,Títo ľudia nevedia z knihy čítať, ani litery nepoznajú: tým ľahšie im padne zachovať si znaky, na ušiach oviec. Uši oviec, na nich celá história vystrihnutá. Nebolo by hodno ovčie kože kradnúť! Ostatne, nie je to tak ťažko niekoľko tých znakov si zachovať. Keby ja nemusel znať slovenskú, maďarskú, nemeckú, latinskú, grécku a ešte iné abecedy a mluvnice, tiež by sa ľahko naučil túto primitívnu. Ale i to by bol pekný žart, keby si richtár kúpil od Mrázika ovcu, a Mrázik od Cabana, a Caban od richtára: valasi by sa zblazneli.‘ A honelníkovi som to aj povedal, doložiac so smiechom:

„To by ste museli ovciam uši poodstrihovať a chvosty poodtínať, aby vám boli značné.“

„A načo? Dakde ani neznačia ovce; nemajú vo Veľký piatok alebo kedy, alebo sa pozabudne. Aj pokupčia medzi sebou s ovcami, alebo z druhej dediny došikujú. My poznáme.“

„Ukáž mi jednu ovcu bez znaku.“

Honelník vylovil jednu čiernu z kŕdľa.

„Toto je Palúchovie Beta.“

„Voláte ju Betou?“

„To skoro každú dáko voláme.“

„A túto ako voláte?“

„Vakeša.“

„A túto?“

„Kornuta.“

Vzal som mu z ruky kyjak a ukazoval som mu ovce jednu po druhej. Popočúval som mien od výmyslu sveta. Roza, Šuta, Čugaňa, Rysuľa, Blška, Záplata… V ušiach mi hučalo.

„A dľa čoho poznáš ovcu, keď nemá znaku?“

„Na znak ani nehľadíme; to len raz, dva razy. Potom už ľahko pozná sa i bez znaku. Má alebo hviezdu na čele, alebo okuliar, alebo pysk ohnutý, alebo rohy — každá má dáky znak.“

„A prečo si Palúchovie svoju nepoznačili?“

„Tú kúpili.“

„Ako vieš, že ju kúpili?“

„Povedali nám.“

„O každej ovci viete, keď ju kúpia, i kto ju kúpil a kedy?“

„Všetko. Táto sa v dedine uliahla, i táto; túto z Lučenca dohnali, túto za bielu prekupčili, toto je dobrá dojka, táto má na siedmy rok, v jeseni sa vraj predá…“

Chlapec niekoľkými slovami podal mi krátky životopis všetkých oviec, čo boli nablízku. Divil som sa, kde tie dáta pozbieral, i ako si ich zachoval.

„Si už dávno honelníkom?“

„Toto druhý rok.“

„A už poznáš všetky ovce?“

„No, to by bolo! Každý rok budú iné. Valach každý rok sa ich učí odznova znať.“

Všetky znaky vedieť, o každej ovci mať v pamäti: akú má vlnu, kde sa uliahla, kde ju kúpili, za čo, kedy, koľko má rokov, aká je dojka a ešte jej i meno dať! Títo ľudia znajú svoje povinnosti i svoje stádo. Nie darmo mal Spasiteľ pred očima príklad dobrého pastiera, keď povedal: ,Ja som ten dobrý pastier a znám svoje, a znajú ma moje.‘

Nechal som honelníka v tom povedomí, že mi mnoho chýba, aby bol nie valachom, ale aspoň len honelníkom.