ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po dvojhodinovej púti hustým ihličnatým lesom dostali sme sa na poľanu. Hora svojou tmavou zeleňou tvorí vhodný rámec jasnej poľane, porastenej drobnou, šťavnatou trávou. Pekný naozaj obrázok! Vôkol hora sťa zamatový rám, v ňom poľana, tvoriaca zelené úzadie košiara a koliby. Koliba akoby sa necítila voľno uprostred poľany, utiahla sa k okraju hory, do tône starých jedlíc. Divný to domok! Také asi stavajú bobry ponad vodu. Pozoroval som, či sa mi neukáže dáky bobor. No bobra nevidno, miesto neho stojí pred kolibou obor. Veru obor, vysoký chlapisko, akých ani v našich krajoch tak chytro nevidíš.

Vstúpili sme do koliby. Veru ťažko si predstaviť, ako sa sem osem chlapov zmestí. Je tu len jediná lavica, na jej konci, obrátenom do kúta, položený vankúš: jediný luxus, čo si snáď len bača môže dovoliť. Valasi nemajú vankúšov, snáď si podkladajú poleno pod hlavu. Postelí tiež niet; iste sa odpočíva len na zemi, čo má tú výhodu, že ak človek spadne, nepoletí ďaleko. Jediný bača leží na lavici — no kto by mu závidel? Lavica by bola i mne krátka. Bača, čo ako sa pokrčí, musí nohy niže kolien spustiť na zem. Ku kolibe patrí komora od koliby len doskovou stenou oddelená.

„Dobrý deň!“ pozdravil som baču slušne.

Zložil som i klobúk, ako sa v cudzom dome na poriadneho šuhaja svedčí.

„Pán Boh uslyš!“ odpovedal mi bača.

Odpoveď, ako vidno, cele neprístojná, lebo na môj pozdrav svedčilo by sa odpovedať: ,Ďakujem.‘

A či som ja zle pozdravil? Tak sa zdá: krstný otec pozrel tiež akosi divne na mňa a doložil:

„To je môj krstný — driapal sa za mnou, že vraj ešte nikdy nebol na salaši.“

Bača si zazíval a pokročil ku mne.

„No, len si polož ten ryndzik na hlavu. Nie si tu na fare.“

A chytil môj klobúk, ktorý nazval ryndzikom — znamenitý názov voči jeho širokému klobúku — a vtisol mi ho na hlavu.

„Odkiaľ si? Akého si remesla?“

„Chodím do škôl — som v šiestej latinskej,“ odpovedal som trochu podráždene, lebo ma mrzelo, že mi tyká.

„Do škôl — hm, hm,“ krútil hlavou. „To je tiež remeslo: budeš pánom.“

„Ja neviem,“ odpovedal som v rozpakoch.

Predsa mi len tyká, a vie, kto som, čo som!

Sadli sme si na čestné miesto — na lavicu. Bača vošiel do komory. Čosi tam šukal, konečne nadchýlil sa do koliby.

„Budete kyslej, či sladkej?“ opýtal sa krstného otca.

„Daj mi kyslej; človeka občerství.“

„A ty, chlapče? Ty radšej sladkú?“

„Mne tiež kyslej.“

Nevedel som síce, čo to — no nechcel som nasilu byť chlapcom. Deti rady sladkosti — pohrdol som i ja sladkou. O chvíľu vyniesol bača v oboch rukách po drevenej nádobke, pekne zdobenej. V oboch, ako vidno, cmar.

„Vieš, čo je to?“ spýtal sa ma bača.

„Mlieko,“ odpovedal som mu.

Bača sa chutne zasmial, až sa mu ruka striasla a ,mlieko‘ sa mu z nádobky črpkalo.

„Mlieko! Načo chodíš do škôl, keď ani to nevieš! Na salaši sa takto nerozlieva mlieko; s mliekom sa musí gazdovať. Ale žinčica — a tej máme dosť: i okúpame ťa v nej, ak chceš.“

„Toto je žinčica! Koľko som už o nej počul, a dosiaľ…“

Len aby čím skôr zvedel, aká je, nedopovedal som. Unavený, uhriaty pil som s chuťou. Bola kyslá, ale zvláštnej kysloty: kyslému mlieku sa ani zďaleka nepodobala. Smäd okamžite zmizol; cítil som v nej vôňu kvetov, šťavu letnej prírody. Čo všetko som v nej cítil. Pil som ju s akousi pietou; zdalo sa mi, že to pozostatok nektáru,^[9] ktorý bohovia grécki zabudli dopiť a nechali na okúsenie smrteľníkom.

Pustil som si dva-tri glgy, ruka s nádobkou klesla na kolená. V tele rozšíril sa pocit ukojeného smädu. Zdalo sa mi, že aká to hlúposť byť kedy smädným. Neveril som, že by smäd bol na svete.

„Budeš ešte do jedného?“ spýtal sa bača.

„Ani tú som nedopil. Tá merička je priveľká.“

„Merička!“ zasmial sa zas bača. „To je črpák.“

Bača bol naozaj dobrej vôle. Na mne sa veľmi dobre bavil. Chcel som mu už dáku hádku zahádať, napríklad prečo sa črpák volá črpákom, a istý som, že by bol umĺkol, keby neboli už došli i boženíci. Ale tí vchádzali jeden za druhým s pozdravom:

„Pán Boh pomáhaj!“

Bača im odpovedal stále:

„Pán Boh uslyš!“

Vedel som teda, že som nezadržal pravidlá slušnosti, preto snáď bača tak spoza pleca hovoril o mne. Bača ponúkal z príchodu „slávny úrad“ kyslou. Boženíci rozložili sa v kolibe, kde kto mohol. Najviac ich sedelo na zemi okolo ohniska. Nebolo to ani ohnisko; jednoducho pahreba, obložená plochými kameňmi. Nad pahrebou visel kotlík s vodou. Pán Boh vie, načo je tá voda; ale pozdejšie, keď som dochádzal na salaš, nikdy nechyboval kotlík a voda. Pahreba je vždy živá, oheň v nej nesmie vyhasnúť. Nie snáď preto, že by topoliansky bača bol Vestálkou,^[10] ale akiste aby bolo si pri čom zapiecť. I boženíci, sotva sa občerstvili žinčicou, už vyťahovali riadiky a vnorovali svoje zapekačky do horúceho popola.

Tomu, čo mi kaput niesol, som dohováral, prečo z takej krátkej fajky fajčí, že si iba pľúca kazí.

„Dlhá by mi zavadzala v robote.“

„Ale čo by sa už začalo. Kdeže sú tie ovce?“ ohlásil sa krstný otec a pozrel pred kolibou na poľanu.

Tam sedeli už ženičky v peknom rade a častovali sa žinčicou, ktorú im vynášal bača a dvaja valasi.

„Ešte je dosť času, o dákej pol hodiny,“ upokojoval richtára bača.

Bolo mi veľmi smiešne počuť tu o hodinách hovoriť. Tu mohli čas merať holbou alebo rífom,^[11] len nie hodinami, lebo hodín som v kolibe nevidel. Aby som trochu baču pozlobil, pýtal som sa ho s utajeným úsmevom:

„O ktorej dojevate?“

„Na svitaní, popoludní o tretej a večer okolo ôsmej.“

„Ako viete, koľko je, keď nemáte hodín? A či snáď máte vreckové, čo sa v kešeni nosia.“

Bola to znamenitá poznámka. Aký to kontrast: salaš a vreckové hodinky!

Bača sa tiež zasmial, i boženíci. Skoro sa to tak vynímalo, že sa na mne smejú.

„A načo by mi boli hodiny? Keby zastali, čo by robil s nimi? Letel bych s nimi do dediny a tam by ich napravil, alebo musel by mať ešte jedny a podľa tých by ich naprával.“

„Keď vy nechcete mať hodiny len preto, že by vám mohli zastať — to by nebolo treba ani tejto koliby. Tá tiež môže zhorieť.“

„Veď sme tu, aby nezhorela. Už je tu od nepamäti sveta salaš a nikdy nevyhorel, ale hodiny neraz zastali.“

„A podľa čoho poznáte, koľko je hodín?“

„Vyjdem pred kolibu, pozriem na poľanu, kde je tôňa — to už tak viem.“

„A keď slnce nesvieti?“

„Nuž to už vieme. Ale čo ma tak — aha, ako ťa bude zvŕtať!“ zasmial sa bača.

„Koľko je teraz hodín?“ skúšal som ho ďalej.

Mal som vo vrecku hodinky, chcel som ho dolapiť.

„Pol tretej minulo.“

Pozrel som ukradomky na hodinky, ukazovali tri štvrte na tri. Schoval som ich do vrecka; bol by sa hanbil nimi pochváliť bačovi, lebo by ma bol vysmial, že zbytočné veci sebou nosím.

V kolibe bola veľká horúčosť. Slnko sa do nej opieralo, a k tomu tá pahreba. Bol by vyšiel do tône, do hory niekam, ale koliba ma vábila. Bolo tu medzi tými chlapmi predsa tak dobre! Sadol som si na zem, oprúc sa chrbtom o stenu; tá bola vypchatá machom, a aby bola hladšia, obtiahli ju kôrou z jedlí odretou. Zdnuka to pekne vyzeralo. Len protejšia stena, pri ktorej bola pahreba, nebola upchatá. Ba naschvál neboli brvná urovnané, aby čím väčšie špáry zostali.

„Prečo tie špáry nepoupchávali?“

„A ako by odchodil dym? A bolo by tu aj horúco.“

„Prečo nekladú oheň pred kolibou?“

„I tam kladú, keď žinčicu odvárajú; ale musia i tu. Noci bývajú chladné. A v kolibe musia mať aj dym. Poďže sem.“

Krstný otec voviedol ma do komory. Tam boli povešané v pekných radoch oštiepky. Videl som práve také v meste na jarmoku. Toľkoto naraz som ich ešte nevidel.

„Takýchto osem dostávame na ovcu. Povešali ich sem, aby sa zaúdili. Inde ich ani neúdia, ale omočia do jelšinovej vody. I tak sa pekne na červeno zafarbia, ale chuť je už nie tá.“

Radosť bolo pozrieť na ne. Keby moje oči boli mohli jesť, nebolo by jedného zostalo. Niektoré boli ešte biele, iné prechádzali z citrónovej až do pomarančovej farby. Jak ľahko by vnikol nôž do daktorého, dali by sa v pekné kolieska krájať.

„A ak masť z nich stečie!“

„Nestečie. Bača ich prevešiava. Ten koniec, čo je teraz nadol, príde nahor.“

V komore boli všelijaké kotlíky, nádoby rôznej veľkosti. Krstný otec mi všetko pekne povysvetľoval. Videl som tam i ohromnú varechu.

„Vari tou varechou bača jedáva. Toľký chlapisko musí mať i lyžicu hodnú.“

„Lyžky sú tuto,“ ukázal mi lyžičník, v ktorom boli drevené obyčajné lyžky. „Varechou sa žinčica mieša a do črpákov naberá.“

Čím diaľ som bol, tým väčšmi sa mi tu páčilo. Bolo mi ľúto, že dosiaľ, som tento život tak neznal.